Ozajstným nepriateľom je strach

Nervózni zo strieľaní na školách a policajných zabíjaní Afroameričanov sa teraz boja oveľa abstraktnejšieho, hrozného, cudzieho nepriateľa – džihádistu. A pokiaľ budú na svete teroristi, ktorých filozofia sa točí okolo prichádzajúcej apokalypsy, slávy smrti a martýrstva, tento strach tak skoro nevymizne.

Scroll down for the English version.

Sama som to zažila. Bola som v kaviarni, kde pri vedľajšom stole sedel moslimský pár. Vedela som, že sú moslimovia, pretože žena mala na hlave šatku (hijab). Ako som si vyzliekla kabát, spadol na stoličku a ošuchol sa o ňu. “Prepáčte,” povedala som a možno sa trochu príliš nahlas zasmiala, lebo mi to prišlo trápne.

Napriek tomu, že sa usmiala aj ona na mňa, jej partner na mňa vrhol pohľad so zmesou strachu, smútku a obrannej reakcie. Mala som chuť mu podať ruku alebo sa naňho aspoň usmiať. Chcela som mu povedať, že sa cítim strašne za to, čo sa deje vo svete a že nechcem, aby sa ani moja ani jeho rodina musela v našej krajine cítiť nepríjemne.

Toto sa udialo vo vám vzdialenom Seattli, meste posadnutom kávou, bio potravinami, outdoorovými športmi a softvérovým vývojárstvom – mieste tak bohatom, že sú tu ľudia ochotní zaplatiť 7 dolárov za bochník chleba na európsky spôsob.

Ešte tu nemáme žiadnych ozajstných utečencov zo Sýrie, ale dorazil sem už jeden veľký utečenecký precedens: strach. Utečenci prichádzajú do Európy z krajín, v ktorých vznikol a pôsobí Islamský štát (IS). To pre krajiny, ktoré sú potenciálnym novým domovom pre utečencov z daných krajín a zároveň cieľom teroristov z IS, vytvára obrovskú dilemu. Príklad: Francúzsko a nedávne útoky v Paríži. Táto dilema sa preniesla až do USA a, rovnako ako v Európe, nás rozdelila. Tu je pozadie:

História. Európski migranti začali do USA prúdiť v 17. storočí a tento prúd postupne rástol až do prvej polovice 20. storočia. Afroameričania do krajiny prišli bohužiaľ nie ako imigranti, ale ako otroci. Celé Spojené štáty americké boli doslova vytvorené anglickými, francúzskymi, nemeckými, holandskými a inými imigrantnmi, z ktorých spočiatku mnohí hľadali úkryt pred náboženským prenasledovaním a neskôr aj chudobou a hladom v Európe. Ku nim sa o niečo neskôr pridali imigranti z južných a východných častí Európy, Latinskej Ameriky a ľudia z Ázie, vrátane, samozrejme, moslimov. Ak si pozriete mená žiakov v ktorejkoľvek verejnej škole väčšieho amerického mesta, uvidíte ten mix na vlastné oči.

Neopakujte holokaust. Spojené štáty sú silne spojené so spomienkou na holokaust. Je to tak nielen preto, že sú po Izraeli druhým najväčším domovom Židov na svete, ale aj preto, že hrali v druhej svetovej vojne významnú rolu a cítia sa určitým spôsobom zodpovedné za to, čo sa v nej udialo. Výuka o holokauste je štandardnou súčasťou učebných osnov štátnych škôl v USA. Moja 14-ročná dcéra, ktorá tu navštevuje štátnu školu, teraz v rámci povinného čítania číta veľmi rozrušujúcu autobiografickú knihu o holokauste od Elie Wiesel. Kvôli holokaustu je priživovanie sa nejakom etniku úplne nezlučiteľné s americkou životnou filozofiou. Nechceme, aby sa opakoval holokaust ani nič, čo ho pripomína. Samozrejme, že bojujeme s rasistickými predsudkami a zápasením medzi niektorými skupinami nášho obyvateľstva, ale presne o to ide. Bojujeme s tým, nenechávame to udiať sa bez protestu.

Bezpečnosť. Medzi občianskou vojnou (1865) a 9/11 sa neudial v podstate žiaden zahraničný útok na americkú pôdu. To je 136 rokov, teda viac ako polovica existencie USA ako krajina od roku 1776. Toto je absolútne kľúčové pre porozumenie tomu, čo sa deje dnes. 9/11 a možnosť útokov zo strany IS zahŕňa nebezpečenstvo, akému USA nemuseli čeliť odkedy na nich napochodovali Briti v roku 1775. Samotná predstava toho, že niekto by prešiel celú tú cestu cez oceán a napadol nás modernými zbraňami a výbušninami (a lietadlami), robí “mocné” Spojené štáty veľmi, veľmi nervóznymi a zraniteľnými.

Takže IS nás v podstate donútilo prehodnotiť premisu, na ktorej bola naša krajina založená: ako raj pre dobromyseľných, tvrdo pracujúcich, ambicióznych (hladujúcich, unavených, prenasledovaných) ľudí. A teraz zrazu musíme mať obavy z radikálov z IS, ktorí nás napadnú za bieleho dňa počas toho, ako si ideme zabehať, nakupujeme, berieme deti do školy alebo podobne. Ochrániť obyvateľov pred násilím, ktoré sa môže vyskytnúť kdekoľvek a kedykoľvek v malej, ale smrteľnej miere je obrovskou úlohou pre štátny bezpečnostný aparát.

Americkí politici sa zaradili na jednu alebo druhú stranu barikád:

Prezident

Obama strávil určitý čas vyhlasovaním a opakovaním toho, že utečenci zo Sýrie utekajú pred vojnou a samotným IS. Preto, vysvetľoval, by sme ich mali prijať ako akýchkoľvek iných utečencov. Zároveň však podporuje medzinárodnú koalíciu na vojenské potlačenie IS na Blízkom východe a v jeho baštách v Sýrii a Iraku. Tí utečenci, ktorí by chceli byť prijatí do krajiny, budú skontrolovaní imigračným úradom USA (čo je dlhý a bolestivý byrokratický proces bez špeciálnej hodnoty) a prišli by z utečeneckých táborov v Jordánsku a iných miestach. To, čo už mnohí z nás nevedia je, že väčšina obyvateľov týchto táborov sú ženy a deti do 12 rokov.

Republikáni

Texaský senátor a prezidentský kandidát Ted Cruz predostrel legislatívu, ktorá by zakázala utečencom z “území kontrolovaných teroristami” vstúpiť na pôdu USA.

Donald Trump, ktorý by sa tiež chcel stať prezidentom, povedal: “Chcem pre utečencov databázu,” a dodal: “Nemáme poňatia kto títo ľudia sú. Keď začnú sýrski utečenci prúdiť do tejto krajiny, nevieme, či sú z ISIS, nevieme, či nie sú Trójskym koňom. A ja určite chcem ich databázu a iné prehľady.”

Ďalší z kandidátov Ben Carson, ktorý čelil kritike za prirovnanie sýrskych utečencov ku “prašivým psom”, nechcel povedať, či by znova povolil používanie simulovaného topenia.

Guvernér z Ohia a kandidát na prezidenta John Kasich Trumpovi oponoval. “Nápad zaviesť register moslimov som rovno zamietol,” povedal. “Idea, že by sme mali odstrihnúť celú skupinu ľudí na základe ich náboženstva je nonsensom.”

Demokrati

Clinton hovorí, že podporuje poriadne preverovanie a že počet prijatých utečencov by ale mal byť zdvihnutý na 65-tisíc.

Sociálni demokrati

Bernie Sanders uchádzajúci sa o post prezidenta povedal: ”Teraz je čas pre demagógiu a šírenie strachu (…) Neobrátime sa chrbtom utečencom, ktorí opúšťajú Sýriu a Afganistan. Urobíme, to najlepšie, čo sa dá a to je, byť Američanmi – bojovať proti rasizmu, xenofóbii a strachu.”

Medzi časom guvernéri mnohých štátov, ako napríklad Texas, nahlas oponujú umiestneniu akýchkoľvek sýrskych utečencov v ich štátoch zo strachu, že medzi nimi budú teroristi. Znie to trochu ako v strednej Európe, čo? Viac menej to postaví Obamu a demokratov ku Merkelovej a republikánov ku Orbánovi a Ficovi. Zaujímavé.

V americkom kontexte by sme sa mohli pokúsiť použiť čísla, aby sme dali veci do perspektívy:

  • Moslimovia tvoria iba zhruba 4 percentá populácie (odhadom 9 miliónov ľudí, ale nikto to nevie naisto). Tieto čísla sa výrazne nezmenia ani s pridaním 10-tisícov alebo viacerých utečencov zo Sýrie a Blízkeho východu;
  • V Amerike zomrie oveľa viac ľudí na dôsledok strelného poranenia od neteroristického Američana ako v teroristických útokoch;
  • A mohli by sme pokračovať.

Na bežnú populáciu však majú čísla iba malý efekt. Podstatné je, že naším nepriateľom je strach a ten môže otráviť životy, ktoré žijeme, ak mu to dovolíme. Priemerný Američan nie je schopný identifikovať na mape Francúzsko a už vôbec nie pochopiť rozdiely medzi jednotlivými moslimskými krajinami a typmi náboženstiev a viery. Snažiť sa ho vzdelať je beznádejná úloha. Nervózni zo strieľaní na školách a policajných zabíjaní Afroameričanov sa teraz boja oveľa abstraktnejšieho, hrozného, cudzieho nepriateľa – džihádistu. A pokiaľ budú na svete teroristi, ktorých filozofia sa točí okolo prichádzajúcej apokalypsy, slávy smrti a martýrstva, tento strach tak skoro nevymizne.


ENGLISH

Fear is the Real Enemy

I have experienced it myself. I was at a café the other day and there was a Muslim couple sitting at the table next to me. I knew they were Muslim because she was wearing a head scarf. As I took my coat off, it fell onto the chair brushing the woman. “Sorry,” I said, and laughed a bit too loudly because it felt awkward.

Although she giggled and smiled, her male companion flashed me a terrible look filled with fear, sadness and a tiny bit of fight-or-flight reflex. I wanted to offer him my hand or a smile. I wanted to tell him I was sorry for what is happening in the world and that I do not want my family or his to feel uneasy in our own country. But I said nothing, because I did not want to make him feel uncomfortable. This is in far-away Seattle, a city obsessed with coffee, organic food, outdoor sports and software development – a place where people are so rich, they are willing to pay $7 for a loaf of “European style” bread.

We don’t even have any real refugees from Syria yet, but the one big refugee that precedes them has already arrived: fear. Refugees have been flowing into Europe from the same countries where the Islamic State (IS) has emerged and operates. This constitutes a huge dilemma for countries who are at once the potential new home for these refugees and the target of terrorism by IS. Case in point: France and the recent attacks in Paris. This dilemma extends to the U.S. and, as with Europe, we are deeply divided. Here’s the background:

History. European immigrants began to flood what is now the territory of the United States in the 1600s and the flows continually intensified until the first half of the 20th century. African-Americans also came to this country, but, sadly, as slaves and not as immigrants. The United States was literally “made” by British, French, German, Dutch and other immigrants in the early days, many of them seeking freedom from religious persecution. Due to poverty and hunger in Europe, these were joined a little later by immigrants from southern and eastern parts of Europe, Latin Americans and peoples from all over East and South Asia, etc., including, of course, people of the Muslim faith. If you look at the names of students on the class lists in any big-city public elementary school in the U.S., you will witness this mix live.

Don’t repeat the Holocaust. The U.S. is intimately connected with the memory of the Holocaust. This is true not only because it is the second largest home to Jews after Israel, but also because it was a major player in the Second World War and feels somewhat responsible for what happened in it. Holocaust education is a standard part of the public school curriculum in the U.S. My 14-year-old daughter, who goes to a public high school here, is now reading a terribly disturbing autobiographical book by Elie Wiesel about the Holocaust for her literature class. Because of the Holocaust, profiling any ethnic group is inherently abhorrent to the modern US philosophy of life. We do not want to repeat the Holocaust or anything that resembles it. Yes, of course we battle with racial prejudice and competition between groups, but this is the point. We are battling with it, not just letting it happen without protest.

Security. Between the Civil War (1865) and 9/11, there was basically no foreign attack on US soil. That’s 136 years, more than one half of the entire existence of the U.S as a country since 1776. This is absolutely key to understanding what is happening now. 9/11 and the possibility of IS attacks comprises a threat that the U.S. hasn’t really faced since the British marched on us in 1775. The idea that someone would come all the way over the ocean and attack us with modern weapons and explosives (and airplanes) makes the “mighty” U.S. feel very, very nervous and vulnerable.

So essentially, IS has pushed us to re-examine the entire premise on which our country has been founded: as a haven for well-meaning, hardworking, ambitious (starving, tired, persecuted) people to come to. Now, suddenly, we have to worry about IS radicals who will attack us in broad daylight as we eat, run errands, take our kids to school, etc. Protecting citizens from violence that can occur anywhere at any time on a small, but deadly scale is a huge task for the country’s security apparatus.

US Politicians have taken up positions on either side of this fence:

The President

Obama has spent some time declaring and re-iterating that refugees from Syria are fleeing from war-time destruction and from IS itself. Therefore, he reasons, we should accept them just as we would any other refugee group. At the same time, he supports an international coalition to militarily fight IS in its Middle Eastern strongholds in Syria and Iraq. Those refugees he would like to accept into the country will be checked out by the US Immigration Service first (a long and painful bureaucratic process without much value) and would come from refugee camps in Jordan and other places. What many do not know is that a majority of these people in those camps are women and children under 12.

The Republicans

Texas Senator Ted Cruz actually introduced legislation that would block refugees from countries with „terrorist-controlled territory“ from entering the United States.

Donald Trump has said: „I want a database for the refugees,“…“We have no idea who these people are. When the Syrian refugees are going to start pouring into this country, we don’t know if they’re ISIS, we don’t know if it’s a Trojan horse. And I definitely want a database and other checks and balances.“

Ben Carson, who faced criticism this week for comparing Syrian refugees to „rabid dogs,“ would not say whether he would reinstate the use of waterboarding.

Ohio Governor John Kasich opposed Trump, saying: „I flat out condemned the idea that we were going to have Muslims register,“ he said. „The idea that we’re going to repel an entire group of people on the basis of their religion, it’s nonsense.“

The Democrats:

Clinton is saying she supports proper vetting and that the number of refugees accepted should be raised to 65,000.

The Social Democrat:

Bernie Sanders: „now is not the time for demagoguery and fear-mongering.“… „We will not turn our backs on the refugees who are fleeing Syria and Afghanistan. We will do what we do best and that is be Americans – fighting racism, fighting xenophobia, fighting fear.”

Meanwhile, the governors of many states, such as Texas, are vocally opposing settlement of any Syrian refugees in their states for fear that there will be terrorists among them. Sounds a little bit like the Central Europeans, no? This more or less places Obama and the democrats with Merkel and the Republicans with Orban and Fico. Interesting.

In the US context, we could argue with numbers to try to put the issue in perspective:

  • Muslims make up only only about 4% (an estimated 9 million people, but no one knows for sure) of the US population. These numbers will not change significantly with the addition of 10,000 or more refugees from Syria and other Middle Eastern countries.
  • In the U.S., far more people die of gun-related deaths perpetrated by “non-terrorist” Americans on others or themselves than die of terrorist attacks.
  • ETC.

But it would have little impact on average people. The bottom line is that fear is our enemy, and it can poison our lives if we let it. The average American cannot identify France on a map, let alone understand the differences between Muslim countries, peoples and types of religious belief. It’s a hopeless task to try to educate them. Already skittish from school shootings and police killings of African-American youth, they are now feeling scared of a much more amorphous, terribly foreign enemy, the Jihadi. And as long as there are terrorists out there whose philosophy revolves around the coming apocalypse and the glory of death and martyrdom, this fear is not going to go away anytime soon.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Kľúčové slová:

imigranti, USA, utečenci

Ďalšie články od autora:

Američanka z Bostonu, ktorá od roku 1990 žila 15 rokov na Slovensku. Začínala ako lektorka angličtiny a koordinátorka občianskeho vzdelávania, neskôr pôsobila v neziskovom sektore na Slovensku, v Zambii aj v iných krajinách sveta. Bola v tíme Stredoeurópskej nadácie a dnes pôsobí ako prekladateľka a koučka manažérov a mimovládnych organizácií.