Ako darkonauti tmu lovili

Keď nás po snáď minúte prekvapeného híkania pustil k okuláru, pochopil som čo sa stalo, Jupiter vyzeral ako v encyklopédii. Videl som dokonca tieň, ktorý naň vrhali mesiačiky lietajúce ponad jeho pruhovanú atmosféru. Vtedy som prezrel: To, čo som videl nad hlavou nebola obloha, ale vesmír. A to čo som mal pod nohami nebolo blato, ale Darkpoint.

Tma, jednoslabičné slovo označujúce nedostatok svetla. Pre niektorých má však toto slovo magický význam. Hovorím o ľuďoch, ktorí za tmou cestujú, debatujú o nej a merajú ju zložitými prístrojmi v rôznych stupniciach. Tieto zvláštne existencie neznesú pohľad na pouličnú lampu svietiacu nahor a s tými, čo žiaria dole, sa tiež ťažko vyrovnávajú. Svietia si baterkou vydávajúcou slabý červený svit, pripomínajúcou večné svetlo v kostole a na svojich notebookoch si prelepujú kontrolky izolačnou páskou, pohlcujúcou nenávidené svetlo.

Najzaujímavejšie však na nich je, že cez deň sú neodlíšiteľní od majoritnej populácie. Chodia normálne po ulici, vyzerajú presne ako my a svoje mimikry odkladajú až v noci. Vtedy hľadia fascinovane na oblohu, hľadajúc čosi neuchopiteľné a žehrajú na svetelné znečistenie, mesiac, lampy, osídlenie, elektrinu a iné modly našej civilizácie. Nám ostatným tvrdia že tmu potrebujú na to, aby videli hviezdy a nie svetelný smog. My však vieme svoje.

darkonauti
Darkonauti na ceste. FOTO – Pavol Ďuriš

A s týmito ľuďmi som sa, priatelia, rozhodol stráviť celý týždeň na konci sveta a preniknúť do doslovne tmavých zákutí ich pokrútenej mysle. Možno sa pýtate, kde som vzal toľkú odvahu a či sa nebojím trvalých následkov. Tiež som sa zaoberal týmito temnými úvahami, ale povinnosť zvíťazila. Niekto musí prekročiť čiaru súmraku a povedať ostatným, ako to vyzerá na druhej strane. Predkladám vám teda svoje zápisky z cesty za tmou.

Krok do neznáma:

Moja odysea začala v jedno chmúrne ráno keď sa olovenosivé mračná prevaľovali nad obzorom a vietor hnal vlhký vzduch do ošľahaných tvárí dvoch mužov, ktorí striedavo hľadeli na žltú Felíciu a na kopu batožiny, čo do nej chceli natlačiť.

Vtedy som si bol istý, že sa nám to nepodarí, ale nočný guru ktorý je medzi hľadačmi tmy Pavúkom zvaný, bol optimistickejší. A naozaj, skôr ako sa ráno stretlo s večerom sme vyrážali s dvojhodinovým meškaním v ústrety tme. Cesta bola spočiatku zlá, ale neskôr sa stala priam príšernou. Behom našej púte sa totiž rapídne menilo počasie a s každým novým metrom smerom na východ boli kvapky ťažšie a vietor silnejší. Kým sme prišli do sídla menovaného Prešov, mali sme možnosť vidieť päť dopravných nehôd, pričom hneď v prvej figuroval tank. V spomínanom Prešove sme sa pokúšali nájsť pri mihotavom svetle bleskov križujúcich oblohu miesto, na ktorom mali čakať ďalší dvaja sprisahanci tmy. A po čase sme ich naskutku našli. V kvapkách dažďa sa dali rozoznať dve postavy oblečené v čiernom, ktoré sa dali bezpečne identifikovať podľa toho, že stáli v miestach, kde bolo najmenej svetla. Po prvotnom šoku z toho, že do už tak plného auta sa majú natlačiť ešte dvaja ľudia, som po opätovnom nadobudnutí vedomia uvidel dvoch mladíkov. Stáli v daždi s ruksakmi na chrbtoch a zjavne čakali už hodnú chvíľu. Tak som spoznal Tripa a Tomáša.

Celá Felícia sa v daždi vyložila na chodník a po vyskúšaní niekoľkých kombinácií uloženia posádky a nákladu (odborníci poznajú ako defragmentáciu) sa podarilo integrovať dvoch nových darkonautov dovnútra. Domnievam sa, že to poukazuje na vážne trhliny v náuke o trojrozmernom priestore, ktorú mi vštepili na strednej škole. Po nutných formalitách sme vyrazili k poľskej hranici. Niekde za ňou sa totiž nachádza bájne kráľovstvo tmy, ktorého epicentrom je mýtický Darkpoint. Generácie hľadačov tmy putujú k tomuto miestu a nevedia ho nájsť. Posádka nášho vozidla však vyžarovala práve ten radostný optimizmus, ktorým sa vždy vyznačovali všetky výpravy čo išli hľadať svätý grál, okraj sveta, začiatok dúhy, alebo Atlantídu či Eldorado. Teda nikto nepochyboval o tom, že výprava bude úspešná a my sa vrátime s GPS súradnicami Darkpointu do vlasti, kde nás privítajú nadšené davy. Musel som však uznať, že ako cesta ubiehala, obloha tmavla a hviezdy boli stále zreteľnejšie. Že sme prekročili hranicu, som zistil podľa toho, že SMS s textom “opúšťam republiku, nebudem mať signál”, už nebola odoslaná. Bol som v Poľsku a bez spojenia.

Po istom čase sme dorazili na zatvorenú pumpu, kde sme sa rozhodli zastaviť. Pavúk zaparkoval pred rampou, obišiel auto a vybral ruksak čo som mal pred sebou. Ja som si obul sandále, ktoré som si musel vyzuť kvôli rozmerom ruksaku a vystúpil som. Tripo a Tomáš medzitým vzadu posúvali veci z kolien na uvoľnené predné sedadlá, takže sa dostali von skoro bez pomoci a za nimi sa ešte vysypalo zopár drobností, čo držali na mieste svojimi telami. Netrvalo dlho a traja tmári sa rozhodli začať zvečňovať intenzitu tmy kol cesty na pevný disk. Myšlienka bola taká, že sa na záhradku auta pripevní SQM (Sky Quality Meter – merač kvality oblohy, škatuľka nie nepodobná Pandorinej skrinke, čím väčšie číslo ukazuje, tým väčšia je tma) a spolu s GPS sa pripojí k notebooku ktorý bude ticho zapisovať počas celej cesty. Tu však narazili na problém: SQM bolo v batožine a oni si samozrejme pre troch ľudí vzali v súlade s fotofóbnou dogmou iba jednu pochybnú baterku a jednu paródiu na baterku o ktorej som sa zmieňoval v úvode.

Ja som mal baterky dve. Počítal som totiž s tým, že keď sa situácia vyhrotí, tak ich svetlo udrží tmárov v úctivej vzdialenosti a ja sa dostanem do bezpečia. Keď bolo SQM na streche a my v aute, prišla na rad výpočtová technika. Všetci traja moji súpútnici čo pracujú v IT sa zhodli na tom, že konzolovú aplikáciu v Linuxe budem obsluhovať ja. K tejto výsade ma zrejme predurčili moje takmer nulové skúsenosti s Linuxom i konzolovými aplikáciami. Keď už všetko takmer fungovalo, pridali sa k meraniam ešte dve ručné SQM čo Tripo a Tomáš vystrkovali z okienok idúceho auta okrikujúc ma číslami, ktoré som musel zapisovať do textového súboru.

darkonauti
Príprava. FOTO – Pavol Ďuriš

Táto situácia samozrejme nemohla trvať dlho, takže v Ustrzykách Pavúk zastal. Všetci vystúpili, vyvrátili hlavu dozadu a s otvorenými ústami zízali na tmu. Keby začalo pršať, boli by sa postojačky utopili. Tento pohľad na oblohu bolo treba odfotiť. Ale pre ich tajomné účely bolo potrebné odfotiť celú oblohu na jeden snímok. Slúžilo k tomu pekelné zariadenie z hliníku, plastu, skla, ocele a zrejme aj z kostí jednorožca. Tento výtvor tmári volali celooblohové zrkadlo. Zrazu som stál okolo polnoci na horskej ceste v krátkych nohaviciach a tričku s prísnym zákazom použiť biele svetlo. Červené bolo iba jedno a mal ho Pavúk. Nočné tvory sa tmolili okolo celooblohovky, ako sa celooblohové zrkadlo familiárne nazývalo a ja som obďaleč drkotal zubami. Tak som na seba poslepiačky navliekol čo som našiel a zaliezol do auta. K môjmu prekvapeniu tam bol spiaci Tripo. Že by som našiel spriaznenú dušu?

Sokoliki koniec swiata:

Keď vyšlo preklínané slnko Škodovka sa opäť pohla, hľadali sme tmavé miesto, kde by sme mohli prespať. Slnko vychádzalo a mňa premohol spánok. Zobudil som sa na to, že Pavúk zabrzdil vedľa človeka, ktorý akoby vyrástol z lesa. Lesný muž stál v maskáčoch uprostred ničoho bez akejkoľvek batožiny a tváril sa prívetivo. Pavúk mu chcel vysvetliť, že stopárov nemáme kam vziať, ale tajomný muž nám ponúkol nocľah. Tripo zareagoval obdivuhodne pohotovo a vystúpil z auta, aby mohol domáci nastúpiť a odnavigovať nás, však Pavúk sa poňho vráti. Neznámy nás suverénne navigoval do stredu lesa smerom na Ukrajinu po stále horších a horších cestách. Napriek našim podozreniam sa časom pred našimi zrakmi les otvoril a my sme uvideli zrub.

Jarek – tak sa náš hostiteľ volal, naň ukázal prstom, “lesnictwo Sokoliki”, povedal a už nám ukazoval, že zrub je rozdelený na dve časti, v jednej je on a v druhej budeme my. Vonku je studňa, v lese latrína, v zrube krb, pes čo k nemu prebehol z Ukrajiny sa volá Fako (či Bako – niesom si istý). Pavúk doviezol Tripa z miesta stretnutia a šli sme spať. Po šiestej ráno. Tmári si rozložili karimatky v strategických častiach miestnosti a vášmu vernému rozprávačovi nechali miesto pri dverách, kde som sa schúlil v spacáku, očakávajúc ďalšie príkoria ktoré mi osud nachystal.

Bieszczady sú prekrásne, kdekoľvek máte možnosť vidieť ďalej, ako kilometer do krajiny, otvorí sa vám úchvatný výhľad. Krajina prirodzene nadobúda sýte pohľadnicové farby. Oblé kopce kontrastujú s oblohou a na lúkach vidieť prekrásne osamotené stromy. Nehovoriac o tom, že keď sa pri zemi drží hmla, tak kopce vytŕčajú z pohybujúceho sa oparu, tvoriac malé ostrovčeky. Keď hmly nieto, vidieť ako sa pomedzi kopce vinú chatrné cesty, ktoré vo dne chaoticky križuje granicna straz na crosskách značky Honda. A dvaja takí okolo obeda prišli, ako bolo zvykom, k Jarkovi na kávu. Vypísali si údaje z našich občianskych preukazov a vzhľadom k tomu, ako dlho im to trvalo, si zrejme aj obkreslili fotky. Podali si s nami ruky, prezradili, že si treba dávať pozor na ukrajinských mobilných operátorov a predviedli ktorý model kanád je najnovší (ich). Potom naštartovali motorky a zmizli v zákrute poľnej cesty. Jarek nás požiadal, aby sme ho vzali do obchodu, tak sa šlo.

darkonauti
Bieszczady sú prekrásne, kdekoľvek máte možnosť vidieť ďalej, ako kilometer do krajiny, otvorí sa vám úchvatný výhľad. FOTO – Pavol Ďuriš

Cestou sme sa ešte zastavili na obed v hoteli v Mucznom. To čo vyzeralo ako denné menu bolo vcelku prijateľné, ale ukrajinský boršč, ktorý sme všetci chceli, nebol. Kým sme čakali na jedlo snažil som sa rozlúštiť zámer autora vitrážových okien v jedálni hotela. Na jednom z nich bol kôň, ale viac som nerozlíšil, takže keď som najedený odchádzal, boli mi obrazce v oknách stále záhadou. Po návrate sme si všimli, že na nebi sa objavujú chmury (poľské mraky) a z pozerania na hviezdy asi nič nebude. Ako sa blížila noc, boli chmury stále hustejšie a po západe slnka sa spustila búrka. My sme zvnútra fotili blesky a diskutovali do ranných hodín, v ktorých sme chodievali spať.

Hlas povinnosti:

Ako iste viete, ani zlaté rúno sa nenašlo samo a preto sme aj my museli začať s tým, kvôli čomu sme prišli. Keď som rozlepil oči, tmári už boli dávno na nohách zobudení slnečným lúčom, ktorý sa cez ich viečka predral k citlivým sietniciam. Tackavo som vyšiel von, zistil že už minulo poludnie a dostal chuť na raňajky. Siahol som do našich zásob a Jarek ma ponúkol čajom. Na onen deň sme plánovali prieskum Bukowského berda a parkoviska Bukowiec, ktoré boli vytipované ako lokality dostatočne tmavé k pozorovaniu hviezd. Najprv sa ale išlo na obed do Muczneho.

Boršč stále nemali a to čo sme včera videli, naozaj nebolo denné menu, ale celý jedálny lístok. Naviac v miestnosti hral ten istý poľský underground čo včera.

Na rad prišiel prieskum Bukowského berda z pohľadu astronómie. Ja som samozrejme musel niesť Pavúkov ruksak, Tripo niesol … vlastne už ani neviem čo niesol Tripo, ale Tomáš niesol šesťdesiatlitrový batoh napchaný vecami na noc, ktoré sme vonkoncom nepotrebovali. Pavúk natretý opaľovacím krémom (bolo skôr zamračené, ale tmár nikdy nevie) niesol iba svoju zodpovednosť. V pravidelných intervaloch som bol nútený podávať Pavúkovi vodu alebo v ponožke balenú videokameru. S tou nás Pavúk predbiehal, snímal, alebo nechal odchádzať. Tým získal množstvo výplní, prechodov, prestrihov, úvodov a medzizáberov do dokumentu o našej slávnej výprave. Jediným problémom bolo, že behom cesty nenatočil nič, medzi čím by mohol vypĺňať, prechádzať či strihať. Ale aj tak si myslím, že priaznivci filmov á la “Человек с киноаппаратом”, by si prišli na svoje. Keď konečne vyniesol Pavúk svoju zodpovednosť, Tripo svoj náklad, ja Pavúkove veci a Tomáš všetko, čo mohol kedy človek pri pozorovaní hviezd potrebovať na vrchol, slnko sa už chýlilo k západu.

Všetci sme dobre vedeli, že v takýchto končinách neslobodno kráčať späť vo vlastných stupajách, aj to, koľko rokov nešťastia to prináša. Vybrali sme sa teda najkratšou, mierne paralegálnou cestou rovno dole naprieč vrstevnicami. Čoskoro sme dorazili k húštine, kde sa Pavúk rozhodol rozpútať cvičenie v teréne. Zamestnal dvoch spolutmárov prepočítavaním desatinných GPS súradníc na minúty a sekundy, čo bola prekvapivo práca na pol dňa. Ja som pozoroval ich heroický zápas s číslami v dvoch sústavách, pasúc sa obďaleč na čučoriedkach. Až keď tmári konverziu vzdali a vydali sa prekvapivo smerom dole k nášmu cieľu jedinou logickou cestou, vybral som sa za nimi oblizujúc fialové končeky prstov. Začínal som sa tešiť na nočné pozorovanie.

Mliečna dráha a cigarety:

Pozorovanie sa malo uskutočniť z parkoviska Bukowiec. Vyrazili sme v hodinách ktorým som doposiaľ hovoril nočné, aj keď skutočná noc mala ešte iba začať. Šli sme cestou, ktorá pripomínala tankodrom a nápravy Felície nám kvílili pod nohami. Problém nám však nerobili výtlky, ktoré sa navzájom kompenzovali (celá cesta bola jeden veľký výtlk), ale paradoxne zachované kusy asfaltu ktoré sa týčili ako poslední mohykáni nad zvyškami kolegov a hrdo si nechali šúchať hlavu naším podvozkom. Parkovisko Bukowiec bolo v očakávaní turistických návalov silne predimenzované. Ale nám dva obrovské stoly, prístrešok s ohniskom, drevená búda a stojan na šestnásť bicyklov neprekážali. Poučený udalosťami prvej noci, som už do auta nastupoval navlečený v toľkých vrstvách, že som si len matne spomínal, čo som si obliekal ako prvé a usilovne som adaptoval oči na tmu. Adaptácia bola nutná aj do budúcnosti, Pavúk vo mne totiž vytušil hrozbu a vzal mi jednu z bateriek. Našťastie tú slabšiu – na silnejšiu by nesiahol.

Parkovisko bolo úplne prázdne, iba na príjazdovej ceste stál Land Rover pogranicnej straze. Po tom čo sa nás spýtali ako sa má Jarek a dokedy budeme observovať odišli aj z autom preč. Noc sa začala a ja som bol inštruovaný ako sa zaobchádza s celooblohovkou. Poskladať, dotiahnuť, pripevniť zrkadlovku, položiť zrkadlo, vyzoomovať, zaostriť, pripojiť spúšť, nastaviť, skontrolovať, načasovať, spustiť a utiecť. Dnes si neviem vybaviť prečo, ale vtedy som mal dojem že túto postupnosť krokov by dostatočne precízne zvládla aj cvičená opica. Neskôr sa malo ukázať že k spôsobilosti cvičenej opice mi ešte veľa chýbalo.

HĽADÁ SA TMA from Maria Martiniakova on Vimeo.

Ale nepredbiehajme priatelia. Po skončení práce s celooblohovkou si začal Pavúk skladať ďalekohľad. Konštrukcia z bicyklových ráfikov, hliníkových trubiek a profilov nadobúdala tvar a ja, čo som v ďalekohľadoch vždy videl pramálo som si ľahol na stôl sledujúc meteory. Tripo s Tomášom zatiaľ usilovne zapaľovali jednu cigaretu od druhej čím si zužovali cievy a zhoršovali rozlišovaciu schopnosť, nech mi teda netvrdia, že ide o hviezdy a nie o tmu. Naviac im svietiace konce cigariet nepochybne znižovali adaptáciu. S klesajúcou teplotou som sa uchýlil do auta a zaspal. Zobudil som sa nadránom, skrehnutý od zimy. Pomohol som zbaliť veci a Škodovka vyrazila do zrubu skôr, ako nad kopce vystúpila žltá tvár so svojím neznesiteľným jasom.

Zázraky techniky:

Hneď pri raňajkách v čase obeda sa živo diskutovalo o včerajšej tme. Bolo jasné, že lokalita Bukowiec je veľmi zaujímavá, ale mohla to byť len bludička čo svieti v močiari jasnou tmou, snažiac sa zviesť statočných rytierov noci z pravej cesty tmy čo vedie k Darkpointu. My sme však mali posvätný predmet, ktorý pri správnom zaobchádzaní oddelí zrno od pliev a tmu od šera. Odpočíval v dobre zatemnenej prenosnej chladničke. Áno priatelia, bolo to samotné robotizované SQM. Stačila maličkosť – spojazdniť ho. V tomto momente ale musím trochu odbočiť. Ako ste si mohli priatelia domyslieť, dôvera sprisahancov tmy je veľmi krehká a ťažko sa buduje. Preto som aj ja musel pred touto výpravou prejsť tvrdým výcvikom a mnohými ťažkými skúškami na Myjave.

Behom nich som si získal Pavúkovu dôveru a oboznámil sa s automatickým SQM, pre ktoré som krvopotne v búrke spájkoval vyhrievanie a o niečo neskôr na Záhorí, vo svetle nočnej lampičky prepájal pod holým nebom riadenie motora. Teda pre mňa bola táto konštrukcia zo stavebnice Merkur a rôznych káblov známym predmetom. Rovnako aj Tomáš sa podieľal v tmárskom výcvikovom tábore na jej výrobe turnus predo mnou a nechal kus práce aj na celooblohovke. Aj preto ma prekvapili údiv a nadšenie, ktoré vybalenie prístroja sprevádzali. Všetci sa zhŕkli okolo a sledovali tajuplné zariadenie, čo v spleti káblov na historickom statíve ukrývalo v odpadovej trubke SQM a natáčalo ho do želaného smeru. O tom, že to bolo schopné pracovať celú noc z batérií a s počítačom to bolo spojené pomocou WiFi, snáď ani netreba hovoriť. Preto sa naši traja darkonauti podujali vyzbrojení notebookmi napísať v zatemnenej miestnosti zrubu obslužný software.

PavolDuris_DM_Dolistowie_9036
Dolistowie je raj nočnej oblohy. FOTO – Pavol Ďuriš

Videl som akurát dosť a šiel som sa prejsť. Keď som sa vrátil spomedzi slnkom zaliatych lúk a jemne šumiacich lesov cez čistinky s mäkkou zelenou trávou, našiel som svojich súpútnikov tam kde som ich zanechal – v tme za počítačmi. Časom však traja tmári v miestnosti s oknami zakrytými všetkým, čo prišlo pod ruku (ako inak, moje futro do spacáku a môj uterák) našli správne znenie invokácie. Bolo to mnoho riadkov pripomínajúcich staroveké náboženské texty, v programovacom jazyku, ktorého názov mi znel rovnako cudzo, ako príkazy v ňom písané. Bolo hotovo, moje veci rozvešané po oknách, dnu púšťali slabé prúžky svetla osvetľujúce nás štyroch a SQM. To spočívalo na trojnožke z dreva a mosadze (a trochy hliníka a ocele ktoré sme pridali) ako Frankensteinovo monštrum zoskrutkované z pozostatkov iných zariadení, ktorým Pavúk nedoprial kľudné spočinutie a bral z nich čo sa hodilo. Bolo káblami prepojené s notebookom, v ktorom bola uchovávaná práve vzniknutá duša a na ich spojenie a tým aj oživenie onej kremíkovej kreatúry už stačila iba energia z blesku… Pardon, energia z 12-voltovej batérie, ktorú černokňažníkovi poskoci pripojili a SQM sa pohlo. Pomaly sa pohľadom presunulo zo zenitu a uprelo svoje šošovkové oko so svetelným čidlom na svojho stvoriteľa.

Nechýbalo veľa, aby som s krikom vybehol z miestnosti. Mladý netvor bol ale značne nemotorný, nevedel kde je sever (doslovne), zaplietal sa do vlastných káblov a pohyboval sa dosť ťažkopádne. Preto sa jeho podstavec čoskoro zaplnil šípkami smerujúcimi na všetky strany ktoré ukazovali severy a kabeláž bola prichytená páskou, kde to len šlo. Nakoniec sa ale drobček umúdril a my sme šli v rámci ďakovného rituálu obetovať nejaké skromné jedlo do hotelu v Mucznom. Akoby zázrakom mali boršč a ja som behom čakania na obsluhu rozlúštil zvyšné posolstvá vo vitrážových sklách. Po zotmení sme si krátko odpočinuli pred nočným lovom na tmu a vyrazili sme. Auto nás verne odviezlo po ceste, s ktorou výrobca nepočítal, na parkovisko a my sme začali vybaľovať techniku. Land Rover stál priamo za nami. Bola to iná dvojica, takže sa nás na Jarka nepýtali a rovno si vyžiadali naše doklady. Keď som dorozbaľoval celooblohovku, Pavúk už ukazoval pogranicnikovi zaujímavé objekty nášho vesmíru. Zjavne ho to zaujalo, takže sme ich nechali tak a šli sprevádzkovať dnes oživené SQM. Spravili sme všetko okrem nasmerovania, nikto z nás totiž nevedel kde je dnešný sever. Ten teda nastavil Pavúk s uniformovaným mužom za chrbtom.

A potom nasledovalo to, na čo som sa tešil, odkedy som vedel ako blízko je hranica z Ukrajinou: Je hlboká noc a kdesi na odľahlom mieste pri štátnej hranici Pavúk vysvetľuje ozbrojenej hliadke, že tu hľadáme tmu a ten podozrivý prístroj čo rozkladáme pod rúškom noci tesne pri čiare, je automatické zariadenie na jej deteekciu. Síce to nemalo taký dobrodružný priebeh aký by to mohlo nabrať, ale aj tak to bolo zaujímavé. Neviem či to hliadku upútalo, alebo sa im nás len uľútostilo, ale chvíľu nato podal pohraničiar Pavúkovi noktovízor, ktorý si stiahol z krku vraviac niečo ako “my observujeme gwiazdki z tego.” Pavúk vedel že existuje niečo ako nočné videnie a bol oboznámený aj s polemikou o jeho použití v astronómii, ale na to čo uvidí ho nemohlo pripraviť nič. Chvíľu z neho vychádzali iba slová ktoré slušný literát nepoužíva a potom začal opisovať čo všetko cez prístroj vidieť. A bolo toho naozaj dosť, takže Pavúk zdĺhavým pomenúvaním objektov čo vidí iba týral svojich kolegov, ktorí to chceli vidieť sami.

Chcete o nočnej oblohe vedieť viac? Navštívte web Parku hviezdnej oblohy Bieszczady: www.gwiezdnebieszczady.pl alebo www.gwiezdnedolistowie.pl – astroturistika a pozorovania nočnej oblohy.

Keď sme si mysleli že sa už nedočkáme, podal noktovízor ďalej. Tomáš i Tripo reagovali obdobným spôsobom a ja som si iba opakoval aby som sa, keď prídem na rad, zdržal komentárov. Priložil som miniatúrnu vecičku k očiam a vydal niekoľko neartikulovaných zvukov údivu. Granicna straz nelenila a vytiahla zlatý klinec večera – termovíziu. Tou si mohli tmári pozrieť aj tie najpriehľadnejšie mráčiky a korigovať podľa nich meranie jasu. A keď som sa ňou pozrel do krajiny, sánka mi padla ešte hlbšie ako pri nočnom videní. Apropois nočné videnie, to už bolo zrazu namontované v našom ďalekohľade miesto okuláru a Pavúk akosi pozabudol na to, že by mal pustiť pozrieť aj pohraničiara. Nakoniec mu ním ale ukázal ešte toľko objektov, že sa dvojčlenná hliadka radšej zabarikádovala v aute a už sa medzi nami neukázala.

Apokalypsa pod prírodnou oblohou:

Priatelia, o tom čo sa stalo toho dňa, koluje mnoho mýtov a poloprávd. Preto si kladiem za povinnosť vniesť trochu čistej tmy do týchto udalostí.

Vstali sme štandardne v skorom popoludní. Keďže dlho očakávaný boršč v Mucznom sme už mali a ani vitráže mi už neboli záhadou (o hudobnom pozadí ani nehovoriac), rozhodli sme sa skúsiť šťastie v Ustrzykách. Po štandardnom nástupe do auta v štýle, “toto podrž, môžeš, ešte kúsok, pozor pod sebou máš zrkadlo, strč si tú druhú nohu za hlavu…”, sme vyrazili. Cesta bola dlhá, ale pomerne celistvá. Mne ubiehala celkom rýchlo, pretože sme chceli dobíjať techniku, takže sa zapojil invertor a ja som ťahal po celom aute predlžovačky na 230V, do ktorých sa lúčovito zbiehali zaplietajúce sa káble od nabíjačiek na laptopy, telefóny, fotoaparáty a kameru. Ustrzyky boli epicentrom turistického ruchu v Bieszczadách.

Krčma a turista na každom kroku. Pavúk zastal pred jednou, ktorá sa nám najviac pozdávala. A neskôr sa ukázalo že IT-čkárskych darkonautov tam ťahal šiesty zmysel: v krčme bolo WiFi. Celá výprava k prekvapeniu osadenstva urobila vo vchode čelom vzad a o chvíľu sa vrátila s notebookmi. Patrilo sa však si aj niečo objednať, preto sme svoje požiadavky na stravu smerovali priamo na Pavúka a usadili sa k stolu s dobrým signálom. To, že sa Pavúk aj s obsluhou začali smiať ešte skôr, ako otvoril ústa, nám malo byť znamením. My sme si však nič podozrivé nevšimli a že sa niečo deje nám došlo, až keď sa dlhé minúty nikto neobjavoval a za Pavúkom, čo dačo vysvetľoval pri pulte, sa tvoril rad až po dvere. Vidiac že vyhladovaní a netrpezliví Poliaci začínajú škrípať zubami a podliehať davovej psychóze, začali sme Pavúkovi naznačovať, nech objedná čo stihne a rýchlo unikne z dosahu nabrúsených vidličiek. Pavúk pochopil a čoskoro bolo jedlo na stole.

Na rade bol internet a ja musím priznať že tých niekoľko dní s tmármi sa na mne podpísalo. Známkou toho bolo, že predpoveď počasia na noc ma zaujímala skoro tak ako novinka, že ma prijali na vysokú školu. Tomáš povedal, že by sme moje prijatie mali primerane osláviť a znova sa zahľadel do obrazovky. Hodiny a pivá plynuli a krčma sa vyprázdňovala. Personál zrejme nemal tušenie, že čakáme na astronomický súmrak a čoraz častejšie po nás pokukoval. Po istom čase šiel Pavúk s Tomášom skúmať mapu na turistickej informačnej tabuli, hľadajúc baterkou zdroje znečistenia, Tripo si šiel zapáliť a ja som sedel za stolom. A vtedy som priatelia, z nedostatku iných podnetov, naklepal na Pavúkovom notebooku prvé riadky príbehu, ktorý práve čítate. Tmári zatiaľ vonku fajčili a vo svetle tmavej baterky hľadali na mape pritlčenej pred krčmou, odkiaľ ide v noci to prekliate svetlo. Keď už astronomický súmrak klopal na dvere, bolo treba nájsť vodiča. Myslím, že netreba vysvetľovať koho k tomu prinútili.

darkonauti
Lovci tmy čakajúci na súmrak. FOTO – Pavol Ďuriš

Pozorovanie sa malo uskutočniť na mierne svažitej lúke. Už pri rozbaľovaní techniky bolo jasné, že to bude stáť za to a že to bude opreteky s časom. Po otvorení dverí sme doslova vypadli z auta a rozbehli sa po svojom. Kým som rýchlym krokom stúpal s celooblohovkou k miestu s dobrým výhľadom, počul som za chrbtom prvé čísla z SQM a zvuky, čo obvykle sprevádzali rituál, predchádzajúci skladaniu ďalekohľadu. Našiel som približne rovné miesto, podložil celooblohovku žuvačkami aby bola vodorovne a už to išlo. Zložiť, nasadiť, priskrutkovať, nastaviť… V ten deň som zaostril hneď na tretí či štvrtý pokus, s čím som bol mimoriadne spokojný. Každé ostrenie totiž sprevádzala zdĺhavá kontrola a čas pracoval proti nám. Už o pár minút som nastavoval druhú zrkadlovku s normálnym statívom na timelaps-y. Mala inak rozmiestnené ovládacie prvky, tak mi to po hmate trvalo dlhšie. O pár desiatok metrov vyššie už zatiaľ celooblohovka, s precíznosťou strojom vlastnou, robila štvorminútové snímky diaľkovej spúšte a jej kábla, ktorý som spolu s ňou nechal v zábere. Tmári horlivo pobehovali, merali a tešili sa z prírodnej oblohy, aké šťastie, že máme snímky. Pri balení potom Pavúk štvrťhodinu stepoval okolo auta s baterkou a hľadal doklady. O niečo neskôr stepoval okolo auta v mliečnej žiare takmer vychádzajúceho slnka hľadajúc baterku s ktorou predtým hľadal doklady. Karimatky boli zablatené z oboch strán, rovnako ako väčšina vecí, čo bola v aute na podlahe.

Keď mi pred odjazdom z miesta pozorovania Pavúk ukázal snímok z celooblohovky s hrubou kľukatou čiarou, tiahnucou sa od zenitu k obzoru a s neprirodzene kľudným hlasom sa ma spýtal čo to je, odpovedal som mu, že to bude asi kábel. Na hranaté puzdro spúšte, ktoré zakrývalo kľúčovú časť snímku, sa už nepýtal. A keď sa o niekoľko minút zistilo, že som na timelaps omylom použil zoom, zavládlo v aute napäté ticho. Ešte že máme aj snímky…

Dejinotvorba:

Ráno po konci sveta prišla na konci sveta ešte posledná rana: na celooblohovom zrkadle boli vydreté tri brázdy, v ktorých úplne chýbala reflexná vrstva. Muselo sa to stať ešte pri transporte pred včerajším snímkovaním, lebo boli na fotkách. Kartón zrejme nebol vhodným obalom. Prišiel čas pripraviť sa na rozhodujúcu noc. Predtým sa však Pavúk rozhodol zvečniť všetku pozorovaciu techniku a ja som mu jeho zámer schvaľoval, keďže som si po včerajších skúsenostiach nemohol byť istý, či prístroje prežijú ďalšiu hodinu. To som však netušil rozmery hvezdárskej pýchy. Zátišia s ďalekohľadom a skupinové fotky s automatickým SQM nemali konca. Keď už všetko nasvedčovalo tomu, že sa živel vybúril, začal Pavúk fotiť detaily našich prístrojov a zariadení. Potom prišli znovu na rad celky. Jednoducho povedané, fotilo sa do omrzenia a potom ešte trikrát toľko.

Napokon sme všetko rozobrali a napchali do auta, to už bol ale obed a my sme šli do Muczneho. Do včerajšieho podniku by totiž už tmárov nezahnali ani halogénovým reflektorom. Cestou späť sme sa ešte zastavili v obchode, kde nám láskavá predavačka dobíjala akumulátory, ktoré sme používali pri pozorovaniach, nemajúc iného zdroja energie. Činila tak hrdinsky, opakovane a samozrejme bez nároku na odmenu. Po návrate do zrubu sme si v rámci motivácie pozreli film s astronomickou tematikou a skromne pojedli všetko, čo prišlo pod ruku. Potom sme pred rozhodujúcim pozorovaním zaľahli, pričom Tripovi už v tú noc nebolo súdené vstať. Na lúku sme šli v trojici zanechajúc Tripa v moci spánku – nevlastného brata smrti. Noc mala byť ešte kratšia ako včera.

Dostal som na starosti celooblohovku a timelaps. Po mojom včerajšom zlyhaní by som musel byť absolútny technický analfabet alebo úplný ignorant či sabotér, aby som spravil nejakú podobnú chybu znova. A každému bolo jasné, že dnes sa budem snažiť. Tma vyzerala dobre a my sme vedeli, že stojíme na výnimočnom mieste. Pavúk a Tripo skladali ďalekohľad a merali. Ja som pedantne obkrúcal kábel diaľkovej spúšte okolo nohy celooblohovky, aby nebol vidieť. Keď bolo všetko hotové, zistil som, že diaľková spúšť nefunguje. Preklínal som sa, že som ju neskúsil skôr. Teraz ju musím rovnako dlho odvíjať a navinúť tam tú z timelaps. Tým pádom stratím cenné minúty menením spúští a prídeme o zábery z druhej zrkadlovky.

Po zbytočne dôkladnej kontrole skúšobnej snímky som pekelný stroj konečne spustil. Šichta skončila a ja som nemal čo robiť. V neplánovaných chvíľach voľna som sa pozeral triédrom na Jupiter, ale čoskoro ma to prestalo baviť, pretože sa mi klepali ruky. Tmári zatiaľ žasli nad číslami z SQM a tým, čo videli v ďalekohľade. Hovorilo sa, že je to bezkonkurenčne najlepšia noc a zrejme aj najlepšia lokácia. Nadránom si Pavúk spomenul, že treba spraviť timelaps zodiakálneho svetla zanikajúceho v úsvite. V snahe odčiniť včerajšok, som statív rozbalil rýchlosťou svetla, ba priam zodiakálneho svetla. Ale kým som zaostril, ono svetlo už v úsvite zaniklo. Keď sa balila technika, rozhodol som sa, že si ešte pozriem ten Jupiter, čo sa mi tak kmital v binokulári. Sotva som sa dotkol ďalekohľadu prišiel Tomáš smerujúci k nemu s tým istým úmyslom. To prilákalo Pavúka, ktorý namieril ďalekohľad želaným smerom.

Keď nás po snáď minúte prekvapeného híkania pustil k okuláru, pochopil som čo sa stalo, Jupiter vyzeral ako v encyklopédii. Videl som dokonca tieň, ktorý naň vrhali mesiačiky lietajúce ponad jeho pruhovanú atmosféru. Vtedy som prezrel: To, čo som videl nad hlavou nebola obloha, ale vesmír. A to čo som mal pod nohami nebolo blato, ale Darkpoint. Áno priatelia Darkpoint, ako inak nazvať miesto, z ktorého vidieť takmer neviditeľné objekty, zodiakálne svetlo a ako sa Pavúk priznal, aj solárne panely na prelietajúcej ISS. A ja som bol, priatelia, veľmi rád, že sme ho našli. Nielen preto, že som sa s výpravou už dávno stotožnil, ale aj kvôli vám. Už som totiž začal premýšľať ako vám napíšem, že skutočný Darkpoint musí hľadať každý vo svojom vnútri, alebo že Darkpoint nie je miesto ale symbol… A to by som vám priatelia spravil veľmi nerád. Lebo náš Darkpoint nie je metafora ani stav mysle, ale miesto, čo sa dá ukázať na mape. Snímky z celooblohovky (ktoré boli vraj dobré) iba potvrdili, čo sme už zistili.

darkpoint
Vidieť hviezdy je v Európe stále vzácnejšie. FOTO – Pavol Ďuriš

Všade dobre, doma najtmavšie:

Sprisahanci tmy zvierali v rukách zlaté rúno a v Bieszczadách ich už nič nedržalo. Po vrúcnom lúčení s Jarkom sme sa štandardne zbalili a vyrazili k brehom domova. Cestou sme sa zastavili v niečom, čo vyzeralo ako Bieszczadský Disneyland – turistické centrum, kde nebolo cez reštaurácie a obchody so suvenírmi vidieť ani jeden Bieszczadský kopec. Paradoxne sa práve v týchto miestach zdržiavalo, najviac turistov na pravom Bieszczadskom asfalte. Našli sme cenou a výberom priaznivý podnik, kde som si objednal svoje obľúbené menu poľskej kuchyne – ukrajinský boršč a ruské pirohy. Najedli sme sa a poniektorí nakúpili voľajaké memorabílie. Potom už medzi nami a domovom nestálo nič. Opäť sme za relatívnej tmy (nás už nejaké šero neoklame) prekročili čiaru. Prvé väčšie mesto, ktorým sme prechádzali, boli Medzilaborce. Vysvietené ako Las Vegas – prehnane, neefektívne a bezúčelne. Najhoršia bola križovatka, kde lampy svietili takmer výlučne do očí a do neba, naša bolesť bola priam fyzická.

Po istom čase sme sa dostali k obci, ktorá sa volá Osadné. Tu som si poopravil niektoré nesprávne dojmy, ktoré som vo svojej neskúsenosti mylne nadobudol z rovnomenného filmu. Osadné je pomerne veľká dedina a medzi ňou a hranicou leží ešte zopár osád. Neomylne sme zamierili do krčmy, kde sme sa ako inak venovali kultúrnej činnosti a starostlivej príprave na pozorovanie v Runine. Pri odchode nás oslovil jeden miestny. Vysvetlil nám, že si na obrazovke nášho notebooku pri vedľajšom stole (vzhľadom ku kapacite krčmy boli všetky stoly vedľajšie) všimol mapu oblohy. Začal rozprávať o tmavej oblohe a svetelnom smogu. Našinec! Netrvalo dlho a sedeli sme s ním pri stole. Videl v nás ľudí, čo mu potvrdia, že u nich je tma. Pavúk najprv rozprával o tme, astronómii, peniazoch z astroturizmu a vhodnom verejnom osvetlení v duchu šírenia tmárstva pod heslom “Priatelia, prinášame vám tmu!” Neskôr však iba prikyvoval a počúval insitné predstavy o absolútnej tme v Osadnom. Minúty plynuli a domáci postupne preberal opraty diskusie. Časom určoval nielen obsah a tému, ale aj účastníkov rozhovoru, čo nás spolu s časovou tiesňou nabádalo k odchodu. Ale zdvihli sme sa, až keď hrozilo, že namiesto do Runiny sa pôjde na kopec za dedinou, kde sa istotne potvrdí svetové prvenstvo. Situácia bola jasná, niekde majú najlepšiu domácu pálenku, niekde najlepšiu domácu klobásu a tu je najlepšia domáca tma. Na koštovanie nebol čas.

Do Runiny sme šli so značným časovým sklzom voči plánu. Cestou sme zastavili vedľa vodnej nádrže Starina, kde sme sa vo svetle bateriek začali prezliekať do čierneho a obúvať si poctivé topánky, poväčšine vojenské. Naša aktivita nevzbudila nijaké podozrenie a my sme šli ďalej, tešiac sa na Runinskú tmu.

Duch tmy sa vznáša nad Runinou:

“Tej noci sa v pohraničí vyskytli tvory temnôt. Prišli do Runiny v nekresťanskú hodinu a oblečení v tmavých háboch, vydali sa k cmiteru. Tam robili mnoho kadejakých zaklínaní a prinášali podozrivé predmety. Potom pred cmiterom na kúsku lúky stanul najväčší tmár do ich stredu a pohrozil nebu päsťou na štyri svetové strany. Ostatní sa tomuto tešili a súhlasne mrmlali. Keď skončili toto nečisté dielo, zložili priamo pri cmiteri tenký oltár čierny ako uhoľ, pokľakali si kol neho a znovu mrmlali zaklínadlá a temné modlitby. Jeden z nich potom slabým svetlom do tváre svojej nad čiernym oltárom svietil a oltáru tomu sa klaňal. Potom všetci kol oltára mnoho razy v kruhoch chodili.  Otŕčali nebu škatuľku a vykrikovali kliate čísla, zatiaľ čo ten, čo predtým oltáru sa klaňal, teraz čítal z malej čiernej knižky, čo si pri bruchu držal a z pŕs mu vychádzalo mdlé svetlo. S tým skončili až nadránom, keď sa znova prepadli do temnôt. Viac sa už nikdy nevrátili.”

V Runine mala naozajstná noc trvať len pol hodinu. Prišli sme s predstihom a zistili, že pozorovacie miesto, na ktorom sme mali potvrdiť už vykonané meranie inej skupiny, je pri cintoríne. Na pozorovanie nebol čas, dnes sa bude iba merať, takže celooblohovka, bystrý tmársky zrak a ručné SQM budú musieť stačiť. Kým sa nosili časti celooblohovky, robili sme nočné snímky cintorína na dlhé expozície. Potom sa Pavúk kúsok od cintorína postavil medzi nás a podľa pästi vystretej ruky odhadol výšku horizontu na jednotlivých svetových stranách. Pravá noc sa blížila a my sme pri cintoríne zložili celooblohovku obalenú matne čiernou fóliou.

PavolDuris_DM_Lutowiska_MG_8736
FOTO – Pavol Ďuriš

Pokľakali sme si okolo nej a diskutovali o tom ako ju otočiť. Na rad som prišiel ja, zasvietil som si do tváre a ostril som objektív na odraz svetla od okuliarov, čo sa mi v minulosti osvedčilo. Neviem koľkokrát som sa vystieral nad zrkadlom a následne sa zohýbal, ale dlho to netrvalo. Mal som už prax. Nakoniec sme museli ušliapať vysokú trávu okolo celooblohovky, tak sme okolo nej pochodovali zaradom vo veľkej špirále aby tráva neclonila. Celooblohovka bola pripravená. Tmári začali vystierať k zenitu ruky s ručnými SQM a diktovať mi čísla. Ja som si vhodil do klokanieho vaku na bunde baterku a v slabom svetle, čo sa na hrudi predieralo cez látku, som zapisoval, čo Pavúk a Tomáš hovoria. Zošit s tvrdou väzbou, ktorý som si pritláčal k bruchu aby nespadol, sa pomaly plnil údajmi. Až keď bolo svetlo, som sa na tretej strane zastavil a prvý raz si za svetla obzrel lúku za cintorínom. Výprava skončila.

Záverečná

Ako prvého sme zaviezli domov Tripa. Potom prišiel na rad Tomáš, u ktorého sme z milosti jeho i jeho rodiny prespali a zmyli zo seba prach ciest. Musím uznať, že som sa skoro až neochotne lúčil s jemnou sivou patinou, ktorá tieňovala záhyby na mojej koži. Ale čoskoro som usúdil, že niet nad poctivé mydlo. Nasledovala praženica a rozkladacie postele, na ktoré som už pomaly ani neveril. Keď sme po štyroch hodinách spánku vstali o jednej poobede, rozlúčili sme sa a šli. Zas iba ja a Pavúk. Ale podobne ako sa Odysseus vracal domov desať rokov, šli sme aj my na druhý koniec našej neveľkej vlasti dvanásť hodín. Tentoraz nie kvôli počasiu, ale kvôli zápcham. Mal som teda dosť času premýšľať a písať.

Bol to zvláštny pocit, vedieť, že kdesi za horami a dolami je jedna lúka. Cez deň je skôr nezaujímavá a každý turista sa tam dostane bez toho, aby si niečo všimol. Ale v noci, v noci sa na ňu dostanú, len najodvážnejší hľadači tmy, zocelení astronómiou a vyzbrojení ďalekohľadmi. A tam nájdu Darkpoint. Odmenou im je pohľad do tmy zo všetkých tiem najtemnejšej. A nielen tam, ale aj inde sú neodhalené darkpointy, ku ktorým môžu ďalej smerovať slávne výpravy za tmou. Ale Edisonov duch je neúprosný a svetelným smogom ukrajuje z tmavých ostrovov. Tak neváhajte priatelia, zbaľte ruksaky, chopte sa ďalekohľadov a hľadajte, kým je tma!

Pavúk celou cestou zháňal tatranku, tyčinku, bagetu, až si nakoniec v Martine kúpil mačku. Potom si však zmyslel, že ju jesť nebude a hádajte, kto ju musel päť hodín cestou domov hladkať, aby nemraučala. Do hlavného mesta sme došli po polnoci, takže som prespal u Pavúka. A potom čo boli všetci tmári odvezení priamo k dverám svojho domu, vybral som sa s lístkom na trolejbus domov i ja.

Nastúpil som do prvého, čo prišiel. Síce vnútorne bohatší, ale vyše týždňa nečesaný, neholený, nevyspatý, v prepotenom tričku. A poviem vám priatelia, ani sadnúť ste ma nepustili.

Text neprešiel jazykovou korektúrou

Ďalšie články od autora: