Hlavná školská inšpektorka: Na Slovensku nie sú žiadne veľmi dobré školy

Väčšina učiteľov je voči hodnoteniu školskej inšpekcie ľahostajná, je to prevládajúci stav v našej spoločnosti, hovorí hlavná školská inšpektorka VIERA KALMÁROVÁ. Má byť návšteva inšpekcie v škole dôvodom pre strach? Ako vie inšpekcia škole pomôcť sa zlepšiť? Čo robiť v prípade, že je na škole šikana? Môže inšpekcia nariadiť prepustenie učiteľa, ktorý napríklad sympatizuje s nacizmom? Čítajte v exkluzívnom rozhovore.

 Keď príde inšpekcia do školy, väčšina škôl sa vás bojí. Prečo?

Ja si myslím, že je to prirodzená reakcia uzavretého spoločenstva na prienik niečoho cudzieho zvonku. Slovenské školy tvoria uzavreté komunity a je im nepríjemné, keď niekto príde skontrolovať, ako fungujú.

Myslíte si, že keby naše školy boli celkovo viac otvorené, nebáli by sa ani vstupu inšpekcie?

Veľká časť škôl je rovnaká. Sú však aj také, ktoré z masy vybočujú a robia veci inak. Na školách, kde majú charizmatického vodcu, kde pracujú s nasadením a entuziazmom, a kde dokážu presvedčiť učiteľov, že čo robíme, robíme dobre, tak tam sa dokonca tešia, keď prídeme.

viera-kalmarova
Viera Kalmárová. FOTO – Archív Živice

Medzi učiteľmi a učiteľkami však kolujú rôzne historky o tom, ako im kontrolujete triedne knihy, či je všetko správne vyčiarkané a podobne. Na školách je niekedy doslova poplach. Sú tieto historky pravdivé?

Historicky na tom niečo možno bude. Kto ale racionálne uvažuje, musí mu byť jasné, že najmä v čase elektronických triednych kníh je fáma o vyčiarkávaní úplná hlúposť. Otázka je, koľkí šíritelia takýchto mýtov zažili nejakú komplexnejšiu inšpekciu. Možno to fakt vychádza zo skúsenosti z minulosti, kedy sa pri inšpekcii porovnávala zhoda školskej reality s právnymi normami. Jednou z noriem bolo aj vedenie pedagogickej dokumentácie. Súčasná inšpekcia sa pretransformovala do podoby, keď formálne záležitosti už nie sú vôbec dôležité a orientujeme sa skôr na posudzovanie procesov.

Stalo sa vám už, že ste prišli na školu robiť komplexnú inšpekciu a zistili ste, že tam vlastne všetko funguje?

Keby na škole fungovalo všetko tak, ako má, dostala by od nás hodnotenie „veľmi dobrý“. Na takú školu sa však veru nepamätám. Pravdou však je, že keď robíme plán inšpekčnej činnosti, dávame doň prevažne subjekty, o ktorých vieme, že je tam problém. Výborná škola nás nepotrebuje.

Koľko máme škôl, ktoré sú buď veľmi dobré, alebo dobré?

Veľmi dobré žiadne. Keby sa aj našli jedna alebo dve, z celkového počtu to neznamená skoro nič.

Keby na škole fungovalo všetko tak, ako má, dostala by od nás hodnotenie „veľmi dobrý“. Na takú školu sa však veru nepamätám.

Keď chodíte na inšpekcie, vidíte rozdiel medzi súkromnými, cirkevnými a štátnymi školami?

Inšpekcia je často podozrievaná z toho, že preferuje štátne školy a voči tým súkromným vedie akési „križiacke výpravy“. Toto rozhodne nie je pravda. Ja som dokonca zástankyňa toho, aby súkromné školy boli financované podľa rovnakého kľúča ako štátne. Najmä preto, že sú nositeľkami kľúčových inovácií v našom vzdelávacom systéme. Súkromné školy patria na Slovensku medzi najkvalitnejšie a zároveň medzi najmenej kvalitné. Diverzita kvality je tam teda najširšia.

Ja som chodil na základnú školu ešte za komunizmu, a vtedy to fungovalo tak, že súdružka učiteľka nám povedala, že príde inšpekcia a máme sa hlásiť iba tí, čo vieme odpoveď, a tí, čo nevieme, nemáme vyrušovať. Je to podobné aj dnes?

Áno, ešte aj dnes je to podobné. Každý inšpektor to však vie odhaliť, pretože hodnotíme aj to, koľko žiakov je aktívnych a do akej miery reprezentujú kompetencie, ktoré sa od nich očakávajú. Ak vidíme, že aktívni sú stále dvaja žiaci, alebo samotný učiteľ preferuje pár vybraných, je úplne jasné, o čo ide.

Poviete potom učiteľovi, že ste odhalili jeho „divadlo“ a nepovažujete to za bežnú vyučovaciu hodinu?

Po každej hodine nasleduje spoločná debata s učiteľom a tieto otázky sa tam, samozrejme, preberajú. Reakcie sú rôzne. Všade, kde si náplň práce vyžaduje kontakt s ľuďmi, sa nájdu aj takí, ktorí vykazujú známky poruchy osobnosti. V realite to znamená, že niektorí učitelia sú natoľko precitlivení, že aj neutrálne hodnotenie považujú za útok na svoju osobu. Iní sú zase prehnane orientovaní na seba. Títo neprijmú nič, môžete im hovoriť čokoľvek. Moja skúsenosť je taká, že čím je učiteľ kvalitnejší, tým kritickejšie sa pozerá na svoju vlastnú prácu. Jeho musíte presviedčať, že to urobil dobre, vyťažil z daného maximum, on tomu však nechce veriť.

Aký je pomer kvalitných učiteľov, ktorí dokážu prijať konštruktívnu kritiku, k tým, ktorí si žiadnu chybu nepripustia?

Najpočetnejšia je masa ľahostajných. Ja by som povedala, že je to prevládajúci stav v našej spoločnosti. Ľudia sú ľahostajní a ku vzdelaniu sú ľahostajní určite. Možno preto, že sa netreba nejako špeciálne usilovať, aby ste vzdelanie formálne získali. To sa potom premieta aj do postojov učiteľov. Tých vynikajúcich a sebakritických je najmenej.

Najpočetnejšia je masa ľahostajných. Ja by som povedala, že je to prevládajúci stav v našej spoločnosti.

Sú mladí učitelia, ktorí práve prídu z vysokej školy, otvorenejší voči spätnej väzbe?

Ťažko to takto povedať. U mladých učiteľov, a to teraz zovšeobecňujem, vidím jeden problém, ktorým sú chýbajúce základné intelektuálne schopnosti na to, aby túto funkciu mohli vykonávať. Myslím tým napríklad nezvládanie kompetencií, ktoré by mali viesť k čitateľskej, numerickej alebo digitálnej gramotnosti. Jednoducho pochádzajú z tej slabšej kategórie stredoškolákov. Ak sa snažíte takémuto učiteľovi niečo vysvetliť, je to úplne zbytočné.

Inšpektorov a inšpektoriek je okolo 170. Ja si to predstavujem tak, že to musia byť tí najlepší z najlepších, ktorí môžu učiteľom a školám dávať spätnú väzbu, čo a ako robiť. Ako ich vyberáte?

Ja zvyknem hovoriť aj pravdu, ktorá môže byť drsná, a teda priznávam, že nie každý z inšpektorov patrí k pedagogickej elite. Časť ľudí sa do inšpekcie dostala pri jej vzniku v roku 2000 z okresných a krajských úradov. Ďalší sa sem už dostávajú na základe výberového konania. To bolo kedysi orientované na znalosť právnych predpisov, posledné roky to však skúšame aj inak. Kandidáti musia napríklad riešiť modelové situácie, ktoré v škole môžu nastať. Okrem toho využívame možnosť trojmesačnej skúšobnej doby. Napriek tomu nemáme úplne najlepších ľudí. Takisto ako učiteľská profesia nie je príťažlivá pre najschopnejších, nie je ňou ani táto.

Je to spôsobené platmi, prípadne reputáciou školskej inšpekcie?

Nepovedala by som, že ide o reputáciu. Rozhodujúce sú platy. My by sme do svojich radov potrebovali bývalých vynikajúcich riaditeľov škôl, ktorých je ale veľmi málo. Našimi platmi však nevieme konkurovať postom riaditeľov škôl. Momentálne sme v situácii, kedy základný plat skúseného učiteľa je vyšší ako základný plat nastupujúceho inšpektora. Keby sme to nevedeli vyrovnávať osobným príplatkom, tak je to stratené.

hlavna-skolska-inspektorka
Do inšpekcie by sme potrebovali tých najlepších zo skúsených. Nevieme ich však zaplatiť, hovorí inšpektorka. FOTO – Archív Živice

Podľa toho, čo hovoríte, mi to pripadá tak, že školskej inšpekcie sa vôbec netreba báť, práve naopak. Stalo sa vám už, že vás oslovila škola s tým, aby ste ich navštívili a dali im spätnú väzbu?

Áno, deje sa to. Robia to najmä školy, ktoré sa odvážia experimentovať s vlastnými vzdelávacími programami a nie sú si istí, či to má efekt, ktorý očakávajú, a či sú ešte na hranici možného alebo za.

Volajú vás aj v iných prípadoch, napríklad ak ide o šikanu?

Musím povedať, že si nepamätám, aby škola ohľadom niečoho takého volala inšpekciu. Stratégiou škôl, kde majú problém so šikanou, je tajiť to.

Nedávno bolo v televízii zverejnené video, na ktorom sa dievčatá z košickej základnej školy bijú. Prečo si myslíte, že školy majú snahu takéto veci „ututlávať“?

Myslím si, že je to výraz obavy, že ktosi by mohol povedať, že tá škola ako inštitúcia zlyhala.

Myslíte, že škola v tomto prípade naozaj zlyháva? Nemáme trochu prehnané očakávania, čo všetko škola má robiť? Má suplovať rodičov?

Ja si myslím, že to nie je prehnané očakávanie. Školy v civilizovanom svete tieto funkcie plnia. Na Slovensku stále prevláda názor, že majú v prvom rade vzdelávať a výchova je vecou rodiny. Podľa mňa to nie je úplne tak. Škola má odovzdávať nejakú spoločenskú skúsenosť, a to dvomi spôsobmi – má formovať kultúru a osobnosť žiaka. Kultúra sa odovzdáva formou jazykov. Nemám teraz na mysli lingvistickú kategóriu, ale skôr jazyk jednotlivých vied, napríklad matematiky, prírodných vied a tak ďalej. Čo sa týka osobnosti žiaka, škola by mala formovať niektoré jeho konkrétne vlastnosti. Obávam sa, že toto je tá najviac zanedbaná časť.

Škola má odovzdávať nejakú spoločenskú skúsenosť, a to dvomi spôsobmi – má formovať kultúru a osobnosť žiaka.

Keď sa ešte vrátime k šikane, ak mám ako rodič podozrenie, že na škole prebieha šikana, mám sa obrátiť na štátnu školskú inšpekciu?

Rodič by sa na inšpekciu mal obrátiť vždy, ak má podozrenie, že sa na škole deje neriešené šikanovanie. Osobne sa domnievam, že na každej škole v istej forme šikanovanie je. Rozhodujúce je, či si to škola prizná a či to aj rieši. Ak rodič uzná, že si to škola nechce priznať a ani to nerieši, sme po ruke.

Čo potom v takýchto prípadoch robíte?

V prvom rade sa snažíme zistiť, či je informácia pravdivá. Debatujeme napríklad so žiakmi alebo dávame anonymné dotazníky šité na mieru. Existuje viacero nástrojov a možností, ako to zistiť. Pokiaľ šikana presiahne určitú hranicu, napríklad vylučovania z kolektívu alebo robenia neustálych „naschválov“, a príjme sa to ako norma, tak vtedy je to už nad naše sily a privádzame so sebou odborných zamestnancov, školských psychológov.

Darí sa vám šikanu eliminovať, respektíve ju úplne vylúčiť?

Slovensko je v istom zmysle nenormálna krajina. Zákon sa porušuje takmer pravidelne a násilie v rôznych podobách je na školách bežné. Na to, aby ste tieto problémy mohli riešiť, však potrebujete súhlas rodičov. Ak ho nemáte, ste hotový. Veľa rodičov ho pritom jednoducho nedá. Dôvod mi ostáva neznámy.

Keď sa bavíme o šikane, existuje aj šikana z pozície nadriadeného voči učiteľovi? Riešite aj tieto veci?

Takéto podnety dostávame, zákon nám však vymedzuje presné kompetencie. My máme riešiť činnosť školy vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu žiakov. V rámci spätnej väzby pri komplexnej inšpekcii však robíme aj analýzu klímy medzi učiteľmi a vedením. Zriadili sme tiež program „Ideálna škola“, kde spolupracujeme so psychologičkou, ktorá vytvorila model skúmajúci názory učiteľov a žiakov na to, ako by mala vyzerať ideálna škola, a naopak, ako by vyzerať nemala. Tieto modely následne porovnávame s ich reálnou školou. Ak je o to záujem, celému učiteľskému kolektívu odprezentujeme výsledky. Platí, že čím je situácia horšia, tým je záujem o prezentáciu profilu školy menší.

viera-kalmarova
Viera Kalmárová (vľavo) s víťazkou prvého ročníka ocenenia Učiteľ Slovenska Zuzanou Tkáčovou (vpravo). FOTO – Archív Živice

Podľa mojich skúseností sú vzťahy v učiteľských zboroch veľmi napäté. Tí, ktorí chcú niečo zmeniť, sú často vytláčaní na okraj. Je to tak?

Áno, je to tak. Raz sa ma niekto opýtal, čo je kľúčom k zmene vo fungovaní školy. Ja som presvedčená, že je to riaditeľ. Pokiaľ má jasnú predstavu o tom, ako majú veci fungovať, a vie nadchnúť kolektív, tak „ťahúni“ môžu byť vzorom. Pokiaľ tam však so všetkým a všetkými bojujú na vlastnú päsť, tak to má negatívne dôsledky.

Povedali ste, že medzi inšpektormi nie je iba elita. Podobné je to asi aj pri učiteľoch a učiteľkách. Myslíte si, že výrazné zvýšenie platov by to mohlo zmeniť?

Vôbec nie. Platy učiteľov sa pomaly dvíhajú, s kvalitou to však nerobí nič. Tí najskúsenejší dnes majú základný plat 1300 €. Ak k tomu prirátame aj príplatky, dostaneme sa na sumu okolo 1600 € v hrubom, čo v slovenskej realite nie je úplne veľa, ale zase ani málo. Plat je však len jeden z motivačných faktorov. Podľa niektorých prieskumov je učiteľské povolanie medzi verejnosťou síce vnímané ako vážené, učiteľ ako jednotlivec však takúto výsadu spoločenského postavenia nepožíva. Dôvodom je, že učiteľský stav je momentálne v hlbokej kríze. Keby teda dnešní učitelia dostali aj 4000 €, na úcte k jednotlivcovi to nebude cítiť.

Ako sa dá ľahko a podvodom získať titul, nám dnes ukazuje aj predseda parlamentu. Takéto kauzy zrovna nepridávajú na hodnote vzdelania v spoločnosti. Rozprávajú sa učitelia o tejto kauze? Trápi ich to?

Priznám sa, že s učiteľmi som sa na túto tému nebavila, s mojimi kolegami však áno. Musím povedať, že to pohoršenie je veľmi veľké. Vo svojej podstate je to banálny príbeh, nie je to jediný politik, ktorý takýmto spôsobom získal titul. Netradičné je však riešenie. Normálne by bolo, keby si tento človek pobalil svoj kufrík a odišiel. On však namiesto toho bude tvrdiť, že v tom čase platili iné pravidlá. Ja si však nepamätám, že by sa cudzie myšlienky mohli zlátať dokopy a vydávať za svoje, toto v akademickej sfére neplatilo nikdy.

Okrem toho, v podstate ešte nepriamo vyhlási, že ja som síce k titulu prišiel podvodom, postarám sa však o to, aby ďalší to isté už spraviť nemohli. Mám na mysli zákonnú úpravu tohto problému. Jidiš má na to veľmi priliehavý termín – chutzpah, čo v doslovnom preklade znamená drzosť. Nie je to však obyčajná drzosť. To slovo sa vysvetľuje príbehom, keď jeden človek zabije svojho otca aj svoju matku, a keď stojí pred súdom, žiada, aby pri stanovení výšky trestu bolo zohľadnené, že je sirota. Jednoducho drzosť nesmiernych rozmerov, a toto mi pripadá ako niečo podobné.

Platy učiteľov sa pomaly dvíhajú, s kvalitou to však nerobí nič.

Podľa správ OECD má dieťa na Slovensku, ktoré pochádza zo spoločensky slabšej vrstvy, veľmi malú šancu dostať sa ku kvalitnému vzdelaniu – a tým sa vymaniť z chudoby. Čo s tým môžeme urobiť?

Podľa mňa je kľúčové zlepšovanie sociálneho prostredia, z ktorého dieťa pochádza. Okrem toho je dôležité nastavenie systému ranej intervencie. Momentálne deti prichádzajú do škôl v šiestich rokoch, siedmich, ak majú odklad. Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia idú do nultého ročníka, čo je však ale príliš neskoro. Tejto téme sa venujem pomerne hlboko.

Môžem vám ukázať tzv. rýchly zber údajov o úspešnosti žiakov, ktorí sa vzdelávali v nultom ročníku. Skúmame v ňom, či žiaci dokončia prvý stupeň bez toho, aby nejaký z ročníkov opakovali, a či dokončia deviaty ročník. Zo žiakov, ktorí začali chodiť do nultého ročníka napríklad v školskom roku 2008/2009, pričom 92 percent z nich pochádzalo z marginalizovaných rómskych komunít, dokončilo deviaty ročník iba necelých 16 percent. Nástroj nultého ročníka sa teda ukazuje ako málo efektívny na to, aby zásadným spôsobom odstraňoval vplyv sociálneho prostredia na vzdelávanie.

Mohla by pomôcť povinná predškolská príprava?

V niečom áno, ideálne je však, podľa môjho názoru, urobiť screening vo veku troch rokov, a keď sa zistí problém v komunikačnej oblasti, čo je hlavný nástroj, ako dieťa získava informácie o fungovaní sveta, je potrebné urobiť ranú intervenciu. Samozrejme, musí sa zmeniť aj systém vzdelávania v základných školách.

Z prieskumov medzi mladými ľuďmi vyplynulo, že Kotleba má u nich pomerne veľkú podporu. Je za túto situáciu spoluzodpovedné aj školstvo?

Toto je tiež jedna z tém, ktorou sa bližšie zaoberám. Platí fakt, že na politické názory mladých nemá zásadný vplyv priamo škola, ale ich najbližšie okolie. To znamená rodina a rovesníci, teda skupiny, v ktorých sa najviac pohybujú. Okrem toho sú to ešte výroky politikov a celková spoločenská klíma. Škola je však podľa mňa prostredím, ktoré by tieto negatívne názory mohlo vyvážiť, resp. zmeniť. Otázka je, či to škola aj robí. Vyzerá to tak, že nie. Keď sa spýtate učiteľov prečo, v zásade odpovedajú, že buď teda na to nie je čas, alebo, že politika do škôl nepatrí. Okrem toho, moja osobná skúsenosť je taká, že časť učiteľov zdieľa extrémistické názory a ďalšia časť nie je pripravená na to, aby viedla žiakov k rešpektovaniu základných práv.

Dostali ste niekedy podnet na inšpekciu z dôvodu, že učiteľ na škole hlása extrémistické názory?

Neviem, akým spôsobom by sme v takýchto prípadoch mohli zasiahnuť. Toto je jednoznačne v kompetencii riaditeľa školy. Pamätám si však jeden prípad, keď sme riešili učiteľa, ktorý tvrdil, že Hitler bol fajn chlapík a Židia sú prekliaty národ. Zhodou okolností to bol, podobne ako pán Kotleba, informatik, a miesto toho, aby učil svoj predmet, venoval sa takýmto veciam. Na škole to bol všeobecne známy fakt, ktorý však vedenie tolerovalo. My sme vtedy skonštatovali, čo všetko sa tam dialo v rozpore s princípmi výchovy a vzdelávania, a mali sme ohromné šťastie, že dotyčný učiteľ odišiel sám. Keby dobrovoľne školu neopustil, my nemôžeme nič, do pracovno-právnych vzťahov nevstupujeme.

Keď učil na bystrickom gymnáziu Kotleba, vedenie tiež tvrdilo, že nič nemôžu spraviť. Čo sa dá v takýchto prípadoch robiť?

V tom období to možno problém bol. Pokiaľ ale viem, za ministerky Žitňanskej došlo k legislatívnej zmene a teraz to je riešiteľné. Problémom však je, že na niekoľkých školách sa o tom vie, bohužiaľ sa to ale ticho toleruje.

Vo viacerých krajinách školskú inšpekciu vôbec nemajú. Potrebujeme ju na Slovensku?

Neviem, či som úplne najvhodnejší adresát na túto otázku. (smiech) Bez urážky, ale aj táto otázka je výrazom syndrómu našej krajiny – zjednodušiť všetko, čo sa zjednodušiť dá. Keby ste sa spýtali slovenskej učiteľskej obce, ako pomôcť vzdelávaciemu systému, medzi prvými vecami by možno bolo zrušenie školskej inšpekcie, keďže ani vo Fínsku ju nemajú. Dá sa to čítať tak, že slovenské školstvo je mizerné, lebo tu máme inšpekciu. Ja by som to však otočila, inšpekcia je tu preto, lebo máme mizerné školstvo a aspoň tie najextrémnejšie prípady chytíme. Viac ako o inšpekcii by sme mali hovoriť o tom, akí sú vo Fínsku učitelia, aké výsledky majú fínski žiaci a ako štát podporuje vzdelávací systém. Mojou ambíciou je nielen reflektovať situáciu na školách, ale aj pozitívne vplývať na zmenu.

Viera Kalmárová je hlavná školská inšpektorka, ktorá sa udržiava v aktívnej pedagogickej kondícii okrem iného aj kontaktami s nadanými žiakmi, ktorí sa zúčastňujú geografickej olympiády. Podporuje pozitívne trendy v slovenskom vzdelávacom systéme, keďže si uvedomuje ťažko zvrátiteľné dôsledky jeho súčasnej krízy. Aktívne vystupuje proti neuplatňovaniu princípu rovného prístupu rómskych detí ku kvalitnému vzdelávaniu a zaoberá sa témou vzťahu medzi hodnotovými postojmi žiakov a mierou a kvalitou ich vedomostí, ktoré stoja v pozadí formovania týchto postojov. Je predsedníčka poroty ocenenia Učiteľ Slovenska.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.