Ako duša tínedžera Zet hľadá zmysel života a šťastie na internete

Prichádzajú a sú ich milióny po celom svete. Chcú mat’ všetko a hneď. Smartfón majú prirastený k dlani. Facebook je podľa nich pre dôchodcov, oni sú na Sna­pchate a Instagrame.

Text pôvodne vyšiel v časopise Dobrá škola. Publikujeme ho s ich súhlasom

Generácia Z sú deti narodené po ro­ku 1997. Sú to deti, ktoré nikdy ne­zažili iný svet než digitálny. Keď’ sa prebrali do svojho vedomého bytia, internet, e-mail, sociálne siete, všet­ko už existovalo. Nedokážu sa sústrediť’ a trávia rovnako veľa času v digitálnom svete ako spia. Televí­zia už nehrá pre nich žiadnu rolu. Je málo akčná, málo digitálna. V televí­zii sa sleduje, čo vám predkladá nie­kto iný, oni si to, čo budú sledovať’, vyberajú cez sociálne médiá sami.

V jednej anglickej štúdii testovali na vzorke 11 000 ľudí, akým spôsobom je človek od 6 do 75 rokov schopný zvládnuť akékoľvek digitálne mé­dium, tablet či mobil. Zistili fascinu­júcu vec. Šesťročné dieťa vie obsluhovať’ tablet rovnako ako štyridsať­ročný človek. Zdá sa, že mladé moz­gy fungujú inak ako tie staré. No hoci Generácia Z žije vo virtuálnom svete, nemôže sa vyhnúť tomu reálnemu.

Fenomény Generácie Z

Ak máte triedu plnú tínedžerov, kto­rí držia v ruke iPhony a vy im to za­kazujete, vyvolá to fenomén FOMO (fear of missíng out). Je to strach byť z niečoho vynechaný Tieto deti mapujú a vešajú svoju cestu životom cez digitálne médiá, a tak vytvárajú dojem, že sa stále niečo deje. Sú stá­le na nejakej akcii, na nejakej žúrke a ten, kto sedí a pozerá do telefónu, má pocit, že musí byť pri tom.

Psychológovia teda diagnostikova­li u týchto detí veľkú úzkosť – boja sa, že niečo vynechajú, že im niečo ujde. Začína to byt’ vážnym problé­mom, pretože telefón, ktorý potre­bujú mat’ na hodinách stále v ruke, nemajú preto, lebo ich nebaví to, čo im hovoríte, majú ho preto, lebo nimi preniká silný pocit, že im uniká život, keď sú bez neho.

Digitálna demencia nie je spôsobená tým, že médiá mladými manipulujú, ale že v digitálnych médiách nachádzajú to, čo v reálnom svete nedostávajú od nás.

deti-technologie
Príďte na diskusiu nielen so Štefanom Machajdíkom, ale aj psychológom Michalom Božíkom a redaktorom portálu o hrách Teodorom Kuhnom. Všetky info v udalosti: https://www.facebook.com/events/304765893455657/

Na začiatku Maslowovej pyramídy sú fyziologické potreby, na jej vrchu je sebauspokojenie a sebarealizácia. Súčasní tínedžeri budú hladní, smädní, nebudú si napĺňať svoje fyziologické potreby, pokiaľ’ nebudú mať wifi a nabitý mobil. Znie to ako vtip, ale nie je. Bežný tínedžer, ktorý stratí mobil, prežíva stavy úzkosti blížiace sa tým predsmrtným. Tínedžeri chcú byt’ pripojení, no uvedomujú si, chvalabohu, že súkromie si treba strážiť’. Sociálne siete začínajú používať’ pomerne inteligentne. Na nich majú potrebu spájať’ sa do útvarov, ku ktorým patria. Sú to rôzne záujmové skupiny, každý z nich patrí do nejakého fanklubu. Tým si budujú spoločenský, virtuálny status, a to považujú za to, čo Maslow pomenoval ako sebarealizáciu. Ich životným cieľom je spoločenský status vybudovaný zo sociálneho podhubia.

Ďalším fenoménom je budovanie svojho virtuálneho obrazu ako svojho imidžu. Už sa nepozerajú do zrkadla, pozerajú sa, ako vyzerá ich profil. Akým spôsobom ho vidia cez Facebook jeho rovesníci, tým je.

Tichá doba – ďalší fenomén, ktorý sa dostáva z Ameriky aj k nám. Na školách si učitelia všimli, že počas prestávok, sa kedysi behalo, kričalo, teraz je ticho. Deti sedia, pozerajú do telefónov, možno medzi sebou nejako komunikujú, ale navonok sa to prejavuje ako veľké ticho, hoci vo virtuálnom priestore sa medzi nimi deje veľa vecí.

Tekuté generácie

Poľský sociológ Sigmund Bauman dal prívlastok novým generáciám – tekuté generácie. Rozmýšľajú v tekutých termínoch, vytvárajú si nejaké slová, potom ich opúšťajú a prejdú na iné. Pretečú z Facebooku cez Twitter do Instagramu a Snapchatu. Nemajú hranice a ak im ich niekto dá, nebojujú s nimi, oni ich jednoducho obtečú. Táto generácia neurobí revolúciu, lebo ju nepotrebuje. Oni si urobia revolúciu medzi sebou na Facebooku. A keď’ im niekto Facebook vypne, pretečú niekam inam.

Bauman tiež prišiel s termínom tekutá láska. Kedysi sa manželstvá uzatvárali kým nás smrť nerozdelí, vo virtuálnom priestore sa vzťahy uzatvárajú na dobu určitú. Inými slovami: sme spolu, pokiaľ’ nám to bude vyhovovať’. Je veľmi jednoduché zmeniť svoju skupinu priateľov. Generácie pred nimi to také jednoduché nemali. Boli viazaní reálnymi väzbami. Tekutá identita znamená, že nie som tým, kým som sa stal, ale som tým, koho som zo seba vytvoril. Digitálne médiá im to veľmi ľahko a dobre umožňujú.

Manfred Spitzer vo svojej knihe Digitálna demencia hovorí: ak používate auto, atrofujú vám svaly, ak používate GPS, atrofuje vám mozog. Mozog Generácie Z funguje inak, je závislý na technológiách a internete. Nehľadajme v tom negatívne podtóny, berme to ako fakt. Nehovorme, že to je zlé alebo dobré, je to svet, ktorý sme vytvorili my. Oni ho len používajú. To my sme im pustili wifi.

V dnešnej dobe priemerné stredoškolské dieťa trpí rovnakou mierou pocitu úzkosti, akú v päťdesiatych rokoch prežívali priemerní psychiatrickí pacienti. Oni sa boja. Boja sa toho, v čom žijú, a tak hľadajú riešenia v digitálnom svete, ktorý im tie riešenia dáva. Ako učitelia by sme si mali položiť otázku, čo sme urobili zle, že nám deti utiekli do virtuálneho sveta. Nevedia fungovať v tom reálnom, lebo je pre nich príliš neuchopiteľný.

Násilie, porno, sexualita, spoločenské problémy vybehnú na túto generáciu cez internet hocikedy. Na pochopenie tohto všetkého sú vo virtuálnom svete sami. Je tam priepasť poznávania, ktorú im nepomáhame prekuknúť.

Generácia alfa bude na tom ešte horšie, pretože Generácia Z vyrastala síce s digitálnymi médiami, ale neboli pre všetkých tak ľahko dostupné. To znamená, že nie všetky malé deti v skutočnosti držali mobil alebo tablet v ruke, no v alfe ich už majú všetci. Čo máme robiť’ my ako učitelia, aby sme tieto deti nejako oslovili, mohli ich vzdelávať alebo im mohli pomôcť?

Pomáhať a vzdelávať’ v skutočnosti znamená rozumieť im.

POZÝVAME NA DISKUSIU

3. október / 19:00 / Malý Berlín / Trnava

Ako pracovať s informačnými technológiami, aby boli pre deťmi dobrým sluhom a nie zlým pánom? Vedia počítačové hry pomôcť vo vzdelávaní? A čo sa deje s tínedžerom, keď mu za trest vezmete smartfón?

Odpovedajú:

– pedagóg a lektor ŠTEFAN MACHAJDÍK,
– psychológ a dizajnér počítačových hier z Pixel Federation MICHAL BOŽÍK,
– redaktor portálu Vĺčatá.sk – O detských videohrách s radosťou TEODOR KUHN.

Moderuje mama dvojčiat a autorka článkov o vzdelávaní a výchove MARIE STRACENSKÁ.

Diskusia je vhodná nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov. Miestom diskusie je kultúrne centrum Malý Berlín, ktoré sa nachádza v areáli trnavského Nádvoria.

Vstup je voľný vďaka podpore Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis.

Ďalšie články od autora:

Učiteľ náboženstva a etiky a bývalý člen manažmentu na Bil. gymnáziu C. S. Lewisa. Má dlhoročné skúsenosti s komunitnými teambuildingmi a tábormi pre teenagerov.