Šťastní aj bez peňazí? To je naša budúcnosť, tvrdí miliardár Libor Malý

Predal firmu za miliardu korún a začal sa venovať ekonomike daru. Tvrdí o nej, že dokáže zabezpečiť trvalo udržateľné šťastie. Ako to môže fungovať? Prečo by sme mali niekomu niečo darovať len tak? Prečítajte si viac v rozhovore s LIBOROM MALÝM.

Ako sa úspešný podnikateľ dostane k tomu, že zakladá komunitu žijúcu bez peňazí, z darov?

Libor Malý. FOTO - Jakub Stadler
Libor Malý. FOTO – Jakub Stadler

Dôležité je si uvedomiť, že my nezakladáme komunitu žijúcu bez peňazí. Zakladáme iba priestor, kde sa môžu tí, ktorí chcú bez peňazí žiť, dať dohromady. Predstavte si to ako lúku, na ktorej si komunita postaví svoje domčeky a žije tam pohromade. My sme tá lúka. A ako k tomu došlo? Už trinásty rok som praktizujúci budhista, konkrétne ide o smer dzogčhen. V roku 2007 som bol v Rumunsku na meditáciách so svojím majstrom z Tibetu, počas ktorých som mal víziu. Vyzeralo to ako svetelná sieť, kde na miestach, v ktorých sa linky pretínali, boli bodky. Vedel som, že to je vízia spoločnosti z nejakého uhlu pohľadu, to bolo ale všetko. Vrátil som sa teda domov, k práci na mojom projekte elektronického trhu práce. Jeden deň som víziu v čajovni spomenul kolegom a najvyšší finančný riaditeľ našej firmy sa toho chytil a požiadal ma, či by som to nechcel viac rozpísať, rozvinúť. Nejako sa mi to ale nepodarilo, mal som veľa práce. Spomenuli sme si na to až, keď prišla svetová finančná kríza v roku 2008. Vytvorili sme skupinku, v ktorej bol okrem mňa ten finančný riaditeľ, veľmi skúsený profesionál v oblasti riadenia firiem, a jeden maliar. Stretávali sme sa raz týždenne a dekódovali moju víziu. Analyzovali sme, ako dnes funguje spoločnosť na tých najzákladnejších princípoch a potom sme to začali skladať podľa mojej svetelnej vízie. Vo finále nám vyšlo niečo, čo je veľmi podobné dnešnému svetu. A to sme na tom pracovali asi pol alebo trištvrte roka! Tak na to pozeráme a hovoríme si, že na tom niečo nie je v poriadku. V jednu noc mi zrazu došlo, že máme chybu v type transakcie, teda v tom, čo prebieha medzi ľuďmi. Dnes to funguje tak, že vy niečo niekomu dáte a ten za to niečo, väčšinou peniaze, požaduje. Chyba bola v tom, že sme tam mali tie peniaze. Vyriešili sme to tak, že transakcie budú v našom systéme prebiehať bez peňazí. Všetko bude prebiehať v podobe daru. Tým, že to bude dar, nebude existovať cena ako kategória. Nebude to tak, že dávame zadarmo, ale cena ani vôbec nevznikne. Keď nevznikne cena, hodnota tej veci zostane v srdci. Pretože akonáhle začnete špekulovať o cene, tak sa hodnota veci presunie zo srdca do hlavy a začnete rozmýšľať nad tým, ako na tom viac zarobiť.

Ako teda funguje ekonomika daru?

To je hrozne jednoduché. Spomeňte si, keď ste boli maličkí a chodili ste do školy. Pravdepodobne maminka vám ráno pripravila raňajky, dala vám ich na stôl, vy ste ich zjedli a išli ste do školy. Priniesla vám maminka k tým raňajkám účet, že to stálo napríklad 30 korún a vy ste vytiahli peňaženku a zaplatili jej za to? Nie. A to je náš princíp. Všetci ho poznáme, lebo sme v ňom vyrastali a je pre základnú komunitu, rodinu, úplne štandardný.

Je ale dosť veľký rozdiel darovať niečo rodine a niekomu cudziemu.

Áno, to máte úplnú pravdu. A preto predtým, ako dar dáte, musíte mať s tým človekom určité spojenie. Predstavte si sieť z vízie, ktorú som vám spomínal – keď medzi dvoma bodmi, teda dvoma bytosťami, nie je žiadna čiarka, nemôže transakcia daru medzi nimi prejsť. Aby ten dar mohol prejsť, musia mať nejaké spojenie. V ideálnom prípade by to malo byť zo srdca, do srdca, ako to býva v rodine. Preto prevádzkujeme našu platformu hearth.net. Pomáhame ňou ľuďom vytvárať tie vzťahy. Keď sú vzťahy medzi užívateľmi korektné a majú medzi sebou dôveru, ktorá je tiež formou vzťahu, tak môže prebehnúť transakcia daru. Ak vzťah k človeku nemáte, ale dáte mu dar, je to niečo úplne iné a hovorí sa tomu charita.

Ako zabezpečíte, že sa z vášho systému nestane charita a nebude tam niekto, kto bude len brať a iný len dávať?

Máme systém, ktorému hovorím zásluhy. Ak si o človeku druhí myslia, že je to gauner, tak mu nebudú chcieť niečo dať. Ak si budú myslieť, že to je pani učiteľka, ktorá na dedine učí deti a je úplne skvelá, tak jej budú ľudia chcieť dať nejaký dar a tým jej pomôcť. Dôležité teda je, aby v systéme bola čo najväčšia transparentnosť a tým pádom mohla vznikať dôvera. Na to je potrebná spätná väzba. To znamená, že v profile užívateľa vidíte, či sa desať ľudí nesťažuje, že ten človek len niečo nasľuboval a nič im nakoniec nedal. Budete chcieť takému človeku pomôcť? Možno mu ten dar aj dáte, ale nebudete z toho mať radosť. Na druhú stranu, človeku, ktorý sa naozaj teší, že mu niekto vytrhol tŕň z päty, dáte dar radšej, pretože budete mať pocit, že si to zaslúži.

Znie to ako systém karmy. Niečo niekomu dáte a vráti sa vám to z inej strany.

Áno, veď som trinásť rokov praktizujúci budhista.

Čo v každodennom živote znamená, že ste praktizujúci budhista?

Keďže praktizujem školu, ktorá sa volá dzogčhen, tak to v princípe nie je vôbec vidieť. Žijem úplne normálny život úplne normálneho človeka, akurát mám doma malý oltáriček. Čo nie je vôbec vidieť navonok je napríklad, že keď idem vo výťahu, robím si takú super krátku meditáciu. Tá trvá tak 20 sekúnd a myseľ, ktorá si myslí, že som Libor, sa napojí na to, čomu hovoríme podstata mysle, čo je niečo za časom a za priestorom. Spojí sa teda s tým prázdnom, ktoré leží za hranicou nášho vesmíru.

To sa dá dosiahnuť za dvadsať sekúnd?

Keď to trénujete dosť dlho, tak to stihnete aj za desať.

Môžeme to teraz vyskúšať?

(smiech) Tibetské učenie je tajné a niektoré veci nie je možné hovoriť navonok. Nie preto, že by som nechcel, ale preto, že nemáte za sebou už nejakú prax. Nefungovalo by vám to, pomysleli by ste si, že je to nejaká blbosť a už by ste si v hlave spravili voči tomu blok, čo by som nechcel.

Keď sa vrátime k ľudskej motivácii a darom, sme schopní darovať niečo len tak, bez príčiny? Aká je motivácia niečo darovať?

Motivácia, prečo to ľudia v hearth.net robia, je často o tom, že už majú dosť konzumu. Cítia sa nasýtení k prasknutiu a už nechcú viac prispievať k ničeniu našej zeme. Potom sú tu druhí, ktorí akoby vyskúšali všetko, ale stále nie sú šťastní. Majú pocit, že keď sa začnú správať týmto spôsobom, budú šťastní. No a potom je tu skupina ľudí, ktorí majú pocit, že v živote niečo urobili zle a teraz sa musia chovať dobre, aby si akoby kúpili dobro. Motivácií ale môže byť samozrejme oveľa viac. Napríklad aj urobiť niekomu radosť len tak. Ale na to, aby to naozaj fungovalo, musíte prekonať dve bariéry. Prvá je, že musíte niekomu niečo dať bez toho, aby ste za to niečo očakávali. Väčšina ľudí si povie, že prečo by som niekomu niečo dal, keď za to nič nedostanem. Keď sa vám podarí prekonať túto prvú prekážku, príde obrovská radosť. Jednak z toho, že ste vedeli niečo dať len tak a aj z toho, že sa ten človek teší z vášho daru. Máte teda radosť, že ste niekomu urobili radosť.

Čo vám osobne pomáha prekonávať túto spomínanú prekážku – dávať len tak?

Ja mám ako budhista zámer najväčšieho možného dobra všetkým bytostiam. Mňa to teda baví. Aj keď som robil biznis, robil som to nie preto, aby som zarobil prachy, ale preto, že ma to bavilo. Jednoducho ma to baví (smiech).

Aká je druhá spomínaná prekážka pri obdarovávaní druhých?

Táto je ešte horšia ako tá prvá. Ak ste slušne vychovaný človek a dostanete nejaký dar, máte pocit dlhu, aj keď za to ten človek nič nechce. Zdráhate sa jeho dar prijať. Máte akoby dlh pred vesmírom alebo pred Bohom, ktorý musíte prekonať, čo je ozaj ťažké. Na to však existuje liek. V momente, keď prijímate dar, sami sebe sľúbite, že keď narazíte na niekoho, kto bude niečo potrebovať, tak ten dar, ktorý v tom momente dostávate, pošle v zmenenej forme tomu človeku. V tom momente sa tak nestávate iba prijímateľom daru a teda dlžníkom vesmíru, ale skôr akýmsi trasformátorom daru. Je to ako ohrievač na vodu. Na to, aby z neho mohla nejaká teplá voda vytiecť, musí doňho najprv voda vtiecť.

Máte plány tento svoj systém darov rozšíriť tak, aby spoločnosť fungovala bez peňazí? Bolo by to vôbec možné?

Za prvé, nemám žiaden plán zbaviť spoločnosť peňazí, pretože je to v dnešnej situácii to najlepšie, čo ľudstvo vymyslelo. Niekedy raz v budúcnosti to ale podľa mňa bude takto fungovať na celej planéte. Dnes už máme 16-tisíc užívateľov, ktorí veria, že to fungovať môže a medzi nimi to aj funguje.

Na Slovensku sa hovorí, že čo nič nestojí, za nič nestojí. Ako vnímate toto porekadlo?

Súhlasím s tým, lebo to súvisí so zodpovednosťou. Občas sa nám stane, že keďže ľudia vec dostanú zadarmo, tak si ju nevážia. Nemá totiž hodnotu, ktorá je zvedomená do ceny. Je to celé teda o zodpovednosti, že nepoviem, že niečo chcem a potom to nechám zhrdzavieť alebo podobne. Snažíme sa ľudí motivovať, aby niesli zodpovednosť za svoje činy.

Libor Malý.
Libor Malý.

Je podľa vás dôležitejšie vedieť dávať alebo prijímať?

To sa ťažko povie, čo je dôležitejšie – vajce alebo sliepka?

Ja mám pocit, že ľudia majú skôr problém dary prijímať.

Je to dané tým, že sme vychovávaní v kultúre, ktorá nás učí, že musíme pomáhať druhým. V budhizme je to ale tak, že prajem osvietenie všetkým bytostiam a jednou z tých bytostí som aj ja sám. To znamená, že musím pomáhať aj sám sebe. Poznáte, čo sa hovorí, že keď človek nemá rád sám seba, ako môže mať rád druhých? Ak teda rozšírime to „konať dobro pre druhých“ na konanie dobra pre všetkých, môžeme konať dobro aj pre seba. V tom prípade teda nie je problém dar prijať, pretože konám dobro aj pre seba. Keď mám zároveň aj vedomie, že som len transformátor daru a jeho energie, tak v tom nie je absolútne žiaden zádrheľ.

Ako sme na tom s dávaním, akú úspešnosť má vaša stránka?

Podľa toho, ako chcete hodnotiť úspešnosť. Ak myslíte čísla, tak máme 15 500 užívateľov a aktuálne 1600 darov a 1100 prianí. Dary prevyšujú priania, čo je presne o tom, že darovať je jednoduchšie ako prijať.

Dnes skoro všetko meriame cez peniaze. Nedávno sme písali o indexe, ktorý sa nazýva Happy Planet Index. Ako vnímate takéto hodnotenie úspechu vy?

Bol som už dvakrát v Bhutáne, kde merajú úspech nie je cez hrubý domáci produkt (HDP), ale cez hrubé domáce šťastie. Prebieha to tak, že každé dva roky sa robí veľký prieskum, ktorý zisťuje, ako veľmi sú ľudia šťastní. Ekonomicky toho dosahujú tak, že každá firma verejne vyhlási, aký zisk jej stačí a peniaze zarobené navyše venuje na to, čo tu my voláme CSR (corporate social responsibility). Každá firma je teda akoby dvoma firmami v jednom, jedna zarába a druhá je nadáciou. Takto oni investujú do vzdelania, pamiatok, chrámov. Je to taký prirodzený tok energie – zarábam, dávam.

U nás funguje predsa niečo podobné, až na to, že to nie je na dobrovoľnej báze – dane.

Áno, rozdiel je ale v tom zámere. Zámer je totiž určitá energia, ktorá je úplne iná pri niečom, čo je povinné a čo je úprimné, od srdca. Idete napríklad do reštaurácie, kde personál pracuje s radosťou, tak sa tam cítite inak a chutí vám inak, ako keď idete do rovnakej reštaurácie, kde personál pracuje len preto, že musí. A v tom je ten rozdiel.

Často používate pojem dlhodobo udržateľné šťastie. Čo si pod tým máme predstaviť? Ako to dosiahnuť?

Je to akoby láskyplný súcit, u nás sa tomu hovorí láska alebo blaženosť. Ako sa k nej dostať? Jediná cesta je, že sa otvoríte všetkému, čo sa okolo vás deje a prijmete to ako svoju vlastnú súčasť. Tým odbúrate rôzne bariéry, ktoré okolo vás sú, napríklad darovanie-prijímanie. Zrazu tie dary začnú ku vám prirodzene prúdiť, vy ich budete dávať ľuďom ďalej a ani neviete ako a ste obklopení ľuďmi, ktorí vás majú radi. Žijete teda v dlhodobo udržateľnom šťastí. Nebudete mať nedostatok v tom, čo potrebujete, zároveň budete mať pocit vlastnej užitočnosti a budete obklopení ľuďmi, ktorí vás majú radi. No čo viac si dnes človek môže priať?

Predstavme si, že ste používateľom svojej vlastnej siete a idete tam uverejniť inzerát, čo by ste potrebovali. Čo by sme vám mohli my darovať?

Bolo by nádherné, keby sa medzi vami objavili bytosti, ktoré by sa na túto vlnu prirodzenej štedrosti napojili a pomohli by ju šíriť ďalej. Ak to mám povedať tak biznisovo, po starom, aby sa stali našimi brand advokátmi. Ide mi o to, aby sa tento model fungovania šíril, lebo vidím, že to vedie ku šťastiu v dlhodobom horizonte.

LIBOR MALÝ založil a viedol úspešné portály job.cz a prace.cz. V roku 2012 ich predal za necelú miliardu českých korún a začal sa venovať filantropii a ekonomike daru prostredníctvom platformy hearth.net. Je praktizujúci budhista.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Ďalšie články od autora:

Absolvent štúdia na Sokratovom inštitúte. Pracuje v oblasti verejného obstarávania. Podnikateľ, kouč, rekreačný športovec. Zaujíma ho človek, ľudské spojenie a správa vecí verejných.

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie.