Byť eko aj po smrti

Dnešné cintoríny pre mnohých strácajú zmysel, radšej chcú byť užitoční aj po smrti. Napríklad ako dôvod pre zachovanie africkej divočiny či umelý koralový útes, ktorý slúži vzácnemu morskému životu. Pozrite si náš prehľad ekologických pohrebných alternatív sveta.

Chladné žulové náhrobky, blikajúce svetielka v plastových kahancoch či umelé kvety, ktoré s tými skutočnými nemajú často spoločný ani tvar, ani farbu. K tomu studené priestory, neosobné a rýchle obrady. Čo to je? Konvenčné pohrebníctvo. No tam, kde sú konvencie, sa vždy objavujú aj alternatívy.

Jednou z takých alternatív je aj iniciatíva Les vzpomínek, ktorý vyrástol v Prahe. S jednou z jeho iniciátoriek, Monikou Suchánskou sme sa už rozprávali.  Monika pomenovala myšlienku spájajúcu všetky prírodné pohrebníctva: „Ľudia si uvedomia, že pohreb nemusí byť frustrácia a konvencia, ktorú si treba pretrpieť alebo sa jej vyhnúť, ale môže nám pomôcť uvedomiť si, že sa to skutočne stalo a rozlúčiť sa.“

Posmrtná ekologická stopa

Faktom je, že negatívny dopad na životné prostredie môžeme mať aj po smrti. Táto „posmrtná ekologická stopa“ závisí od toho, či sa necháme spopolniť, alebo nie, od typu rakvy, jej výplne či zdobenia, ale aj toho, čo nám následne pozostalí nosia na hrob okrem tichej spomienky. Blanka Dobešová, zakladateľka českého ekofunebráckeho tria Ke kořenům vo svojej diplomovej práci spomína viaceré ekologické prehrešky pochovávania.

Žula a iné kamene na náhrobky či ozdobné predmety sa často dovážajú z Indie, Číny, Poľska alebo Južnej Afriky. Ak vám aspoň rakva z dreva evokuje, že sa rýchlo rozloží, nemusí tomu byť tak. Drevo je síce prírodným materiálom, ale často býva ošetrené rôznymi lakmi. Vnútro býva zasa vyplnené umelými materiálmi a povrch ozdobený plastom či kovmi.

V prach sa obrátite, ale nie až tak rýchlo. Popolu v urnách zasa bráni kontaktu so zemou materiál ako žula, alabaster sklo, keramika, oceľ či meď. Na hroby sa následne pokladajú vence z plastov alebo rezané živé kvety dovážané často letecky z rozvojových krajín. Aby cestu vydržali, sú obalené v zmesi pesticídov a agrochemikálií.

V  USA sú dopady konvenčného pohrebníctva na životné prostredie až hrozivé. Proti vykrádačom hrobov sa používajú hrobky aj z betónu a oceli. Aby telá nebožtíkov vyzerali čo najlepšie, používajú sa hektolitre balzamovacej tekutiny na báze karcinogénneho formaldehydu.

Cheryl Corley vo svojom príspevku o pohrebníctve v USA píše, že v krajine počas jedného roku pochovajú osem plných olympijských bazénov balzamovacej tekutiny, toľko kovu, že by sa za ne dal postaviť most Golden Gate a množstvo betónu potrebné na postavenie dvojprúdovej diaľnice z New Yorku do Detroitu.

Photo credit: The U.S. Army / Foter.com / CC BY

Návrat ku koreňom – obrazne i doslova

Prírodné pohrebníctvo sa snaží tieto negatívne dopady pri pochovávaní odstrániť. Vzniklo v Británii v 90. rokoch a dnes je tu vyše 260 prírodných cintorínov. Iniciovala ho organizácia Natural Death Centre a stoja za ňou traja psychoterapeuti. Začali konzultáciami pre pozostalých a na ich žiadosť sa začali venovať ekopohrebníctvu. Založili tiež asociáciu prírodných cintorínov v Británii a okrem prírodných aspektov je kľúčovým kritériom, aby pozostalí, ak chcú, mohli zorganizovať pohreb bez pohrebnej služby.

Búrať tabu sa pokúšajú aj organizovaním podujatí s názvom Death café, kde sa v kaviarňach neznámi ľudia medzi sebou rozprávajú o smrti. Zdôrazňujú, že nie sú hnutím zelených aktivistov, ale hnutím za spoločenskú zmenu.

Po Británii pribúdali podobné asociácie a prírodné cintoríny v Kanade, Austrálii, Novom Zélande, ale aj v Európskych krajinách, najmä vo Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku, či Švédsku. Najbližšie k Slovensku vznikol Les vzpomínek v Prahe, ktorý má na svedomí spomenuté ekofunebrácke trio.

Málokto vie, že niečo ako prírodný cintorín vznikol v Čechách aj skôr na podnet Tomáša Baťu. Ten založil lesný cintorín v Zlíne, ktorý bol však určený viac pre ľudí a rekreačné účely, než pre ochranu prírody. „Tomáš Baťa chcel, aby bol v Zlíne prírodný cintorín. Dokonca tam má svoj hrob.  Dodnes sa na ňom pochováva,“ povedal Pavel Velev,  riaditeľ Nadácie Tomáša Baťu, pre portál cestovanie.sme.sk.

Les vzpomínek. FOTO - Michal Jenčo
Les vzpomínek. FOTO – Michal Jenčo

Letom ekopohrebníckym svetom

Niektoré prírodné cintoríny boli založené vyslovene za princípom ochrany prírody. Jedným z nich je aj Memorial ecosystems (Spomienkové ekosystémy) v Južnej Karolíne, ako prvý cintorín v USA, fungujúci od roku 1998. Ako píšu jeho iniciátori na svojej stránke, zakladajú parky, ktoré sú špecificky navrhnuté s cieľom zachovať územia divočiny, chrániť pôdu, financovať rôzne neziskové, vzdelávacie, výskumné a umelecké združenia a tiež poskytovať menej nákladné a zmysluplnejšie pohreby.

Podobnou iniciatívou je Wiesenhof Legacy park v Juhoafrickej Republike, ktorá začala ako rodinný biznis. Tým, že je park zároveň pietnym miestom, sa zvyšuje jeho ochrana a stal sa prvou súkromnou prírodnou rezerváciou v Juhoafrickej republike. Využívajú sa tu ľahko rozložiteľné rakvy alebo sa popol rozsype spolu so semienkami kvetov. Na pochovávanie sa však využíva iba 10 z 300 hektárov prírodného parku a zvyšok slúži na turistiku a trávenie voľného času.

Pochovávať sa dá aj na farmách. Jednou takou je Crossways Woodland v Devone, kde dvaja manželia farmárčia už vyše 20 rokov a starajú sa najmä o stádo 550 oviec. S pochovávaním začali na žiadosť ich priateľky, ktorá trpela rakovinou a nechcela spočinúť na konvenčnom cintoríne. Keďže v Británii je možné pochovávať telá aj mimo cintorínsku pôdu, rozhodli sa, že dajú svojej farme nový význam. S pohrebmi na farme začali v roku 2004 a do roku 2013 sa ich tu uskutočnilo 143.

Namiesto kamenných náhrobkov používajú pôvodné druhy krov alebo stromov, ktoré sa zasadia na ako živá spomienka. Samozrejme sú chránené, aby sa nestali súčasťou jedálnička chovaných zvierat. Súčasťou farmy je chatka, ktorú si počas pohrebov môžu pozostalí vyzdobiť podľa svojich predstáv a usporiadať tam posedenie s blízkymi. Na farme sa snažia aj o zakomponovanie iných prvkoch chrániacich životné prostredie. Na pozemku nájdete veternú turbínu či kompostovacie toalety.

Namiesto náhrobkov úle. FOTO – Wings and Prayer

Uleteli ti včely?

Okrem tradičnejších alternatív sú tu aj bláznivejšie nápady, ako skončiť po smrti. Iniciatíva Wings and a Prayer z Anglicka, nápad dvoch dizajnérov, má namiesto náhrobkov včelie úle. Nechcú, aby cintoríny boli len miestom smrti, ale naopak vibrovali životom. Túto vibráciu majú zabezpečovať najmä včely, ktoré nahradia statické náhrobky živými.

Zasadenie živých kvetov, ktoré môžu včely opeliť, má podľa autorov omnoho väčší význam ako rezané alebo umelé kvety. Navyše sa budú vysádzať druhy rastlín potrebné pre prežitie včiel ako takých. Projekt myslí aj na tých, ktorí sa rozhodnú spopolniť – tí môžu byť rozptýlení pomedzi kvety ako hnojivo. O včely sa bude starať včelár, platený z predaja medu. A na svete je taký malý, ekofunebrácky biznis-plán.

Prach si a v kompost sa obrátiš

Napadlo vám niekedy, že by ste sa po smrti stali hnojivom pre vaše šaláty či redkvičku? Katrina Spade, autorka iniciatívy Urban Death Project, chce prírodné pochovávanie založiť na princípe kompostovania. Katrina plánuje stavať v mestských centrách trojposchodové budovy, v ktorých sa budú približne šesť týždňov rozkladať telá v zmesi dreva, slamy a iných prírodných materiálov. Dnešné cintoríny totiž podľa nej nemajú žiadny význam.

Takto si môžu blízky prísť pre kompost, vďaka ktorému sa telo ich blízkeho opäť začlení do prírodného kolobehu. Kompostovanie tiež pre ňu symbolizuje kolektívnosť, keďže sa telo rozkladá v spoločnosti ostatných a nie samé. „Projekt je stále v štádiu príprav s cieľom realizácie do 5 rokov,“ povedala pre náš portál Katrina.

Otázkou však ostáva, nakoľko je takýto kompost ekologický. Ľudské telo totiž obsahuje rezíduá liekov, antibiotík a rôznych chemikálií, ktoré môžu pôde aj uškodiť. „ Spolupracujeme s vedcami z Washington State University, aby sme sa uistili, že proces je bezpečný. V súčasnosti napríklad skúmame kompostovanie zubných plomb,“ vysvetlila Katrina.

FOTO - http://www.urbandeathproject.org
FOTO – www.urbandeathproject.org

Ide o viac než len o prírodu

Definícia prírodného pohrebu je často obmedzená a zahŕňa iba ochranu prostredia a prírody, nie sociálny aspekt. Ako píše Blanka Dobešová, ide v skutočnosti o dvojitý zámer. Zámer vytvoriť miesto pre prírodu sa spája so zámerom vytvoriť dôstojnú alternatívu ku konvenčným cintorínom. Fenomén prírodného pohrebníctva svedčí o premene spoločenského vnímania smrti a je to tiež prejav šetrného životného štýlu.

Prírodné cintoríny vytvárajú zázemie pre vnímanie smrti ako prirodzenej súčasti života a dovoľujú k nej zaujať otvorenejší a zodpovednejší prístup, sú priestorom pre dôstojné sa rozlúčenie v prírode, vytvárajú vľúdny priestor pre naše premýšľanie o smrti a umieraní. Zdôrazňujú potrebu participácie rodiny a známych na celom procese a majú väčší terapeutický charakter. Na takýchto pohreboch je atmosféra zväčša uvoľnenejšia, ľudia nie sú pod časovým stresom, okolo behajú deti a psy, priebeh pohrebu si môžete často zvoliť celý sami.

A čo u nás?

„Na Slovensku zatiaľ neexistuje cintorín, kde by sa takýmto spôsobom pochovávalo. Jeho vzniku predchádza stanovenie pravidiel, ktoré by mal obsahovať aj Zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve,“ vyjadril sa Pavol Ondera z časopisu Slovenské pohrebníctvo. Dodal však, že s urnou a popolom môžu pozostalí mimo cintorína nakladať ľubovoľne.

Sú u nás dostupné aspoň ekologicky rozložiteľné urny či rakvy? „Ekologické urny niektoré pohrebníctva a pohrebné služby majú vo svojej ponuke, v Bratislave to je napr. Pohrebná služba Stríž. Keďže však ide o produkt vyrábaný v krajinách, kde kladú väčší dôraz na pohrebnú kultúru, musí sa dovážať a teda zohľadniť aj cena,“ dodal Ondera.

Búranie stereotypov

Ktovie, či sú na prírodné pohrebníctvo ľudia u nás pripravení. Ako sa vyjadrila zástupkyňa združenia Kolobeh života Jana Pitková: „Otázka smrti je na Slovensku stále tabuizovaná a odsúvaná až na čas nutnosti jej riešenia. Zvyšuje sa tým strach zo smrti samotnej.“ Preto sa často ľuďom ani nechce premýšľať nad alternatívami. Na prírodné cintoríny sa navyše nenosia hŕby kvetov, vencov a dokonca ani sviečky. Tie sa prípadne zapaľujú na špeciálnom mieste, kde sa od nich nič nemôže zapáliť.

Túžba po pochovávaní citlivejšom k prírode ide ruka v ruke aj so zmenou myslenia typu „predovšetkým, aby si o nás nemysleli, že sa nestaráme o hrob“. Cintoríny by totiž mali byť o niečom inom.

Príklad ekologickej urny Ecopod. FOTO – www.ecopod.co.uk

Eko urny a eko rakvy

Pre lepšiu predstavu, kde môže telo pri prírodnom pohrebníctve spočinúť, prinášame pár príkladov.

Prútené rakvy sú vyrobené z prútia pestovaného trvalo-udržateľným spôsobom na anglickom vidieku. Sú ľahko rozložiteľné, používajú sa v Británii od 70. rokov. Navyše sa ich výroba často uskutočňuje v sociálnych podnikoch, kde dostávajú prácu sociálne slabší alebo bezdomovci.

Rakva Ecopod (http://www.ecopod.co.uk ) – tieto komerčne vyrábané rakvy navrhla asistentka pri prirodzených pôrodoch. Majú tvar struku zasadeného do zeme. Sú vyrábané z ručne recyklovaných novín a na vrch sa aplikuje papier vyrobený výlučne z dužiny moruše. Zvnútra sú natreté ekologicky rozložiteľnou farbou a je v nich bavlnený matrac. V ponuke je viacero motívov, dokonca sa dá rakva pomaľovať aj po svojom. Vyrába sa aj variant v tvare žaluďa – Acorn Urn (http://www.ecopod.co.uk)

Bios Urn (http://www.gerardmoline.com/en) – v roku 1999 vytvoril barcelonský dizajnér Gerard Moline bilogicky rozložiteľnú urnu zo škrupín kokosových orechov, kompaktnej rašeliny a celulózy. Vo vnútri sa nachádza semienko stromu, ktoré môže byť nahradené iným semienkom, prípadne výhonom ľubovoľnej rastliny. V roku 2005 bola vytvorená nová verzia Bios Urn, komerčne dostupná na trhu.

Capsula mundi (http://www.electropiknik.cz/viral/zapomente-na-rakve-organicke-pohrebni-lusky-promeni-vase-milovane-ve-stromy/2015/02/) – dizajnéri Anna Citell a Raoulo Bretzel navrhli organické pohrebné kapsuly, ktoré po pochovaní premenia telo na strom. Telo je pochované v embryonálnej polohe a na kapsulu je zasadený strom, pričom sa dá vybrať z viacerých druhov. Projekt je zatiaľ len konceptom, ale pokiaľ mu bude dovolené pokračovať, zakladatelia si kladú si za cieľ vytvoriť spomienkové parky namiesto cintorínov s náhrobkami.

Memorial reef (http://www.reefball.org ) – spomienkové útesy, kde hlavnými prvkami sú útesové gule alebo moduly, ktoré vzniknú zmiešaním betónu s popolom zosnulého. Po rozlúčkovej ceremónii sú moduly položené na do mora a vytvárajú domov pre morské živočíchy. Väčšina takto vytvorených útesov sa nachádza na juhovýchodnom pobreží USA.

Popol môže poslúžiť aj morskému životu. FOTO – Reef Ball

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Kľúčové slová:

ekocintorín, enviro, smrť

Ďalšie články od autora:

Doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene, kde našla svoju “eko” rodinku a nové pohľady na svet a absolventka Sokratovho inštitútu.  Momentálne skúma a zachraňuje (okrem seba) aj staré a krajové odrody jabloní, hrušiek a tiež oskoruše. Verí, že ich čoskoro bude vysádzať na prvom prírodnom cintoríne vo Zvolene. V ekofunebráctve a otvorenom prístupe ku smrti vidí veľký potenciál.