Problémy s autami nemajú len veľké mestá. V Kežmarku preto začali bojovať za zlepšenie podmienok pre cyklistov napríklad organizovaním spoločných cyklojázd. Ako sa rozbicyklováva malé mesto, hovorí Dominik Jakub.
Keď bol Kežmarčan Dominik Jakub (25) malý chlapec, hrával na ulici s kamarátmi hokej. Dnes by sa to však už nedalo, keďže všade parkujú autá. „Každý, kto má auto, si automaticky myslí, že má nárok na parkovacie miesto. Takže napríklad na sídlisku platí, že kde je trávnik, tam je parkovisko,“ popisuje. Prečo polícia protizákonné parkovanie na trávniku a chodníkoch nepokutuje, nevie.
Z ulíc teda zmizli deti, ktoré už nechodia pešo ani do školy. Čím viac rodičov totiž svoje deti vozí autom, tým nebezpečnejšie je okolie školy pred začiatkom vyučovania. „Moja generácia chodila do školy pešo, ja na bicykli, mladších súrodencov mojich kamarátov už z veľkej časti vozia rodičia,“ hovorí.
Zdalo by sa logické, že autom dochádzajú najmä deti z okolitých obcí, tie však naopak chodia väčšinou autobusom. Auto sa v Kežmarku, a nielen tam, stalo sociálnym statusom. Odviesť sa aj na kilometrovú vzdialenosť je dnes podľa Dominika „frajerina“.
S priateľmi z inciatívy Vlk, ktorý nikdy nespí sa preto rozhodol vrátiť ulice chodcom, deťom a cyklistom. Po inšpirácii z Bratislavy sa rozhodol zorganizovať vo svojom meste spoločnú cyklojazdu Critical Mass. „Príde mi to ako podujatie, ktoré je základom pre rozbicyklovanie mesta a otvorenie diskusie o verejných priestoroch,“ hovorí.
Dohodli si stretnutie s miestnymi politikmi a políciou, spustili kampaň a hneď na prvú jazdu prišlo 50 cyklistov všetkých vekových kategórií. Chýbali možno len tí, ktorí bývavajú v iných mestách najaktívnejší – študenti a mladí dospelí.
„Vek 25 až 30 v Kežmarku dlhodobo absentuje z jednoduchého dôvodu – mnohí z mesta odchádzajú už na strednú školu, alebo na univerzitu a po štúdiu sa ich vráti len minimum,“ vysvetľuje Dominik. Prečo neodišiel aj on? „Podľa mňa by ľudia mali byť prospešní mestu, kde sa narodili a vyrástli. Chcel som niečo môjmu mestu dať, dosiahnuť zmenu, ideálne dlhodobú, ktorá ho bude posúvať lepším smerom,“ tvrdí.
Spoločne sa cyklisti vybrali po ceste mestom. Snažili sa držať na pravej strane vozovky, na križovatkách stále niekto koordinoval dopravu a pred nimi sa počkali, aby sa potom nemuseli čakať inde a tým blokovať premávku.
„Kežmarčania to brali dobre, mimokežmarčania horšie. Tí boli skôr nervózni a tlačili sa pomedzi cyklistov, čo považujem za dosť nebezpečné,“ spomína Dominik. Počet účastníkov kežmarskej Critical Mass každý mesiac stúpal až sa stala druhou najväčšou na Slovensku.
Jazdy Critical Mass občas narážajú na problémy so zákonom. Na Slovensku napríklad cyklisti nesmú po ceste jazdiť viacerí vedľa seba. Ako by sa však päťdesiat či dvesto cyklistov zmestilo do jedného dlhočizného radu? Problematické je aj blokovanie áut na križovatkách. V Kežmarku sú však podľa Dominika jazdám otvorení.
„Dali nám len pár odporúčaní, čo nerobiť a upozornili nás na zákon o športových podujatiach, podľa ktorého sa pri účasti vyššej ako tristo ľudí musí hrať štátna hymna,“ hovorí. Na spoločné kritické cyklojazdy však podľa neho skôr platí zákon o verejnom zhromaždení. Tým, že Critical Mass nemá žiadneho oficiálneho organizátora je na ňu v tomto zákon prikrátky.
Aký je zmysel spoločných jázd Critical Mass mestom? V roku 1992 ju prvýkrát zorganizovali v americkom San Franciscu a odvtedy sa každý posledný piatok v mesiaci koná vo viac než 1300 metropolách sveta. Býva označovaná za politickú či demonštračnú jazdu, ktorej cieľom je poukázať na prítomnosť cyklistov v premávke. Cyklisti si svojím veľkým počtom zoberú ulicu a oslavujú pohyb na dvoch kolesách spolu s hudbou či takzvaným bike liftom (dvíhaním bicyklov nad hlavu).
Okrem cyklojázd sa ale iniciatíva Vlk, ktorý nikdy nespí snaží rozbicyklovať svoje mesto aj inak. Už je takmer pripravený systém zdieľaných bicyklov, ktoré si bude v meste môcť požičať ktokoľvek. „Chystáme crowdfundingovú kampaň a mali by sme ju spustiť už v koncom marca,“ hovorí Dominik. Prekážkou by nemali byť ani opravy bicyklov. S tými vám pomôžu v ich cyklodieľni, ktorá funguje s podporou mesta.
Rok aktivít pre cyklistov už podľa Dominika prináša výsledky. „Mal som pocit, že je cyklistov v meste viac, ale bál som sa, či si to len nenahováram, keďže je to to, po čom túžim. Ale ľudia, ktorí prišli do Kežmarku po dlhšom čase, mi však hovorili, že bolo cyklistov v meste viac,“ hovorí.
Nárast počtu cyklistov potvrdil aj dotazníkový prieskum, ktorý rozdávali Kežmarčanom už druhý raz. „Tak isto vzrástlo povedomie o zdieľaných bicykloch, bikesharing, kde 75-percent ľudí odpovedalo, že by ho radi využívali.“
Nie všetci však vnímajú potrebu vytlačiť autá z ulíc Kežmarku rovnako. „Komunikujeme s poslancami o tom, prečo by bolo dobré otvoriť pešiu zónu pre bicykle. Oficiálne tam jazdiť nesmú, ale sú tolerované. Zatiaľ to týmto smerom bohužiaľ nespeje, dokonca sú aj debaty o tom, či nevrátiť na pešiu zónu autá. Problém je totiž v tom, že niektorí obyvatelia, že otvorením zóny autám by dostali do mesta ľudí. Podľa mňa by tam skôr dostali autá, nie ľudí. A navyše, ľudia tam nie sú, lebo po piatej je tam všetko zavreté a všetko je po piatej zavreté, lebo tam nie sú ľudia,“ smeje sa Dominik.
Pustením áut do pešej zóny sa Kežmarok obráti opačne Dominikovej predstave o meste za 20 rokov. Chcel by totiž, aby chodci a cyklisti mohli bezpečne využívať tieto typy dopravy v čistom, bezpečnom a zdravom prostredí. „Aby sa nestalo, že sme síce v Tatrách, ale máme tam špinavý mestský vzduch namiesto toho tatranského.“
DOMINIK JAKUB je absolventom manažmentu informačných systémov aj Sokratovho inštitútu. Vedie iniciatívu Vlk, ktorý nikdy nespí, ktorú založil spolu s priateľmi v Kežmarku. Za svoje aktivity podporujúce cyklistiku v Kežmarku si vyslúžil ocenenie Mladý líder za rok 2015 od RmS.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
