Adoptívni rodičia: Prijatie dieťaťa nemôže prekrývať nejaký vlastný problém. Nedá sa očakávať, že všetko bude ružové

Barbara a Peter majú šesť detí, z toho dve adoptované a jedno s postihnutím. V otvorenom rozhovore hovoria o tom, aké to bolo, adoptovať si staršie dieťa aj dieťa s rómskymi koreňmi a prečo sa už tak nehnevajú, keď dieťa po sebe neupratalo alebo si nesplnilo povinnosti.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste si adoptovali prvé dieťa?

Barbara: Naša prvá Ema nebola adoptovaná, mali sme ju v pestúnskej starostlivosti, keďže nebola možnosť si ju adoptovať. No a prečo sme sa tak rozhodli? Ja na základe stretnutia, muža sa musíš spýtať. (smiech)

Peter: Pravdou je, že sme chceli mať deti, ale nedarilo sa, a vtedy sa nám „stala“ Ema. Stretla sa s ňou manželka počas dobrovoľníckych aktivít v detskom domove.

bednarovci
Barbara, Peter a Klárka, pre ktorej liečbu vyhlásili zbierku. FOTO – Barbara Lucká

Ty si šla cielene do detského domova hľadať dieťa?

B: Viacerí z firmy sme išli robiť dobrovoľnú činnosť do krízového centra. Tam boli deti s rodinami, resp. aspoň s niekým, ale Ema bola sama. Niekto z centra poznamenal, že jej hrozí detský domov. Vtedy boli Vianoce, pršalo, jednoducho romantika, ako z filmu. Ja som prišla domov, vysvetlila Peťovi situáciu a dohodli sme sa, že to skúsime.

Koľko mala vtedy Ema rokov?

B: Desať.

To je celkom odvaha ísť do niečoho takého. Väčšina ľudí chce čo najmenšie dieťa.

B: Všetko sa udialo vďaka mojej sladkej nevedomosti. Bola som odhodlaná, že to urobíme, informácie prichádzali až postupne.

P: Faktom je, že nás odhovárali. Jednoznačné odporúčanie počas prípravy bolo, že máme chcieť dieťa, ktoré je maličké a je ešte akoby nepopísaným listom papiera. Boli sme teda varovaní, a musím povedať, že právom. V združení Návrat, kde sme sa pripravovali, je veľmi dobrý tím odborníkov, ktorí s nami simulovali rôzne ťažké situácie.

Keď k vám teda Ema v desiatich rokoch prišla, tak vedela, že nie ste jej biologickí rodičia. Ako to na začiatku prebiehalo?

P: Ema mala za sebou už dva pokusy o adopciu, ktoré neboli úspešné, a už sa čakalo, že ide do detského domova. Všetkých v centre to veľmi mrzelo, Ema tam bola taký „liebling“. Prechod k nám prebiehal dobre. Ona vedela, že jej biologickí rodičia sú niekde inde, my sme zas vedeli, že ona vie, takže to bolo také čisté. Nestáli sme pred dilemou, ako jej to povedať. Skôr sme odhaľovali, že Ema je pacient, ktorý potrebuje nielen výchovu, ale aj bezpečný prístav.

Ona vedela, že jej biologickí rodičia sú niekde inde, my sme zas vedeli, že ona vie, takže to bolo také čisté. Nestáli sme pred dilemou, ako jej to povedať.

Keď hovoríš pacient, čo tým myslíš?

P: Ema prišla s takou traumou, že sa nevedela smiať, bála sa mužov, nevedela vyjadrovať emócie, nevedela byť vďačná, nedarilo sa jej ventilovať hnev. Na tieto veci sme museli postupne prichádzať. Veľkú robotu s ňou však urobili už v krízovom centre, kde ju naučili, že nemusí niečo, ak nechce. Ema bola ale, aj napriek tomu, stále človek, ktorý sa správal často nezvyčajne, často menil plány. Keď sa nahnevala, šla do skrine a nevyšla odtiaľ pol dňa.

Ako ste zvládali takéto krízové situácie?

B: Keď prišlo na „lámanie chleba“, ja som to brala emotívnejšie. Potrebovala som sa vyventilovať. Boli aj stavy, keď bol krik, plač, ale vždy sme to nakoniec dali, najmä vďaka láskavému prístupu.

Mali ste aj priebežnú podporu z Návratu? Keby sa pre niečo podobné ako vy rozhodol niekto iný, akú podporu môže očakávať?

P: Podpora je výborná. Mne síce nepomohla, keďže ako introvert nepotrebujem veľmi zdieľať. Návrat však organizuje rôzne podporné stretnutia s rodičmi, k dispozícii sú aj psychológovia, majú veľmi rýchlu odozvu a k veci. Takže podpora fakt super.

Ema má dnes 21 rokov. Pozná svojich biologických rodičov? Ako sa s tým vysporiadala?

P: Ema pozná biologických rodičov, keďže tam žila do svojich ôsmich alebo deviatich rokov. Pozná aj väčšinu ďalších súrodencov. Na začiatku sme mali dokonca súdom stanovené stretnutia s matkou, resp. celou rodinou. Bohužiaľ sa, najmä pre nezáujem druhej strany, neuskutočňovali. Teraz neviem, aké tie kontakty sú, Ema o jej rodine veľmi nehovorí.

B: Dôležité je povedať, že mala ťažké detstvo. Neviem, ako to citlivo povedať. Ema bola týraná. Na jednej strane trpela tým, že bola odňatá z biologickej rodiny bez vysvetlenia, na druhej strane tam zažívala veľké utrpenie.

Keby ste do toho mali ísť znova, čo by ste spravili inak?

B: Z môjho terajšieho pohľadu, ako matky šiestich detí, si vravím, že mnohé situácie sme možno ani nemuseli nejak veľmi riešiť. Boli to skôr vypäté situácie aj kvôli nášmu prístupu. Mám na mysli také tie bežné veci, kedy dieťaťu vyčítame, že si neupratalo, niečo nespravilo a tak ďalej. Teraz sa na to pozerám tak, že je dôležité zachovať si nadhľad. Rodič by mal byť pre dieťa najmä oporným bodom, o ktorý sa môže oprieť, a to aj v tých najťažších chvíľach.

Rodič by mal byť pre dieťa najmä oporným bodom, o ktorý sa môže oprieť, a to aj v tých najťažších chvíľach.

Po Eme ste sa rozhodli, že idete do ďalšej adopcie, a zobrali ste si Šimonka. Čo vás k tomu viedlo?

B: Ešte sa vrátim na začiatok. Nebolo to iba o tom, že máme problémy otehotnieť a teraz si chceme adoptovať dieťa. Chceli sme Eme poskytnúť domov. Pri Šimonovi sme už chceli malé dieťa, o ktoré sa budeme môcť starať od začiatku. Keď sme si ho zobrali, mal päť mesiacov.

Vie malý Šimonko, že je adoptovaný?

P: Spracúva to postupne, svojou vlastnou optikou a úrovňou intelektu, akú dieťa v jeho veku, 8- rokov, má. Čiže vie, že sa narodil z bruška tety, ktorá žije v Košiciach, kde sme sa boli spolu už aj viackrát pozrieť. Pomáha nám to, že Ema sa narodila v Nitre, Daniel v Dunajskej Strede. Každý teda niekde inde a nie je to nič mimoriadne. Zatiaľ ale Šimonko nerieši nejakých príbuzných. Jeho situácia je špecifická v tom, že má polorómsku alebo rómsku príslušnosť.

On pozná svojich biologických rodičov?

B: Nie, ani my ich nepoznáme. Ak si ale bude priať, kedykoľvek ich môže spoznať.

P: Máme totiž rodný list, ktorý je na biologických rodičov, len podľa našich informácií bývali na Luníku IX v budove, ktorá už nestojí, takže to pátranie asi nebude úplne jednoduché.

Nemali ste obavu z toho, že Šimon je rómske dieťa?

P: Nemali. Naši príbuzní však boli v tomto takí „ochranárski“. Napríklad sa báli, že k nám budú chodiť hordy Rómov a vykrikovať, že sme im ukradli dieťa. Tieto reči sa však veľmi rýchlo rozplynuli. Všeobecne sme však my aj príbuzní prijali adopciu rómskeho dieťaťa bez problémov.

Čo vaši rodičia a blízka rodina, ako pristupovali k vašim deťom?

B: Musím si zaklopať, že v pohode, z obidvoch strán máme dosť otvorených rodičov. Ako už Peter spomínal, zo začiatku tam boli nejaké obavy, ale ukázali sa ako neopodstatnené, a potom už bolo všetko fajn.

Aké to majú deti v škole? Byť adoptovaný a Róm nie je asi úplne ľahká situácia v našej spoločnosti.

B: U Šimona je to také zvláštne. Je teraz vo fáze, že on sa tým akoby chváli. Keď napríklad príde návšteva, hneď spustí: „Mami, že som ja adoptovaný?“ Čo sa týka rómskeho pôvodu, Šimonko chodí do lokálnej školy, kde je viacero podobných detí, takže z tohto pohľadu neriešime nič špeciálne. Ema mala tiež prechod do novej školy, ktorý bol v podstate v poriadku.

P: Ema jeden čas nosila len dlhé rukávy a nohavice, aby sa náhodou neopálila, lebo už je tmavšia. No a niekedy zase naopak, chodila sa opaľovať stále, lebo je málo tmavá. Klasika, ako dieťa v puberte. Nejako radikálne to ale neriešila.

B: Problém mala akurát s tým, že jej ostalo meno, a ty si sa musel do žiackej knižky podpisovať pseudonymom.

P: Veľa vecí z prípravy na pestúnstvo znelo nepravdepodobne, ale nakoniec sa niektoré z nich reálne stali. Bolo nám povedané, že dieťa sa do novej rodiny musí, aspoň nejakým rituálom, narodiť. No a jedného dňa, keď sme si na dvore opekali, Ema prišla za nami so spacákom s tým, že sa ide narodiť. Zakryla, vyliezla zo spacáka a povedala: „A teraz som vaša!“. Ďalšou vecou bolo, že dieťa si musí nájsť spôsob, ako oslovovať náhradných rodičov tak, aby bolo aj navonok jasné, že to nie sú biologickí rodičia, ale zároveň, aby bolo cítiť, že sú to v podstate otec a mama. Ema si na to našla takú peknú slovnú hračku, ktorá bola spojením jej rodného priezviska a pomenovania otec, resp. mama. Šimon to teraz ešte nerieši.

Stretli sa vaše deti, či už v škole alebo mimo nej, s rasizmom?

P: Podľa mňa áno. Skôr ale cez také veci, ktoré sa zdajú byť neútočné alebo dokonca milé. Keď sme napríklad chodili na prechádzky so Šimonom a Danielom, ktorý je vyslovene árijský typ – blonďák, svetlá pokožka, tak sme zažívali také otázky, že prečo je tento bielučký a ten druhý taký spálený. Na hlúpu otázku sme reagovali hlúpou odpoveďou, že teda jeden chodí stále na slnko a druhý vkuse čumí na telku. Priame útoky sme ale nikdy nezažili. Zrejme to bude aj prostredím Žitného ostrova, v ktorom spoločne žijú Slováci, Maďari, Rómovia a koexistujú spolu väčšinou výborne.

Spomínala si, že si matkou šiestich detí, doteraz sme hovorili o dvoch.

B: Ďalšie štyri som si odrodila.

Ako decká medzi sebou navzájom vychádzajú?

B: Ja myslím, že super. Najstaršia Ema je už teraz z domu preč, žije si svojím vlastným, samostatným životom, na čo som celkom pyšná. Vždy keď sa vracia domov, k mladším deťom sa správa normálne, ako ku svojim vlastným súrodencom. No a taký istý vzťah majú aj ostatné deti medzi sebou.

P: Samozrejme, že v rámci hádok si svoj pôvod vyhodia na oči, to je bežné.

Čo by ste povedali rodičom, ktorí rozmýšľajú nad adopciou?

P: Hlavne musia byť autentickí. To znamená, že prijatie dieťaťa nemôže prekrývať nejaký vlastný problém. Nedá sa očakávať, že všetko bude ružové, že príde dokonalý anjelik, ktorého budem milovať a zmení mi celý svet. Takéto dieťa je veľakrát „nepopísaný list papiera“ a treba ho prijať s pokorou a autenticky. Je nutné sa vopred pripraviť na možné rasistické poznámky, nepochopenie najbližších alebo rôzne iné veci. Podobná cesta nie je ľahká, ale zase môže byť veľmi zábavná. Treba dieťa brať hlavne ako partnera.

Nedá sa očakávať, že všetko bude ružové, že príde dokonalý anjelik, ktorého budem milovať a zmení mi celý svet. Takéto dieťa je veľakrát „nepopísaný list papiera“ a treba ho prijať s pokorou a autenticky.

Stretávate sa aj s inými rodičmi, ktorí majú adoptované dieťa?

B: Na začiatku som chodievala na stretnutia organizované Návratom, ale potom som zistila, že to vyhľadávam iba sama, Ema ani Peter o to nemali záujem. Časom sa to nejako rozplynulo, prestala som chodiť a našla som si vlastnú cestu.

P: Čo sa týka mňa, na začiatku som riešil hlavne stereotypy okolo toho, že Šimon má rómsky pôvod. Snažil som sa nájsť pozitívne vzory z rómskeho prostredia, aby videl, že to, čo vidí alebo číta v médiách, nemusí byť nutne jediná pravda.

Teraz je medializovaný prípad rómskych detí, ktoré vo Veľkej Británii vyštudovali bežné školy, pričom u nás chodili do špeciálnej. Alebo film o rómskych deťoch, ktoré chodili do školy vo Švédsku a potom prišli na Slovensko. Vy máte osobnú skúsenosť, myslíte, že u nás máme systém nastavený tak, že rómske deti idú často do špeciálnej školy, aj keď tam nutne nepatria?

P: Veľmi ťažko robiť na základe dvoch konkrétnych detí nejaké všeobecné závery, ale napríklad aj na škole, ktorú navštevovali, resp. navštevujú, vidieť, že deti, ktoré sú z osád, majú už teraz posunutú štartovaciu pozíciu. Ak nemajú vytvorené aspoň základné podmienky, táto spoločnosť ani škola im ich nedá. Kamarátka našich detí, ktorá je z osady, zrejme nikdy nevyštuduje vysokú školu, aj keď na ňu možno má, pretože na to jednoducho nemá vytvorené podmienky. Neviem, či je chyba v systéme, ale je dosť možné, že áno.

Myslíte si, že by potrebnú podporu vedela poskytnúť škola?

P: Neviem, či sa to dá hodiť len na školu, skôr je to o celom nastavení sociálnej politiky štátu. Je to skôr o systéme motivácie, ako o represiách.

Spomínal si mi, že ste Šimonovi menili školu. Prečo?

B: Boli tam také nezhody s triednou učiteľkou, že keď Šimonko prišiel domov zo školy, hádzal učebnicami, hneval sa, že už tam viacej nepôjde. Neviem, do akej miery to bolo spôsobené tým, že bol adoptovaný, alebo tým, že je rómskeho pôvodu. Na terajšej škole je to už v poriadku.

P: Išlo o fatálne zlyhanie učiteľky, ktorá mesiac od začiatku školského roka vyhlásila, že Šimona nechá na polroka prepadnúť. Veď to nie je normálne. Riaditeľka s danou vecou nespravila nič, tak sme sa rozhodli, že odtiaľ odídeme.

Máte šesť detí a prácu. Ako sa dá niečo také zvládať?

P: Celé to nechávam na pleciach mojej manželky. (smiech)

B: Keby mi niekto pred x rokmi povedal, že budem mať toľko detí, tak mu neuverím. Zvládame to však najmä vďaka plánovaniu. Človek spraví veci, ktoré si zadefinuje hneď a neodkladá. Ďalšia vec je, že deti rastú a postupne sa osamostatňujú. Dôležité je uvedomiť si, že deťom často môžeme dať väčší priestor, ako si myslíme. Napríklad menšie hádky a nedorozumenia nechávam na ne. Keď je to potrebné, pomáhajú nám aj rodičia. No a človek si veľmi nepospí, ale to dúfam, že dobehnem na dôchodku. (smiech)

Pre jedno z vašich detí ste vyhlásili zbierku. Čo Klárka potrebuje?

B: Klára sa narodila nedokysličená a tým pádom jej akoby odumrela časť mozgu a má mozgovú obrnu. Jej oficiálna diagnóza je hypoxicko-ischemická encefalopatia, má mikrocefáliu a ešte aj poruchu zraku. Vyhlásili sme teda zbierku na pomoc Klárke, a to terapiou kmeňovými bunkami. Tie sú vo svete na väčšom vzostupe ako na Slovensku.

Z čoho taká liečba pozostáva?

B: Ako tomu rozumiem ja, tak sa jedná o kmeňové bunky, ktoré nie sú len z pupočníka bábätiek, ale aj od dospelých darcov. Tie sa v tele potom môžu premeniť na akékoľvek iné, v tomto prípade na nervové bunky, ktoré by zaplnili miesto po odumretých. Takto by Klárka mohla lepšie napredovať.

Hradí niečo v podobných prípadoch zdravotná poisťovňa?

B: U nás to nie je oficiálna liečba, takže zdravotná poisťovňa nehradí nič, takisto ako nehradí veľa iných terapií, ktoré sú vo svete bežné.

Tu môžete prispieť na liečbu Klárky aj vy: https://www.ludialudom.sk/vyzvy/5646


Barbara Lucká (42) prácu v korporácii vymenila za prácu pre rodinu, zbiera mačky

Peter Bednár (45) pracuje v korporácii. Zbiera staré hodinky a britvy.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.