Vysídľovanie strachu

Sú štyri týždne po smrti Henryho na Obchodnej ulici. Prisľúbili posilniť policajné hliadky, Juraj odsedí pár rokov. Násilie, smrť, bezmocnosť, trpkosť, hliadky, mreže. Čo ostalo zamlčané? Pretrvávajúci strach a hnev tých, ktorí dlho nevedia inak, než báť sa a zúriť.

Antropológ Scott Atran potom, čo sa venoval štúdiu náboženstiev, strávil medzi militantnými moslimami niekoľko rokov. Skúsil, aké je to cítiť empatiu bez sympatie, a pýtal sa, čo je motiváciou pre ďalších, aby sa k nim pridávali. Zistil, že ľudia túžia žiť v nádeji na zmenu, a sú za sväté ciele ochotní aj zomrieť, ak sú presvedčení, že tým prispejú k ochrane vlastnej skupiny. Oslovujú sa bratia a sestry a spríbuzňujú tak cudzích. To, čo platí pre islamských radikálov, platí aj pre mnohých iných radikálov: chcú môcť zomrieť za „posvätné hodnoty“, chcú obraňovať „vlastných“ pred „špinou zo zahraničia“. Predbiehajú sa v slovných útokoch, podporení sebou i politikmi činia.

Okrem strachu a hnevu je tu však ešte jedna vec: pre radikálov je všetko „naozaj“. Útočníci, ktorí strieľajú do detí, tiež berú život smrteľne vážne. Ako deti sa nemali s kým hrať, neužili si „akože“ bitky. Nezažili porážku a vzápätí smiech. Nestavali pieskové hrady, aby ich vzápätí vzala voda.

Hranica medzi „akože“ a „naozaj“ môže byť tenká. Martina a Ján zomreli v mene slobody slova, Henry v mene slobody pohybu, v mene slobody cudzincov, v mene slobody žien. Spoločný menovateľ je, že máme právo rozumieť súvislostiam, že máme právo byť v cudzine, že máme právo byť inofarební, že máme právo dívať sa inak, že máme právo prebrať zodpovednosť za naše vlastné telá napríklad. Diktátorom sa nepáči ani jedno z toho a vymýšľajú zákony na obmedzenie všetkého pohybu, všetkej rozmanitosti, všetkej voľby. Historicky prastará vec, ako migrácia sama.

Zo Slovenska odchádzajú mnohí, aby pomohli sebe aj svojim doma. Henry bol na Slovensku pracovne, aby pomohol sebe aj svojim doma. V oboch prípadoch sú to sestry a bratia, matky a otcovia, priatelia, ktorí môžu niekomu chýbať, na Slovensku, na Filipínach. Môžu cítiť smútok, strach aj hrdosť. Môžu zažívať, ako sú nežiadúci, ako sa ocitajú na zoznamoch, kde sa „škrtá“.

Kde všade v politike znejú hojne príbuzenské oslovenia? Kto má plné ústa vlasti, ako sa robia zoznamy, kto je vlastný? Na základe čoho sa triedia a vylučujú iní? Ako je to s patrením niekam? Patria, patriot – vlasť, vlastenec. Čím všetkým a kam patríme, kto sú vlastní, kto sú vlastenci? Kde všade sme a nie sme doma my sami? Stačí dokazovania si, kto sme. Sme dosť. Nik nevypisuje súťaž, o nič s cudzincami nehráme. Hrozbou sme si sami. Strach je aj po vysídľovaní do cudzincov náš, vlastný.

Ďalšie články od autora:

Helena Tužinská vyštudovala etnológiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej aj prednáša a vedie semináre k etnografickému výskumu, lingvistickej a evolučnej antropológii. Prekladu medzi jazykom práva a jazykmi iných kultúr sa venuje v Lige za ľudské práva od r. 2007, v súčasnosti je členkou správnej rady. Spolupracuje tiež s Nadáciou Milana Šimečku a Centrom pre výskum etnicity a kultúry. Prispela k publikácii In_akosti slovenské: z rozprávaní cudzincov a Vzdelávanie detí cudzincov. Je autorkou Antropologického slovníka pre RTVS. Rada dýcha, bicykluje, tancuje, spieva, chodí do hôr a píše.