Dovoliť si plakať

Kedy ste si naposledy dovolili plakať? Nemyslím tak potajme, ale verejne. Videní inými.

Veľké smútenie sa nám spája najmä s úmrtím blízkeho človeka. No v skutočnosti sa môže objaviť v rôznych životných situáciách. Pri sťahovaní sa na iné miesto, strate zamestnania alebo zmarení nášho životného sna. A niekedy dokonca ani nevieme, prečo sme smutní.

Ja som prežila zatiaľ najväčší zármutok po ukončení štvorročného vzťahu s partnerom. Prišiel spolu s uvedomením, ako dlho sme si jeden druhému navrávali, že nám to „klape“ a tvárili sa, že priepastné rozdiely medzi nami a rôzne životné smerovania „nejako dáme“.

Smútila som za predstavami o spoločnom živote, ktoré som potrebovala opustiť. Nevedela som, či som bola smutnejšia z toho, že som sa dobrovoľne rozlúčila so spriaznenou dušou, alebo z toho, že som išla v mnohých veciach dlho proti sebe a ubližovala si tým. A tak som tri dni ležala v posteli zavretá v izbe a nebola schopná prestať plakať. Miesila sa vo mne zmes ľútosti, hnevu, strachu z osamelosti, ale tiež radosť a hrdosť na to, že som to zvládla a myslela konečne viac na seba ako na druhých.

Veľké smútenie sa nám spája najmä s úmrtím blízkeho človeka. No v skutočnosti sa môže objaviť v rôznych životných situáciách.

Málokedy si dovolíme na verejnosti smútiť, nie to ešte plakať. Nie je to naša chyba. Väčšina z nás sa nemala kde naučiť zdravo prejavovať svoje pocity. K tomu, aby sme porozumeli našim emóciám a dovolili si ich zdieľať s inými, nás nevedú doma ani v školách. Svoje smútky, ľútosti či hnev potom schovávame za dverami či vo wc kabínkach. Niekedy ich v sebe ani nevieme nájsť, tak hlboko sme ich udupali. Oni tam však sú a čakajú, kým ich objavíme a znova sa s nimi spriatelíme.

V minulosti smútenie prebiehalo v spoločenstve ľudí, ktorí nás obklopovali. Ak napríklad niekto zomrel, často o tom vedela celá dedina, ktorá to prežívala spolu. Zosnulého nechali tri dni a tri noci doma, kam sa s ním chodili rozlúčiť a oplakávať ho všetci, ktorí ho poznali. Hlasné kvílenie plačiek dovoľovalo aj ostatným prejaviť bez zábran smútok a vykladanie nad hrobom zasa vypovedať všetko, čo bolo ešte potrebné. Hoci to často znelo drasticky a utrápene, čistilo to ľudí i komunitu. Rituálny charakter týchto úkonov im navyše dodával vážnosť a zmysel.

Smútok je rovnako dôležitou emóciou, ako napríklad radosť. V dobe, keď je verejne propagovaný pozitívny pohľad na svet a optimistický postoj k životu, môže smútok pôsobiť ako zlyhanie. Možno je však väčším zlyhaním to, že si ho nedovolíme prejaviť.

Niekedy sú totiž veci naozaj na ho*no, tak sa netvárme, že to tak nie je. Predsa, ako hovorí klasik: „Ťažké je ľahko žiť“. Ak odhodíme masky, budujeme si zdravší vzťah k sebe, ale aj schopnosť súcitiť s inými a byť im nápomocní a vnímaví voči tomu, čo potrebujú. Často stačí len uznanie, že aj slzy alebo hnev sú v poriadku a je dovolené dať im priechod.

Veľmi si želám, aby sme v spoločnosti vytvárali naše malé „dediny“, kde budeme môcť byť sami sebou a zdieľať nielen úsmevy, ale aj zármutok. A možno zistíme, že naše trápenia sú si veľmi podobné a prepájajú nás s generáciami našich rodičov a prarodičov.

Niekedy sú totiž veci naozaj na ho*no, tak sa netvárme, že to tak nie je.

Aj mne pri mojom trápení sa z rozchodu pomohla jedna takáto komunita smútiacich. Absolvovala som ju pol roka po rozchode v čase, keď ma už doma čakal nový partner. Stále ma však prepadávali návaly smútku a plaču za starým životom a mala som pocit, že sa neviem naplno odovzdať tomu novému. Chcela som spraviť za tým, čo bolo, bodku a pozerať sa opäť dopredu.

Myslím, že na víkendovom kurze „Liečivé umenie smútiť” s lektorkou Ulrike Reimann sa mi to do veľkej miery podarilo. Ešte nikdy som nemala možnosť „vyjsť na javisko“ pred toľkých ľudí, odhaliť im svoje najcitlivejšie miesta a najmä – byť nimi pochopená.

Zistila som, že naše smútky sú si veľmi podobné a neuveriteľne nás prepájajú. V nedeľu sme sa lúčili s pocitom, že sme spolu zažili niečo vzácne a veľmi ozdravné. Ak je možné vytvoriť za tri dni bezpečné a súcitné prostredie medzi dvadsiatkou ľudí, ktorí sa predtým nepoznali, nie je všetko stratené. Potrebujeme svoje smútky, radosti a iné pocity len kultivovať. No nie pod paplónom, ale v komunite.

Ďalšie články od autora:

Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. Zakladala Záhradu spomienok, prvý prírodný cintorín, kde má na starosti jej fungovanie, komunikáciu s pozostalými a pomoc pri tvorbe obradov. Má rada prírodu, dobré knihy a jedlo, zmysluplnú prácu a vnútorný pokoj. Téma smrti ju inšpiruje zmysluplnejšie žiť.