Väčšinu úrazov zvierat spôsobuje človek. Je našou povinnosťou im pomáhať, hovorí ošetrovateľ zo záchrannej stanice

Ježkovia žijú medzi nami aj v najhustejšie obývaných oblastiach. Často ich preto zrazí auto, uhryzne pes či uviaznu v pletive. Zranených a nedokŕmených ježkov ošetrujú v záchranných staniciach. Boli sme sa pozrieť, ako taká stanica funguje a ako veľmi náročná starostlivosť o zranené zvieratá je.

Rudolf Jureček je ten, kto vám zdvihne telefón, keď zavoláte do záchrannej stanice pre zranené zvieratá pri Správe CHKO Záhorie v Malackách, ktorá pomáha aj zvieratám z Bratislavy. Stará sa o zranené vtáky, ale aj cicavce, ktoré po ošetrení a vykŕmení vracia naspäť do prírody.

Na všetko je sám, denne mu to zaberie aj štyri hodiny času. A je jedno, či je víkend, letné prázdniny alebo zlé počasie. Ráno aj večer si zvieratá zo stanice vyžadujú pozornosť a opateru. Ročne mu prejde cez ruky aj 400 živočíchov, predovšetkým vtákov. Nájdu sa však aj mláďatá srniek, líšok, zajačikov, ale aj bobry, veveričky či dokonca sliepky.

So smiechom rozpráva príhodu, ako kolegovi volal vystrašený pán, že mu v záhrade pristálo nebezpečné mláďa orla. Nejak sa mu to nezdalo, mladé orly predsa nevedia lietať; šiel to ale preveriť a namiesto orla našiel malú sliepku hodvábničku, ktorá má perie podobné páperiu orlích mláďat. Dnes tak hodvábnička zásobuje záchrannú stanicu vajíčkami.

Nevykŕmení ježkovia neprežijú zimu

My sme sa do Malaciek prišli pozrieť na ježkov. V krajinách západnej Európy sa stále viac hovorí o tom, že ich počty radikálne klesajú a je potrebné im vytvoriť v mestách vhodné podmienky na prežitie. Boli sme zvedaví, ako to je na Slovensku a čo môžeme pre ježkov urobiť my.

„Ježkovia, ktorí sem prídu, musia mať nejaký problém, čiže buď sú zranení, chorí alebo sú to mláďatá, ktoré majú príliš nízku hmotnosť na to, aby prezimovali,“ hovorí Jureček. Aby prežili zimu, musia vážiť v októbri minimálne 400 gramov, v novembri aspoň 600. „Teraz mi volali ľudia, čo našli na záhrade ježkov, ktorí mali 165 gramov,“ hovorí.

rudo-jurecek
Rudo Jureček s jedným zo svojich zverencov. FOTO – Autorka

To, že má ježko problém, zistíte väčšinou tak, že sa vás nezľakne, nezježí pichliače, nezvinie sa do klbka, prípadne má sopeľ alebo kalné oči. Vtedy je pravdepodobne chorý a potrebuje pomoc. Malých ježkov treba odvážiť na kuchynskej váhe – vizuálne rozdiel neuvidíte.

„Už aj mláďatá majú pichliače a okom odhadnúť ich hmotnosť je veľmi ťažké,“ hovorí Jureček. Takýto ježkovia by mali ísť do záchrannej stanice, kde sa o nich starajú a kŕmia ich, kým nedosiahnu dostatočnú hmotnosť.

Ježko je chránený živočích a nemal by sa chovať doma. „Je to divé zviera a vyžaduje určitú starostlivosť, čo nemusí každý vedieť. Druhá vec je, že ježkovia majú často parazity, takže ich treba ošetriť. Nestačí si ich vziať domov a začať chovať,“ vysvetľuje ošetrovateľ.

Starostlivosť dvakrát denne

Malacká záchranná stanica sa nachádza v nenápadnom rodinnom dome s malou záhradou. Zvieratá potrebujú veľa priestoru v rôznych podmienkach, ich klietky a boxy tak zaberajú skoro celý dom. “Niektoré potrebujú vykurovanú miestnosť, iné skôr chlad,“ popisuje Jureček.

V záchrannej stanici majú ježkovia vlastnú izbu – na pracovných stoloch sú vedľa seba poukladané veľké plastové boxy s hoblinami, vodou, granulami a úkrytmi. Niektorí ježkovia sú v boxoch vo dvojiciach, iní sami. O svoju izbu sa delia so zranenou sovou a jastrabom. Vo vedľajšej izbe už natrvalo býva chovateľský biely holub, ktorému sa veľmi páčia moje modré topánky. Ostatné zvieratá žijú vo voliérach v záhrade.

„Ježkovia sú špinďúri. Tým, že veľa jedia, tak veľa vyprodukujú. Dvakrát denne im čistím podstieľku, dávam jedlo, niektorí dostávajú lieky. Toto mi v sezóne zaberie najmenej štyri hodiny čistého času,“ hovorí ošetrovateľ.

zachana-jezkov
Ježkovia sa liečia a vykŕmujú v krabiciach s hoblinami. FOTO – Autorka

Jureček pritom nemá záchranu zvierat v popise práce na plný úväzok, oficiálne pôsobí v Správe CHKO ako regionálny informatik a o zvieratá sa tak stará aj vo voľnom čase. Tým, že hlavné mesto  nemá záchrannú stanicu, väčšina zvierat v malackej stanici je práve odtiaľ. Aj v čase našej návštevy sú traja zo šiestich ježkov z Bratislavy.

Keď sú zvieratá vyliečené, vracajú ich nazad do prírody. „Ak miesto nálezu nie je nebezpečné, vypúšťame zvieratá tam, kde sme ich našli, lebo tam to poznali, mali svoj úkryt a zdroje potravy. Iné púšťame do kontrolovaných podmienok vo veľkých prírodných záhradách,“ vysvetľuje zoológ. Viacerí z doliečených ježkov sa tak tento rok dostali do záhrad škôl v bratislavskej Karlovej Vsi, kde im v rámci projektu Deliver ochranári z BROZ postavili ježovník, teda úkryt na zimu.

Nebezpečné granule, siete a ploty

Tým, že ježkovia žijú aj na tých najhustejších sídliskách, dajú sa nájsť na skutočne kurióznych miestach. „Niekedy do niečoho spadnú, napríklad do nádoby s ropnými odpadmi, alebo sme mali ježka, ktorý sa zamotal do siete na ochranu viniča a visel tam obesený niekoľko dní, ale podarilo sa nám ho našťastie zachrániť,“ popisuje Jureček.

Nebezpečné sú jedy na slimáky. „Tie sú pre ježkov veľmi toxické a neexistuje na ne protilátka. Zvyčajne zjedia otráveného slimáka, ale môžu zjesť aj samotné granulky, ktoré im tiež chutia. Dá sa to rozpoznať podľa toho, že prehnane reagujú na zvuky a môžu mať aj modrý alebo zelený trus.“

Niekedy do niečoho spadnú, napríklad do nádoby s ropnými odpadmi, alebo sme mali ježka, ktorý sa zamotal do siete na ochranu viniča a visel tam obesený niekoľko dní.

Populáciu ježkov v mestách ohrozujú tiež rôzne prekážky – napríklad nezakryté jamy, neprospievajú im však ani moderné betónové ploty. „V noci ježkovia obiehajú plochu niekoľkých kilometrov a do záhrad s takýmto plotom sa nedostanú. Ich revír sa preto rozdelil, musia chodiť oveľa viac, čím sa zvyšuje aj riziko zrážky s autom.“ Nebezpečné sú aj extrémy v počasí, napríklad poľadovica; v čase, keď ešte nespia, ich ohrozuje aj zamrznutý sneh, ktorý im bráni dostať sa k potrave.

Jureček sa o zranené zvieratá stará už 17 rokov, pričom záchranná stanica v Malackách funguje štvrtý rok. Počet prijatých zvierat ustavične stúpa. „Začínali sme na 80 zvieratách a každý rok to rastie. Už som musel povedať, že ďalšie zvieratá neberieme, lebo na to nemáme kapacity, a nie je možné, aby som zachraňoval aj Bratislavu,“ hovorí ošetrovateľ.

Prečo hlavné mesto nemá vlastnú záchrannú stanicu, Jureček nevie. Pritom práve v Bratislave je vďaka rozmanitým biotopom a z toho vyplývajúcej druhovej početnosti zvierat, ktoré môžu prísť do stretu s človekom alebo jeho aktivitami, viac zranených zvierat ako v iných mestách.

„Za minulý rok sme mali na stanici vyše 400 zvierat. Väčšinu sa podarí vyliečiť a vypustiť, ale je aj veľa takých, ktoré neprežijú, lebo ich prijmeme v stave, ktorý je už príliš zlý,“ hovorí Jureček. Časť zvierat ostane na stanici navždy. Podľa zákona by ich mali po troch mesiacoch odovzdať do ZOO Bojnice, lenže ak by to všetci dodržiavali, nebola by to ZOO podľa Jurečka schopná utiahnuť.

Najviac zranení spôsobuje človek

Prečo je vlastne dôležité zranené a choré zvieratá zachraňovať? „Toto som musel už viackrát vysvetľovať nášmu riaditeľstvu,“ smeje sa Jureček. „Má to dve roviny. Máme druhy, ktoré sú kriticky ohrozené, a teda na každom jedincovi záleží – napríklad orla kráľovského, belušu malú, sokola sťahovavého. Tých však nie je väčšina. Potom je tu druhá skupina ako ježkovia, ktorých je síce veľa, ale sú tak ohrození ľudskými aktivitami, že je našou povinnosťou sa o ne starať. No a je to aj otázka etiky – pre prírodu je jedno, či to je vzácny druh alebo nie. Je to živý tvor, ktorý vníma bolesť a má v ekosystéme svoje miesto. Záchrana zvierat má ešte aj výchovný moment, ktorý pomáha deťom pochopiť, že slabším treba pomáhať,“ vysvetľuje.

Pre prírodu je jedno, či to je vzácny druh alebo nie. Je to živý tvor, ktorý vníma bolesť a má v ekosystéme svoje miesto.

Prechádzame po dvore stanice, kde sú viaceré voliéry s rôznymi druhmi vtákov. V jednej veľkej klietke žijú napríklad havrany, ktoré nie sú zvyknuté na ľudí a pomáhajú tak iným zraneným havranom opäť zdivočieť.

Ďalší pacienti sú holuby hrivnáci, čajka, ale aj sliepky a sokoly myšiare, ktorých je často vídať pri cestách, ale hniezdia aj v mestách na balkónoch. Holubom hrivnákom sa vo voliére tak páči, že sa do nej stále vracajú a občas donesú aj kamarátov. „Má ich tu byť šesť, no niekedy ich tu je aj dvanásť,“ smeje sa Jureček.

zachranna-stanica
Aj dvor záchrannej stanice naplno slúži zvieratám. FOTO – Autorka

Najčastejšie príčiny, pre ktoré sa vtáky dostávajú do záchrannej stanice, sú tri: zrážky s autom alebo nárazy do skla a prekážok, potom elektrina – takzvané stĺpy smrti, a potom sú to nelegálne postrelené vtáky. Občas broky nájdu aj v tele operenca, ktorý sa do stanice dostane z iného dôvodu.

Jureček spomína napríklad na labuť, do ktorej niekto 15-krát strelil zo vzduchovky, pričom niektoré náboje mala aj v hlave. Určiť páchateľa je v takýchto prípadoch ťažké. „Ak je to zo vzduchovky, je to takmer nemožné. Z poľovníckej zbrane je to už iné, no deje sa to stále. Navyše sa teraz rozmáhajú otravy,“ hovorí Jureček.

Ježkom pomáha Karlova Ves, môžete aj vy

Na otázku, ako by mohli ľudia záchrannej stanici pomôcť, Jureček odpovedá, že najlepšie nijako. „Lebo štát si potom zvykne, že sa to nejako zvládne, a nemá potrebu to systémovo riešiť. Skôr by bolo fajn pomôcť súkromným záchranným staniciam, ktoré sú odkázané samy na seba,“ hovorí. Pomôcť sa dá buď na brigáde, materiálne, alebo aj finančne.

Zlepšiť kvalitu života ježkov sa rozhodli v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves. V rámci projektu Deliver vybudovali spolu s Bratislavským regionálnym ochranárskym združením pre ježkov v záhradách viacerých škôl a škôlok ježovníky, teda úkryty, v ktorých môžu ježkovia zimovať.

jezkovia-zachrana
Niekoľkí ježkovia zo záchrannej stanice našli nové miesto v školských záhradách v Karlovej Vsi. FOTO – Autorka

V prvej z nich, v materskej škole na Kolískovej ulici, sa deti s ježkom aj zoznámili a vypustili ho zimovať do nového ježovníka vo svojej záhrade. Deti veľmi zaujímal, skúšali, ako pichajú jeho pichliače, a učili sa, čím sa živí. Mnohé si mysleli, že má rád jabĺčka, ale veľa detí prekvapujúco vedelo, že to tak nie je a ježko si pochutná na hmyze a dážďovkách.

jezovnik
Stavba ježovníka na dvore materskej školy Kolískova. Palety držia na sebe vrstvy vetiev a lístia, ktorá ježka izolujú pred chladom a nebezpečenstvom. FOTO – Autorka

Ježko môže žiť aj vo vašej záhrade, stačí dodržať pár zásad. „Záhrada by mala mať aspoň v jednej časti charakter prírodnej záhrady, teda vyššiu vegetáciu, nekosené časti, kríky nasadené okolo plotu, kopy lístia, kompostu a kopy dreva, ktoré môžete mať uskladnené na zimu. Ježko potrebuje úkryty aj miesta, kde môže nájsť potravu,“ vysvetľuje Jureček.

Živí sa hlavne bezstavovcami, teda chrobákmi, červami, dážďovkami, slimákmi, ale aj myšami či vajíčkami vtákov. „A často sa naučí na granule pre psov a chodí im potom vyjedať misky,“ dodáva ošetrovateľ.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.