Školstvo sa dá zmeniť aj bez osvieteného ministra, hovorí riaditeľ dedinskej školy, kde učia inak

SLAVOMÍR MATEJKA je riaditeľ základnej školy s materskou školou v Pliešovciach. Postupne skúša zavádzať metódy, ktoré by sme čakali skôr na elitnom súkromnom gymnáziu niekde v Bratislave, a dokazuje tak, že školstvo sa dá zmeniť už dnes, netreba čakať na systém.

Hovoríš, že niektorí učitelia sú mentori, iní dementori. Prečo?

Je to osobná skúsenosť. Už počas školskej dochádzky som si postupne začal uvedomovať, že niektorí učitelia ma dokázali motivovať ani nie tak prostredníctvom učiva, ale svojej vlastnej osobnosti. Boli slušní, féroví, vedeli pochopiť pubertálnu dušu a dať mi priestor. Ich protikladom boli učitelia, ktorí toto nechápali. Videli iba svoju víziu predmetu, toho, čo nás majú naučiť, ale nás ako osobnosti nechápali. Týchto by som nazval dementori. Ich vízia bolo iba učivo, ale či tam žiaci boli alebo neboli, im bolo prakticky jedno.

Napriek tomu, že si spomínal, že tvoje skúsenosti so školstvom neboli príliš pozitívne, si sa stal učiteľom. Ako je to možné?

Stačilo mi ochutnať prvú hodinu. Nechcel som vôbec byť učiteľom, pre mňa boli učitelia také špecifické osobnosti. Keď som sa však prvýkrát postavil pred deti a videl som, čo im môžem dať – že to nemusí byť len učenie, ale môžem im priniesť aj dobrú náladu, spokojnosť, smiech či istý pocit vzájomnosti, tak ma to dostalo.

slavomir-matejka
Slavomír Matejka – riaditeľ ZŠ v Pliešovciach, účastník Komenského inštitútu, hovorí na konferencii Pedagogickí hrdinovia o svojom mikroprojekte „Mentor, či dementor– alebo cesta učiteľa k šťastiu. FOTO – Archív Živice

Ako si sa dostal k učeniu?

Počas letných prázdnin som trhal burinku na záhrade, keď za mnou prišiel sused – učiteľ. Opýtal sa, či by som nechcel popri štúdiu 4-krát do týždňa učiť angličtinu na našej miestnej škole. Ako 19-ročný som sa teda prišiel na moju školu opýtať pani riaditeľky, či by som tam mohol učiť. Tá len vyvalila oči, lebo si pamätala moje pokarhanie (smiech), vedela však, že som chodil na gymnázium, takže ma prijala. Mojou motiváciou bolo si jednoducho zarobiť na pivo. Po prvej hodine sa mi to ale tak zapáčilo, že som doma oznámil, že končím so štúdiom na technickej univerzite a idem sa vyučiť za učiteľa, čo som aj spravil.

Po pár rokoch praxe si však vyhorel. Ako sa to stalo? Kam zmizlo tvoje nadšenie?

Študoval som diaľkovo popri práci v škole. Štúdium na vysokej škole mi poskytovalo veľmi málo poznatkov uplatniteľných v každodennej učiteľskej praxi. Preto som sa venoval i rôznym alternatívnym spôsobom vyučovania. Jednou z týchto možností bolo aj integrované tematické vyučovanie. V tomto systéme neexistujú klasické vyučovacie hodiny. Namiesto nich si vytvárate vyučovacie bloky z jednotlivých hodín a deti tak nevedia, či majú matematiku, alebo angličtinu – pracujú na téme, ktorá je blízka ich životu. V tom období som sa na jednej škole, kde sa učili týmto spôsobom, pýtal detí, či sa tešia do školy, a ony mi s obrovským nadšením začali hovoriť, ako sa tešia, lebo zajtra budú robiť toto a hento. Na mojej škole sa mi to nie vždy darilo vzhľadom na rozvrh a bol som z toho niekedy frustrovaný. K tomu sa pridávala otázka postavenia učiteľa, ktorá v našej spoločnosti dodnes nie je žiadnym spôsobom výnimočne cenená.  Keď som niekde prišiel a povedal, že som učiteľ, tak mi ľudia hovorili, že to by teda nerobili. Po 11 rokoch som sa preto rozhodol, že s učením úplne seknem.

Po prvej hodine sa mi to ale tak zapáčilo, že som doma oznámil, že končím so štúdiom na technickej univerzite a idem sa vyučiť za učiteľa, čo som aj spravil.

Čo si išiel robiť?

Išiel som robiť vyšetrovateľa na políciu.

Prečo si si vybral zrovna políciu?

Ja vlastne ani neviem. (smiech) Povedal som si, prečo nie. Je to zaujímavá práca, človek má výsluhový dôchodok a potom by som mohol možno aj znova učiť. Pracoval som tam pol roka a došlo mi, že to nie je cesta, ako tých 15 rokov do dôchodku vydržať. Klobúk dole pred tými, ktorí to robia denne, lebo človek na polícii počas pracovného dňa prichádza do styku prevažne iba s negatívnymi vecami a k tomu sa pridáva obrovské zaťaženie spismi a byrokraciou. Na polícii jednoducho nie je taká radosť zo života ako v škole.

Čiže si sa rozhodol vrátiť do školy?

Keď mi bolo jasné, že v polícii už nechcem byť, rozmýšľal som, či sa vrátiť do školy. Skúsil som zavolať pani riaditeľke a náhodou sa im v tom čase uvoľnilo miesto, tak som sa vrátil na moju školu. Skúsenosť z polície mi pomohla v tom, že som zrazu začal prácu v škole vnímať úplne inými očami. Určite odporúčam všetkým učiteľom po nejakej dobe vyskúšať pracovať v inej oblasti, aby načerpali iné vnemy, mali iné kontakty, a ak by sa rozhodli učiť ďalej, načerpali by strašne veľa energie. Tak isto by si možno viac vážili to, čo majú, lebo ja si myslím, že učenie je jedna z najkrajších prác, aké človek môže robiť.

mentoring
Slávo na svojej škole zaviedol vzájomný mentoring pre učiteľov. FOTO – Archív SM

Máš pocit, že by sa tvojmu vyhoreniu dalo predísť, keby si mal mentora?

Určite áno. Ja som silne pociťoval nesmiernu samotu. Mohol som sa poradiť s kolegami, ale priestoru, chuti a času na to bolo strašne málo. Pokiaľ sa však vytvorí medzi mentorom a jeho partnerom (menteem) vzťah založený na dôvere, dejú sa zázraky. Je možné, že i po 20 rokoch praxe si priznám, že s niečím bojujem. Môžem povedať o najtemnejších zákutiach učiteľského života. Mentor mi môže poskytnúť úplne iný uhol pohľadu a otočiť ho iným smerom. Myslím, že mentoring je jeden zo spôsobov, ako vyhoreniu predísť.

Preto si sa rozhodol systém mentoringu zaviesť na tvojej škole? Máš pocit, že hrozí vyhorenie aj niektorým z tvojich učiteľov?

Podľa mňa hrozí vyhorenie úplne každému učiteľovi. (smiech) Po rokoch praxe má už asi každý z nás nejaký svoj zabehnutý štandard a dni sa občas môžu stať šedivé, všedné. Mentoring učiteľovi do dní vnesie novú energiu, nové výzvy a aj pohľad na vlastnú prácu očami skúseného kolegu.

Ako reagovali učitelia na ponuku mať mentora a robiť mentora niekomu z kolegov?

Ako riaditeľ som ich všetkých nedemokraticky “donútil” absolvovať dvojdňové školenie o mentoringu. Mojím cieľom bolo získať aspoň polovicu kolegov, aby sa do programu zapojili. Nakoniec nás je presne polovica, čiže 9 ľudí. Vytvorili sme vzájomné dvojice, ktoré sa nemenia, chodia si vzájomne na hodiny a poobede to spoločne preberajú. Ja im do toho vôbec nezasahujem, jedine ak treba, tak s pani zástupkyňou zmeníme rozvrh tak, aby sa mohli navštevovať na hodinách. Inak je to celé úplne na nich.

Podľa mňa hrozí vyhorenie úplne každému učiteľovi. (smiech) Po rokoch praxe má už asi každý z nás nejaký svoj zabehnutý štandard a dni sa občas môžu stať šedivé, všedné. Mentoring učiteľovi do dní vnesie novú energiu, nové výzvy a aj pohľad na vlastnú prácu očami skúseného kolegu.

Máš už nejaké výsledky?

Asi najviditeľnejšia je jedna pani učiteľka, ktorá pred rokom pôsobila ako pred vyhorením, chodila po škole taká vážna, odučila si svoje, ale chýbala jej energia. Teraz z nej vyrástla usmiata osobnosť. Keď odchádza zo stretnutia s mentorom, je vysmiata a plná energie. Vidieť po rokoch praxe učiteľa odísť zo svojej hodiny s úsmevom a energiou, je niečo úžasné! Iná pani učiteľka zas začala využívať daltonské vyučovanie na hodinách dejepisu na druhom stupni. Aj iní učitelia mi povedali, že sa im ten systém páči, že je super vedieť spätnú väzbu od kolegu, počuť, že sú ich hodiny dobré, a mať podporu. Ja navyše nemusím toľko riešiť klasické hospitácie, lebo hodnotiť prácu človeka na základe návštevy jednej-dvoch hodín do roka, je scestné.

Viacerí začínajúci učitelia mi hovorili, že im tento druh spätnej väzby veľmi chýbal, a vlastne vôbec nevedeli, či učia dobre.

Na školách by mal v tomto prípade fungovať štatút uvádzajúceho a začínajúceho učiteľa, ale môže sa stať, že tento vzťah bude len formálny, nemusí fungovať na báze dobrovoľnosti a slobody.  Preto sa to nedá porovnať so vzťahom s mentorom. Model vzájomného mentoringu je navyše uplatniteľný nielen pre začínajúceho kolegu, ale i skúseného. Ja osobne mám ako mentorku kolegyňu so štvorročnou praxou. Moka prax je dvadsaťročná, ale jej pohľad na moje hodiny je veľkou inšpiráciou.

Myslíš, že by sa systém mentoringu dal aplikovať na všetky školy?

My to robíme v bežnej štátnej škole, takže prečo nie. Veľa záleží na ľuďoch, ja mám šťastie na otvorených ľudí a výborný kolektív. Ani u nás sa nezapojili všetci, ale pokiaľ im to nechám len ako možnosť, bude to fungovať. Mentoring je o slobodnej vôli. Veľkou pomocou a hnacím motorom bola pre nás i supervízia. Túto nám zastrešovali Dávid Králik, Janka Balážová a Vierka Chrenková z LEAF-u. Raz štvrťročne nás navštívili a konzultovali s každou mentorskou dvojicou ich individuálne výzvy. Supervíziu od skúsenejších kolegov by som určite odporúčal každej škole, ktorá by vstúpila do procesu vzájomného mentoringu.

Projekt mentoringu si rozbehol v rámci svojho štúdia na Komenského inštitúte. Z vašej školy si už tretí, ktorý sa Komenského zúčastnil. Zdá sa, že inovatívny prístup k školstvu sa dá aplikovať aj inde ako na súkromnej škole v Bratislave.

Určite, záleží na našej vôli a chuti. Sme vo fáze vytvárania si vzťahov, aby každý dokázal objaviť, čo v ňom je, mal chuť do učenia a robil to ozaj s radosťou. Jednoduché zmeny sú schodné aj v obyčajnej dedinskej štátnej škole.

Čiže často je odvolávanie sa na ministerstvo a predpisy len nejaká výhovorka a zmeny sa dajú robiť už aj v súčasnom systéme?

Systém v súčasnosti skôr učiteľa brzdí, ako pomáha. Na druhej strane môžem mať slobodnú vôľu, čo mám na hodine s deťmi robiť, ale aké prostriedky a metódy si na to zvolím. Ak chcem mať z učenia radosť a chcem, aby aj žiaci z toho niečo mali, tak musím na sebe makať.

Čo je tvojím motorom, aby si sa nenechal len unášať zaužívaným systémom, ale snažil sa svoju školu zlepšiť? Predpokladám, že peniaze to v školstve zrovna nie sú.

(Smiech) Nie, ako riaditeľ dokonca nemám v škole najvyšší plat. Plat teda nie je moja motivácia. Motorom sú hlavne vzťahy. Keď vidím, že ľudia u nás fungujú, usmievajú sa, je tam spätná väzba a pracuje sa. Mám zimomriavky, keď za mnou prídu rodičia, že niekde počuli o našej škole, alebo, že ich dieťaťu sa niečo páčilo. Pri tom človek dobije strašne veľa energie. A ďalším veľkým dobíjačom energie je Komenského inštitút, to je niečo neskutočné! Ja som dokonca oslovil Juraja (zakladateľ Komenského inštitútu, pozn. red.), že by som nejakému ďalšiemu kolegovi štúdium rád aj zaplatil, aby sme v tomto trende našej školy pokračovali. Ja sám by som sa najradšej prihlásil rovno aj do ďalšieho ročníka. (smiech)

mentoring
Rozbehnúť mentoring na škole pomáhal aj skúsený mentor Dávid Králik. FOTO – Archív SM

Hovoríš o tom, že občas vás chodia rodičia pochváliť, ale vraj často sú práve rodičia tí, ktorí pokrok v školách brzdia.

Už nejakých 15 rokov dozadu sme skúšali vymeniť známky za slovné hodnotenie, ale chyba nastala v tom, že sa to zavádzalo veľkým tlakom a silným presviedčaním rodičov, pričom ani samotní učitelia s tým neboli vždy stotožnení. A tým, že rodičia si zažili vzdelávací systém, ktorý v tom čase fungoval, často nepochopia, prečo by malo byť pre ich deti dobré niečo iné. Novinky teda môžu často stroskotať na rodičoch. Boli sme napríklad na školení písma Comenia Script, čo považujem za úplne úžasné, ale nemám zatiaľ odvahu to pred rodičmi vytiahnuť, lebo mám pocit, že by tam zatiaľ bola cesta zarúbaná. Rodičov si treba pre školu získať, a to nie je vždy jednoduché.

Ako by sa dalo s rodičmi pracovať lepšie?

Perfektná vec je napríklad to, čo robí Stanka Opátová zo základnej školy v Nižnej. Ona učí matematiku Hejného metódou a pozýva si rodičov na hodinu, kde ich touto metódou učia matematiku ich vlastné deti. Rodičia tak zažijú na vlastnej koži, že táto metóda funguje.

Vidieť po rokoch praxe učiteľa odísť zo svojej hodiny s úsmevom a energiou, je niečo úžasné!

Systém teda už dnes umožňuje riaditeľom a učiteľom učiť inak. Čo si myslíš, že je bariéra, pre ktorú neskúša učiť inak viac učiteľov?

Veľmi silným motivátorom, alebo skôr demotivátorom sú vonkajšie faktory: nízke finančné ohodnotenie, postavenie v spoločnosti, negatívna atmosféra na pracovisku, časová zaneprázdnenosť, nesystémové zmeny v školstve, vysoký vek odchodu do dôchodku a zabehnutá rutina. Pokiaľ sa však vnútorne nastavím do módu “chcem učiť lepšie”, dokážem robiť zmeny na úrovni vzťahov a pracovnej atmosféry v triede, zmeny na úrovni komunikácie s rodičmi, zmeny v utváraní pozitívnej pracovnej atmosféry a dokonca dokážem inšpirovať kolegov z iných škôl. Toto dokážeme už dnes. Stačí si stanoviť svoj osobný cieľ rozvoja, na ktorom chcem za určité obdobie pracovať a pomaly sa posúvať ďalej. Samozrejme i tu existujú hranice. Podporou k zmene môže byť ústretové vedenie, rodičia a pozitívna pracovná klíma. A v tomto vidím recept na podporu zmien, ktoré je možné robiť už dnes.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.