fbpx

Ako spomienky rozkvitajú

Spopolnené ostatky chránia lesy pred výrubom. Veď kto by už len rúbal stromy, ktoré sú zároveň náhrobkami týčiacimi sa do neba?

Kamarátka mi poslala mailom nafotenú kapitolu „Ako sa z lesníka stane hrobár“ od známeho nemeckého popularizátora života stromov, Petra Wohllebena. Píše v nej aj o tom, že mnohí nemeckí lesníci svoje lesy využívajú ako prírodné cintoríny. Spopolnené ostatky v nich ukladajú ku koreňom stromov.

O pár dní na to mi prišiel mail od druhej kamarátky. Jej svokra v Nemecku dostala do schránky leták o presne takomto type cintorína, ktorý vznikol neďaleko jej domu. Obec tam vyčlenila pozemok na takéto prírodné pochovávanie v rámci jej lesov. Na záver mailu pripojila povzdych, že „Tam je to také iné, normálne…“

V Nemecku funguje sieť ekocintorínov značky FriedWald už takmer dvadsať rokov. Dnes sú ich desiatky po celej krajine, a hoci trvalo dlhšie, kým ich prijala napríklad cirkev, v súčasnosti sú niektoré lesné cintoríny spravované aj katolíckymi a evanjelickými farnosťami. Na podobných cintorínoch má svoje miesto rezervované už asi 80 000 ľudí. Spopolnené ostatky tu majú aj ďalšiu pridanú hodnotu – chránia lesy pred výrubom. Veď kto by už len rúbal stromy, ktoré sú zároveň náhrobkami týčiacimi sa do neba?

Na Slovensku ešte lesný cintorín nemáme. Máme však záhradný. Koncept pochovávania do záhrad funguje vo svete ešte dlhšie ako do lesov. V Británii sa takéto cintoríny s kvetinovou výsadbou vytvárali už v deväťdesiatych rokoch. Keď sme v  októbri vo Zvolene zakladali Záhradu spomienok, verili sme, že spoločnosť ju prijme a ľudia alternatívu k bežnému pochovávaniu ocenia. Zdá sa, že sa tak deje. Prekvapivo počúvam len samé pozitívne reakcie.

ekocintorin
Posledné rozlúčky môžu prebiehať pod kurunami stromov. FOTO – Archív AU

Už pár týždňov po otvorení sme mali prvé uloženie urny. V apríli, po zimnom odpočinku záhrady, nasledovalo druhé, a pred týždňom sme mali tretie. Čoskoro ma čaká stretnutie s ďalšími pozostalými, ktorí plánujú u nás pochovanie svojho blízkeho. Pricestujú kvôli tomu až zo Záhoria.

Nepochovávame ku majestátnym bukom ako v Nemecku, ale okolo záhonov s echinaceou, rebríčkami, astrami a okrasnými trávami. Miesta sú tu vytýčené aj vôkol mladých jarabín či lipy. Dokonca aj kúsok lesa tu nájdete. V ňom sme vytvorili priestor pre posledné rozlúčky a osadili lavičku. Tá je využívaná návštevníkmi najviac. V príjemnom tieni, pod korunami javorov, ju vyhľadávajú nielen pozostalí.

Navštívte prvý slovenský prírodný cintorín aj vy na www.zahradaspomienok.sk

Pre mňa, ako správkyňu Záhrady, je pobyt v nej terapiou a spomalením bežných dní. Či už len tak sedím v tichu na lavičke a počúvam cvrčky za plotom, plejem a polievam záhony, alebo ukladám do zeme urny. Je to kolobeh, ktorý mi pomáha žiť akosi pravdivejšie. Verím, že aj pre ostatných je návšteva takéhoto miesta menej skľučujúca a pomáha im lepšie prijať život i smrť. Bude ma len tešiť, ak takéto zmysluplné miesta budú u nás pribúdať.

Kľúčové slová:

ekocintorín

Profil autora:

Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner