O východe z východu – gýč náš východoumelecký

Prvý diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Je nedeľa poobede, prechádzam sa po historickom centre Prešova. Tak, ako v niekoľkých ďalších východoslovenských mestách, ktoré postavili Nemci, aj tu ma očarí gotický kostol, ktorému po oboch stranách podlhovastého námestia robia spoločnosť renesančné a kde-tu aj klasicistické budovy. Celá táto kulisa je krásna presne tak, ako je. Sú ľudia, ktorým je ľahostajná, ale nestretol som nikoho, kto by jej estetickú príťažlivosť spochybňoval.

Potom sa zatúlam asi dvesto metrov západne od centra na Okružnú ulicu, ktorú v istom úseku ohraničuje kamenný múr. Zablúdim naň pohľadom a na moje prekvapenie vidím – výjavy z centra mesta, namaľované vedľa seba v niekoľkých blokoch. Nie, nejde o žart. Je tam kostol, domy na námestí a všeličo iné. Presne to, čo môžete naživo vidieť len o pár metrov ďalej.

Táto maľba tak dokonale spĺňa definíciu gýča. Gýč je čokoľvek, čo vytrhneme zo svojho prirodzeného prostredia, presunieme to inam a tvárime sa, že to tam vždy bolo. Ak aj vieme, že nebolo, tak budeme tvrdiť, že to tam patrí, ale neuvedieme, prečo.

Najhoršie na celom „diele“ je to, že maľba nie je ani kubistická, ani impresionistická, ani surrealistická. Keby bola aspoň fotorealistická, mohli by sme žasnúť  aspoň nad jej technickou precíznosťou (ako v prípade flámskych maliarov). No nie je ani len to. Je nijaká. Zaberá verejný priestor, no je taká indiferentná, že ju vlastne ani nevnímate. Domnievam sa, že vysvetlenie tohto javu spočíva v magickej schopnosti, ktorú naozajstný gýč má – zmiznúť nám pred očami.

Východné Slovensko je plné ešte mnohých iných gýčov – kamenných levov na betónových plotoch, nevkusne zariadených reštaurácií, domov v štýle „podnikateľského baroka“, vizuálneho smogu v podobe plagátov s piatimi rôznymi typmi písma, či svadobných kapiel, ktoré hrajú ľudové piesne na syntetizátoroch s automatickými bicími. Mnohé prejavy gýča, samozrejme, nájdeme po celom Slovensku, no vďaka istým geografickým a kultúrnym špecifikám má ten východný svoj jedinečný charakter.

Tento umelecký gýč zaberá svojou násilnou, neprirodzenou prítomnosťou, miesto niečomu hodnotnejšiemu, čo mohlo byť na jeho mieste a otupuje naše estetické cítenie. O ďalšom type gýča, ktorý ale pácha rádovo väčšie škody, napíšem v ďalšom dieli.

Ďalšie články od autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“