Držiteľka ocenenia Učiteľ Slovenska: Deti učíme jazdiť v tuneli informatika a v tuneli fyzika. Musíme ich začať prepájať

Keď ZUZANA TKÁČOVÁ nastúpila na bilingválne gymnázium Sv. Edity Steinovej na pozíciu učiteľky informatiky, nematuroval z nej nikto. Dnes maturuje z informatiky štvrtina ročníka, z čoho 10 % tvoria dievčatá – najvyššie percento na Slovensku. Deti o počítačoch a technike vzdeláva bádateľským spôsobom aj za použitia nanotechnológií, v ktorých sa prepájajú prírodné vedy. Hovorí, že učiteľ dnes nemusí byť odborník na všetko, ale musí deťom vedieť ukázať, že informatika nie je len o Skicári a programovaní v Pascale.

Ste vedkyňa aj učiteľka. Čo Vás motivuje pôsobiť v školstve a nerobiť napríklad výskum alebo nezarábať veľké peniaze v nejakej IT firme?

Začínala som ako učiteľka a vždy som ňou chcela byť. K vede ma to zavialo popri iných aktivitách, no vždy ma to ťahalo do školstva. Práca s ľuďmi má v sebe niečo, čo mi veda nikdy nedá – živý materiál, ľudí, ktorých je možné formovať, ukazovať im cestu, a to je to krásne. Každý človek by mal vedieť, v čom je dobrý a v čom sa cíti najlepšie, a pre mňa je to práca učiteľa.

A keď to otočíme – ako sa z učiteľky stane vedkyňa?

Ja sa stále snažím pozerať po niečom novom, čo by mňa aj deti nadchlo. Hovorím, že pozerám susedom za plot. K vede, teda k nanotechnológiám, som sa dostala ako akčný učiteľ. Robila som so žiakmi projektové vyučovanie a v európskych projektoch som robila pilotného učiteľa na overovanie nových učebných materiálov, čo sa vždy konalo pod záštitou European School Network v Bruseli. Jedného dňa mi od nich prišiel mail, že hľadajú učiteľov, ktorí by skúsili vyučovanie o nanotechnológiách v rámci projektu NanoYou (Nanotechnology for Youth), aby zistili, ako sa dá učiť takáto téma. Nemala som šajnu, do čoho idem, nanotechnológie mi vtedy nič nevraveli, ale sľubovali mi, že je to niečo pre elektroniku, informatiku, aj niečo s medicínou a to sa mi páčilo, keďže som vtedy učila na technickej škole. Vyskúšala som a bolo to úplne perfektné, úplne ma to uchvátilo.

ucitel-slovenska
Zuzana Tkáčová (vľavo) preberá ocenenie od riaditeľa CEEV Živice a člena redakčnej rady čiernej labute Juraja Hipša. FOTO – Daniel Laurinc

Čo je to nanotechnológia?

Nanoveda skúma objekty, ktoré sú v rozmere pár nanometrov. Keby ste ľudský vlas prerezali 1000-krát, tak to je zhruba veľkosť objektov, ktoré nanoveda skúma. V nanosvete sa uplatňujú kvantové procesy. Keď v našom svete hodím loptičku o stenu, tak sa mi odrazí, no v nanosvete prejde cez stenu, čiže sa tam dejú takéto zvláštne veci a nanoveda ich skúma. Nanotechnológie sú výrobné postupy a stratégie, ako vyrábať objekty takýchto malých rozmerov, pričom sa ich špeciálne vlastnosti zachovajú a my ich môžeme vidieť v makrorozmeroch. Sú to napríklad povrchy, ktoré sa samy čistia, nedokážu sa zmáčať, menia farbu alebo majú supervodivé vlastnosti, čiže sú to také netradičné veci.

A čo o týchto objektoch viete povedať v škole deťom? Ako ich viete využiť vo vyučovaní?

Ich obrovskou výhodou je, že sú od svojho základu silne medzipredmetové. Prepája sa v nich chémia, fyzika, technika a niekedy dokonca aj biológia. A to je to, čo v našom školstve chýba. My dnes učíme deti jazdiť v tuneloch. Vojdú do tunela chémia, potom prejdú do tunela matematika, ale nevedia, že vedľa je v tuneli niečo, čo s tým súvisí. V nanotechnológiách sa to krásne premiešava, deckám to do seba zapadá ako puzzle a hovoria mi: Jáj, veď to sme mali v tom a tom predmete!

A druhá vec je, že je to spôsob, ako namotivovať deti napríklad na fyzike, že ju potrebujú, aj keď chcú ísť na medicínu – nanotechnológie sa využívajú pri liečbe rakoviny prostredníctvom fyzikálnych postupov. Deti najviac oslovujú presne tieto veci, lebo sa týkajú každého jedného z nich, niekedy nanotechnológie aj používajú, len o tom nevedia. V 21. storočí budú hrať nanotechnológie prím a deti by sa preto nemali o nich dozvedať len cez reklamu, ale mali by byť schopné si informácie podložiť vedeckými faktami a vnímať ich kriticky.

Nesú so sebou nanotechnológie aj nejaké riziká?

Riziká sa pri nových technológiách vždy vynárajú a stále prebieha výskum. Je dôležité, aby tomu deti rozumeli, aby ich niekto neoklamal.

My dnes učíme deti jazdiť v tuneloch. Vojdú do tunela chémia, potom prejdú do tunela matematika, ale nevedia, že vedľa je v tuneli niečo, čo s tým súvisí.

Vy ste nanovedu študovali v USA aj Nemecku. Jeden z grantov ste dokonca získali od NASA. Ako sa podarí učiteľke zo Slovenska takýto grant získať?

NASA sa vo veľkom venuje výskumu nových materiálov aj z nano oblasti. Najprv sa využívajú vo vesmíre, potom sa postupne dostávajú na trh aj pre bežné používanie. NASA sa preto snažila takýmto spôsobom podporiť myšlienku, aby sa táto téma dostala do škôl. V tom kurze boli učitelia z amerických škôl a ja som bola jediná, kto im písal, že v Európe nič také pre učiteľov nie je a veľmi by som to sem chcela priniesť. Takže ma nakoniec zobrali. Ako sa hovorí: Kto si pýta, kto si prosí, tomu už len dajú čosi. (úsmev)

V čom sa vyučovanie v Amerike líšilo od toho, čo ste zažili v Európe?

Tam som sa stretla s bádateľským vyučovaním. V podstate ma k nemu dotlačili, lebo ináč od nás ani nechceli prijať vypracované materiály. Mne sa to veľmi páčilo, lebo to bolo niečo, čo som na Slovensku nevidela. Veľmi ma oslovila miera samostatnosti, bádania, nadšenia pre vec, aj to, že netreba, aby deťom všetko povedal učiteľ, ale že si to vedia samy odskúšať. My sme dnes veľmi orientovaní na tabuľu, prípadne nejaké video a podobne, ale akoby sme sa báli dať deťom priestor, aby si veci zažili na vlastnej koži. Bádateľská aktívna výučba je niečo, čo som si so sebou priniesla na Slovensko a snažím sa ju používať.

Je pri súčasnom nastavení študijného plánu vôbec možné takto učiť?

Určite áno. Veľa učiteľov hovorí, že to nie je možné, lebo je to časovo náročné a museli by sa meniť tematické plány a podobne. No podľa mňa to nie je pravda, nič netreba meniť, lebo žiak si prejde to isté učivo ako pri klasickej výučbe, len inou formou. Rozdiel je možno len v tom, že sa nejde hneď tak do hĺbky, ale žiak dostane viac priestoru, aby sám aktívne prenikal do skúmaného objektu alebo javu. Uberie sa len z drilu. Pri klasickej výučbe investujeme veľmi veľa času do toho, aby sme kontrolovali, či deti dávali pozor na hodine, či sa doma učili. Pri bádaní vidím, že žiak báda. Pýtať sa, či dával pozor, je teda irelevantné. Čiže nepotrebujeme viac priestoru či času, stačí zmeniť len filozofiu.

A deťom sa takýto aktívny prístup páči?

Väčšine áno, aj keď sú takí, ktorým viac vyhovuje, keď to dostanú naliate do hlavy, spravia ctrl+c/ctrl+v a len odrecitujú, čo im povedali. Keď si to však vyskúšajú, väčšina z nich príde na to, že bádanie je pre nich prirodzené a baví ich.

Čiže bádanie a prepájanie s inými predmetmi je podľa Vás cesta, ako učiť prírodovedné predmety najlepšie?

Určite áno. Deti sa potrebujú naučiť spájať informácie. Dnes sa ich pozornosť strašne triešti. Chvíľu sa učia na chémiu, chvíľu na fyziku. Často sa v tom istom čase učia na fyzike niečo, čo s chémiou nesúvisí, lebo sa to učia v inom čase a neprepája sa to. Akonáhle začne dieťa prepájať, učí sa ľahšie. Má pocit, že tomu rozumie, lebo to videlo už na chémii, z biológii aj fyzike a vidí súvislosti. Na deti sa dnes valí strašne veľa poznatkov z každého predmetu a nestíhajú to potom spracovať, zžiť sa s tým. Všetko je dnes samostatné, zvláštna škatuľka, zvláštny tunel. Akonáhle začnú spájať, tak im blikne žiarovka, že aha!

zuzana-tkacova
Na hodinách informatiky Zuzany Tkáčovej pracujú deti v tímoch a často práve dievčatá vysvetľujú chlapcom, ako naprogramovať robota. FOTO – Archív Zuzany Tkáčovej

Zažívate takéto momenty osvietenia na hodinách?

Pravidelne. Je to krásne a vtedy si poviem, že to stojí za to. Paradoxné je, že niekedy má žiak pocit, že sa na hodine nič neučil, lebo tomu hneď rozumie a nemusí sa to nasilu učiť. Neuvedomuje si však, že učenie prebieha skôr tak mimovoľne popri bádaní a je to preňho skôr zábavná aktivita.

Nenamietajú niekedy rodičia voči takémuto netradičnému spôsobu výučby? Často práve oni bránia starý systém memorovania.

Niektorí rodičia sú takí a chcú vidieť, že to majú deti zapísané v zošite, aby ich mohli vyskúšať. Ak je v záujme rodiča to najlepšie pre svoje dieťa, tak by mal vidieť, že takto ho to oveľa viac zaujíma. Aj pre mňa je to ako pre mamu oveľa lepšie, lebo nemusím svoju dcérku naháňať a kontrolovať ju, či si to opísala zo zošita a tak ďalej. Moje dieťa voči tomu inak silno štrajkuje, lebo v tom nevidí zmysel; a ja sa priznám, že mu ho neviem dať, lebo s tým tiež nie som stotožnená. Pri bádaní dieťa príde domov a skúma ďalej samo od seba. Pozrie si nejaké video, niečo si prečíta, prinesie na hodinu niečo nové a diskutujeme o tom. Čiže nechodí do školy preto, aby sa dozvedelo, čo všetko si má prečítať doma ešte raz, ale príde s otázkami, na ktoré hľadá odpovede.

Za tri roky sa na Vašom gymnáziu podarilo zdvihnúť počet maturantov z informatiky z nuly na štvrtinu ročníka. Ako ste to urobili?

Na začiatku mi deti na našom bilingválnom gymnáziu dávali klasický argument: ja som sem neprišiel študovať informatiku, ja som sem prišiel kvôli angličtine. A ja som im hovorila: ale čo budeš s tou angličtinou robiť? Angličtina je nástroj, nie cieľ. Čiže som musela informatiku podať tak, aby v nej deti videli zmysel a víziu toho, čo chcú do budúcna robiť. Kancelárskymi nástrojmi, grafikou v Skicári a Pascalom na informatiku nikoho nenamotivujeme, obzvlášť nie stredoškolákov, ktorí si dokážu dať 2 a 2 dokopy a vidia, že trend v technológiách je kdesi inde.

Na našej škole pracujeme s 3D tlačiarňami, máme rôzne typy robotov, mobilné technológie, drony a programovateľné automaty, a začíname s virtuálnou realitou. To sú veci, o ktorých deti vedia, že sú v súčasnosti trendové a majú možnosť s nimi experimentovať; často si vďaka tomu dokážu domyslieť aj ďalšie súvislosti. Keď sme robili s 3D tlačiarňami, tak sa pýtali, či nebudeme mať v budúcnosti problém s robotníkmi, ktorých nahradia. A už je to téma na diskusiu, ktorú som však nepriniesla nasilu ja, ale prišla priamo od nich.

Kancelárskymi nástrojmi, grafikou v Skicári a Pascalom na informatiku nikoho nenamotivujeme, obzvlášť nie stredoškolákov, ktorí si dokážu dať 2 a 2 dokopy a vidia, že trend v technológiách je kdesi inde.

Keď si spomínam na hodiny informatiky, tak sme sa tam učili robiť niečo vo Worde, potom nejaký programovací jazyk, ktorého zmyslu sme vôbec nerozumeli. Ako vyzerá klasická hodina informatiky dnes?

Učiteľ vysvetlí, ukáže, zadá úlohy, na ktorých žiaci samostatne pracujú. Veľkým problémom, obzvlášť na základných školách je, keď po ukončení „povinnej“ vyučovacej časti môžu deti „za odmenu“ voľne surfovať na internete a hrať hry.  Nehovorím, že ani tradičným spôsobom sa nič nenaučia, ale chýba tomu konkrétne prepojenie a tvorivosť. Bohužiaľ, pre mnohých učiteľov je dnes powerpointová prezentácia vrchol vyučovania. Deti sú nimi presýtené, nerobia ich preto, aby si rozšírili obzory, ale preto, že to od nich chcel učiteľ.

Nie je to dané tým, že veľa učiteľov informatiky nie sú informatici?

Žiaľ, najmä na základných školách je to často realita. A z nich už potom deti prichádzajú veľmi demotivované. V národnom projekte IT Akadémia sme zistili, že na strednú školu prichádza iba 10 % žiakov s tým, že ich informatika baví. A presne 10 % z nej aj maturuje. To znamená, že učiteľ za celý čas „nezískal“ ani jedného ďalšieho študenta. Je to veľké varovanie – ak sa budeme venovať len tým 10 %, nepripravíme generáciu pre 21. storočie.

A Slovensko má pritom veľké ambície v IT sfére.

Presne, no týmto spôsobom výučby nezmeníme nízke počty ľudí, ktorí sa informatike dnes chcú venovať.

ucitel-slovenska
Víťazku vyberala odborná porota spomedzi top 10 finalistov. FOTO – Daniel Laurinc

Ako to zmeniť? Pritiahnuť do školstva odborníkov za súčasných platových podmienok asi nie je možné. Čiže musíme pracovať s učiteľmi, ktorých máme?

Dnes nemusí byť učiteľ vo všetkom odborník, deti to pochopia. Aj ja mám študentov, ktorí sú v niektorých veciach lepší ako ja, a rada im dám priestor, aby nám to vysvetlili. Skutočne som nezjedla celú múdrosť sveta. (smiech) Zameriavam sa na to, aby som urobila vyučovanie informatiky zaujímavejším. Učitelia by si mali uvedomiť, že nemusia byť super odborníci na všetko, ale musia deťom ukázať, že informatika je pekná. Musia pracovať nie s tými 10 %, ale s tým zvyškom. My už máme metodiky, robíme školenia a učíme učiteľov, ako učiť.

Vy ste „ajťáčka“ a až tretina maturantiek z informatiky na vašej škole sú dievčatá. Ako ich motivovať, aby sa informatiky nebáli?

Dievčatá majú nedostatok informácií o tom, čo im IT môže ponúknuť. A často sa stáva, že niečo robíme v škole, prídu domov a rodičia im povedia, že to nie je pre dievčatá. Mnohé sú také osamelé bojovníčky a to je smutné. Spoločnosť má ešte veľmi silne vžité stereotypy, že IT nie je pre ženy. Druhá vec je, že v škole väčšina učiteľov prioritne pracuje s tými 10 % motivovaných, a to sú v drvivej väčšine chlapci. Tu je tiež na čom pracovať.

V čom sú dievčatá v informatike špecifické? V čom sa vedia odlíšiť od chlapcov?

Sú baby, ktoré sú dobré ako chalani a vedia programovať a analyticky myslieť. A sú baby, ktoré dokážu pridať tvorivú hodnotu celej myšlienke. Niekedy nemusia priamo programovať, ale pozrú sa na to kriticky a prinášajú inšpirácie, nápady a estetickú časť, čo, žiaľ, klasickým ajťákom často chýba ‒ dotiahnuť nápad, spraviť to do detailu, prípadne sa pozrieť cez plot na niečo úplne iné a nájsť prepojenie. Navyše, aj tímová práca je s dievčatami trošku iná. Dievčatá bavia práve hraničné disciplíny, na mojej škole sa nám začali rodiť bioinformatičky, geoinformatičky a digitálne umelkyne, čo, bohužiaľ, nemôžu študovať na Slovensku. Dievčatám by sa hodila aj kybernetická bezpečnosť, sociálna robotika s humanoidnými robotmi, dátová analytika, dizajn mobilných aplikácií. Je veľa oblastí, kde budú dievčatá veľmi potrebné.

3. októbra chystáme diskusiu na tému informačné technológie a deti. Aký na to máte ako učiteľka informatiky názor? Dovoliť ich deťom, či vôbec?

Stáva sa, že príde rodič a povie: môj syn je super v informatike, lebo veľa času trávi pri počítači. Lenže v skutočnosti s počítačom nevie dobre pracovať, lebo sa stále len hrá. Herne zdatným deťom chýba niekedy tvorivosť. Majú veľký arzenál technológií, ktoré cez ne len prechádzajú a nestíhajú ich zužitkovať pre nič tvorivé. Len očakávajú stále viac a viac, ale neuvedomujú si, že to, čo môžu z technológie dostať navyše, je práve ich vlastný vklad. Napríklad chcú Photoshop, no nemajú v sebe tvorivosť, aby vedeli, čo v ňom chcú vyrobiť.

Technológie sú úžasné nástroje, ale netreba sa zamerať na kvantitu, ale skutočne s nimi pracovať. Na druhú stranu, keď stretávam rodičov, ktorí v 21. storočí vychovávajú svoje deti úplne bez technológií, tak to nepovažujem za správne, lebo ich nevychovávajú do sveta, v ktorom budú skutočne žiť. V 21. storočí sa nestane, že si povieme, že dobre, teraz prestaneme používať technológie a vrátime sa do jaskyne. Ja ako rodič by som teda mala deťom dať technológie, určite však nie v nekonečnom rozsahu. Hra by mala byť len odrazový mostík pre to, aby dieťa začalo niečo tvoriť.

Na strednú školu prichádza iba 10 % žiakov s tým, že ich informatika baví. A presne 10 % z nej aj maturuje. To znamená, že učiteľ za celý čas „nezískal“ ani jedného ďalšieho študenta.

Za svoju prácu ste získali rôzne ocenenia. Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do Učiteľa Slovenska?

Dnes sa veľa hovorí o tom, že nám nefunguje školstvo, ale mnohé nedostatky sa dajú jednoducho riešiť zmenou prístupu. My dnes často hľadáme 100 dôvodov, prečo sa nedá učiť inak, ale v skutočnosti je to možné. A preto som prišla do Učiteľa Slovenska, aby som učiteľom ukázala, že vedia zmeniť fungovanie na svojich hodinách už dnes.

Ste veľmi aktívna, kde beriete inšpiráciu a energiu? Vo výplate to asi nebude.

Ja sa najviac nabíjam tým, keď chodím medzi študentov a učiteľov, ktorých učím. To je nesmierne bohatstvo, ktoré mám. Získavam inšpiráciu z toho, čo robia. Na Slovensku je veľa skvelých ľudí, ktorí majú nápady a vedia zdieľať inšpirácie. Nechcem povedať, že im ich nadšenie kradnem, lebo nadšenie sa ukradnúť nedá – iba šíriť, ako taký virál. Toto by mi vo firme alebo v laboratóriu veľmi chýbalo.

Keby ste sa stali ministerkou školstva, čo by ste zmenili ako prvé?

Nechcela by som byť ministerkou, rovnako som odmietla ponuku byť riaditeľkou alebo zástupkyňou. Ja chcem tvoriť spolu s deťmi, čo by mi takáto pozícia neposkytovala. Ak by som však mala možnosť veci meniť, snažila by som sa, aby učitelia mali možnosť vidieť a vyskúšať niečo iné, nové. Snažím sa zmenu priniesť aj mojimi aktivitami zdola a myslím si, že to funguje.


Súťaž Učiteľ Slovenska je súčasťou medzinárodného ocenenia Global Teacher Prize. Do súťaže sa mohli prihlásiť učitelia základných a stredných škôl aj učitelia na čiastočný úväzok či školitelia v online kurzoch. Nominovať ich môže aj verejnosť a prihlášky sa dali posielať do konca júna. Víťaz získa odmenu päťtisíc eur a cestu na finále Global Teacher Prize do Dubaja, kde sa bude odovzdávať cena za najlepšieho učiteľa sveta.

ucitel-slovenska

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.