Občianska zďaleka nie je len hodina

Za jeden týždeň radosť aj smútok. A ako výsledok rozpačitý pocit. Zo školy a hodín občianskej náuky mojej dcéry.

„Mami, ale musím uviesť aj zdroj. A ak to budú referaty.sk, učiteľka to neuzná,“ vysvetlila mi dcéra, prečo sa fakt dôkladne trápi nad projektom. Nestačí jeden zdroj, musia byť minimálne tri. A žiadne haluzné. Potešila ma. Z učiteľkinho postupu na mňa kuklo aspoň slabé svetielko vedenia ku kritickému mysleniu. Takto sa aj tí povrchní musia chvíľu hrabať v informáciách a zvyšujú šancu, že narazia aj na relevantné.

O pár dní nato ma však dcéra zaskočila. „Mami, aké sú prosím ťa funkcie štátu? Viem, že ich je päť. Či šesť. Vzdelávacia, obranná…“ „Fúha. No nevymenujem ti ich ako poučku. Viem, čo by štát mal svojim občanom zabezpečiť. Zdravotnú starostlivosť, právnu ochranu…“ „Áno, áno, to tam bolo!,“ potešila sa dcéra.

Básnička

Tak sme sa pustili do debaty, ako sa to učia. A dozvedela som sa, že cez zarážky – ako básničku. Ale super bolo, že pani učiteľka im na konci hodiny dala urobiť rebríček, ktorá z tých funkcií je najdôležitejšia. Žiaľ, zazvonilo, a tak posledné a najdôležitejšie, s čím dcéra z hodiny odchádzala, bolo, že mala iné poradie ako všetci ostatní. Lebo to vzala z pohľadu druhej svetovej vojny. Spolužiaci brali do úvahy dnešný mier. Cez prestávku sa ešte povadili a tým sa to skončilo.

Začali sme spolu diskutovať, či vzdelanie je nad obranou alebo zdravotníctvo nad fungujúcim súdnictvom, ako čo pracuje u nás a inde, koľko čo stojí, ako sa to mení v histórii a okolnosťami – a vlastne žiaden rebríček nie je správny alebo nesprávny, že robiť nejaké rebríčky je čudné. Dcére začalo zaklapávať. Po pol hodine debaty.

Veľká zodpovednosť

Viem, že mám len jej pohľad a s učiteľkou som nehovorila. Ale podstatné je, čo si deti z hodín odnášajú – a tu to bolo povrchné básničkové bla-bla bez súvisu.

Iste, všetko treba robiť postupne. Aj naladenie učiteľov. Aj postupy na hodinách. Som trpezlivá. A spolieham sa aj na to, že moje deti neučí len škola.

Učitelia občianskej majú obrovskú zodpovednosť. Julka a jej spolužiaci pôjdu voliť až o päť rokov. A dovtedy si to, snáď, osvoja. Aspoň tí, ktorí sa budú zaujímať. Povrchnejším ostanú čiastkové vedomosti bez súvislostí. Som optimistka. Verím, že takých veľa nebude. Aj vďaka učiteľom, ktorí o tej zodpovednosti vedia.

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.