Úprava

Naozaj deťom vedenie k systému nebude chýbať? Čo keď ručné písanie rozvíja aj iné, než šikovnosť prstov? A čo keď má estetika, aj vštepovaná cez úhľadnosť v poznámkach (čo iné dnes deti častejšie píšu?) aj širšie dôsledky?

Neznášala som riadky. Vždy boli riedke a krátke. A potom neskôr na nich dokonca pribudli okraje. Tie nielenže sme si museli sami narysovať – kružidlom dve bodky na správnych miestach a potom na každej strane spojiť ceruzkou – ale nikdy sme ich vlastne nepoužívali. Potrebu poznámok na margo som pochopila až na vysokej.

Písmená som ako malá tlačila a skrúcala, aby sa vošli. A občas bolo treba škrtať a kde tu sa aj škvrna zadarila. Úprava! Mávala som rázne červeno napísané pod slohovými prácami aj diktátmi. No hej, viem, vravela som si a snívala o časoch, keď to bude každému jedno. Netušila som, kedy to konečne príde, že budem môcť ako moja mama písať ako chcem a kde chcem.

A medzičasom som na tie napomenutia o úprave začala byť taká nahnevaná, že som si to začala sama strážiť. Nie, že by som písala pekne. To nikdy. Ani nie príliš čitateľne. Ale – postupne pomerne esteticky. Pohľad na napísanú stranu prestal poburovať. Na konci základky už moje poznámky mali systém a boli prehľadné. A tak to už ostalo.

Zošity mojich detí ma udivujú už štvrtý rok. Keď sa učili prvé ťahy a písmená, pani učiteľka dbala na to, aby boli prepracované, vyzerali podľa predlohy a vmestili sa do riadkov. No po druhej triede akoby uťalo. Škrtance. Machule. Somárske rožky. Na začiatku septembra akoby už bol máj. Nepekné zošity s neúhľadnými zápismi… Úprava! Mám chuť pod texty napísať namiesto učiteľky, o ktorej deti vravia, že to nerieši – hrubou červenou a s veľkým výkričníkom.

Nie so učiteľ ani psychológ. Len matne tuším, že to cepovanie, ktoré mi v detstve vadilo, malo možno niečo do seba. Že keby som sa to nenaučila vtedy, dnes by som nevedela rozvrhnúť stranu a urobiť dobrý zápis, v ktorom sa vyznám nielen ja a nielen dve minúty po jeho zhotovení. Ako budú ich poznámky vyzerať, keď ich budú naozaj potrebovať – pýtam sa. A som skeptická.

Nechaj deti tak. O pár rokov už vôbec nebudú písať rukou. Možno nebudú písať vôbec. Všetko si nájdu a všetko za nich zaznamená stroj – vravia mi múdri ľudia, ktorí sa zaoberajú budúcnosťou škôl. Možno majú pravdu. Kiežby…

Nechcem byť pápežskejšia ako pápež. Ani prísnejšia ako ich pani učiteľka a jej autoritu nechcem znižovať jej spochybňovaním pred deťmi a pozastavovaním sa nad jej metódami. Ale červík pochybností hlodá. Naozaj deťom vedenie k systému nebude chýbať? Čo keď ručné písanie rozvíja aj iné, než šikovnosť prstov? A čo keď má estetika, aj vštepovaná cez úhľadnosť v poznámkach (čo iné dnes deti častejšie píšu?) aj širšie dôsledky?

Snáď sa to dozviem, časom. A snáď to nebude neskoro na to, aby sa nedobré veci dali ešte napraviť.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Kľúčové slová:

škola, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.