Komu zvoní hrana, keď väznia aktivistov?

Písali sa deväťdesiate roky. Slovensko bola krajina s autoritárskym režimom, kde sa právo ohýbalo tak, ako potrebovali papaláši. Diali sa svinstvá nevídaných rozmerov. Napriek tomu sme v tej dobe neboli nikdy väzobne stíhaní, píše Juraj Hipš o aktivizme pre Greenpeace.

Díval som sa na tú obrovitánsku chladiacu vežu a pripravoval sa preliezť betónový plot. Mali sme vstúpiť do priestoru prísne stráženej jadrovej elektrárne Mochovce. Plot som prekonal bez väčších problémov a čakal som, čo sa bude diať. Ďalšia stovka aktivistov urobila to isté. Nikto si nás nevšímal.

Dobehli sme ku chladiacej veži a horolezci sa začali štverať po rebríku, aby zhora spustili obrovský transparent upozorňujúci na environmentálne aj ekonomické riziká jadrovej elektrárne. Boli sme vnútri, kde sme sa dostali pomocou obyčajných rebríkov. Žiadne špeciálne zariadenia, nikto z nás nemal výcvik v elitných jednotkách. Boli sme väčšinou vysokoškoláci. Preskočili sme do toho prísne stráženého areálu rovnako, ako keď som u babky preskakoval plot k susede. Žiadna veda. Neskôr nám vyčítali, že sme narušili priestor strategického významu. Holt, aj susedova záhrada sa mi zdala lepšie zaistená.

Žiadne špeciálne zariadenia, nikto z nás nemal výcvik v elitných jednotkách. Boli sme väčšinou vysokoškoláci.

Nebola to akcia, ktorú sme si vymysleli z večera do rána. Dva roky sme sa snažili upozorňovať vládu na všetky možné riziká počnúc kvalitou ruských technológií a končiac obrovskou finančnou nákladnosťou celej stavby. Nikto z mocných vtedy nechcel počuť, že sa jedná o ekonomickú samovraždu. Dnes dostavba Mochoviec vychádza na miliardy eur a ekonómovia len krútia hlavou nad nezmyselnosťou tejto investície. Mocní vtedy nechceli, aby sa diskutovalo. Mali iné záujmy a z oponentov vyrábali nepriateľov štátu.

Nakoniec si nás v areáli všimli. Dodnes si pamätám toho robotníka, ktorý mi veľkými rukami stlačil krk a zdvihol ma zo zeme. Myslel som, že tam vypustím dušu. Jeho kolega zatiaľ naštartoval hasičské auto a vodným delom skosil všetkých novinárov. Nechcel, aby verejnosť videla, čo sa bude diať. Začal som sa báť. Bolo mi bližšie mať zaborenú hlavu v knihách, ako ruky v putách. Ale nechcel som sa už len ticho prizerať a pritakať štátu, ktorý zastrašuje vlastných občanov.

Jednému mladému aktivistovi zlomili chrbticu. Robotník na neho skočil, ako keby tam ležala handrová bábika. Ťahali nás, vykrúcali ruky a nakladali do auta. Skončili sme v nejakej pivnici, kde nás zavreli a nechali čakať. Nikto netušil, čo s nami idú robiť. Neskôr nás prepustili a zatkli horolezcov, ktorí schádzali z chladiacej veže. V slovenských večerných správach hlásili, ako sme po polícii hádzali predmety a ohrozili objekt strategického významu. Štátom ovládané média nás vykreslili ako protislovenské živly, ktoré vedome škodia vlastnej krajine.

Bolo mi bližšie mať zaborenú hlavu v knihách, ako ruky v putách. Ale nechcel som sa už len ticho prizerať a pritakať štátu, ktorý zastrašuje vlastných občanov.

Písali sa deväťdesiate roky. Slovensko bola krajina s autoritárskym režimom, kde sa právo ohýbalo tak, ako potrebovali papaláši. Diali sa svinstvá nevídaných rozmerov. Napriek tomu sme v tej dobe neboli nikdy väzobne stíhaní. Zatvárali nás do miestností a pivníc, strašili nás, ale nikdy na nás neuvalili väzbu. Možno nás považovali za bezvýznamných, možno tušili, že to by bolo už za čiarou.

Píše sa 21. storočie. Dvanásť ľudí je väzobne stíhaných za poukázanie na vážne riziká ťažby uhlia v Novákoch. Zavreli ich do basy ako zločincov. Ak štát trestá takýchto ľudí, je to vážny signál pre celú občiansku spoločnosť. Ak sú väznení ľudia, ktorí nenásilne vyjadria svoje presvedčenie, nemáme sa pýtať, komu zvoní hrana. Zvoní nám.

Autor bol v deväťdesiatich rokoch aktivistom Greenpeace

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.