Mnohí sa spytujú ako dokážu prežiť tínedžeri na lazoch. Amáliu Bošelovú som spoznal ešte skôr, ako nastúpila do prvého ročníku na Zaježovskej škole. Dnes má sedemnásť rokov a od septembra bude študovať na prestížnej medzinárodnej strednej škole UWC v Nemecku, kde získala plné štipendium.
Dohodli sme sa, že skočím cez víkend k nej domov a rozhovor nahráme. Tešil som sa na kávu a ako si pokecáme. Uvidel som ju vzadu na poli ako trhá burinu. Jej otec mi dovolil robiť rozhovor, akurát miesto kávy som si kľakol k burine, diktafón som dal medzi hriadky a hodinu som sa po kolenách posúval na roli a kládol otázky.
Amália hovorí, že sa na škole dosť líšila od ostatných detí aj v tom, že ju bavilo nad vecami premýšľať, za čo vďačí aj detstvu uprostred prírody a bez televízie či internetu.
Keby si sa mala ešte raz narodiť, zvolila by si si život na Zaježovej?
Hmm, asi hej, na Častobrezí, kde som vyrastala.
Ale veď to je väčšia samota ako tu dole na Zaježovej.
Keď sme tam bývali my, mali sme jedných susedov, ale mne vtedy hlavne stačili moji rodičia, les, lúka a zvieratá. Myslím, že mi to veľa dalo a mám pocit, že tam sú moje korene.
Čo konkrétne ti dalo detstvo na samote na Častobrezí? Veď si tam bola takmer sama.
Bola som tam spokojná. Každé ráno sme mali raňajky vonku na deke na lúke, potom som bežala do lesa, stavala som škriatkovské domčeky a tak. Bolo to veľmi bezstarostné, ale pritom som stále mala pocit, že niečo nové objavujem. Mohla som loziť po stromoch, ale aj pomáhať doma, napríklad som trhala púpavu prasiatkam a rozumela som, prečo to robím. Videla som, že sú hladné, tak im niečo nazbieram. Bola som zapojená do života mojich rodičov a to sa mi páčilo.
Popritom ako robíme tento rozhovor, trháme na poli burinu. Stále ťa to napĺňa?
Teraz už hej, ale mala som šesť rokov obdobie, keď ma to vôbec nebavilo. Nechcela som doma pomáhať, netešilo ma, že pestujeme a chováme zvieratá. Chcela som byť radšej v meste. Teraz už som s tým celkom v pohode.
To bolo predpokladám v puberte.
Keď som chodila do pliešovskej školy (desať kilometrov vzdialená miestna základná škola od Zaježovej, pozn. redakcie), tak som fakt chcela byť ako všetci ostatní a dosť ma trápilo, že žijeme inak.
Vychodila si zaježovskú základnú komunitnú školu a potom si prešla do Pliešoviec. Odlišovala si sa od spolužiakov?
Najväčší problém bol, že sme nemali telku. Za to sa mi dosť smiali. A potom som napríklad nemala fakt rada, keď sme napríklad išli z obedu a vyhadzovali sa obaly od jogurtu do priekopy. Časom som sa však prispôsobila a hodila som to tam tiež. Ale aj na literatúre som vnímala iným pohľadom ukážky diel, ostatní to brali tak zľahka. Asi som jednoducho o veciach viac uvažovala, ale časom som prestala uvažovať nahlas a bola som radšej ticho.
Aké sú mýty a realita života na lazoch? Príďte to prebrať na festival Pohoda s Amáliou aj inými lazníkmi zo Zaježovej do stanu Živica powered by ZSE v sobotu 8. júla po 11. hodine. Celý program stanu nájdete tu: http://www.zivicanapohode.sk/
Podarilo sa ti nakoniec zapadnúť medzi spolužiakov?
Neskôr hej, ale stále ma brali, že som ten človek, čo objíma stromy, aj keď to vôbec tak nebolo. Ja som si z toho tiež potom robila srandu. Pre mnohých je ten, čo žije inak, neprijateľný.
Vráťme sa k televízoru. Vadilo ti, že nemáte telku?
Nemala som sa so spolužiakmi o čom cez prestávku rozprávať a smiali sa mi, že nepoznám postavy napríklad z Búrlivého vína. Na výtvarnej výchove som nakreslila postavu a hovorili mi, že to je Šeherezáda. Len ja som vôbec nevedela, kto to je. Nebola som si istá, či sa mám z toho tešiť alebo nie (smiech). Bola som v tých rozhovoroch stratená a nemala som sa ako k nim pripojiť.
Bola si teda, povedané moderným slovníkom, sociálne vylúčená kvôli tomu, že si nemala televízor?
V podstate áno, ale teraz som veľmi rada, že sme ho nemali. Mala som vďaka tomu čas robiť iné veci – čítať knihy, byť viac vonku a rozprávať sa s ľuďmi. Aj to, že som nemala v hlave, s prepáčením, napchatých množstvo blbostí. Lebo je mi jasné, že keby sme televízor mali, nepozerala by som v ňom len kvalitné filmy.
Keby si si mala predstaviť svoje detstvo, dopriala by si ho svojim deťom alebo by si s nimi radšej žila v meste?
Určite nie priamo v meste, ale nechcela by som ani žiť úplne rovnako ako moji rodičia. Možno by som od začiatku bola viac s ľuďmi, lebo ja sama mám pocit, že možno nie som taká sociálna, ako by som chcela. Ale určite by som chcela viesť svoje deti k tomu, aby boli sebestačné a vážili si veci okolo seba a boli skromnejší.
Keď sa bavíme o skromnosti, neodlišovala si sa od spolužiakov aj v tomto?
Možno tým, že rodičia sa snažili žiť sebestačne, tak mi nekupovali toľko vecí. Ale to mi zas nejako nevadilo. Skôr môj pohľad na svet bol taký iný. Viac som sa zamýšľala nad vecami. Mali sme napríklad na etike tému šťastie a mňa to dosť zaujalo, zatiaľ, čo ostatní to až tak neriešili. Preberala som si teda tie veci v hlave a možno na papieri, ale nie nahlas, keďže som zistila, že to až tak nefunguje.
Detstvo na lazoch sa ti páčilo. Čo ti tu chýbalo, keď si mala to obdobie, že si chcela odísť do mesta?
Celkom ťažká otázka. Ja som bola upretá na to, že pôjdem na strednú a odídem niekam inam. Čiže som vedela, že tu nebudem navždy. Veľmi dlho som ale napríklad čakala na to, aby sa nám narodilo žriebä. To bol môj sen od detstva. A potom prípadne, aby nám postavili nádrž na korčuľovanie alebo tak.
O Zaježovej koluje veľa mýtov, niektorí hovoria, že tu sú podivíni, iní zas obdivujú, ako tu žijú ľudia v súlade s prírodou. Ako to vnímaš ty?
Ľudia sú tu úplne rôznorodí. Každý vie o Zaježovej niečo iné a nedá sa to definovať jedným slovom. Všetci sú tu ale v podstate úplne normálni, niektorí sem prišli, aby žili sebestačne, iní sa chceli rozvíjať duchovne, niekoho lákal komunitný život. Každý je tu pre niečo iné a nemyslím si, že Zaježová je niečo viac ako iné miesta.
Máš už skúsenosť aj so životom v meste. Čo sa ti na Zaježovej páči a čo by sa tu podľa teba mohlo posilniť?
Páči sa mi, že je to tu rôznorodé, aj keď sa tu dosť rýchlo šíria klebety (smiech). Páči sa mi, že sa tu dejú rôzne akcie a ľudia na ne chodia často aj s deťmi. Aj keď sme všetci rozdielni, snažíme sa spolupracovať a rozvíjať spoločne. Páči sa mi, že tu ľudia ozaj spolu žijú. Že nežijú len so svojou rodinou, ale aj s celou komunitou.
A keby si tu mala niečo zmeniť?
Fúha (dlhé ticho). Možno, aby tí ľudia ozaj žili tým, čo sa tu deje a nebolo to len také momentálne vzplanutie. Aby tu žili ľudia, ktorí sú tu natrvalo a nebola to len ich krátka zastávka v živote. Aj keď, na druhej strane, je to tu aj taká mini škola. Niektorí síce odídu, ale myslím, že si stále pamätajú, čo tu zažili.
S tvojím otcom sa poznám dlho a viem, že jeho túžbou bolo byť sebestačný. Podarilo sa to vašej rodine?
Nie. Stále sme chodili kupovať minimálne nejaké drobnosti do mesta. Nežijeme úplne sebestačne, ale myslím, že žijeme celkom skromne a väčšinu potravín si dokážeme zadovážiť sami.
Čo si musíte zadovážiť z mesta?
Je toho stále viac. Aj tým, že chodíme so sestrami do škôl a už nežijeme uprostred lesa na Častobrezí. Potrebujeme auto, pracie prostriedky, jedlo, sladkosti. Už to nie je tak, že žujeme len slivky, ale kupujeme si klasicky čokoládu a dokonca aj banány.
Banány ste si nekupovali?
Kedysi vôbec. Ale tým, že som začala chodiť do školy v dedine, tak som na desiatu chcela banán a nie nejaké zošúverené jablko. Prišlo to tak prirodzene. Sladkosti a banány nám dodávajú aj starí rodičia, ktorí žijú v meste.
Keď ste boli na samote v Častobrezí, ako ste tam fungovali?
To bolo celé o tom, že moji rodičia odmietali mnohé výdobytky doby. Napríklad, keď mi starká doniesla cumlík, tato ho vrátil do tašky, lebo to jednoducho nechcel. Do obchodu sme chodili aj vtedy, ale oveľa menej.
Rozhodla si sa odísť do Nemecka na medzinárodnú školu UWC. Ako ti to napadlo, odísť zo Zaježovej do sveta?
Vždy ma lákalo ísť niekam do sveta. Keďže však moji rodičia nemali toľko prostriedkov, aby ma mohli niekam len tak poslať, hľadala som si na internete štipendiá. Aj v mojom motivačnom liste som napísala, že o UWC som sa dozvedela od teba na túre (smiech). Veľmi ma to zaujímalo, tak som to vyskúšala a vyšlo to. UWC som si vybrala aj preto, že to je medzinárodná škola a mňa láka práve možnosť spoznať iné kultúry, počuť príbehy druhých, vidieť svet aj z inej perspektívy a takto sa posúvať ďalej.
Nebojíš sa, že prídeš na UWC a budú sa ti vysmievať rovnako ako v Pliešovciach?
Toho sa bojím asi najmenej, aj preto, že by to mala byť taká škola, kde si máme byť ozaj všetci rovní. Ale ak sa to aj stane, tak sa budem snažiť zobrať to čo najviac pozitívne ako lekciu do života.
Tvoji rodičia práve z poľa odišli a môžem sa ťa teda otvorene opýtať, ako vnímaš ich spôsob života. Bolo dobré ich rozhodnutie odísť na lazy?
Myslím, že to sa oni dozvedia, keď odtiaľto odídu. Ale zatiaľ je táto ich cesta zaujímavá. Nie je najlepšia ani jediná správna, ale je to ich život a žijú ho prvýkrát. Koľkokrát sa potkli aj oni, napríklad keď im celá záhrada skapala, alebo zdochla koza. Oni sa tiež len učia a myslím, že je to pre nich celkom zaujímavá škola.
Myslíš, že sú tu tvoji rodičia šťastní?
Myslím, že hej. V rámci možností.
Vieš si predstaviť svojho otca alebo mamu, že by teraz začali žiť v meste?
Už moc nie. Keď som bola menšia, tak som si to predstavovala aj dokonca priala, že veď sakra, nech už tato chodí do nejakej normálnej roboty, dá si tú kravatu a ja chodím do nejakej normálnej školy. Ale už si to neprajem, lebo si myslím, že by neboli šťastní.
A čo odpovedáš, keď sa ťa ľudia opýtajú, čo robia tvoji rodičia?
Kedysi som hovorila, že sú poľnohospodári, ale keďže nemáme traktor ani nič, tak to nie je úplne tak. Tak isto nie sú nezamestnaní, lebo sa narobia dosť. Tak hovorím, že pracujú na poli a vyrábajú vegetu. Ľudia nechcú veriť, že nás uživí vegeta, ale myslím, že to zvládame hlavne vďaka tomu, že toľko nemíňame. Potraviny máme najmä vlastné a financie teda míňame minimálne, aj keď teraz je to stále viac. Chodíme do škôl, máme krúžky, auto.
Prečo ste zrazu kúpili auto? Dlhodobo ho tvoji rodičia odmietali.
Kvôli krúžkom, aby pre nás mohli chodiť. A už sme sa stále nechceli len k niekomu nasáčkovať do auta.
Ako často trháš takto burinu na poli?
Nie úplne často. Teraz každý víkend približne 5 hodín, ale inokedy veľmi málo.
Prečo nemáte traktor a stroje? Gazdovstvo máte vcelku veľké…
Moji rodičia nechcú používať takéto prostriedky, ktoré sú energeticky náročné. Chceli sa úplne vrátiť k predkom.
Ukázalo sa však, že to nie je úplne možné. Zažila si obdobie, keď tu nebol internet ani signál a zrazu to prišlo. Aký máš na to názor?
Myslím, že by som bez toho nedokázala fungovať, keďže mi aj úlohy chodia cez internet. Keď som v nejakom roku 2009 našla doma notebook, tak veľmi som si to vážila, že sme si ho len šetrili. Teraz som na mobile až príliš často, čo ma hnevá. Chcela by som to trochu regulovať.
V septembri odchádzaš do medzinárodnej školy do Freiburgu. Je možné, že ostaneš žiť v zahraničí, alebo sa chceš potom vrátiť na Slovensko?
Nemám v tom zatiaľ úplne jasno. Som rada, že mám možnosť dokončiť strednú školu v zahraničí aj vysokú by som tam potom chcela vyštudovať, ale žiť by som chcela potom na Slovensku. Ale asi by som nechcela bývať v Zaježovej.
Prečo?
Nechcela by som byť stále na tom istom mieste. Stále ten istý dom, miesta, ľudia. Nemala by som kam chodiť spomínať.
Čo by sa mohli ľudia z mesta naučiť od ľudí z lazov?
Nebrať všetko len pre seba, ale brať ohľad aj na to, že netreba úplne zničiť prírodu, aj keď si myslím, že aj ľudia v mestách o tom už dosť veľa vedia. Byť čo najmenší konzumenti. Nehovorím teraz, že si každý musí všetko dopestovať, ale treba voliť vždy to ohľaduplnejšie riešenie.
A opačne, čo by sa mohli Zaježovčania naučiť od ľudí z mesta?
Chodiť načas (smiech). A možno byť aj trochu aktívnejší, lebo niektorí sú tak izolovaní, že sa im už potom ani nechce chodiť na spoločné akcie, ale to je každého vlastná vec.
Aké sú mýty a realita života na lazoch? Príďte to prebrať na festival Pohoda s Amáliou aj inými lazníkmi do stanu Živica powered by ZSE v sobotu 8. júla po 11. hodine.
Pozrite si celý program stanu: http://www.zivicanapohode.sk/
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
