Aj pracujúci môže živoriť. Dávkami ho však z biedy nevytrhneme

Viete, koľko ľudí na Slovensku je ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením?
A koľkí z nás si nemôžu dovoliť primerané bývanie? Alebo do akej miery závisí úspech aj vašich detí v škole od rodinného prostredia? A čo myslíte, koľko ľudí napriek tomu, že pracuje, ostáva chudobnými?

Prinášame vám rozhovor o chudobe a jej súvislostiach na Slovensku s programovým riaditeľom Nadácie Milana Šimečku LACOM ORAVCOM doplnený o infografiky, ktoré nadácia pripravila v rámci projektu Ako na chudobu?. Nájdete ich v galérii na konci príspevku.

Čo je to chudoba?

Je mnoho definícií chudoby. V tradičnom chápaní je to stav materiálnej deprivácie, teda nedostatku. Modernejšie chápanie je naviazané na koncept sociálneho vylúčenia, čiže na to, že si človek nemôže dovoliť to, čo ostatní. A to nielen finančne, ale aj spoločensky. Keby sme to chceli vyčísliť, sú dve hranice. Prvá je absolútna chudoba, čo platí v podstate globálne a ide o príjem na osobu, ktorý nepresahuje dva doláre na deň. Zaujímavé je, že aj na Slovensku máme ako jedna z mála krajín v Európe ľudí žijúcich v absolútnej chudobe, prevažne v rómskych osadách. Druhá hranica je relatívna chudoba, ktorá sa odvíja od priemerného príjmu v krajine – mediánu. Relatívnou chudobou človek trpí, keď jeho príjem nedosahuje 60 percent mediánu danej krajiny. Chudoba je fenomén, ktorý sa v každej spoločnosti vyskytoval a vyskytuje. Moderné štáty v nadväznosti na prijatie dokumentov o ľudských právach sa snažia chudobu znižovať. Do veľkej miery sociálnymi transfermi, teda finančnou pomocou zo strany štátu či už vo forme dávok, príspevkov, dôchodkov a podobne. Slovensko v tomto smere nepatrí k najhorším, u nás trpí chudobou 18,4 percenta ľudí, čím sa Slovensko zaraďuje niekde do stredu európskeho rebríčka.

Ako je vôbec možné, že má niekto tak nízky príjem?

Nový fenomén, o ktorom u nás veľmi nehovorí, sú napríklad pracujúci chudobní. Ten je na Slovensku, ale napríklad aj v USA veľmi silný. Existuje mýtus, že práca nás vytrhne z chudoby. Ľudí sa snažíme dostať na trh práce, ale zabúdame na to, že práca nemusí automaticky priniesť slušný príjem a niekedy neprinesie ani jeho zvýšenie oproti nezamestnanosti. Keď sa pozrieme na to, aká vysoká je dnes minimálna mzda, z ktorej vyžiť je ozaj ťažké, a na fakt, že rozloženie spoločnosti bude vždy kopírovať Gaussovu krivku a teda vždy tu budú ľudia, ktorí budú pracovať za minimálnu mzdu, tak je otázne, či týmto ľuďom nepomáhať ešte nejako inak. Rozumiem totiž, že keď sa chcú zamestnávatelia správať trhovo, tak v niektorých sférach ľuďom nemôžu platiť viac. Napríklad šičky musia pracovať za minimálnu mzdu, aby boli ceny produktov konkurenčné.

Problémom teda je, že produkty sú dnes tak lacné, že neodrážajú reálne náklady na ich výrobu. Dalo by sa to riešiť nejakými reguláciami?

My v nadácii nie sme ekonómovia, tak to neviem posúdiť z tohto pohľadu. Samozrejme, že z hľadiska globalizácie, ktorá postupne posilňuje idey voľného pohybu a trhu, je veľmi ťažké sa s týmto vysporiadať. Presúvanie výroby do chudobnejších krajín má veľmi negatívny dopad aj na krajiny ako je Slovensko. Z hľadiska zamestnávateľa preto často nie je iná možnosť, ako ponúkať minimálne mzdy alebo rovno zrušiť prevádzku. Toto sa ale bude musieť riešiť na globálnej úrovni, lebo nespravodlivosť dnešného systému je značná. Dôležité je si uvedomiť aj to, že často kupujeme výrobky, ktoré sú vyrábané v rozvojových krajinách za veľmi zlých podmienok pre tam žijúcich ľudí.

Laco Oravec. FOTO – Archív LO

Kto je na Slovensku najviac ohrozený chudobou?

Prekvapivo tam chýbajú dôchodcovia a rodiny s oboma rodičmi a deťmi. Najviac ohrození sú ľudia žijúci sami alebo rodiny s jedným rodičom. Človek, ktorý je odkázaný na jeden príjem, má na Slovensku veľký problém. Akonáhle kombinuje domácnosť dva príjmy, nejako už prežije. Osamelo žijúca matka alebo otec to majú na Slovensku asi najťažšie. Potom je chudobou ohrozené aj veľké percento detí. Súvisí to s aj s tým, že chudobní ľudia mávajú viac detí, tým pádom je ich chudobou ohrozených viac.

Ako sa chudoba prejavuje na deťoch?

Keď sa na to máme pozrieť komplexne, tak problémom je, že síce vieme, že chudoba existuje, ale prehliadame ju. A to je práve jedna z vecí, ktorá veľmi škodí ľuďom, ktorí musia v chudobe žiť. Tá neviditeľnosť a nezáujem. Chudoba je jedna zo stigiem, ku ktorým sa ľudia veľmi neradi hlásia. Väčšina chudobných sa snaží predstierať, že žijú ako ostatní a nedokážu požiadať o pomoc. To bude aj tým, že nám chýba solidarita a pochopenie, že aj chudobní ľudia si zaslúžia dôstojný život, že to nie je nákazlivá choroba. Je to i problém posledných dvoch desaťročí, kedy sme začali žiť veľmi egoisticky a vnímame chudobu ako zlyhanie jednotlivca, nemáme porozumenie pre týchto ľudí. To si potom odnesú deti, ktoré dokážu byť navzájom pomerne kruté. Určite si pamätáte aj vy na spolužiaka, ktorý nikdy nemohol ísť na lyžiarsky alebo nosil stále tie isté veci. U dospelých je potom problémom dlhodobá chudoba, ktorá spôsobuje pasivitu a pocit bezmocnosti a rezignácie. S tým sa spája aj koncept naučenej závislosti, kedy ľudia očakávajú, že pomoc príde zvonku. Toto je veľkým problémom Slovenska, kde je vysoká miera dlhodobej nezamestnanosti, pri ktorej je s každým ďalším mesiacom človek ťažšie zamestnateľný. Dieťa, ktoré žije v takejto rodine v hmotnej núdzi, má v dôsledku toho nízke sebavedomie a vedomie vlastnej hodnoty. A za to čiastočne môže aj postoj spoločnosti, ktorá dostatočne neprejavuje súcit.

Problémom pri deťoch zo sociálne slabších skupín je aj vzdelávanie.

Výskumy ukázali, že deti žijúce v takomto prostredí majú málo podnetov stimulujúcich ich kognitívne schopnosti. Deti z týchto rodín majú najmenšiu slovnú zásobu – polovičnú v porovnaní so strednou vrstvou, ktorá ju má zas len polovičnú v porovnaní s bohatšími rodinami. Človek by si mohol myslieť, že keď sú ich rodičia nezamestnaní, tak sa im venujú, ale oni nemajú doma žiadne knižky a aj samotní rodičia majú malú slovnú zásobu. To dieťa je teda hendikepované nielen materiálne, ale aj stimulujúcim prostredím. Preto sa zaviedol pojem sociálne znevýhodňujúce prostredie, ktoré vás ľahko môže vylúčiť z možnosti konkurovať ostatným. Škola by sa tieto sociálne rozdiely mala snažiť prekonať, no spomedzi krajín EU práve na Slovensku závisia študijné výsledky podľa testovania PISA najviac od prostredia, z ktorého dieťa pochádza. To má potom fatálne dôsledky do budúcnosti a mali by sme s tým niečo robiť.

To ukazuje, že naše školstvo zrejme nie je dobré, keď nedokáže deti, najmä na základnej škole, dostatočne pripraviť počas vyučovania bez toho, aby sa s nimi rodičia museli večer učiť doma.

Áno, slovenské školstvo má svoje hlboké nedostatky a určite potrebuje zásadnú reformu.

Na Slovensku máme problém s tým, že na chudobných pozeráme tak povediach cez prsty. Je to niekde v Európe lepšie?

Sú krajiny, kde je percento ohrozených chudobou nižšie ako na Slovensku. Oveľa ťažšie sa však zachytáva mentálne nastavenie voči chudobe. Myslím si, že práve krajiny, ktoré sú tradične považované za inkluzívne, začleňujúce, a ktoré vysoko skórujú v kvalite života úplne inak pristupujú aj k rozdielom medzi ľuďmi, k individualite jednotlivca a podobne. Krajiny Škandinávie sú oveľa súdržnejšie, čo sa dá aj zmerať. Celé to súvisí aj s právom na ľudskú dôstojnosť. S otázkou, či má každý právo na dôstojný život. Každá krajina ale dôstojný život definuje po svojom. Na Slovensku sme v tomto veľmi prísni a technokratickí, ľuďom by podľa nás mali postačovať akékoľvek šaty, jedno teplé jedlo denne a akýkoľvek prístrešok, všetko dohromady za 60 eur. Otázka je, či je to na dôstojný život dostatočné.

Ja si osobne neviem predstaviť, ako by som prežila zo 60 eur mesačne.

Ja tiež nie. Človek má však nárok aj na rôzne príspevky, z ktorých si však niektoré už musí aj odpracovať alebo zaslúžiť. Legislatíva na Slovensku sa voči chudobným sprísňuje, čo mení aj náš pohľad na nich. Šíri sa nazeranie na nich ako na parazitov alebo zneužívateľov pomoci. Na druhej strane sú Slováci cez rôzne zbierky ochotní prejavovať veľkú solidaritu, ale iba selektívne. S vybranými skupinami osôb.

Keby ste mali urobiť hitparádu, komu sú Slováci najviac ochotní pomôcť?

Sú to samozrejme chorí, choré deti a závažné choroby. Ale už keď ide o etnicitu chorých ľudí, správajú sa inak. Rómska rodina v rovnakej situácii ako nerómska by určite dostala menšiu podporu.

Ako inak okrem prístupu k vzdelaniu či bývaniu sa chudoba ešte prejavuje?

Prejavuje sa úplne vo všetkých oblastiach života. Dôležité je aj zdravie, prístup k zdravotnej starostlivosti a prístup k vlastnému zdraviu. Hovorí sa, napríklad, že poisťovne majú záujem o rómskych klientov, lebo chodia málo ku lekárom. Problém je tak isto nekvalitná výživa, ktorá sa odrazí na zdraví. Okrem materiálnych vecí sa chudoba prejaví aj na psychike človeka, na jeho záujme zapájať sa do spoločenského diania. Nenájdeme asi jedného chudobného medzi poslancami, ani na lokálnej úrovni. Ten totiž ani nepomýšľa na kandidatúru a ak by aj chcel, nemá zdroje, aby sa tam dostal. Hlas chudoby teda v spoločnosti úplne absentuje. Sú neviditeľní a prehliadaní. Chudoba má veľký vplyv aj na socializáciu týchto ľudí, ich hodnoty a spôsob premýšľania o svete. Ich myslenie je zamerané na súčasnosť, nepremýšľajú o budúcnosti. To súvisí s tradičnými stereotypmi o Rómoch, že prečo si neodkladajú peniaze, prečo nedbajú na vzdelávanie detí a podobne. Lenže, keď je vašou najväčšou starosťou, či budete mať čo navariť deťom na večeru, tak sa okolo toho sústredí celé vaše bytie.

Laco Oravec. FOTO – Archív LO

Ako vnímate fínsku snahu zaviesť základný príjem?

Diskutuje sa o tom už roky aj na európskej úrovni. Má to totiž okrem ekonomických aj symbolické aspekty. Na Slovensku fungujeme veľmi adresne a poskytujeme podporu len tomu, kto si to podľa nás naozaj zaslúži. Máme tu pritom veľa ľudí, ktorí majú pocit, že iba odvádzajú dane a nič od štátu nedostávajú naspäť. To by sa základným príjmom zrušilo. Každý by niečo od štátu dostal, cítil by sa potom viac súčasťou systému, čo je dosť zásadné.

Aké iné riešenia chudoby okrem základného príjmu ešte sú? Dá sa to vôbec vyriešiť?

Problémom ani tak nie je, že chudoba existuje, ale akú kvalitu života ľudia, ktorých príjem je nižší, majú. Chudoba sa nedá riešiť výškou dávok, ale službami, ktoré človek od štátu dostane. Od terénnej sociálnej práce, cez prístup k lacnému bývaniu až po nízkoprahové centrá a mimoškolskú komunitnú činnosť. Peniaze teda nie sú spôsobom, ako niekoho vytrhnúť z biedy. Treba mu skôr namiesto ryby dať udicu. Chudobným teda musíme viac pomáhať, než sa pozerať iba na to, koľko peňazí dostávajú.

Niektoré dávky si musia nezamestnaní na Slovensku odpracovať. Ak tak neurobia, necháme ich zomrieť?

Odpoveď štátu na túto otázku bola, že v takom prípade by mali využívať nocľahárne a výdajne jedla, ktoré tu však neexistujú. Ak by toto vedel štát zabezpečiť, tak by to podľa mňa bolo jedným z riešení.

Na Slovensku panuje predstava, že absolútna väčšina tých najchudobnejších sú Rómovia, ktorí si za to môžu sami. Ako tento názor vnímate vy?

Keďže stále odmietame zbierať etnické dáta, čo od nás mnohé medzinárodné organizácie požadujú, nevieme na túto otázku presne odpovedať. Osobne som presvedčený, že Rómovia netvoria väčšinu chudobných, pretože to jednoducho matematicky nesedí. Ak je chudobou ohrozených takmer milión ľudí a Rómov máme na Slovensku 400-tisíc, nemôžu byť väčšinou. Na druhej strane, z rôznych výskumov je jasné, že miera chudoby medzi Rómami je vyššia ako u ostatnej populácie. Som však presvedčený, že to nie je dôsledkom ich kultúry či rozhodnutia, ale nášho rozhodnutia ich zo spoločnosti vytláčať, segregovať a marginalizovať. Žiaden človek a žiadna skupina totiž nechcú byť chudobnými, ale existujú mnohé vnútorné a vonkajšie dôvody, ktoré ich v chudobe udržujú.

Existujú rôzne štúdie, ktoré potvrdzujú, že je pre spoločnosť aj ekonomicky výhodnejšie sa o najchudobnejších postarať, ako ich nechať na pospas osudu na okraji spoločnosti.

Keď sa nám dnes napríklad narodí rómske dieťa do osady a my neurobíme nič, aby sme mu pomohli, vieme veľmi dobre vypočítať, koľko bude štátny rozpočet stáť najbližších 60 rokov. Stále akosi nechápeme, že by sme mohli radšej doň v prvých rokoch viac investovať a potom by nám to trikrát vrátilo. Tento typ uvažovania sme sa ešte nenaučili a veľmi to škodí našej krajine. Myslím si, že populácia ľudí vo vylúčených komunitách sa stáva časovanou bombou, ktorá môže mať za následok aj sociálne nepokoje, znižovanie dôchodkov a podobne.


 

Pozrite si galériu s infografikami, v ktorých sú bližšie vysvetlené štatistiky o chudobe na Slovensku. Po kliknutí je možné obrázok priblížiť a prečítať tak aj malé písmo.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Kľúčové slová:

chudoba, rozhovor, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie.