Prečo štát rozhoduje, či môžem zomrieť, alebo nie?

Lekárka Jana Matavovská otvorila v júni v slovenských médiách diskusiu o eutanázii. Keďže sa podľa vlastných slov nachádza v už nedôstojnej fáze ochorenia sklerózy multiplex, chcela by mať možnosť podstúpiť eutanáziu, teda smrť z milosrdenstva.

Požiadala o to ministerstvo zdravotníctva, no to jej žiadosť zamietlo. Rozhovor v Denníku N, v ktorom Matavovská verejne priznala svoje želanie zomrieť, vyvolal búrlivú diskusiu.

Rozprávali sme sa s ňou o tom, či odvtedy došlo k nejakým zmenám. Tvrdí, že zodpovedné osoby zvolili alibistický prístup, keď sa k eutanázii nepostavili vyslovene odmietavo, ale ani ju nepodporili. Reakcie bežných ľudí, ktoré sa ku lekárke dostali, však boli prevažne pozitívne.

„Ľudia mi hovorili, že by som mala mať právo sama rozhodnúť o svojom živote. Volali mi aj vysoko postavení politici, ktorí mi chceli pogratulovať ku snahe otvoriť diskusiu na túto tému, ale urobili tak iba neoficiálne, pretože by ich vraj ostatní politici rozšliapali, keby mi podporu prejavili otvorene. Jedna pani mi napríklad povedala aj to, že je veriaca, no nie je fanatik. Ja osobne si myslím, že fanatizmus všetkých ľudí by skončil, keby sa mali starať o takého „kripľa“, ako som ja, alebo ním priamo byť, “ hovorí Matavovská otvorene.

Pštrosia politika

Napriek tomu, že ľudí téma eutanázie stále viac zaujíma, oficiálne inštitúcie , politici či predstavitelia cirkvi sa k nej radšej nevyjadrujú vôbec. Diskusia naďalej prebieha len vo vedeckých, či právnických kruhoch. Odkedy sa Matavovskej podarilo naštartovať mediálnu diskusiu na túto tému, k posunu teda nedošlo.

„Bojím sa, že väčšina odborníkov, ktorí by sa mali k tomu vyjadriť, pchá hlavu do piesku. Vyslovene sa nechcú vyjadriť a neprijmú pozvanie do diskusie,“ hovorí. Je to podľa nej pštrosia politika. „Tvárime sa ako krajina, kde ľudia ako ja neexistujú. Je to tak totiž jednoduchšie. Stačí ľudí postrašiť, že by sa eutanázia zneužívala. To sa potom ale takému človeku musí dosť ťažko chodiť k lekárom, keď si myslí, že každý lekár je vrah.“

Kvôli postupujúcej chorobe stráca Matavovská pohyblivosť svalov a tvrdí, že nechce byť ťarchou pre priateľa, ktorý sa o ňu stará. „Ja už si teraz ledva umyjem zuby, väčšinou si ich už ani neumývam,“ popisuje. O právo na dôstojnú smrť začala bojovať v roku 2011, keď pochopila, že jej stav sa už nezlepší. „Vtedy bol môj život ešte dôstojný, čo sa časom zmenilo, avšak napriek tomu by som mohla ešte aj dnes dôstojne umrieť,“ tvrdí.

O tom, či bude ťažko chorá lekárka žiť alebo nie však momentálne rozhoduje štát, ktorý nielen jej dobrovoľný odchod zo sveta nechce povoliť.

„Som z toho zdesená. Tvárime sa ako kresťanský štát, pritom sme ním len v úvodzovkách. Veď sa pozrite napríklad na náš problém prijať utečencov. Kde je to naše kresťanstvo? Hlásime sa k nemu len dovtedy, pokiaľ nás neobťažuje. Je to len taký plášť, ktorý si dávame a myslíme si, že sme potom lepší,“ myslí si.

Photo credit: Soumyadeep Paul / Foter.com / CC BY
Photo credit: Soumyadeep Paul / Foter.com / CC BY

Zakážme aj chirurgiu?

Mnohí ako protiargument eutanázie používajú Hippokratovu prísahu, podľa ktorej sú lekári povinní poskytnúť človeku neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Keby sme sa však riadili presne podľa prísahy, nemohli by sme ľudí podľa Matavovskej ani poriadne liečiť.

Hippokratova prísaha totiž zakazuje napríklad na pacienta použiť nôž. „Akýkoľvek chirurgický odbor by teda bol odpísaný a množstvo pacientov by do dnešného dňa umieralo na banálne ochorenia, ktoré sa dajú jednoducho a veľmi efektívne riešiť cestou chirurgického zákroku. Pri tom sme ale pochopili, že chceme pacientovi pomôcť tým, že ten nôž použijeme. Hippokratova prísaha hovorí aj to, že pacientovi nikdy nepodám lieky, aby som ho usmrtil. Zároveň si ale uvedomujeme, že nikto by nechcel byť v stave, v akom som ja,“ vysvetľuje.

Mali by sme teda podľa nej prijať legislatívu, ktorá by lekárom umožňovala znížiť pacientove utrpenie, aj keď by jej následkom bola pacientova smrť a teda by nevnímala eutanáziu alebo asistovanú samovraždu ako trestný čin.

„Čo tak vnímať to obrovské psychické utrpenie, ktoré mi tento stav prináša? Odporcovia eutanázie sú alibisti, ak argumentujú Hippokratovou prísahou, pretože je v nej veľa vecí, ktoré už dnes nesedia. Je to síce pekná ceremónia, ale Hippokrates žil 400 rokov pred Kristom. Doba je dnes už modernejšia a vyspelejšia. V mnohých krajinách, ktoré sú od nás ekonomicky a asi aj mentálne vyspelejšie, eutanáziu alebo asistovanú samovraždu už schválenú majú,“ dodáva.

Nemusí ju využiť každý

Mnohí ťažko chorí aj ich blízki veria, že vždy existuje nádej na zlepšenie. Pre iných má zas aj chabý náznak úsmevu na tvári ťažko chorého partnera obrovský zmysel. Do akej miery a pri akých problémoch považuje človek svoj život za dôstojný je podľa Matavovskej u každého rozdielne. „O tom je eutanázia, že niekto ju využije a niekto nie,“ myslí si.

Problémom nie je odmietavá reakcia spoločnosti, ale neochota oficiálnych inštitúcií o eutanázii vôbec diskutovať. Aj keby teda niektorá z politických strán predložila návrh na zmenu legislatívy, ktorým by eutanáziu alebo asistovanú samovraždu legalizovali, v parlamente by podľa Matavovskej neprešiel.

„Každá politická strana bude kalkulovať aj s tým, že čo ak náhodou je jej volič veriaci, čo ak by sa mu to nepáčilo a ona by prišla o hlas. Je to ich úbohosť, lebo hlasy voličov sú pre nich prednejšie ako princípy,“ myslí si.

Spomína, ako sa raz pýtala lekára, ktorý hovoril o paliatívnej starostlivosti (starostlivosť o terminálne chorých pacientov, respektíve umierajúcich), že prečo zároveň nehovorí aj o eutanázii. „Odpovedal mi, že to nie je problém lekárov, ale tejto spoločnosti. Ja si ale myslím, že to je aj problém lekárov. Keby sa za eutanáziu postavili, tak sme už dávno niekde inde,“ tvrdí.

Po uverejnení rozhovoru v Denníku N sa jej ľudia chceli poskladať na zaplatenie drahej asistovanej samovraždy vo Švajčiarsku, čo odmietla. „Zbierku od bežných ľudí som odmietla, lebo pre nich by to znamenalo obmedzenie v ich vlastnom rozpočte. Ale som im za to určite vďačná. Keby sa mi ozval Široký, Výboh alebo iný mediálne známy bohatý človek, tak by som to asi prijala, ale nikto taký sa mi neponúkol,“ hovorí.

Na záver nášho rozhovoru Matavovská dodáva: „Každý z nás raz zomrie. Nech sa tomu bránime ako chceme. Niekto skôr, niekto neskôr. Smrť ale čaká každého, je to jediná istota, ktorú v živote máme.“

Photo credit: Dimit®i / Foter.com / CC BY-NC-ND
Photo credit: Dimit®i / Foter.com / CC BY-NC-ND

Právnička Laciaková: Za asistenciu pri samovražde hrozia až tri roky vo väzení

Právnička Lucia Laciaková sa zaoberá problematikou eutanázie a asistovanej samovraždy z pohľadu trestného práva. Hovorí, že si treba uvedomiť, že povolenie dobrovoľného odchodu zo sveta by neznamenalo, že by sa preň museli rozhodnúť aj tí, ktorí to nechcú.

Doktorka Matavovská otvorene v médiách priznala, že chce podstúpiť eutanáziu. Podarilo sa jej tým otvoriť na túto tému v spoločnosti diskusiu, no ku zmene právneho stavu zatiaľ nedošlo.

„Nemyslím si, že pojem otvorila je ten správny. Tá diskusia tu už dlhší čas bola, no prebiehala skôr na neverejných fórach, odborných prednáškach a konferenciách. Pravdou je, že vyjadrenie MUDr. Matavovskej pretrhlo mediálnu hrádzu a o tému eutanázie sa začali zaujímať aj médiá. Tie sa o túto problematiku dovtedy prehnane nezaujímali. Samozrejme mnohí by mi mohli oponovať, že to nie je pravda, článkov o eutanázii bolo predsa na naše pomery dosť. Áno, kvantitatívne možno – ale kvalitatívne? Treba rozlišovať medzi povrchným článkom o eutanázii, ktorým sa bulvárne plátky snažia vyvolať senzáciu u čitateľov a medzi článkami, v prípade ktorých si novinár dá tú námahu naštudovať si danú problematiku viac do hĺbky a ktoré majú vďaka tomu určitú pridanú hodnotu, teda zobrazujú problematiku eutanázie odborne a bez prehnaných emócií. O to prekvapujúcejšia je vlna mediálneho a spoločenského záujmu, ktorú sa MUDr. Matavovskej podarilo vyvolať svojou úprimnou spoveďou pre Denník N.“

O právo dobrovoľne ukončiť svoj život s pomocou z tretej strany žiadala ministerstvo zdravotníctva, ktoré však jej žiadosť zamietlo.

„Logicky, jednak ide o ústredný orgán štátnej správy, ktorý si nemôže dovoliť podporovať postupy, nech už by boli akokoľvek humánne, ktoré by boli v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. ktoré by boli protiprávne.

Reakcie verejnosti na jej otvorené priznanie v médiách boli pritom prevažne pozitívne…

„Áno a to je dobré. Myslím si, že si ľudia viac uvedomujú, že nie je v poriadku, ak rozhodnutie o tom, či môžete vy ako jednotlivec zomrieť, keď si to vyslovene prajete, je výlučne v rukách štátu.“

Ako je dnes v slovenských zákonoch upravená problematika eutanázie, respektíve asistovanej samovraždy?

„Na úvod považujem za nevyhnutné poukázať na to, že eutanázia a asistovaná samovražda sú dva absolútne odlišné medicínsko-právne inštitúty, resp. spôsoby ukončenia života. Asistovaná samovražda nie je forma eutanázie, ako si mnohí myslia. Je potrebné tieto dva pojmy rozlišovať.

Eutanázia môže byť  aktívna alebo pasívna. V prípade aktívnej eutanázie ide o spôsobenie smrteľného následku na základe úmyselného konania inej osoby (napríklad podaním jedu vo forme tabliet, intravenózne atď.) V prípade pasívnej eutanázie ide o absenciu nevyhnutného konania tretej osoby, teda o jej nekonanie v dôsledku čoho u pacienta dochádza k smrteľnému následku (napríklad nepodanie potrebných liečiv, neaplikovanie nevyhnutných medicínskych postupov, ktorých podávanie a aplikovanie je potrebné  s cieľom udržania pacienta či chorej osoby pri živote).

Zároveň rozlišujeme eutanáziu vyžiadanú a nevyžiadanú. V prípade aktívnej eutanázie vyžiadanej ide o podanie látky pacientovi na základe jeho žiadosti. Ak by tretia osoba podala takúto látku pacientovi, bez jeho výslovnej žiadosti, ide o aktívnu eutanáziu nevyžiadanú. Rovnako delíme aj pasívnu eutanáziu. O vyžiadanej pasívnej eutanázii možno hovoriť, ak v dôsledku nekonania tretej osoby dôjde k smrteľnému následku ako konečnému prejavu určitého ochorenia, no pacient s takýmto postupom prejavil súhlas, teda si ho priamo želal. O nevyžiadanú pasívnu eutanáziu ide vtedy, ak v dôsledku nekonania tretej osoby, ktoré je pre zachovanie života nevyhnutné, dôjde k vzniku smrteľného následku a to bez výslovného súhlasu, bez želania či iného vyjadrenia pacienta.

V prípade asistovanej samovraždy ide o pomoc pri ukončení života, avšak na rozdiel od eutanázie, pacient ukončí život vlastným konaním. Teda je to samotný pacient, kto užije látku, ktorá mu privodí smrť, ale urobí tak pod dohľadom lekára. Na označenie asistovanej samovraždy sa používajú pojmy ako ,,pomoc pri zomieraní“ (aid in dying) alebo ,,dôstojné zomieranie“ (death with dignity).

V súčasnosti nie je na Slovensku legálna žiadna z aktívnych foriem eutanázie, rovnako ani asistovaná samovražda. Z uvedených foriem eutanázie je na Slovensku legálna len pasívna eutanázia vyžiadaná. Dochádza k nej pri uplatňovaní negatívneho reverzu. V prípade negatívneho reverzu ide o odmietnutie zdravotnej starostlivosti, liečby alebo akéhokoľvek iného zdravotného výkonu, pacientom. Pričom pacient je v plnej miere poučený o následkoch, ktoré jeho rozhodnutie o odmietnutí zdravotnej starostlivosti obnáša, teda o tom, že bez nevyhnutnej liečby umrie. Právo odmietnuť zdravotnú starostlivosť má každý bez výnimky.

Aký trest by hrozil osobe, ktorá by sa dopustila eutanázie alebo asistovanej samovraždy?

„Z pohľadu trestného práva ide v prípade eutanázie o trestný čin úkladnej vraždy alebo trestný čin vraždy v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona. Za úkladnú vraždu hrozí človeku odňatie slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov, za vraždu pätnásť až dvadsať rokov. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, či je prítomná vopred uvážená pohnútka u páchateľa. Laicky by sa vopred uvážená pohnútka dala vysvetliť ako rozhodnutie usmrtiť iného, ktoré pretrváva dlhší čas. V prípade asistovanej samovraždy ide o trestný čin účasti na samovražde za ktorí hrozí trest odňatia slobody až na tri roky.“

Mnohí odporcovia eutanázie a asistovanej samovraždy argumentujú tým, že vždy je nádej na zlepšenie a že aj napriek ťažkým diagnózam môže život dávať chorému zmysel.

„To všetko je pochopiteľné a nikto to nespochybňuje. Treba však pochopiť jednu vec, a to tú, že uzákonenie eutanázie by automaticky neznamenalo zakotvenie povinnosti, že ju musí podstúpiť každý, aj ten kto nechce. Práve naopak, znamenalo by to uzákonenie práva, teda možnosti aby ju podstúpili iba tí, ktorí o ňu majú skutočne záujem.“

Dá sa legislatívne zabezpečiť, aby možnosť eutanázie niekto nezneužil, napríklad ak by sa chcel skôr dostať k dedičstvu?

,,Áno, určite sa dá zabezpečiť ochrana pred zneužitím možnosti eutanázie alebo asistovanej samovraždy. Na to je však potrebné, aby bola právna úprava eutanázie alebo asistovanej samovraždy, ako aj samotný proces ich schvaľovania dostatočne dobre právne ošetrený. Aby sme však k takej právnej úprave dospeli, museli by ju vytvoriť erudovaní odborníci z oblasti práva a medicíny, ktorí sa tejto problematike dlhodobo venujú.“

Páčil sa Vám tento text? Podporte nás!

Pošlite na pošli na vybrali.sme.sk

Kľúčové slová:

eutanázia, legislatíva, smrť, štát

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.