Prečo sa stále viac ľudí upína k slovanstvu a uznáva Rusko? Opýtali sme sa Horany – hudobníčky žijúcej skromným životom na lazoch

V 22 rokoch odišla žiť na lazy tradičným, skromným spôsobom života. Živí sa predajom ručne robených drevených výrobkov a vlastným hospodárstvom, deti vzdeláva doma. Kým veľká časť alternatívnej komunity fandí Rusku a číta Zem a Vek, ona to kritizuje. Prečo sa stále viac ľudí upína k slovanstvu a bojuje proti Európskej únii? A ako sa žije skromným životom na lazoch? Odpovedá Veronika Horana Kicková.

Milujem robiť rozhovory s ľuďmi na “okraji” civilizácie. Už som kvôli poskytnutiu interview plel na poli, čistil fazuľu aj pomáhal kŕmiť kozy. Tentokrát som musel doniesť vrecia ovsu do domčeku na samote.

Táto rodina bola ako vystrihnutá z príručky na alternatívny život. Skromná chalúpka s kuchyňou a jednou izbičkou, o tečúcej vode tu ani nesnívajú. Rozhovor sme robili pod jednou malou žiarovkou napojenou na fotovoltiku. V starom šporáku plápolal oheň, na ktorom mi pripravili čaj. Kávu nemali.

V izbe kopec platní, gramofón žiadny. Žerie vraj veľa elektriny, batéria by ho neutiahla. Keď príde chuť na hudbu, s platňou pod pazuchou sa ide k starkej, ktorá býva v doline.

Vôbec ma už neprekvapilo, že deti sú na domácom vzdelávaní, auto nemajú a toaleta je vonku. Drevená búdka s výhľadom na polia.

Od mainstreamu mali skutočne veľmi ďaleko.

Dve hodiny mi ale rozprávali aj o tom, aké je dôležité ochraňovať liberálnu demokraciu. Že doma diskutujú o voľbe medzi Mistríkom a Čaputovou. Že deti majú zaočkované, lebo je to prejav solidarity v spoločnosti. Že sú smutní, ako ich kamaráti čítajú Zem a vek. A dívajú sa radšej k Európe, ako Rusku.

Prekvapili ma.

Gazdu sa pri odchode spytujem, či sa mu takýto skromný život na samote páči. “Čo ti poviem, mám blízko ku šťastiu,” lúčil sa so mnou, ako sme schádzali dole z kopca. Nevyzeral, že sa potrebuje predo mnou predvádzať. Bol spokojný, obklopený svojimi ovcami, poliami a platňami bez gramofónu.

horana
K Horane sme niesli vrecko ovsu pre zvieratá. FOTO – Martina Cimermanová

Ako sa česká žena ocitne na stredoslovenských lazoch?

V podstate išlo o reťazec náhod. Na začiatku bolo ekologické presvedčenie a chuť žiť jednoducho. Okrem toho som bola v tom čase pomerne veľký „slovakofil“, ťahalo ma to k ľudovej kultúre a ku Karpatom. Najskôr som ale prišla do Brna, kde som sa pripojila k environmentálnemu Hnutí Duha a tam som sa dozvedela o Zaježovej.

Čo to znamená, že si bola „slovakofil“?

No mala som rada Slovákov, ich jazyk, kultúru, folklór. Fascinovalo ma to už od puberty.

Výborne si sa naučila po slovensky. Nie je počuť, že by si mala nejaký prízvuk.

Keď ma dostaneš do stresu, bude aj prízvuk. Okrem toho tu mám momentálne mamu, s ktorou hovoríme po česky, takže to striedam a je to cítiť. Hovoriť dobre po slovensky som sa však naučila pomerne rýchlo, pretože ma to bavilo a ľudia na „Zaježke“ mi na začiatku dosť pomáhali. Po večeroch sme si čítali rozprávky, kde bolo veľa ia, ie, iu a ô.

Koľko si mala rokov, keď si prišla na Zaježovú?

Necelých 22, rozhodnutá ísť do takéhoto prostredia som však bola už skôr. Prvoradá bola pre mňa skromnosť a folklórny ráz toho celého. Samotný príchod bol strašne jednoduchý, o niečo ťažšie to bolo s vybavovaním papierov. Prístup úradov po rozdelení našich krajín ma trochu ponižoval.

veronika-kickova-horana
Veronika Kicková známa aj ako Horana. FOTO – Martina Cimermanová

Ako si tam na začiatku fungovala?

Bolo to nádherné. Úžasní ľudia, najmä tí pôvodní obyvatelia boli nenahraditeľní. Samota, lesy, lúky, všetky tie artefakty ľudovej kultúry na jednom mieste. Veci, ktoré ma v skanzenoch fascinovali, boli zrazu všade naokolo.

Bolo to také jednoduché bývanie, aké si si priala?

V súčasnosti mám toho doma ešte menej. Mali sme vodu, latrínu a bolo nás pomerne veľa. Tá materiálna stránka veci bola, aspoň z mojej strany, v pohode. Práve medziľudské vzťahy sa ukázali ako problematické. Problémy vznikali z rôznych predstáv a ideí, ktoré sme mali. Všetci sme pochádzali z rozličných kútov Česka a Slovenska, teda z kultúrne odlišného prostredia, a zároveň sme mali svoje špecifické povahy. Na začiatku sme si mysleli, že spoločne budujeme niečo skvelé a tým sa to všetko vyrieši. Ja osobne som narážala na to, že ako mladá žena, a ešte k tomu z cudziny, som nemala taký priestor sa presadiť.

Sedíme u teba v dome, kde nie je kúpeľňa, voda ani poriadna elektrina. Toto je život, aký si si predstavovala?

Keby som nemala rodinu, ešte by som pritvrdila. (smiech) Nie je to, bohužiaľ, ten typický idylický slovenský drevený domček. Toto bola kedysi maštaľ, ku ktorej sa pristavovala obytná časť.

Na začiatku bolo ekologické presvedčenie a chuť žiť jednoducho.

Ako berú tvoji dvaja synovia, že bývajú v takýchto podmienkach na samote?

Úplne normálne. Myslím si, že s tým nikdy nemali problém. Janko už teraz cez týždeň býva u babičky, dole v dedine. Vstávanie o piatej ráno a dochádzanie do školy bolo už fakt náročné. Okrem toho sa realizuje ako muzikant a pripojenie do elektrickej siete potrebuje. Myslím si však, že to, že vyrastal tu, ho nijak negatívne nepoznačilo a vlastne sa voči tomu ani zásadne nevyhradzoval. Nikdy sme neboli nejaký extrém. Čo ich možno trochu láka a nemáme to doma, je televízor.

Tvoji synovia sa vzdelávali doma. Nepýtali sa do školy medzi kamarátov?

Nie. Rýchlo zistili, že nechodiť do školy má svoje výhody. Janko párkrát v škole bol, dokonca na veľmi dobrej škole, ktorá by sa dala považovať za alternatívnu. Veľmi ho to však neoslovilo. Na druhej strane nesmieme zabúdať, že domáca škola bola pre nás len z núdze cnosť, keby sme mali v blízkosti skutočne dobrú školu, deti by boli išli tam. Skôr sa dá porovnať, v čom je to iné, keď teraz chodí na strednú školu. To, že nechodil na základnú, ho však nehendikepuje.

Ako vyzerá vzdelávanie u vás doma?

Na začiatku ich to bavilo. Bežne za mnou chodievali napríklad s matematikou, nech im ju skontrolujem. Zlom nastal okolo štvrtej triedy, kedy pribúda učiva. Treba ho memorovať, je ťažšie pochopiteľné a nedá sa prepojiť s praxou. U Janka sa vtedy začal prejavovať vzťah k muzike, hrával na gitare, veľa sa tomu venoval a bolo vidieť, že ho to baví.

Na druhom stupni, najmä od siedmej triedy, sme už potom odsúvali technické predmety, ktoré mu až tak nešli, a sústredili sme sa na muziku a budúce štúdium na konzervatóriu. Od šiestej triedy sa decká učili cez Moodle (softvér na vzdelávanie, pozn. red.), ja som už do toho až tak nezasahovala. Janko sa učil sám a v niektorých veciach, napríklad v angličtine, ma dokonca predbehol. Chlapci nikdy nemali motiváciu v známkach, sami si to napriek tomu vedeli postrážiť.

horana
Cesta k Horane. FOTO – Martina Cimermanová

Syn dokáže plynule hovoriť po anglicky?

Áno. Naučil sa to v podstate cez video.

Ako zapadol medzi spolužiakov na strednej?

Je to konzervatórium, čiže všetci, vrátane učiteľov, sú tam takí „trhlí“. (smiech) Dá sa povedať, že Janko určitým spôsobom vytŕča, ostatní to však berú normálne. Ja som to mala v škole podobne. Nikdy som s tým však nemala problém. Vytŕčala som kvôli svojej povahe, Janko zase vďaka jeho schopnostiam.

Akým smerom sa uberá druhý syn?

Štefan chce byť tesár alebo stolár. Baví ho robiť s drevom, chodí so mnou na jarmoky, kde a predáva svoje výrobky. Hudbu priam neznáša, pretože o nej stále hovorí celá rodina.

Väčšina rodičov chce, aby ich deti išli na dobrú školu, ideálne na 8-ročné gymnázium. Ty budeš rada, ak tvoj syn bude tesár?

No, my sme v tomto asi takí lazníci. (smiech) Nepochybne však budem rada, ak bude robiť to, čo ho baví. Myslím si, že práce, pri ktorých sa človek živí rukami, sú nedocenené.

Neláka synov mesto?

Zatiaľ nie. Respektíve, Jankovi je to asi celkom jedno, dôležitá je pre neho hlavne muzika.

Domáca škola bola pre nás len z núdze cnosť, keby sme mali v blízkosti skutočne dobrú školu, deti by boli išli tam.

Tvoj mladší syn Štefan sa stále učí doma. Ako funguje cez deň? Ráno si zoberie učebnice, niečo si tam pozrie a potom ide robiť s dlátom?

Nejak tak. Niekedy sa stane, že si učebnice nezoberie a ide robiť s dlátom, a ja ho potom musím naháňať. Rád sa však učí pri odborných videách a dokumentoch z geografie, chémie alebo fyziky.

Pomáhajú vám chlapci doma?

Jasné, vedia, že to proste treba spraviť. Nebaví ich plieť burinu, ale do toho ich ani nenútim. Ale o zvieratá sa starajú radi.

Videl som dokument „Stále spolu“, kde jedna česká rodina žila podobne ako vy. Muž bol podľa mňa ale despota, ktorý si liečil svoje traumy. Tvoj muž tak na mňa ale nepôsobí.

Jáj, že by som bola ja ten despota, čo si niečo kompenzuje? (smiech) To si nemyslím. Môj muž by si niečo také nenechal, a myslím si, že ani deti nie. To by si sa ale musel opýtať ich. Prečo robím veci inak ako ostatní, sa ma ľudia pýtajú neustále. Už od puberty som cítila veľmi silný vnútorný pud, priam až víziu. Keď to na teba „spadne“ v trinástich, že teda toto je presne to, čo chceš, tak je to veľmi silné. Až časom si konfrontovaný s realitou. Neviem si však predstaviť, že by som bývala v paneláku a neviem ani, či mám schopnosti na to, aby som sa uplatnila v meste. Stále mám v sebe pocit, že to robím správne, nemyslím si však už, že by to takto mali robiť všetci.

To si si niekedy myslela? Aby takto žili všetci?

Až toľko pýchy som v sebe nemala. Okrem toho by som to nikdy nepovedala nahlas, pretože som vedela, že sa to nepatrí. Stále mám však pocit, že všetci by mali ekologickú otázku nejako riešiť a viac ľudí by mohlo žiť podobne ako my.

horana
Jedným z pôžitkov, ktoré si doprajú Horana s rodinou, je hudba, ktorú spoločne aj tvoria. FOTO – Martina Cimermanová

Ty takto žiješ aj kvôli životnému prostrediu?

Samozrejme! Moja vízia spočívala v tom, aby som neubližovala Zemi a zároveň sa vrátila k niečomu zmysluplnému. Niekedy som bola dokonca v zásade proti technológiám, mala som pocit, že iba ubližujú. Dnes sa na to už nepozerám až tak radikálne.

V čom si zľavila?

Máme napríklad CD prehrávač. Ale aj táto žiarovka v kuchyni je pre mňa luxus. Mobil je úplne najväčší luxus, pretože v ňom máš internet a vieš si nájsť v podstate čokoľvek. Jeho environmentálna stopa je však obrovská.

Na jednej strane žiješ veľmi skromne, na strane druhej využívaš internet. Prečo?

Úplne prvý motivačný faktor bola jednoznačne domáca škola. Vtedy sme dostali podmienku, že buď sa teda „pripojíme“, alebo budú deti chodiť do školy. Po čase človek zistí, že je tam veľa zaujímavých vecí. Keď som k tomu ešte začala písať príspevky do českého časopisu Sedmá generace, automaticky som sa snažila byť v tých témach viac zorientovaná. Nemôžem si predsa len tak z vlastnej hlavy písať nejaké veci. Je to aj o zodpovednosti. Aj voči tým pár ľuďom, ktorí to čítajú.

Čo ťa živí?

Drevené nádoby, ktoré tu môžeš vidieť. Napakujem si ich aj dvadsať kíl, oblečiem sa do kroja a idem predávať na jarmok. Keď nemáš veľké nároky, aj ťa to uživí. Okrem toho sme zvykli predávať aj prebytky a v poslednom čase máme niečo aj z muziky.

Aký je váš približný mesačný rozpočet?

Hýbe sa to, ale dá sa povedať, že okolo 400 eur aj s odvodmi do zdravotnej poisťovne. Vystačí nám to pre celú rodinu. Keď boli deti menšie, potrebovali sme ešte menej, počas materskej sa dalo aj ušetriť. Samozrejme, kúpiť si CD-čko alebo ísť na koncert sa nedalo každý mesiac.

Kam chodíte na dovolenku?

Ale čo si, veď my sme na dovolenku tu. (smiech)

Aj táto žiarovka v kuchyni je pre mňa luxus. Mobil je úplne najväčší luxus, pretože v ňom máš internet a vieš si nájsť v podstate čokoľvek. Jeho environmentálna stopa je však obrovská.

Zaujalo ma, že si platíš odvody. Veľa ľudí, ktorí žijú alternatívne, sa tomu chce vyhnúť. Skôr majú snahu získať od štátu podporu v nezamestnanosti alebo rôzne dávky. Skúšala si to aj takto?

Samozrejme sme si prešli aj týmto obdobím (bolo to v období po ekonomickej kríze a neraz som sa vrátila z jarmoku s plným košom a bez peňazí) a musím povedať, že som to niesla veľmi zle. Nechcela som mať pocit, že som živená niekým iným. Zdravotné odvody sú dosť vysoké a je tiež otázne, ako sa s nimi nakladá. Beriem to však ako môj príspevok do spoločného. Rešpektujem to ako určitú solidaritu, ktorá by mala byť v celej spoločnosti.

Máš právo u nás voliť? Pýtam sa preto, že sa blížia prezidentské voľby.

Jasné, môžem voliť. Neviem sa však rozhodnúť medzi dvomi kandidátmi. Aby som to upresnila, nemyslím tým Harabina a Kotlebu. Svoju voľbu tak trochu vnímam ako zápas rozumu a srdca.

Pre mňa predstavuješ človeka, ktorý žije alternatívne, v súlade s prírodou, má do určitej miery blízko k spiritualite. Si taký archetyp „alternatívca“. Veľa takýchto ľudí sa ale zároveň upína na slovanstvo a obracia sa k Rusku. Ty to však skôr kritizuješ. Prečo?

V prvom rade mi vadí povrchnosť. Ďalšia vec je, že musíme brať do úvahy geopolitickú situáciu, v akej sa nachádzame. Nevidím význam v tom, aby sme sa teraz obrátili smerom k Rusku. Mrzí ma, že sa ľudia veľmi ľahko nechajú nachytať tým, čo na prvý pohľad vyzerá lákavo. Podobne je to s ľudovou kultúrou. Mať niečo rád iba preto, že je to „naše“, mi pripadá podivné.

Ja mám napríklad drevenice rada, pretože sú pekné, a okrem toho boli svojho času z hľadiska životného prostredia udržateľné. Spôsob argumentácie na základe národnostnej príslušnosti je však od veci a je mi nepríjemný. Ak som v slovanstve svojho času niečo videla, tak to bola úcta k Zemi. Vždy tam však boli náznaky vecí, s ktorými som sa nestotožňovala. Konkrétne mi vadilo zdôrazňovanie národného a nechuť k cudziemu. Niekedy to môže dôjsť až k tomu, že miesto slova mobil používaš slovo „hybník“. Ja som to tiež používala, ale s určitým nadhľadom, je to predsa milé. Niektorí to však berú príliš vážne.

horana
FOTO – Martina Cimermanová

Prečo sa podľa teba ľudia na Slovensku, ale i v Česku upínajú práve na slovanstvo a k Rusku?

Tento trend neustále rastie a je to podľa mňa aj tým, že je živený a podporovaný samotným Ruskom. Podobné trendy pracujú s našou iracionálnou stránkou – pre naše nevedomie a podvedomie je veľmi dôležitá ideológia alebo doktrína, dostávajú tým akési spojivo. A keď hovorí naše nevedomie, do popredia sa dostáva idealizovanie. Pre mňa napríklad predkovia tiež znamenajú hodnotu, ale neidealizujem si ich, uvedomujem si, že tiež robili chyby.

Čo by mali robiť elity, aby nevytláčali okrajové skupiny ľudí do extrémov?

Mali by si prečítať knihu Respektovat a být respektován a aplikovať ju do svojho prejavu. Máme pocit, že nás tzv. elita z väčších miest prehliada, alebo ak nás aj vníma, má nás za hlupákov. Často to cítime tak, že oni tvoria akúsi uzavretú spoločnosť, ktorá má svoje hodnoty a názory a medzi seba nás nepustia. Keď sme teraz napríklad vydali album, ktorý je podľa mňa na slušnej technickej aj hudobnej úrovni, a rozposlali ho viacerým ľuďom do miest, nikto si nás  príliš nevšímal. Možno preto, že nie sme z ich „kruhov“. Na Slovensku si jednoducho musíš pestovať vzťahy, aby si niečo dosiahol.

Spomínala si, že ti príde zle, keď otvoríš časopis Zem a vek, v minulosti si im však poskytla rozhovor. Ako je to možné?

Bola to moja chyba. S redaktorom, ktorý so mnou robil rozhovor, som sa poznala a myslela som si, že je to normálny alternatívny časopis. Nezistila som si dopredu, o čo ide. Mala som vtedy len veľmi pomalý internet. Keď som časopis už aj s mojím rozhovorom otvorila, povedala som si, že čo som to pre pána urobila. Zem a Vek vnímam ako úplnú demagógiu, snažím sa ale pochopiť, napríklad aj mojich známych, prečo ho čítajú. Myslím si, že v tom časopise zneužívajú nekomerčné cítenie ľudí a chopili sa príležitosti, ktorá sa im naskytla.

Ak som v slovanstve svojho času niečo videla, tak to bola úcta k Zemi. Vždy tam však boli náznaky vecí, s ktorými som sa nestotožňovala.

V alternatívnych kruhoch je často kritizovaná Európska únia ako prvok, ktorý unifikuje a ide proti tradíciám. Aký je tvoj názor?

Zo začiatku, teda okolo roku 2005, som bola tiež dosť skeptická, nie však z týchto dôvodov. Skôr som celú úniu vnímala ako spôsob, ktorým ešte viac rozkrútiť obrátky kapitalizmu, voči ktorému som vtedy bola dosť vyhranená, z ekologického pohľadu, povedzme. Časom som sa na veci začala pozerať trochu inak. Neviem, či som nevšímavá, alebo čo, ale nemám pocit, že by nás únia kultúrne niekde tlačila. Podľa mňa pestrosť práveže dokonca podporuje. Niektorí si to však nechcú priznať.

Plánuješ sa zúčastniť európskych volieb?

Plánujem. Neviem ešte, koho budem voliť, dobre si to však pozriem a určite voliť pôjdem.

VERONIKA KICKOVÁ

Narodila sa 16. Apríla 1974 v Ostrove nad Ohří. V roku 1995 zanechala štúdium scenáristiky na Jamu v Brne a odišla na zaježovské  a neskôr očovské lazy. Od roku 2005 žije s rodinou na malom gazdovstve pod Vtáčnikom, kde sa snažia uplatňovať princípy trvalej udržateľnosti a dobrovoľnej skromnosti v praxi. Má dvoch synov, ktorých vzdelávala doma, so starším Jánom tvorí hudobné duo Hmlisto, ktoré pravidelne koncertuje a vlani vydalo debutový album Na druhom brehu.

Web: https://horana.webnode.sk/

Video: https://www.youtube.com/watch?v=QgzEjxsnrNQ

dve-percenta-labutVšetky články pre vás pripravujeme bez poplatku. Pomôžte nám ich tvoriť ďalej. Podporte nás svojimi 2 % z dane. Všetky informácie, ako postupovať, nájdete na: http://2-percenta.zivica.sk/

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.