Najviac smútime nad životom, ktorý sme nežili, hovorí lektorka smútenia Ulrike Reimann

Vedieť správne smútiť je takmer umenie, hovorí lektorka kurzov o smútení Ulrike Reimann. Hovorí, že slzy tu sú na to, aby nás ľudia s nimi videli. Je to moment, kedy sa druhí začnú zaujímať o to, čo sa nám stalo. Ako teda smútiť správne? Je naša spoločnosť vôbec pripravená dať smútku priestor?

Slzy sú zaujímavý fenomén. Prečo vlastne plačeme?

Existuje viacero teórií o tom, prečo ľudia plačú. Slzy vysvetľujú najmä z fyziologického hľadiska. Jedna z nich napríklad hovorí, že čistia naše telo. Ja zastávam teóriu, že slzy tu nie sú na to, aby zamočili vankúš, ale aby nás ľudia s nimi videli. Je to moment, kedy sa druhí začnú zaujímať o to, čo sa nám stalo.

V našej kultúre sme boli učení slzy skrývať a uistiť sa, že nás s nimi nikto nevidí. No potom sa vytráca ich sociálny zmysel a liečivý efekt, ktorý môžu priniesť.

Niekto však radšej smúti sám. Prečo je pri smútení taká dôležitá komunita?

Jeden dôvod je „byť videný“. Keď sme v hlbokom zármutku, ide o proces zmeny našej identity. Niečo, k čomu sme boli pripútaní, tu viac nie je – a nemusí to byť len človek. My to musíme premeniť na niečo nové. Ak sme pri tom videní a druhí nám nastavujú zrkadlo, pomáha to v tejto premene. Navyše, ak so smútkom nie sme konfrontovaní a nevidíme ho, emočne sa po tejto stránke nerozvíjame. Komunita je tiež prevenciou pre ostatných, aby neupadli do traumatickej situácie.

Na mojich workshopoch sa snažíme podporiť ľudí v tom, čo prežívajú, no tak, aby neupadli do traumy. Je napríklad dôležité mať otvorené oči, udržiavať očný kontakt či mať správnu pozíciu tela. Ľudia potom zistia, že sú schopní zvládnuť to a nemusia zostať zamrznutí vo svojich pocitoch, ako sa to deje, keď žiadnu komunitu okolo seba nemajú. Ta sa učíme smútiť zdravým a citlivým spôsobom. Takže keď to príde nabudúce, vedia, čo majú robiť.

ulrike-reimann
Ulrike Reimann. FOTO – Archív UR

Lektoruješ kurzy s názvom „Liečivé umenie smútiť“. Čo je na smútení liečivé a prečo si myslíš, že je umením smútiť správne?

Smútenie je prirodzenou odpoveďou na stratu rôzneho druhu. Zármutok môže byť prítomný, keď niekoho alebo niečo stratíme, alebo keď sa život neuberá smerom, ako by sme očakávali. Alebo tiež vtedy, ak sa naše sny, túžby či plány nesplnia. „Odsmútiť si to“ je spôsob, ako si uvedomíme, čo sa vlastne stalo.

Čo znamená smútok pre teba?

Pre mňa je to spôsob a schopnosť vidieť a akceptovať život. Zároveň je to niečo, čo sa nedeje až tak na mentálnej úrovni – napríklad, že racionálne rozumiem, že môj partner už nie je so mnou. Je to skôr niečo, čo sa deje veľmi silno fyzicky v tele. Cítime sa otrasení. Akoby celý systém a naše vnútro potrebovalo byť zmenené, aby sa dostalo na novú úroveň.

Kvôli čomu smútime najčastejšie?

Váham, či to povedať. Na základe toho, čo som za tie roky videla na mojich kurzoch, si myslím, že ľudia najviac smútia nad životom, ktorý nežili. Viac ako nad tým, že stratili niekoho blízkeho. Ak niekto zomrie, no mali sme možnosť sa s ním rozlúčiť a ostatní nás podporia, nemusí byť až také ťažké uniesť to. Omnoho nebezpečnejšie vedia byť také tie jemné veci. Napríklad, keď niekto nemôže mať deti. Alebo ich nestihol mať, hoci veľmi chcel. Oveľa viac teda smútime nad tým, čo sa z akýchkoľvek dôvodov neudialo.

Pre mňa je smútok spôsob a schopnosť vidieť a akceptovať život.

Uvedomujú si to ľudia vôbec?

Myslím, že mnohí nie a preto si so sebou nesú niečo ťažké. Dnešná spoločnosť je naladená skôr na pozitívne myslenie a je ťažké nájsť komunitu, ktorá by to s nami niesla. Nemáme príležitosť zdieľať to. Chýbajú ľudia, ktorí by nás s našou bolesťou videli, podporili by nás a boli tak súčasťou liečivého procesu a integrácie. Nie je to ani tak o tom, či sa nám niečo stalo alebo nestalo, ako skôr o tom, či sme s tým videní a pochopení.

Nemalo by byť prirodzené, že máme okolo seba komunitu, s ktorou môžeme smútok zdieľať? Musíme sa to učiť?

Niektoré veci sú súčasťou tradícií spoločnosti alebo kultúry. No vnímam, že nám chýbajú rôzne rituály pracujúce so zármutkom. Také, ktoré by dali ľuďom priestor, aby zármutok vyjadrili. Niečo z týchto rituálov ostalo v oblasti smrti a umierania, ale to je tak všetko.

V minulosti to bolo asi odlišné.

Ak sa pozrieme do dávnej minulosti, napríklad do predkresťanského obdobia, tak to odlišné bolo. Rituály, ktoré mám na mysli, boli súčasťou tradícií rôznych kmeňov – aj v Európe. Smútok má však nad ľuďmi obrovskú silu a miesta, kde ho spoločne prejavujú, majú obrovskú energiu. Autority ako cirkev vedeli, že ide o silné prostredie a snažili sa ho kontrolovať.

A čo veľké vojny? Ako vplývali na ľudí?

Vojna sa týka všetkých. Umiera v nej množstvo ľudí a trpí každý. Tam neexistuje nik, kto by komunitu podržal. Každý je zraniteľný. Vtedy sa stáva, že ľudia akoby zamrznú. Nie sú schopní smútiť, pretože je to nebezpečné.

Možno to je jeden z dôvodov, prečo bol smútok z našej kultúry vytesnený. Pretože je to príliš nebezpečné. Ako dôsledok tu máme celú jednu generáciu ľudí, ktorá nesmúti a tá ďalšia sa to nenaučí, pretože to nemala kde vidieť. O smútku sa veľa rozprávame, počúvame o ňom vo filmoch, čítame v knihách – ale kde je? Nepraktizujeme ho.

Keď vidíme, že niekto je smutný, naštvaný, alebo keď plače, našou typickou reakciou je utešiť ho. Vravíme frázy ako „neplač, to bude dobré“, alebo „stávajú sa aj horšie veci“. Je to tak správne?

Nevravím, že je to dobré alebo zlé. Zväčša sa snažíme konať najlepšie, ako vieme. Niekedy sa snažíme ochrániť iných od plaču preto, že by mohlo byť pre nás zraňujúce a ťažké vidieť ich slzy a vysporiadať sa s ich zármutkom. Niekedy je to náročnejšie pre nás než pre tých, ktorí tým prechádzajú. Ich zármutok je pre nás totiž neznáme územie, od ktorého sa snažíme uchrániť. A tiež, snažíme sa chrániť pred zármutkom, ktorí nosíme sami v sebe.

Najlepší spôsob, ako niekoho podporiť v trúchliacom procese, je dôverovať si, že to zvládneme. Vidím však nedostatok dôvery v samých seba. Prajem si, aby sme boli obklopení ľuďmi, ktorí dajú nášmu zármutku priestor. Ale ak toho nie sme schopní, je to tiež v poriadku. Dôležité je, aby sme nešli proti sebe.

smutok
Komunita je tiež prevenciou pre ostatných, aby neupadli do traumatickej situácie. FOTO – Archív Ulrike Reimann

Vraví sa, že „muži neplačú“. Myslíš si, že spoločnosť sa správa podľa tohto hesla?

Je pravda, že je to podporované od detstva. Ak plačú dievčatá, dostáva sa im väčšia podpora ako chlapcom. Mnohí dospelí to teda nerobia vedome. Je to skôr o zvyku, že k chlapcom sa spoločnosť správa inak a niečo iné od nich očakáva.

Môže to byť aj na niečo dobré?

Ak sú v komunite všetci otrasení, nie je vytvorený priestor na smútenie. To isté platí vo vzťahoch a v rodine. Ak by boli všetci zúfalí a plakali, systém by nefungoval dobre. Takže potrebujeme niekoho, kto je smútiaci, no aj toho, kto je podporujúci. Pokiaľ ženská časť rodiny „okupuje“ tú smútiacu časť, mužom zostáva, aby ich chránili a podporovali.

Myslím si však, že existuje priestor na to, aby sme tie role vymenili. Môže byť zaujímavé sledovať, ako to bude fungovať naopak. A ak svet potrebuje zmenu, všetci členovia rodiny alebo komunity musia mať príležitosť ocitnúť sa na oboch stranách.

Občas si myslíme, že nikto nedokáže pochopiť náš smútok, kým nezažije to čo my. Napríklad, že nik nepochopí, aké je to prísť o dieťa, ak mu tiež nezomrelo. Skutočne nevieme súcitiť s inými aj napriek tomu, že nám nestalo to isté?

Vraví sa, že nik nemôže vedieť, ako sa cítime. Nie som si tým úplne istá. A to teraz vravím veľmi osobne. Pre mňa nie je dôležité, či si niekto prešiel rovnakou situáciou a to preto, že nikdy nejde o tú istú situáciu. Nik nezažije presne to isté ako ja. Počas kríz v mojom živote potrebujem niekoho, kto má pre mňa vtedy empatiu. Niekoho, kto je schopný počúvať. Svedka, ktorý vidí moju bolesť. To mi vtedy pomôže omnoho viac.

Nik nezažije presne to isté ako ja. Počas kríz v mojom živote potrebujem niekoho, kto má pre mňa vtedy empatiu.

A čo ľudia, ktorí s touto témou pracujú profesionálne?

Pamätám si rozhovor s jednou ženou, ktorá pracovala v hospici. Vravela mi, že má o svojej práci pochybnosti, lebo nemá podobnú skúsenosť, ktorou by si prešla. Pýtala sa, či má vôbec „povolenie” tú prácu vykonávať. Akoby sme potrebovali akúsi „vstupenku“, ktorá by nás oprávňovala robiť to, čo robíme. Akoby išlo o súťaž v tom, kto má za sebou najťažší príbeh. Možno si stačí povedať, že to robím, pretože sa o to zaujímam. A určite je aj veľa iných dobrých dôvodov, prečo sa tomu venujem.

A čo ak sa predsa stretnú dvaja ľudia, ktorí zažili podobne náročnú situáciu?

Vtedy vyvstane potreba, aby sa postarali jeden o druhého, čo vie byť náročné. Na druhej strane, je pre nás obrovským darom, ak stretneme človeka, ktorý má za sebou úplne odlišnú skúsenosť, ako máme my. Keď s niekým súcitíme, akoby sme nazerali na život v jeho rôznych formách a farbách. Nehovorím, že vďaka tomu životu viac rozumiem, ale vidím ho s jeho rôznymi tragédiami aj radosťami, bolesťami aj peknými momentami.

smutenie
Súčasťou kurzov o smútení bývajú aj rituály rozlúčení sa s našimi blízkymi, alebo s ideálnymi predstavami o nich. FOTO – Archív Ulrike Reimann

Smútku sa možno vedome vyhýbame aj preto, že nechceme upadnúť do depresie. Je medzi nimi nejaký rozdiel?

Smútenie je procesom, ktorý dovoľuje emóciám prúdiť. Čím viac vedomia do tohto procesu prinesieme, čím viac to pozorujeme a zdieľame s inými, tým rýchlejšie sa cez to prenesieme. Je to prirodzenejší proces, v ktorom sa presúvame z jedného kroku do druhého. Ak napríklad žijeme s partnerom a rozídeme sa s ním, tak sa potrebujeme posunúť do ďalšej životnej fázy.

V depresii sa to nedeje, pri nej sme v pocitoch akoby zaseknutí. A vtedy tam neprúdi ani život, pretože život je zmena. To je pre mňa asi najväčší rozdiel.

Občas sa nám stane, že v pocitoch zamrzneme, alebo nie sme schopní cítiť nič. Čo sa vtedy deje?

Zväčša sa to stáva, ak sa veci dejú veľmi rýchlo. Reakciou vtedy je, že sa zasekneme, pretože zrazu je toho na nás priveľa. A chvíľu trvá, kým sa vytvorí také prostredie, v ktorom sme schopní dať veciam priebeh. Ale aj to, že sme ochromení, vie byť súčasťou celého procesu a môže byť na to dobrý dôvod. Dôležité je, ako dlho v tom ostaneme a či sa to rozhýbe.

Aké rôzne pocity môžeme zažívať v období zármutku – napríklad ak niekoho stratíme?

Je to pestrá škála rôznych pocitov. Cez hnev a zúfalstvo až po radosť či ľahkosť. A všetko, čo sme schopní v tých obdobiach cítiť, by sme mali prijímať tak, ako to prichádza. Je to, akoby sme si pri smútení mali prejsť rôznymi druhmi emócií. Ak ich nechceme akceptovať, budú naberať na sile a udierať nás stále tvrdšie. Pokiaľ sme však ochotní privítať akékoľvek emócie, ktoré k nám vtedy prichádzajú, tak cez nás prejdú a až tak nás nezrania. Akonáhle sme schopní tieto pocity zachytiť a pochopiť, sú ako mraky, ktoré prechádzajú po oblohe a idú ďalej.

Ulrike Reimann je trénerkou, facilitátorkou a certifikovanou lektorkou myroagogiky z Nemecka. Semináre o smútení vedie na rôznych miestach Európy od roku 2010. Štyri roky študovala s Jorgosom Canakacisom, výskumníkom v oblasti smútku a emócii a autorom konceptu Myroagogiky. Viac na www.emotionskultur.de.

Ďalšie články od autora:

Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. Zakladala Záhradu spomienok, prvý prírodný cintorín, kde má na starosti jej fungovanie, komunikáciu s pozostalými a pomoc pri tvorbe obradov. Má rada prírodu, dobré knihy a jedlo, zmysluplnú prácu a vnútorný pokoj. Téma smrti ju inšpiruje zmysluplnejšie žiť.