Stanislaw Czerczak bol počas svojho dospievania členom neofašistickej futbalovej hooligan skupiny. Spoločne sa chodili biť s ľuďmi, s ktorých názorom či výzorom nesúhlasili a neonacistickú ideológiu predávali ako boj za rovnosť pre všetkých Poliakov. Prešiel si náročným odchodom z neonacistickej scény a dnes pomáha bývalým extrémistom opustiť nenávistné skupiny. Napriek tomu sa mnohí naňho pozerajú len ako na chlapca, ktorý kedysi hajloval a odmietajú s ním spolupracovať. To podľa neho ničomu nepomôže.
Kedy si sa stal členom skupiny a o akú skupinu išlo?
Keď som ukončil základnú školu a bol som prijatý na strednú. Stretol som o rok staršieho chalana, ktorý ma prvýkrát zoznámil so skupinou neonazi skinheadov. Bolo to v roku 1993. Zobrali ma na futbalový štadión, na zápasy a tam som stretol futbalových fanúšikov-hooligans. Boli spolu jedna veľká partia i keď nie vždy vyznávali rovnakú ideológiu.
Vtedy si mal 14 rokov. Čo ťa k týmto ľuďom priťahovalo?
Na začiatku som bol fascinovaný tým mojím kamarátom, ktorý ma k nim priviedol. Bol starší a priniesol mi svoju obľúbenú hudbu na kazetách. Začal som počúvať „hatecore“, čo je v podstate rocková hudba s vlasteneckým posolstvom. Bol som unesený jeho silou a mocou v skupine, páčilo sa mi aj oblečenie, ktoré nosil. Nijak to nesúviselo s akoukoľvek ideológiou, na začiatku išlo o oveľa povrchnejšie záležitosti.
Christian Piccolini, bývalý vodca neonazi skinheadov v USA, hovorí, že väčšina chlapcov, ktorí sa do takýchto skupín pridajú, má problematický, alebo neexistujúci vzťah so svojím otcom, prípadne svojho otca ani nepoznajú. Bol toto aj tvoj prípad?
Často sa hovorí, že do takýchto ideologických skupín je priťahovaná dospievajúca mládež z rozvrátených rodín a ťažkých životných situácii. Ale môj prípad to nebol. Pochádzam z kompletnej rodiny, obaja moji rodičia majú vysokoškolské vzdelanie a vychovali ma dobre. Naša rodina patrila medzi bohatšie rodiny v našej štvrti.
Keď sa na svoju mladosť pozeráš spätne, čo bolo teda podľa teba spúšťačom a dôvodom, prečo si sa pridal k neonazi skinheadom?
Keď spätne premýšľam o svojej minulosti a snažím sa pochopiť svoje konanie, stále si to neviem vysvetliť. Bol som zakorenený vo vzdelanej rodine, prichádzali k nám na návštevy rôznorodí a zaujímaví hostia, bol som vychovávaný s jasným morálnym kódexom. Prečo som sa rozhodol vydať úplne opačným smerom? Netuším. Možno ma rodičia vychovávali príliš prísne – všetko muselo byť podľa pravidiel – a možno práve tento prístup mi priniesol potrebu rebelovať, byť proti systému, ktorý je taký správny a dokonalý. Chcel som ísť proti všetkému. Doma bolo všetko príliš správne, príliš bezchybné a z toho som chcel utiecť. Žili sme vo štvrti, ktorú obývala prevažne robotnícka trieda a moja rodina bola na ulici jediná, ktorá mala doma knihy. Spomedzi všetkých kamarátov zo susedstva som iba ja mal vysokoškolsky vzdelaných rodičov. Cítil som sa byť medzi nimi iný, vyčlenený.
Pravdepodobne v tvojom rozhodnutí hral dôležitú rolu aj politický kontext doby.
Boli skoré 90-te roky, v Poľsku práve padol komunizmus. Naraz sme mali v televízii MTV a videli sme všetky tie parádne veci, celebrity, všetky tie možnosti. Aj keď som bol z bohatšej rodiny, nič z toho, čo som videl v televízii som však nemal – skvelé tenisky, oblečenie, nablýskané auto. Začal som sa pýtať otázky: „Prečo aj my nemáme tieto veci? Prečo ich tiež nemôžeme mať?“
Dala ti skupina, v ktorej si pôsobil, odpovede na tieto otázky?
Mladí ľudia vidia svet čierno-biely, bez akýchkoľvek odtieňov sivej. Spomínam si, že raz mi môj kamarát, ktorý ma do skupiny priviedol, povedal: „To, že nemáme všetko to bohatstvo, nie je naša chyba, ani chyba našich rodičov. Má to na svedomí Žid z New Yorku, ktorý je šéfom veľkej skupiny. A dôvod, prečo sme museli žiť v komunizme je ten, že oni tento systém vytvorili.“ Bolo to naozaj jednoduché vysvetlenie. Bývam veľmi blízko nemeckej hranice a v tom čase sa práve hranice otvárali. Mnoho mladých Poliakov chodilo cez hranice do Nemecka kradnúť drobnosti z obchodov. Raz ku mne prišiel jeden starší člen skupiny a hovoril: „Musíš so mnou ísť a vyskúšať si kradnutie.“ Ja som však nechcel byť zlodejom, nebol som v tom duchu vychovaný. Keď videl, že váham, dodal: „Ty si už nepamätáš, čo nám Nemci robili počas druhej svetovej vojny? Teraz im to môžeš vrátiť.“
Bolo veľmi jednoduché robiť veľmi nesprávne veci a byť zároveň presvedčený, že robíš niečo prospešné, pretože si si predsa iba bral, čo bolo tvoje. Skupina mi ponúkala jednoduché odpovede, s ktorými som sa vedel stotožniť. Na druhej strane, môj otec čítal mnoho kníh a veľa sa so mnou rozprával. Dával mi však odpovede, ktoré boli príliš zložité. Bol som príliš mladý na to, aby som uchopil zložitosť súvislostí a bolo tak oveľa jednoduchšie veriť, že za to môže niekto iný. Bolo oveľa jednoduchšie veriť v to, v čo verila skupina, ako prijať súvislosti, ktoré mi ponúkali rodičia.
Ako vaša skupina trávila spoločný čas? Čo vás spájalo?
V prvom rade nás spájalo oblečenie – vďaka nemu sme boli jednotní. Holili sme si hlavy a tí z nás, ktorí si to mohli dovoliť, mali na nohách mali originál topánky Dr. Martens. V tom čase, kedy sa neonazi hnutie iba rodilo, to bolo jednoducho založené na príslušnosti k skupine a agresivite. Pravidelne sme sa dostávali do bitiek na futbalových zápasoch, ale aj s pankáčmi, ktorí boli ďalšou silnou skupinou na uliciach. So skupinou sme tiež chodievali na zápasy do iných miest. Mali sme naše krčmy a obľúbené miesta. Drogy boli neprijateľné, ale piť alkohol bolo v poriadku a pili sme veľa. V tom čase ešte internet neexistoval a my sme sa všemožne snažili sieťovať s podobne zmýšľajúcimi skupinami v iných mestách a krajinách. Chodili sme na koncerty obľúbených kapiel. Takže lepidlom, ktoré nás spájalo bolo oblečenie, hudba, futbalové zápasy a pouličné bitky.
Kto boli vaši hlavní nepriatelia? S kým ste bojovali?
Poľsko nie je etnicky rôznorodá krajina, a tak nebolo ľahké nájsť na ulici černocha či aziata. Preto sme hľadali ľudí, ktorí sa od nás viditeľne odlišovali – pankáči, anarchisti, ľavicovo orientovaná mládež či chalani s dlhými vlasmi. Táto skupina zvaná nazi skinheadi, moja skupina, vyhrala boj o ulice v celom Poľsku. Dnes máme v uliciach iba bandy chuligánov (hooligans) a vlastencov. To sú jediné skupiny, ktoré dnes vládnu ulici.
A čo rómska menšina? Tá bola v spoločnosti určite prítomná a viditeľne odlišná.
Napriek tomu, že máme v našom meste veľkú rómsku komunitu, nikdy sme s nimi neprichádzali do konfliktu. Možno to bolo tým, že sme s nimi mali rozrobené „kšefty“. Vyrastali sme vedľa seba v jednej štvrti a navzájom sme sa tolerovali. Neboli našimi kamarátmi, ale ani nepriateľmi.
Aká silná bola ideológia v pozadí vašich pouličných bitiek a iných činností?
Ovládať nacistickú ideológiu a veriť jej bolo veľmi dôležitým prvkom. Opierali sme sa o ňu a bola tmelom, ktorý nás spájal. Ale neboli sme v nej úplne uniformní. Niektorí z nás obdivovali Hitlera, iní boli fascinovaní talianskymi fašistami na čele s Mussolinim, iní sa viac orientovali na poľských fašistov z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Bolo to také ideologické multi-kulti v ultra pravicovom duchu. Je pravdou, že sme nemali radi Židov a farebných, ale naším hlavným nepriateľom bol systém, politici a polícia. Mali sme pocit, že systém nás ubíja. Chceli sme revolúciu.
Bol si súčasťou bitiek aj ultra pravicovej ideológie, ako vnímaš svoju mladosť teraz?
Urobil som v minulosti veľa nesprávnych vecí, ale moji niekdajší nepriatelia sa dnes stali blízkymi známymi, naše deti sa spolu hrávajú. Prešiel som si náročnú cestu, ale nechcem sa mstiť mojim bývalým kamarátom. Nechcem prezradiť príliš veľa detailov o svojej minulosti, aby som im neskomplikoval život. Toto nie je pomsta. Oni majú svoje vlastné rodiny a ja im nechcem ublížiť. Mával som nočné mory o tom, čo všetko som spôsobil iným ľuďom, pamätám si každý detail, ale v tom čase, keď som to robil, mi to pripadalo ako správna vec. Bol to nástroj našej revolúcie.
Zo začiatku som veril, že je to správne. Až neskôr, vidiac na ulici dobitých ľudí v kaluži krvi, mi začalo dochádzať, že to, čo robíme, je zlé. Ak má človek v sebe z rodiny dobrý základ, časom mu to dôjde. Ako skupina sme boli stále mocnejší a stávali sme sa násilnejšími. Vtedy som začal pochybovať, že naši nepriatelia sú pre nás skutočnou hrozbou. Ulice nám patrili. Z nášho ideologického boja za lepší svet sa stalo čisté násilie bez akejkoľvek hlbšej myšlienky. Používali sme násilie, lebo sme mali moc. A ja som si začal uvedomovať, že pre niektorých z nás ideológia prestala byť dôležitá pokiaľ išlo o peniaze, alebo obchody – niektorí začali predávať drogy, čo bolo predtým úplne neprípustné. Skupina sa pomaly pretavila na gang a to mi neprišlo správne.
Aký bol pôvodný cieľ revolúcie, ktorú ste chceli uskutočniť?
Verili sme v spoločenskú spravodlivosť a rovnosť, pretože po páde komunizmu sa zatvorili mnohé továrne a ľudia boli nezamestnaní. Chceli sme, aby sa systém o ľudí postaral. Mali sme pocit, že naokolo vládne nespravodlivosť, lebo ľudia boli chudobní a nešťastní. To bolo niečo, čo sme sa snažili zmeniť.
Znie to, akoby ste bojovali za ušľachtilú vec.
Znie to paradoxne, ale my sme skutočne bojovali za spravodlivosť pre Poľsko a jeho ľudí. Na druhej strane sme nenávideli každého, kto bol iný a koho sme považovali za nášho nepriateľa – Židia, černosi. Ak dnes počúvate krajne pravicových politikov, tiež nehovoria o svojej nenávisti voči iným, tvrdia len, že chcú to najlepšie pre tento národ.
Aký bol teda dôvod tvojho odchodu zo skupiny?
Najúprimnejšia odpoveď je, že som sa zamiloval do dievčaťa, ktoré nechcelo, aby som v tej skupine pôsobil. Nebolo to tak, že by som zmenil svoje presvedčenie či ideológiu zo dňa na deň. Odišiel som, lebo som bol zamilovaný a byť s ňou bolo pre mňa dôležitejšie, ako byť s mojimi kamarátmi z partie.
Bolo to také jednoduché? Jednoducho si odkráčal a našiel si iný okruh známych?
Pravdou je, že to nebolo vôbec jednoduché. Pomohlo, že som skončil strednú školu a odišiel som z môjho rodného mesta, aby som išiel na univerzitu. Ak ale poznáte mechanizmy v skupine, nie je to ľahké. Oni nechcú, aby ste prezradili ich tajomstvá. Stane sa z vás zradca, zbeh a je z vás naraz ešte väčší nepriateľ, ako ľudia s iným pohľadom na svet. Stanete sa pre nich menej ako človek, dehumanizujú vás a v ich očiach ste zviera. Bol som bitý, mal som v chrbte nôž, ale o tom rozprávať nechcem. Bolo pre mňa ľahké zmeniť pohľad na svet a zabudnúť na ideológiu – čítal som veľa kníh, stretával som nových ľudí, zmenil som kontext. Najťažšie na tom celom bolo, cítiť sa opäť súčasťou systému.
Čo tým presne myslíš?
Najťažšie pre mňa bolo, že som sa dlho necítil byť akceptovaný spoločnosťou. Keď som sa chcel stať poslancom v miestnom zastupiteľstve môjho mesta, ľudia z liberálno-demokratického spektra nevykreslili všetky aspekty môjho života. Nespomenuli, že sa snažím pomáhať a založil som nadáciu na pomoc ľuďom ako som bol ja, ktorí sa snažia opustiť extrémistické ideológie. Hovorili iba: „Pamätáte si tohto chlapíka, ako hajloval, keď bol mladý?“
Nerozumiem, prečo spoločnosť nedokáže akceptovať ľudí, ako som ja. Ak chceme, aby sa ľudia menili, musíme si uvedomiť, že v priebehu tejto zmeny stratia svoju identitu a svoj okruh známych. Zároveň však nebudú akceptovaní ani liberálnou demokratickou spoločnosťou. Budú sa k nim správať akoby boli chorí, nedotknuteľní, pretože raz boli rasistami a fašistami. Tá nenávisť nie je jednosmerná, je to vzájomné. Síce to nenazvú rovnakými menami, ale cítia to rovnako. Neakceptujú týchto ľudí, nechcú s nimi hovoriť. Viem, o čom hovorím, lebo ako tínedžer som bol plný nenávisti. Dnes cítim, aké to je, keď nie som prijatý a cítim tú vzdialenosť, ktorú si odo mňa ľudia udržujú. Ja však chcem byť súčasťou tejto spoločnosti.
V čom by podľa teba spoločnosť mala zmeniť svoj postoj?
V prvom rade si musíme pripustiť, že v našej krajine máme problém s pravicovým extrémizmom. Naša vláda sa nám snaží nahovoriť, že títo ľudia nie sú extrémisti, ale iba vlastenci. Ja však viem, že v skutočnosti ide o extrémistov – bol som jedným z nich. Toto je prvý dôležitý krok. No a potom si potrebujeme uvedomiť (a hovorím my, lebo sa cítim byť súčasťou liberálnej, demokratickej spoločnosti), že aj oni sú súčasťou spoločnosti a mali by sme sa im snažiť pomôcť. Snažíme sa pomáhať utečencom, imigrantom, ale odmietame komunikovať s ľuďmi s ultra pravicovou ideológiou. Oni sú však súčasťou našej spoločnosti a je ich čoraz viac. Nemôžeme používať rovnaké nástroje ako krajná pravica. Nemôžeme ich nenávidieť. Nemôžeme dehumanizovať týchto ľudí.
Ak sa spätne pozrieš na svojich bývalých kamarátov, čo vidíš?
Viem, aké to je, byť nimi. Bol som jedným z nich a viem čo cítia. Viem, že nenávisť zožiera dušu. Môžu niekoho zmlátiť, ale tento človek vstane a jeho rany sa zahoja. To oni sami naplnení hnevom budú v sebe nosiť tú nenávisť, ktorá ich bude ničiť neustále a zasiahne aj ich rodiny. Títo ľudia nie sú šťastní, neustále hľadajú nepriateľov, s ktorými bojujú. To nie je šťastný život.
Stanislaw Czerczak vystúpi ako hosť v rámci konferencie globálneho vzdelávania Kaleidoskop, ktorá sa uskutoční 24.4. 2019 v Banskej Bystrici. Pre viac informácií o konferencii a jej programe nájdete na www.zivica.sk/konferencia
Stanislaw Czerczak bol počas svojho dospievania členom neofašistickej futbalovej hooligan skupiny. Prešiel si náročným odchodom z tejto skupiny a odvtedy väčšinu svojho dospelého života zasvätil boju proti diskriminácii, nenávisti a netolerancii. Založil nadáciu na pomoc bývalým extrémistom, ktorí sa snažia opustiť nenávistné skupiny, čím sa stal priekopníkom v tejto oblasti v celom Poľsku. Venuje sa deradikalizácii mládeže a v tejto oblasti školí učiteľov, políciu, väzenských dozorcov aj pohraničnú stráž. Viac informácii o jeho aktivitách nájdete na http://www.fundacjacodex.pl/en/home/
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
