Rovnaké príležitosti

Mali toho najšikovnejšieho syna z našej strednej školy, ale aj tak mu kládli brvná pod nohy. Namiesto školy chodil na brigády, aby mali čo jesť.

Každé ráno sme sa stretávali v osemdesiatsedmičke, preplnenom autobuse, ktorý nás z jednej bratislavskej okrajovej štvrti dopravil do Petržalky, kde bola naša stredná škola. Obaja sme vyrastali v tom svojom šedivom paneláku a spoznali sme sa až na strednej škole. Sídlisko je niekedy viac anonymné, ako by sme si mysleli.

V škole nám to išlo obom fajn, ja som mával klasickú trojku a on tú svoju ošúchanú jednotku. Známky však neznamenajú všetko a my sme to vnímali tak, že máme obaja rovnaké šance v živote niečo dokázať. Veď škola tu je pre oboch, môžu do nej chodiť všetci a keď sa budú učiť, ukončia ju a sú na pol ceste k tomu svojmu vytúženému úspechu. Ružová budúcnosť pre všetkých…

On bol evidentne múdrejší ako ja, myslelo mu to a logické myslenie mal o triedu lepšie, ako moje škrípajúce mozgové závity. Ročník sme prešli obaja a ja som sa nedokázal čudovať, čím to je, že mu to ide s takou ľahkosťou. Ja som bol šedý priemer a on prémiový študent.

V druhom ročníku sa však niečo zaseklo, prestal som ho stretávať v autobuse a chýbal aj na hodinách v škole. Prišiel koniec roka a on musel opakovať ročník kvôli absenciám. Učitelia ho našťastie podržali, aj keď vynechal enormné množstvo hodín. Vedeli, že je jeden z najšikovnejších a tak mu podali záchrannú barličku a nevyhodili ho zo školy.

Ďalší rok začal opäť navštevovať školu, ale už po pár dňoch ho opäť nebolo vidieť. Nechápal som. Prečo by si taký šikovný a nadaný človek takto ničil svoju budúcnosť? Veď potrebuje tak málo, stačí mu iba chodiť do školy a určite ju zvládne.

Zo školy ho nakoniec vylúčili a k nám presiakli nejaké informácie o tom, že ich museli deložovať z bytu exekútori, lebo jeho rodičia boli alkoholici a gambleri. Mali toho najšikovnejšieho syna z našej strednej školy, ale aj tak mu kládli brvná pod nohy. Namiesto školy chodil na brigády, aby mali čo jesť.

My všetci ostatní, šedý priemer, ktorý sa musí trápiť s vŕzgajúcimi závitmi, sme školu dokončili z pohodlia vlastnej vykúrenej izby, v útulnom rodičovskom byte. Vyštudovali sme, zaradili sa do spoločnosti a rozprávame o všetkých neúspešných, že mali rovnaké šance, ako my. Nemali. On skončil na ulici.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Kľúčové slová:

chudoba, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.