Mať radosť z venčeku aj školy by malo byť dopriate všetkým. Nielen kráľom a kráľovnám večera.
Stál tam opustený a placho sa pozeral navôkol. Upierala sa na neho stovka očí, pred ktorými sa nedalo skryť. Trpel som s ním celý čas, čo tam pred zrakmi ostatných rodičov a spolužiakov stál. Lomcovala mnou zlosť aj smútok, keď som to chlapča videl v tej obrovskej sále samého ako čaká, kedy aspoň niekto k nemu podíde.
Bežali mi v hlave spomienky na časy, keď som bol v rovnakom veku ako on. V červených trenkách som stál medzi svojimi spolužiakmi a čakal, kedy si ma vyberie kapitán do futbalového tímu. Kapitánom som nikdy nebol a vedel som, že túto poctu ani nikdy nedostanem. Spolu s mojím najlepším kamarátom Tónom sme stáli vedľa seba a čakali, kedy vyslovia naše mená. Zvykol som si, že to moje zaznie úplne na konci. Rozdiel bol len v tom, či posledný skončím ja alebo Tóno. Ja v jednom družstve, Tóno v druhom. On bol tlstý, ja vychudnutý ako pavúk. Spolužiaci si nás do futbalových tímov vyberali z číreho zúfalstva. Stáli sme tam a vedeli sme, že toto nie je náš svet.
Radšej by som si celú telesnú čítal knihu. Miesto toho som v tielku a trenírkach čakal, ako nás tam s Tónom opakovane a pred zrakmi celej triedy nechajú stáť ako posledných zúfalcov. Mal som trinásť a intenzívne som prežíval, ako ma berú rovesníci. Vtedy som nepoznal Sartra a jeho výrok, že peklo sú tí druhí. Ale presne by to na mňa pasovalo. Na telesnej sa chlapci predvádzali, čo všetko ich hormónmi nabité telá dokážu. Nikdy som sa do tohto predvádzania nemohol zapojiť. Hneď som sa zadýchal a loptu som málokedy trafil. A keď ma dali do bránky, nech nezavadziam, tak som sa pred loptou skrýval, aby mi nevyrazila zuby.
Celá táto trauma sa zo mňa vyvalila, ako som sa díval na toho chlapca v sále. Sedel som s ostatnými rodičmi v miestnom kultúrnom dome na venčeku svojich dcér. Nechcel som tam moc ísť. Spoločenské tance sú rovnako mimo mojich možností ako futbal. Dievčatá mi sľúbili, že nebudem tancovať viac ako jeden valčík. V podstate mi mohli povedať akýkoľvek tanec, žiadny neviem. Pri rodičovskom tanci som sa pratal do ľavého zadného rohu. To miesto bolo najďalej od zrakov ostatných. Okrem valčíku som musel tancovať čača a ďalšie mne neznáme tance. Dal som to. Začal som sa na venčeku cítiť príjemne. Dcéry sa v sále vlnili a celé od šťastia žiarili. Ja s nimi.
Až prišiel moment, ktorý do dnes nedokážem pochopiť. Dievčatá zrazu začali odovzdávať chlapcom venčeky, ktoré doma vyrobili. Usiloval som sa pochopiť pravidlá, podľa čoho niektorí boli venčekmi zasypaní a iní nie. Kvalita tanca to nebola, to mi došlo. Ani žiadne znalosti, lebo evidentne nikto nikomu nekládol otázky. Až som si všimol toho chlapca, ku ktorému nikto nešiel. Celý čas som sa na neho pozeral a držal mu palce, aby mu niekto ten blbý venček dal. Celú tú trápnu situáciu som prežíval spolu s ním. Bol ako ja pred tridsiatimi rokmi na telocviku. Nakoniec venček dostal.
To sociálne peklo ale neskončilo. Učiteľ tanca všetkých chlapcov vyzval, aby sa postavili do jedného radu. Každý, kto mal viac ako dva venčeky, mal spraviť krok vpred. On ostal stáť, nemal sa kam pohnúť. Každým ďalším krokom sa od neho spolužiaci vzďaľovali. Ostal sám vzadu a medzi ním a kráľom večera bola obrovská priepasť, ktorú vypĺňali spolužiaci.
Myslel som na jeho rodičov, ktorí tam niekde v sále sedeli, a videli svojho syna osamelého stáť ďaleko vzadu. Strašne som bol nasratý. Na seba, že len tak sedím. Na moje dcéry, ktoré rovnako nič nespravili. Na učiteľa tanca, ktorý tento debilný rituál dopustil. Viktória mi potom povedala, že jeden z dvoch venčekov, ktoré mal pripnuté na svojom obleku, dostal od vlastnej sestry. Nedokázala mi už vysvetliť, prečo sa ich spolužiak ocitol sám vzadu. Nechcený a zabudnutý. V zajatí vlastnej eufórie a opojenia z večera bol pre ňu neviditeľný.
Sála sa zabávala, ale ja som myslel už len na toho chalana. S venčekom od sestry, ktorý pred zrakom spolužiakov, rodičov aj učiteľov zažil tú potupu stáť vzadu ďaleko od ostatných. Peklo boli tí druhí.
O niekoľko dní som sedel v inej sále. Ombudsmanka ďakovala osobnostiam za ochranu ľudských práv. Na záver rozprávala príbeh o kmeni, ktorý vyznával filozofiu ľudskosti Ubuntu. Neviem, či je ten príbeh pravdivý, ale to nie je podstatné. V príbehu antropológ navrhol hru pre deti. Položil kôš plný ovocia k stromu a povedal deťom, že kto sa tam dostane prvý, vyhrá všetko sladké ovocie. Keď ich odštartoval, všetci sa chytili za ruky a bežali spolu. Potom spolu sedeli a jedli ovocie z košíku. Keď sa ich opýtal, prečo nebežali tak, aby niekto z nich získal všetko ovocie sám pre seba, povedali: „Ako by niekto z nás mohol byť šťastný, keď by všetci ostatní boli smutní?“
V kultúrnom dome sme sa smiali a zabávali. Až na jedného chlapca, ktorý nemal to šťastie, aby mal okolo seba ubuntské deti. Tých ohrdnutých detí máme v školách nespočetne. Nielen na venčekoch. Sú to tisícky detí, ktoré navzájom nezmyselne porovnávame, dávame do rebríčkov a tabuliek. Kde niektorí budú vždy poslednými bez možnosti zažiť úspech. Mať radosť z venčeku aj školy by malo byť dopriate všetkým. Nielen kráľom a kráľovnám večera.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.