Zlo sa nikdy nepácha tak dôsledne, ako keď sa pácha z náboženského presvedčenia, hovorí bývalý Svedok Jehovov

PAVOL ROMAN bol vychovávaný v rodine Svedkov Jehovových, ktorí ho presviedčali, že vonkajší svet je zlý a plný zlých ľudí. Na vysokej škole sa zamiloval do spolužiačky, čo viedlo k jeho vystúpeniu z radov Svedkov a exkomunikácii. V otvorenom rozhovore popisuje, ako vyzeral jeho život ako Svedka a ako prebiehalo vystúpenie z cirkvi.

Ako si sa stal Svedkom Jehovovým?

Zdanlivo úplne nedobrovoľne, ale vlastne aj dobrovoľne. Vyrastal som v hodnotovom a náboženskom systéme rodičov, ktorí sú pokrstenými Svedkami Jehovovými.

Prečo si tvoji rodičia zvolili práve túto cirkev?

Moji rodičia sú, ako nepočujúci, veľmi špecifický prípad. Spôsob, ako sa najčastejšie ľudia dostanú ku Svedkom Jehovovým, a tým sú oni aj preslávení, je evanjelizácia. Snažia sa ísť podľa fundamentalistického výkladu Biblie, kedy Ježiš Kristus, ako ich vzor, povedal: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ Čiže chodia za ľuďmi a presviedčajú ich.

palo-roman
Pavol Roman. FOTO – Archív PR

Tvoji rodičia sa teda k tomu dostali takouto cestou?

V podstate aj áno, špecifikum však je, že moji starí rodičia z obidvoch strán boli z väčšinového kresťanského náboženstva. Kvôli komunikačným a informačným bariéram im však náboženstvo nebolo sprostredkované. Nerozumeli tomu, čo sa v kostoloch, do ktorých dedko a babka chodili, hovorilo, a nenapĺňalo ich to. Keď sa dostali k informáciám z Biblie, čo im v posunkovom jazyku umožnili Svedkovia Jehovovi, zrazu im veci z kresťanstva dávali zmysel. Preto sa rozhodli dať pokrstiť ako Svedkovia. Toto je kľúčový krok, ako sa človek stáva Svedkom Jehovovým. Svedkovia sa nekrstia ako deti, ale spravidla sa to deje v období, kedy sú už plne vedomí. Je to taký verejný rituál, kde zodpovedajú dve otázky. Prvá je, či človek oľutoval predchádzajúci spôsob života, tá druhá, či sa v duchu evanjelia chce stať Jehovovým Svedkom. Ak odpovie na obidve áno, vtedy dochádza k verejnému krstu a človek sa oficiálne stáva Svedkom. Toto sa stalo aj rodičom a mne, keďže som v tom vyrastal a veľmi som si vážil, čo mi rodičia dávali. Dodatočne začali veci okolo toho dávať zmysel aj mne. Takže som sa dal tesne pod osemnástkou pokrstiť.

Čím bolo tvoje detstvo špecifické?

Začnem tým pozitívnym. Myslím si, že moje detstvo bolo veľmi šťastné, plné lásky, starostlivosti a podnetov. Väčšia časť mojej rodiny nie sú Svedkovia, takže tam to nebolo ničím zvláštne. V prostredí mimo rodiny som sa však pohyboval najmä medzi Svedkami. Vyrastal som v spoločnosti, kde sa nepilo, to Svedkovia nemôžu. Nefajčilo sa ani nenadávalo, kládol sa dôraz na to, aby ľudia premýšľali, čítali Bibliu, trávili čas bohumilým spôsobom. Toto však pri fundamentálnom výklade Biblie znamenalo aj to, že by sme sa mali stretávať s ľuďmi, ktorí vedú podobný spôsob života – všetci ostatní sú nevhodní. Áno, treba chodiť do školy, treba sa nejako živiť, ale tam je tá hranica. Ani o emóciu navyše prejaviť tomu človeku. Pretože je to človek zvonku. A toto poznačilo moje detstvo, keďže som svet vnímal ako zlé miesto, v ktorom žijú zlí ľudia. Mal som sekať dobrotu, aby človek nezažil boží trest.

Toto poznačilo moje detstvo, keďže som svet vnímal ako zlé miesto, v ktorom žijú zlí ľudia. Mal som sekať dobrotu, aby človek nezažil boží trest.

Ako prebiehalo tvoje detstvo v škole? Ty si sedel v triede a nerozprával si sa so spolužiakmi?

Vtedy som to až tak neriešil. Deti sú niekedy omnoho zdravšie v názoroch ako dospelí, ktorí sú plní rôznych nánosov. V čase školy sme sa teda normálne hrali, učili sa, ale po škole som si nevytváral nejaké zdravé vzťahy, nebol som k tomu vedený. Poviem konkrétny príklad. Učíme sa, hráme sa, všetko v poriadku, ale oni ťa pozývajú aj na oslavy narodenín, Vianoc, a to je zlé. Doma a v komunite mi hovorili, že oni mi nechcú to najlepšie. A ja som to akceptoval. Veď toto sú ľudia, ktorí niekedy škaredo rozprávajú, ktorí robia veci, ktoré podľa mňa nie sú dobré.

Bol si niekedy počas školy na nejakej narodeninovej oslave?

Nie, nikdy som dokonca neoslavoval svoje vlastné narodeniny. Až teraz som oslavoval svoje prvé Vianoce, a to mám 29 rokov.

pavol-roman
1999, s rodičmi a bratom vo Vysokých Tatrách. FOTO – osobný archív PR

Počas detstva si teda udržiaval vzťahy hlavne s deťmi v komunite Svedkov Jehovových?

Áno. Ja som mal šťastie na zbor v Trnave, ktorý má okolo 150 členov, zo všetkých socio-ekonomických, ale aj vekových vrstiev. Bolo tam množstvo detí, s ktorými som mal výborné vzťahy. A je mi ľúto, že s niektorými ich už neudržiavam, pretože sme boli kamoši celé detstvo.

Keď skončila škola, tak si sa pohyboval v tomto okruhu ľudí?

Presne tak. A ešte s rodinou.

Hovoril si o dôraze na stretávaní sa s bohumilými ľuďmi a robení bohumilých vecí. Znamená to, že poobede ste si ako deti spoločne čítali Bibliu?

(Smiech) Tu, samozrejme, treba brať ohľad na gramotnosť. Biblia nie je leporelo. Rodiny Svedkov sú vedené k tomu, aby sa aspoň jeden deň v týždni stretli v komunite, a mali by riešiť náboženské témy, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. Aj s deťmi. Týka sa to ale aj etických vecí. Napríklad, je morálne klamať alebo kradnúť? Ako sa Biblia pozerá na tieto veci? Je transfúzia krvi akceptovateľná? Mal by si prispievať svojimi peniazmi na chod prednáškovej sály v tvojom meste?

Ja som vyrastala v katolíckej rodine. Veľa z toho, čo si popísal, sa mi nezdá byť až také fundamentálne, aby sme to teraz volali sekta. Čo bolo podľa teba u Svedkov Jehovových už za hranicou?

Predpokladám a dúfam, že tento rozhovor budú čítať aj moji priatelia. Sú to láskaví ľudia a ja tiež chcem láskavo kritizovať, s čím súvisí aj to, že pochválim tie dobré veci. Avšak to, čo je za hranicou, podľa mňa spočíva vo viacerých veciach, na čo som tiež musel prísť postupne. Prvá vec je, že Svedkovia nie sú vedení k tomu, aby hľadali, pýtali sa a pozerali sa na veci z rôznych uhlov pohľadu. Jediný správny názor je ten ich. Oni to interpretujú tak, že kresťanstvo nie je pluralitné. Veď aj Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Bohu okrem mňa.“ Proste pluralita v kresťanstve nie je zdravou vecou.

Nikdy som dokonca neoslavoval svoje vlastné narodeniny. Až teraz som oslavoval svoje prvé Vianoce, a to mám 29 rokov.

Robili sme rozhovor aj s Mirom Kocúrom, bývalým katolíckym kňazom, a tiež spomínal, že akékoľvek spochybňovanie a kritické myslenie vyvoláva niečo, čo samotná cirkev nechce. Kde je teda rozdiel? Prečo nazývame Svedkov Jehovových sektou a iných nie?

Skúsim vymenovať nejaké veci. Kritika vyššieho vzdelania, krytie sexuálneho zneužívania detí, homofóbia, pohľad na evolúciu ako na konšpiračnú teóriu, apriórne odmietanie transfúzie krvi, strach z akéhokoľvek kontaktu mimo komunity Svedkov, veľmi prísna exkomunikácia z cirkvi. Napriek tomu, že je to registrovaná cirkev, ktorá má po celom svete milióny členov, to sú veci, ktoré môžu stáť ľudí životy.

Mnohé z toho, čo si spomínal, sa dá priradiť aj k iným cirkvám.

Súhlasím s tým a nemyslím tým len kresťanské cirkvi. Existujú ďalšie náboženské systémy, ktoré sú z tohto hľadiska veľmi podobné, napríklad scientológia. Alebo význam slova islam je podriadenie sa, čiže nehľadať, ale podriadiť sa. Inak človek príde o všetko, keďže tie komunity sú cielene uzavreté.

Čo sa udialo, že si od Svedkov Jehovových odišiel?

Pre úprimnosť musím povedať, že ja som bol exkomunikovaný dvakrát. V zásade za to, že som nedodržal vierouku, resp. nežil som hodnoty, ktoré som vyznával. Ja som prišiel za duchovnými s tým, že jednoducho nežijem tú hodnotu, hoci by som chcel. Budem konkrétny. Zaľúbil som sa do spolužiačky na vysokej škole, s ktorou sme mali rovnaké koníčky, podobne sme rozmýšľali – bavila nás matematika a angličtina. Začali sme chodiť na mimoškolské aktivity, ktoré nám dávali zmysel. Pre mňa bola strašne silná vec, že ma, ako Svedka, mala rada. Ja som sa dovtedy stretával s ľuďmi, ktorí buď potvrdzovali môj pohľad na svet, alebo s takými, čo nie a dávali mi najavo, ako veľmi som iný a ako veľmi so mnou nesúhlasia, ako veľmi mnou pohŕdajú. Toto ma ešte viac utvrdzovalo v tom, že svet fakt nie je dobrý. Prišla však bezpodmienečná láska, čiže prišiel niekto, kto ma mal rád takého, aký som, aj s mojimi chybami. U mňa to dopadlo tak, že som ju mal radšej, ako bolo v mojej cirkvi povolené a príslušná komisia usúdila, že je to dôvod na exkomunikáciu. Po tomto rozhodnutí už svet nikdy nebol ako predtým, pretože som stratil 99 % ľudí, s ktorými som sa dovtedy priatelil. Ďalej ma mala rada už len Lenka, rodičia a rodina. (pozrite si video publikované samotnou Watchtower (oficiálny názov náboženskej a vydavateľskej  organizácie Jehovových Svedkov s právnou subjektivitou), ktoré prezentuje dôslednú exkomunikáciu ex-členov (vrátane tej vnútrorodinnej) ako potrebnú a láskavú. V roku 2016 bolo prehrávané na všetkých regionálnych kongresoch Svedkov po celom svete)

svedkovia-jehovovi
Evanjelizácia s kamarátmi. FOTO – osobný archív PR

Ty si povedal, že exkomunikácia u Svedkov je fundamentálna, teda, že sa kontakty prerušujú aj s rodičmi. Ako to bolo v tvojom prípade?

Myslím, že to dosť prežívali, aj prežívajú, hlavne teda mamina, ktorá je stále Svedkom. Aj sme si poplakali. Na druhej strane, mamina je veľmi láskavý človek a tým, že ako nepočujúca je, podľa mňa, v zbore pod menším drobnohľadom, je na ňu vyvíjaný menší tlak, aby so mnou popretŕhala väzby.

V čase, keď si sa zamiloval do svojej spolužiačky Lenky, si bol Svedkom Jehovovým. Nesnažil si sa ju stiahnuť na tú „správnu cestu“?

To je výborná otázka! Ja, keďže ma Lenka mala rada takého, aký som, som jej chcel predstaviť ten najlepší možný svet, hodnoty, nádej, ale aj budúcnosť. Svedkovia totiž veľmi často hovoria o budúcnosti (pozrite si video z rovnakej série kongresov v roku 2016 prezentujúce večnú „rajskú“ budúcnosť ľudí prežijúcich biblický Armagedon, vrátane vzkriesenia blízkych zosnulých a znovustretnutia sa s nimi). Dúfam, že sa nikto nenahnevá, keď poviem, že obchodujú s nádejou. No a toto všetko som jej chcel ponúknuť. Ako správny Svedok som ju presviedčal od rána do večera.

Lenka sa nestala Svedkom?

Nie, našťastie Lenka bola omnoho vyzretejšia osobnosť ako ja a Svedkom sa nestala. Po čase, keďže ja som tomu stále veril a mrzelo ma, že nedosahujeme ideál, o ktorom sme sa obidvaja veľa rozprávali, som ale Lenke povedal, že sa nemôžem kvôli nej vzdať všetkého a všetkých, na ktorých mi záleží, a museli sme sa rozísť. A keďže existuje inštitút znovuprijatia do spoločenstva, mohol som sa vrátiť. Počas určitého obdobia, asi roku, som musel „sekať dobrotu“, chodiť na všetky stretnutia a bohoslužby, pričom so mnou ostatní členovia nemohli komunikovať. Čo sa týka tej nemožnosti komunikácie, to boli pre mňa také zážitky tretieho druhu, pretože to nie je tak, že ja idem cez sálu a ľudia sa tvária, že ma nevidia. Nie, oni pozerajú mojim smerom, ale pozerajú cezo mňa, ako keby som tam nebol. Alebo na ulici sa stávalo, že prešli na druhú stranu ulice, sklopili zrak, keď išli okolo mňa. Avšak pre poctivosť, ja keď som bol Svedok, robil som to isté.

A toto sa dialo, keď si prejavil snahu vrátiť sa naspäť?

Áno, pretože ten manipulatívny nástroj, ktorý je interpretovaný ako prejav lásky, spočíva v tom, že tebe, ako prosiacemu o odpustenie, veľkoryso umožníme vrátiť sa naspäť.

Príslušná komisia usúdila, že je to dôvod na exkomunikáciu. Po tomto rozhodnutí už svet nikdy nebol ako predtým, pretože som stratil 99 % ľudí, s ktorými som sa dovtedy priatelil.

Toto sa dialo, keď si odišiel prvýkrát. Prečo si odišiel aj druhý raz?

Už keď som prišiel druhýkrát, v istom zmysle zo mňa padol kameň, keďže som už takmer nedúfal, bol som s emočnými silami skoro na dne. Mamina, rodina, nepočujúci, s ktorými som pracoval, to sú ľudia, vďaka ktorým ešte žijem. Kvôli nim som mal ešte dôvod žiť a byť užitočný aspoň pre nich, ale aj tak ma to veľmi citovo vyčerpalo. Takže, keď som sa konečne vrátil a mohol sa opäť tešiť z kresťanského života, už som mal trochu inak otvorené oči. Keď som videl, že ľudia, ktorí tam sú, sú iní, ako som si ich predstavoval, a mal som možnosť porovnať ich napríklad s Lenkou alebo nepočujúcimi, ktorí mi prejavili bezpodmienečnú lásku, tak som pochopil, že som si ich zidealizoval a uvedomil som si, že tento náboženský systém mi príde vlastne odporný. Pochopil som, že hoci sa tam veľa hovorí o láske, nechcem mať ľudí rád takým podmieneným spôsobom.

Hovoril si, že Lenka ťa mala rada takého, aký si, napriek tomu, že ty si ju presviedčal, aby sa stala Svedkom. To je možno niečo podobné ako s extrémistami. Veľakrát ich na sociálnych sieťach zosmiešňujeme a útočíme na nich. Ty si zažil niečo podobné. Aký to má podľa teba dopad na týchto ľudí? Je tam šanca, že sa budú meniť, alebo to skôr vyvoláva niečo opačné?

Z moje skúsenosti, ktorá nemusí byť reprezentatívna, tam vnímam určité podobnosti a presahy. Neverím, že by to pomáhalo. Naopak, myslím si, že to je typ mentality a postojov, ktorý namiesto toho, aby staval mosty, aby umožnil vnímať život farebnejšie, pokornejšie a láskavejšie, tak to je to, čo stavia múry a eskaluje vojny. To, že vy ste fašisti, vy ste nejehovisti a tak ďalej. My sa nepočúvame, ale naopak, hľadáme to, prečo my máme pravdu a vy ju nemáte. To je niečo, čo sa deje na obidvoch stranách, a je mi to ľúto, pretože minimálne tá uvedomelejšia strana by mala vedieť pochopiť, že cieľom je pomoc druhým, aby opustili extrém.

Vnímaš spoločenstvo Svedkov Jehovových ako určitú formu náboženského extrémizmu?

Ja som o tom stopercentne presvedčený. Poviem to takto. Považujem sa za bývalého náboženského extrémistu. Bol som schopný uvažovať nad tým, že by som svoje dieťa nechal radšej zomrieť, ako by som mu umožnil prijať transfúziu krvi, alebo by som mu neodporúčal študovať na vysokej škole, nedovolil by som mu študovať biológiu, ktorá je podľa tohto náboženstva konšpiračná. Toto všetko by som bol schopný spraviť svojej dcérke, keby som ešte stále bol Svedok.

Aké sú reakcie ľudí, keď im rozprávaš svoj príbeh?

Niektorí mi hovoria, že mali v rodine tiež Svedkov. Mnohí mi dávajú najavo, že si vážia, že som schopný vyjsť s tým, že som 25 rokov žil v omyle. Mne sa to stalo ako relatívne mladému človeku, staršiemu by to išlo oveľa ťažšie. Táto životná lekcia ma naučila, že je dôležité vedieť sa mýliť. Je to bohatšia cesta, ako si trvať na nejakej svojej pravde.

To, čo hovoríš, si vyžaduje veľmi veľkú pokoru a sebareflexiu. Po všetkom, čo si prežil, vstúpil si do nejakej inej cirkvi?

Môj pohľad na patologické javy je taký, že nie je obmedzený len na Svedkov. Snažím sa láskavo kritizovať aj iné náboženské systémy, pretože vidím, že tie veci sa týkajú aj veľkých cirkví. Teraz nechcem, aby som bol vnímaný ako nejaký islamofób, ale v islame, ktorý je najviac rastúcim náboženstvom na svete, vidím veci, ktoré sú smutné a toxické. Na druhej strane chcem povedať, že toto sa týka náboženského systému, nie ľudí, pretože ľudí treba mať rád. Milovať ľudí totiž znamená, vydolovať z nich tie najlepšie vlastnosti a postoje. Čo sa týka môjho vzťahu k Bohu, nemyslím si, že sa v budúcnosti stanem členom nejakej cirkvi, avšak Boha naďalej vnímam napríklad prostredníctvom matematiky, ktorú som študoval na vysokej škole a vidím v nej krásu, pravdu, dokonca aj dobro.

Považujem sa za bývalého náboženského extrémistu. Bol som schopný uvažovať nad tým, že by som svoje dieťa nechal radšej zomrieť, ako by som mu umožnil prijať transfúziu krvi, alebo by som mu neodporúčal študovať na vysokej škole, nedovolil by som mu študovať biológiu, ktorá je podľa tohto náboženstva konšpiračná.

Máš pocit, že si si zachoval nejaké hodnoty, ktoré ti boli vštepované počas rokov, kedy si bol Svedkom? Zachoval si si niečo, čo je podľa teba dobré?

Áno, myslím, že som vďačný za veľa vecí, ale zase viem, že sú aj veci, ktoré sú negatívne, ktoré vo mne zostali. Som vďačný za to, že som musel fungovať v nekomfortnej polohe, že som bol iný. Niekedy je to veľmi zdravé, neísť s väčšinou, vedieť asertívne komunikovať, povedať, že ja to vidím inak. Na druhej strane, čo sa týka toho negatívneho, ešte stále mám sklony presadzovať svoje videnie sveta. To je dedičstvo, ktoré si so sebou nesiem, a potrebujem na ňom pracovať. Teraz som napríklad odhodlaný pozorovať, ako moje správanie vplýva na druhých.

Máš dcérku, ktorá má 2 mesiace. Ako ju chceš vychovávať? Budeš ju viesť ku viere?

Magdalénka, moja partnerka, je človek, ktorého si veľmi vážim. Je to opäť človek, ktorý je omnoho zrelší ako ja, a veľmi mi pomáha rozmýšľať aj nad výchovou dcérky. Obaja máme jasno v tom, že sloboda je hodnota, ktorú si vážime. Ak sa teda Emily rozhodne stať členkou nejakého náboženstva, tak to budem rešpektovať. Zároveň som presvedčený, že ju chcem nechať hľadať a pýtať sa, teda niečo, čo mne nebolo umožňované.

pavol-roman
S rodinou. FOTO – osobný archív PR

S tvojou partnerkou ste zobratí?

Nie, nie sme zobratí. Obaja sa snažíme nežiť cez náboženskú prizmu. Tak, ako Magdalénka žije humanistické hodnoty, chceme k tomu viesť aj Emily, čo najlepšie, ako vieme.

Ani tvoj otec už nie je Svedkom. Myslíš si, že narastá počet ľudí medzi Svedkami, ktorí o veciach začínajú pochybovať a pýtajú sa na veci, ku ktorým boli vedení?

Ja osobne si veľmi vážim dobu internetu, pretože sloboda informácií prináša doposiaľ nepoznané možnosti. Kresťanstvo je o evanjelizácii, inak by sa z pár ľudí spred 2000 rokov nerozšírilo do celého sveta. To je pre mňa moment propagácie, marketingu až propagandy. Keď s tým konfrontovali apoštola Pavla, ktorý bol ešte väčším marketérom kresťanstva ako Ježiš, vyjadril sa, že ja som sadil, Apolón polieval, ale Boh dával vzrásť. Ja som čítal iný citát, že niektorí odpadlíci sadia, iní polievajú, ale Google umožňuje pochybnostiam rásť. Takže vďaka internetu má človek bez nátlaku, bez komunitnej kontroly väčšiu slobodu, o čom rozmýšľa, čomu venuje pozornosť. V tomto vidím nádej do budúcna.

V čom vidíš nebezpečenstvo náboženského extrémizmu?

Povedal by som to myšlienkou, ktorú vyjadril Blaise Pascal, ak sa mu to pripisuje správne, a teda, že zlo sa nikdy nepácha tak dôsledne, ako keď sa pácha z náboženského presvedčenia. Hnací motív, že toto odo mňa chce najväčšia entita vo vesmíre, dokáže ospravedlniť asi akékoľvek zlo.

Teraz to môže vyznieť tak, že akákoľvek duchovná cesta, alebo náboženstvo sú potenciálne vysoko nebezpečné. Vieš si predstaviť náboženstvo, resp. spirituálne cesty, ktoré sú zdravé a rozvíjajú potenciál človeka, a nie naopak?

Čo sa týka Svedkov Jehovových, chcem zdôrazniť, že mne to aj veľa dalo. Zároveň to ale nie je tak, ako si mnohí Svedkovia myslia, že je to tá najlepšia životná cesta. Oni nepripúšťajú inú alternatívu. No a k samotnej otázke. Sú rôzne ideológie, to je jedno aké, či náboženské, ekonomické, alebo iné. Máme fašizmus, komunizmus, kapitalizmus a vieme sa o nich otvorene rozprávať. V každom systéme vieme nájsť hodnoty, ktoré sú diskutabilné, ale aj také, ktoré sú dobré. Sloboda prejavu je jedna vec, ale to neznamená, že každý systém je rovnako cenný. Ja osobne nechcem nikomu hovoriť, čo je lepšie a čo horšie. Pre mňa je oveľa cennejšie, keď nad tým ľudia sami rozmýšľajú. Učíte to aj vy na Sokratovom inštitúte, že je dobré pozrieť sa okolo seba, do prírody. Tá je omnoho múdrejšia ako človek. Aj v nej existujú rôzne modely. Napríklad, v oblasti správania je tu predátorský model  – kto z koho, ale existuje aj symbiotický model. Príroda sa tiež učí. Evolúcia je vlastne založená na princípe pokus – omyl. My ľudia nemusíme chodiť ďaleko, aby sme videli výhody symbiotického modelu „win – win“. Toto je v podstate to, čo ste ma aj vy naučili.

Čo sa týka Svedkov Jehovových, chcem zdôrazniť, že mne to aj veľa dalo. Zároveň to ale nie je tak, ako si mnohí Svedkovia myslia, že je to tá najlepšia životná cesta. Oni nepripúšťajú inú alternatívu.

Vrátil by som sa k jednej veci. Podľa mňa to trochu súvisí s extrémistickými ideológiami a názormi. Konkrétne mám na mysli diskusiu, pri ktorej si sa postavil a ohradil, že takto my predsa veci nemôžeme riešiť.

Presne viem o čom hovoríš. Ja si to pamätám tak, že dotyčný človek povedal, že kedysi bol pacifistom, ale teraz, čo sa týka fašistov, vidí najúčinnejšie 9 milimetrové argumenty. Myslel to ako vtip, veľa ľudí sa aj zasmialo. Ale je to tak, že ak s nejakými ľuďmi nesúhlasíme, chceme ich odstraňovať? Nestaneme sa takými istými, ako sú objednávatelia vraždy Jána Kuciaka? Prečo sa nad nich vyvyšujeme, keď dokážeme takto žartovať? Spomeniem jedného hudobníka, černocha, ktorému sa podarilo previesť okolo 200 členov Ku Klux Klanu na druhú stranu hodnôt. On to predsa nedosiahol tým, že o nich žartoval, ako by si zaslúžili guľku do hlavy.

Zaujalo ma, keď si vravel, že pre teba bola exkomunikácia ťažká. O tom vlastne hovorili aj bývalí extrémisti, s ktorými som robila rozhovory, že je fakt ťažké popretŕhať všetky väzby. Mohol by si nám o tom povedať trochu viac?

Cítim, že láska je to, čo mi dáva silu, čo ma poháňa. Som človek, ktorý je zvyknutý, že mohol veľa dávať, lebo veľa dostával. Preto som si aj vybral pedagogickú profesiu, mám rád deti, mám rád ľudí. Keď ma exkomunikovali, hovorili síce, že ma vyhadzujú, lebo ma majú radi, ja som to však prestal cítiť. Moja studňa, studňa chute do života a jeho zmyslu v tomto vyschla. Bolo to moje emočné dno. Bol som dokonca na psychiatrii, lebo som mal čierne myšlienky. Hľadal som dôvod, prečo to nezabaliť.

Čo Ti pomohlo v tejto situácii?

Vážim si, že ma naši, napriek tomu, že to bolo ťažké, mali aj naďalej radi. Tesne po druhom vylúčení som pracoval s nepočujúcimi. Tá samotná práca, kontakt s ľuďmi, ale aj to, že som sa musel učiť niečo nové, zmysluplné, mi pomáhalo. To, že som u nich videl ešte aj vďačnosť za to, čo pre nich robím, vlastne zaháňalo smútok. Takže aj ja, keď vidím vo svojom okolí ľudí, ktorí majú sklon k extrémizmu, tak sa im jednoducho snažím dať najavo, že ich mám rád a že sú užitoční ľudia.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.