ĽUDO VAŠŠ, vyštudovaný krajinný ekológ, si vybral voľné povolanie gazdu. Stará sa o staré odrody ovocných stromov na slovenskom vidieku a jeden z jeho pacientov sa stal dokonca tretím najkrajším stromom roka v Európe. Hovorí, že sme v poľnohospodárstve zblúdili a mali by sme sa vrátiť k pestovaniu v súlade s prírodou.
Pochádzaš z Nemšovej, študoval si vo Zvolene a teraz žiješ na vidieku v Bošáckej doline. Ako si sa sem dostal a čo tu vlastne robíš?
Pritiahla ma sem krásna krajina. Je to už štyri roky, čo som tu, pričom som sem prišiel ako náhodný účastník kurzu permakultúry. Odvtedy som tu ostal, lebo ma očarovala harmonická krajina, stromy, a ľudia, ktorí tu žijú. Tak som sa tu začal aktivizovať.
Čo to znamená aktivizovať sa? Čo konkrétne robíš?
Bošácka dolina bola od nepamäti preslávená ako výborná dolina pre ovocinárstvo. Nie je to také to konvenčné ovocinárstvo, ale ovocinárstvo v súlade s prírodou, ktoré je v súlade s krajinou a robí ju malebnou. S rozvojom intenzívneho poľnohospodárstva sa na takéto ovocinárstvo pozabudlo, zaniklo mnoho starých odrôd aj povedomie starostlivosti o stromy, tak som sa rozhodol, že začnem tie vzácne stromy vyhľadávať, ošetrovať a ďalej ich rozširovať. Nezostalo to však len pri tom, začal som aj prostredníctvom vzdelávacích kurzov alebo prostredníctvom sadu, o ktorý sa staráme ako občianske združenie, ľudí motivovať a ukazovať im, ako sa starať o stromy. Vytvárame ukážkovú náučnú plochu tradičného bielokarpatského sadu.
Denne sa tu staráme o mladé stromy aj o tie už viac ako storočné, štepíme, zberáme ovocie, dbáme aby naše ovečky, kravky aj kozičky mali čo najlepší život.
Hovoríš, že sa dennodenne staráš o stromy, ako si to mám predstaviť? Ako vyzerá Tvoj bežný deň?
Zdá sa, že je to veľmi monotónne, ale práve naopak, je to veľmi rozmanité. Lepšie je zamerať sa na ročné obdobie, pretože poľnohospodár sa neviaže na umelo vytvorené termíny, ale na „termíny prírodné“.
Začal by som zimou – cez zimu ošetrujeme staré ovocné stromy, v krajine, na záhumienkach a v záhradách. Raňajky začínam ovocím , pripravím si potrené náradie, do termosky čaj, lebo je chladno a idem do korún stromov. Ošetrujeme až do zotmenia, alebo pokým počasie dovolí. Stromy na ošetrovanie si vytipujem už počas letného a jesenného mapovania. Keď ich ošetrujem, tak som v podstate celý deň v korune stromov, za každého počasia, okrem toho keď prší, lebo vtedy je nebezpečné liezť po stromoch.
S jarou, keď sa otepľuje, sa začínam venovať výsadbe stromov, škôlkovaniu malých semenáčikov, štepeniu. S letom prichádza kosenie lúk, chystanie sena, okopávanie a mulčovanie. Koncom leta začínajú dozrievať prvé hrušky a samozrejme ešte skôr čerešne, vtedy robím mapovanie ovocných odrôd – pomologický prieskum. Na jeseň vysádzame stromy, kopeme jamy a navrhujeme, kde budú nové stromy.
Moja práca je teda viazaná na ročného obdobia. No je to z veľkej časti aj o ľuďoch, pretože ovocné stromy spájajú ľudí a sú tu pre ľudí. Veľa pracujem s miestnou komunitou, lebo tí často vedia zaloviť hlboko v pamäti a povedať, ako sa volajú ktoré odrody, nasmerujú ma v mojom hľadaní ovocného pokladu. No a keď tu chcem oživiť ovocinárstvo, musím spolupracovať s ľuďmi, nestojí to na jednotlivcovi, ale na komunite. Pre ovocinárstvo a bielokarpatskú krajinu sme nadchnutí viacerí priatelia, sociálny aspekt je dôležitý.
Povedal si, že stromy patria k ľuďom. Čo konkrétne tým myslíš?
Z pozorovania diania vo svete, by sme sa mohli domnievať, že človek môže mať len parazitický vzťah k planéte. Že neudržateľné vyčerpávame prírodné zdroje a zachovávame za sebou v podstate len odpad. Som však pevne presvedčený, že človek dokáže žiť v symbióze s prírodou a na ovocných stromoch sa to dá krásne popísať. Ovocné stromy, ako ich poznáme, teda kultúrne odrody, veľké šťavnaté jabĺčka, slivky, čerešne, hrušky, chutné, krásne a voňavé, by tu neboli bez človeka, lebo človek ich najskôr nevedome a potom vedome uprednostňoval z prírody a ako keby im uľahčoval cestu v tej divočine, aby sa ďalej formovali a vyvíjali. Takže ovocný strom a človek kráčajú dlhé tisícročia bok po boku. Stromy nás naučili poznať aj to, či prosperujú, či majú vhodné podmienky, alebo, že keď sa nebude starať o ne, budú mať koruny husté, konáre popresýchané a rýchlejšie zostarnú. Vhodným a citlivým ošetrením stromu môžeme výrazne predĺžiť životnosť a skvalitniť plody. Je to symbióza – strom nám ponúka ovocie, ktoré by malo tvoriť výraznú súčasť nášho jedálnička a ponúka nám aj estetický zážitok, jeho krásu, a my mu zas môžeme dať tú starostlivosť, aby sa dožil dlhšie a aby mohol vo svojej plnej kráse prekvitať životom. Starostlivosť inšpirovaná prírodou.
Včera sme boli vo vašom sade a čo som si aj ja na prvý pohľad všimla bolo, že každý strom mal svoj špecifický príbeh, každý bol iný. Prečo je to tak? Prečo nepestujete len jednu odrodu, ktorá je odolná do miestnych podmienok?
Keby sme sa pozreli na planétu a ľudí na nej z výšky, tak vieme povedať, že je kaleidoskopicky pestrá. Takisto aj odrody sú veľmi pestré v chutiach a vhodné na rôzne spracovanie. Aj ľudia majú rôzne chute a rozmanitosť odrôd im umožňuje vybrať si. Ľudia by mali prísť do sadu a zamilovať sa do ovocia. Bežne nepoznáme túto pestrosť, pretože sme naučení na jedno červené a jedno zelené jablko z obchodu. Sad by však mal byť studnicou rozmanitosti. Má to aj praktické dôvody – jeden rok sa môže premnožiť nejaký škodca na určitý druh, napríklad kvôli nemu nebudú jablká, ale budú slivky. Jeden rok môžu zmrznúť kvety jednej odrody, no druhá sa tým mrazom vyhne, lebo kvitne neskôr. Pestrosť druhov a odrôd je teda veľmi dôležitá pre ekologické poľnohospodárstvo a takisto aj potravinovú bezpečnosť – keď sa niečo jeden rok neurodí, urodí sa iné.
To dáva zmysel. Tisne sa potom otázka, prečo sa v bežných obchodoch človek dostane iba k jednému druhu jablka, typicky Golden Delicious, prečo tá rôznorodosť nie je vyššia?
Na túto otázku nie je jediná odpoveď, ktorá by bola pravdivá a je náročné na to odpovedať. Mohli by sme začať z ekonomického pohľadu – moderné výnosné odrody rýchlo vstupujú do rodivosti, dávajú štandardizované ovocie, štandardného tvaru, štandardnú chuť a sú na neho prispôsobené poľnohospodárske postupy – agrotechnika. Takže je to už taký zabehnutý priemyselný postup. Nemyslím si, že je za tými odrodami nejaké konšpiračné loby, ale je to jednoducho ekonomické hľadisko – potrebujú mať výnosné odrody, a ktoré budú odoberať veľké siete. Tie totiž potrebujú presný tvar, presnú chuť, nemôžu prekvapiť svojho zákazníka, musí to byť to, čo od jablka očakáva. Jednoducho uniformná chuť a tvar. Staré odrody nemajú svoje miesto na trhu hypermarketov, bola by to ich dehonestácia.
Toto všetko je trochu v kontraste s tým, čo si hovoril o jedinečnosti ľudí. Kde sa teda človek zo Slovenska, ktorý nehľadá uniformnú chuť zeleného jablka, vie dostať k takýmto starým odrodám?
Je viacero možností – často sa napríklad na záhradách starých rodičov skrývajú staré odrody, takže stačí obnoviť starú záhradu, pokosiť, pohnojiť a ošetriť stromy. Ďalšou možnosťou je vysadiť mladé stromčeky, ktoré sa síce bežne neponúkajú na predaj, ale dajú sa zohnať, alebo si ich možno vypestovať a zaštepiť. A potom je ešte možnosť chodiť sa túlať po krajine, hlavne tej riedko osídlenej kopaničiarskej, kde je veľa ovocných stromov, o ktoré sa nikto nestará a z nich si pooberať jabĺčok na ochutnanie. Napríklad tu v bošáckej doline majú ľudia na jeseň prebytok jabĺk, ktoré by za cenu nižšiu, než v supermarkete radi niekomu predali. Zároveň by sa tak podporilo pestovanie týchto stromov, lebo ľudia často nemajú motiváciu nechávať si veľké ovocné stromy na záhrade, pokiaľ ich úrodu nemajú ako spracovať. Keby existovala podpora ľudí z miest, tak by si tieto stromy nerúbali a starali sa o ne.
Je tu však takáto ambícia zo strany ľudí, ktorí sa o tie stromy starajú? Aby sa tie jablká dostali tam, kde je kúpna sila?
Určite je tu ambícia, ale niekto musí obnoviť miestnu ovocinársku ekonomiku. Pestovanie a spracovanie ovocia, tradičnými, prírode šetrnými postupmi. Vďaka využitiu moderných technológii spracovania, kúpyschopnosti v regióne Stredného Považia a už veľkého záujmu o lokálne a zdravé potraviny je potenciál veľký.
Aké iné ovocia sa pestovali tradične v tomto regióne? Vieme ich tu ešte nájsť?
Je taká predstava, že jablká, hrušky a slivky sú naše ovocné druhy. Ono to tak však nie je. Všetky tieto stromy putovali s ľuďmi, ktorí ich sem priniesli. Napríklad jabloň má svoju domovinu v oblasti Kaukazu a broskyňa je až z ďalekej Číny. Ale máme aj domáce druhy, napríklad Drieň obyčajný, ktorý tu v Bielych Karpatoch stále rastie. Ďalej je tu druh, ktorý málokto pozná a je opradený mystickými príbehmi – Jarabina oskorušová alebo Oskoruša. Je to jedna z najdlhovekejších ovocných drevín, ktorá má potenciál dožitia sa aj 600 – 700 rokov. Rodí vynikajúce ovocie, ktoré v septembri, keď dozreje, prejde procesom dozrievania – hniličením – má konzistenciu lekváru a nedá sa s ničím iným zameniť. Milujem to ovocie, jeho spracovanie je veľmi pestré – sušenie, lekvár, mušty, pálenka.
Bošácka hruška sa v ankete európsky strom roka umiestnila na treťom mieste, ako sa má? Staráte sa o ňu? Akú má ďalšiu perspektívu?
Keby som začal genézu úplne od začiatku, tak samotnej hruške je úplne jedno, čo si o nej my ľudia myslíme. To len my sme okolo tohto stromu spravili také bum. S kamarátom sme objavili viac stromov tejto ružovky, ktoré nás zaujali svojím krásnym zdravým rastom. Jedna z nich bola výnimočná, lebo stála na lúke sama ako solitér. Cez zimu sme ju ošetrili, a keď ma potom na jar oslovili z obecného úradu s otázkou, ktorý strom by som chcel zaradiť do ankety o strom roka, tak som si hneď spomenul na túto hrušku ružovku. Najprv ju ľudia zvolili za slovenský strom roka a potom v ankete európsky strom roka na moje prekvapenie a potešenie skončila na treťom mieste. Naša ďalšia starostlivosť nie je teraz iba o tomto jednom strome, ale celkovo o hrušky na bošáckych kopaniciach. Táto jedna hruška ružovka reprezentuje vzácne lokálne odrody. Upriamila sa na ne pozornosť a teraz by sme mali začať hľadať ďalšie „slávne“ odrody, ktoré by si zaslúžili pozornosť a začali by si ich ľudia znova sadiť do záhrady. Vlastne po nejakých 100 rokoch by znova zasadili stromy starodávnych odrôd. Ono to je veľmi jednoduché, stačí zasadiť hrušku plánku a zobrať cez zimu vrúblik, také to jednoročné drievko, zaštepiť ho na jar počas prúdenia miazgy hruškovej plánky a tým zachováme kontinuitu žitia odrody.
V čom vidíš cestu, aby sa tento váš model prístupu k prírode a poľnohospodárstvu rozširoval?
Záchrana starých odrôd, len kvôli samotným starým odrodám nemá význam, teda aspoň pre mňa, aj keď určite by mnohí oponovali. Podľa mňa má význam uchopiť to komplexne – ovocie starých odrôd musí niekto jesť a niekto spracovávať a niekto množiť. Dôležité je, aby ovocinárstvo takto fungovalo v celom svojom spektre. Preto treba nájsť nadšených pestovateľov a potom treba, aby ľudia prišli na chuť takýmto kvalitným potravinám a začali ich uprednostňovať pred ovocím a zeleninou pestovaným v chemizovanom poľnohospodárstve. Je to podľa hesla zdravá krajina – zdravé potraviny – zdraví ľudia.
Ty si tiež v podstate gazdom. Odporučil by si ďalej takýto životný štýl?
Ja si myslím, že gazda nie je ten, kto má hektáre pôdy, ale ten, čo sa s láskou stará o rastliny a o zvieratá a môže to robiť aj úplne v maličkom. Čiže ak si Ty začneš pestovať mrkvičku v záhradke a zasadíš nejaký strom, tak by sa dalo povedať, že si gazda a nemusíš mať mozoľnaté ruky a tvár ošľahanú vetrom. Môžeš byť ekologickým gazdom, ak aj cez deň pracuješ v práci a poobede si nájdeš čas a staráš sa o záhradu. Práveže by sme si nemali brať príklad z amerických farmárov, ktorí majú obrovské traktory a lány kukurice. To nie sú gazdovia. Každý z nás môže byť gazdom. Venovať sa rastlinám sa dá aj pestovaním paradajok na balkóne a myslím, že už týmto malým krokom naberá život inú kvalitu. Ja to určite veľmi odporúčam, je to kontrast oproti rýchlemu tempu života v meste, za počítačom, telefonáty, emaily, sociálne siete… Rastliny sa neponáhľajú, sú v kľude, postačí im veľmi málo – voda, pôda, vzduch, slnko. Sú veľmi skromné a keď sa im venujeme, tak sa aj my začíname uskromňovať a utišovať. Príroda nás učí pokore, pretože často sa nám gazdom aj niečo nepodarí a stroskotajú naše snahy – vyschne stromček, zmrznú kvety, neurodí sa zelenina, premnožia sa slimáky a tak ďalej. Učíme sa tým pokore.
Samozrejme nemyslím si, že by sme sa mali teraz všetci vzdať svojej práce a ísť poľnohospodáriť, lebo nikdy to tak nebolo, vždy boli ľudia, ktorí boli zameraní viacej na umenie, spracovanie výrobkov, zdravie. Pestrosť v spoločnosti je nevyhnutná.
Trošku si to s tým gazdovaním zjednodušil, ale ja ťa ešte nepustím a predsa sa spýtam, či sa dá vyžiť ako gazda na plný úväzok?
Určite sa dá. Nevravím, že je to jednoduchá cesta, ale myslím si, že dôležitá je dobrovoľná skromnosť. Nie skromnosť v zmysle, že si odtrhávam niečo od úst, ale slobodný pocit nepotreby. Ani nad tým nepremýšľaš, lebo to nepotrebuješ. Čím menej materiálnych vecí človek potrebuje, tým robí veci slobodnejšie, lebo nerozmýšľa nad tým, či bude stratový alebo ziskový. Bude to rozdiel s rodinou, ale žiť ľahko je umenie, ktorému sa treba učiť. Tým, že ošetrujem stromy a ľudia si tú prácu vážia, nemám problém si zarobiť. Myslím, že záujem bude už len väčší a väčší, a teda určite viem fungovať na príjemnej ekonomickej úrovni, určite neživorím. Niektorí ľudia príliš riešia peniaze a preto im potom stále chýbajú. Mám aj iných priateľov, ktorí pestujú cesnak, robia kvalitné víno, mušty, lekváre a žijú na slušnej úrovni. Pre každého je však slušná úroveň iná. Nemajú mercedesy a vily, ale hlavne, že sú spokojní.
Ako vidíš svoje poslanie v starostlivosti o stromy?
Čo sa týka prístupu k stromom, tak sme veľmi zblúdili – či už používaním chemických prípravkov alebo necitlivými rezmi, ktoré často vidím v záhradách aj verejných priestoroch . Často sú nešetrné a vzdialené od prirodzených potrieb drevín. Chcel by som ľudí inšpirovať nielen pre pestovanie ovocných stromov v súlade s prírodou, ale aj aby našli v živote to, čo ich napĺňa. Mňa získali stromy a ich prítomnosť ma napĺňa. Činnosti, ktoré robíme by sme mali robiť v prvom rade srdcom, a následne vyvážiť rozumom. Robíme sadárske kurzy zdarma, kde ma ľudia môžu doslova vyžmýkať z toho, ako sa starať o stromy a som rád, keď niekoho nadchnem k výsadbe čo i len jedného stromu.
V krajine či záhradách sa ukrýva množstvo neodhalených ovocných pokladov, prastarých krásnych stromov nesúcich ušľachtilé a chutné plody nepopísané v knihách a neznáme ľudom. Ich odhalenie, záchrana a šírenie spočíva v našom úprimnom záujme o prírodné dedičstvo a zdravé ovocie, ktoré staré odrody nepochybne prestavujú.
ĽUDO VAŠŠ je arborista, pomológ a krajinár zo združenia Pangaea. Stará sa o sad so starými odrodami ovocných stromov v Bošáckej doline v Bielych karpatoch. Je absolventom Sokratovho inštitútu.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
