Jesus Insilada je jedným z 10 najlepších učiteľov sveta v rámci prestížnej medzinárodnej súťaže Global Teacher Prize. Pochádza z pôvodného národa Filipín, voči ktorému má väčšinové obyvateľstvo obrovské predsudky. Do školy chodil bosý, no ako prvý z rodiny dokončil štúdium na vysokej škole a stal sa učiteľom. Miestne deti z pôvodných národov učí so zapojením prvkov ich vlastnej kultúry, čím sa mu podarilo minimalizovať počet detí, ktoré nedokončia školu. Hovorí, že porozumenie iným kultúram dosiahneme len vtedy, keď poznáme tú svoju.
Odkiaľ pochádzate a ako vyzeralo vaše detstvo?
Pochádzam zo spoločenstva Panay Bukidnon vo veľmi odľahlej časti ostrova. Som z chudobnej farmárskej rodiny. Od malička som musel pomáhať spolu so súrodencami na poli. Ako chudobné dieťa a ako dieťa z pôvodného národa som si zažil podceňovanie a často som sa cítil byť menejcenný.
Ako prebiehalo vaše vzdelanie v týchto podmienkach?
Navštevoval som malú základnú školu v mojej komunite. Strednú a vysokú školu som už absolvoval v meste. Od začiatku som musel prekonávať mnoho ťažkostí. Už ako malý žiak na základnej škole som musel na vyučovanie dochádzať dve hodiny peši. Keď sa mi nakoniec rozpadli sandále, chodil som do školy bosý. Som však veľmi rád, že som vydržal a školu som dochodil.
Prečo ste sa nakoniec rozhodli stať učiteľom?
Myslím, že mi to bolo súdené. Moje kmeňové meno v preklade znamená „ten, ktorý sa o mnohé delí“ a myslím, že rola učiteľa je o rozdávaní toho, čo v sebe máme. Pôvodne som chcel študovať umenie, alebo žurnalistiku, ale keďže som pochádzal z chudobnej rodiny, nemali sme peniaze, aby som išiel študovať do veľkého mesta. Moja sestra, ktorá našu rodinu finančne podporovala mi poradila, aby som išiel študovať akýkoľvek obor, ktorý ponúka najbližšia univerzita. Našťastie to bolo učiteľstvo. Až keď sa pozerám späť vidím, že ako učiteľ môžem byť všetkým – môžem byť umelcom, keď pripravujem podklady pre žiakov, môžem byť básnikom aj novinárom. Teraz verím, že mojím osudom bolo stať sa učiteľom.
Čo vás na tomto povolaní najviac baví?
Milujem učenie, lebo je to príležitosť dotknúť sa, transformovať a posilňovať mojich študentov z pôvodných národov, ktorí často strádajú a boria sa s problémami. Pomáham im dosahovať ich ciele pomocou vzdelávania, aby mohli byť prínosom pre spoločenstvo aj pre celú krajinu.
Vrátili ste sa po vyštudovaní a začali učiť vo vašej komunite?
Školu som dokončil v roku 2000 a hneď po promóciách som dostal ponuku učiť na strednej škole v našom spoločenstve. Prvé dva roky som pracoval ako dobrovoľný učiteľ, pretože moje služby boli v tom čase veľmi potrebné. Svoju prvú výplatu som dostal až o dva roky neskôr v a až v roku 2005 som sa stal štátom plateným učiteľom. Bol to veľmi dlhý proces, ale za tieto roky som získal veľa cenných skúseností a tvrdo som pracoval na vylepšovaní svojich pedagogických stratégií. Učím už viac než 15 rokov, ale keď sa ohliadnem, pripadá mi to, akoby som začal iba včera.
Z čoho ste ale žili, keď ste pracovali bez nároku na mzdu?
Do školy som chodil peši a s financiami na jedlo a bývanie mi vypomáhala celá moja rodina. Všetci sme verili, že časom získam aj platenú učiteľskú pozíciu. To sa aj stalo po dvoch rokoch.
Čím je váš spôsob výučby jedinečný?
Učím anglický jazyk, tvorivé písanie a poéziu. Držím sa princípov vzdelávania založeného na kultúre a preto svojich študentov, pochádzajúcich z pôvodných národov, učím tak, že ich realitu, ich kultúru a zvyky integrujem do našich spoločných hodín. Je to veľmi dôležité, lebo v mojej krajine sú študenti z pôvodných národov považovaní za zaostalých a primitívnych. Následkom toho si mladá generácia neverí a je presvedčená, že ich kultúra už v modernom svete nemá svoje miesto a hodnotu. Ja to však vnímam úplne ináč.
Prečo je podľa Vás dôležité vyzdvihovať vo vzdelávaní vašu pôvodnú kultúru?
Myslím, že je to extrémne dôležité. Potrebujeme sa vrátiť k nášmu hodnotovému systému. Politický systém pôvodných národov v sebe skrýva veľa múdrosti, potrebujeme znova študovať vedomosti, ktoré nám zanechali naši predkovia, pretože sú stále relevantné aj v súčasnej dobe. Súčasné deti potrebujú aj vo vzdelávaní pociťovať jasný hodnotový systém zakorenený v našej kultúre. Využívanie kultúrne relevantnej pedagogiky spôsobuje, že hodiny sú pre študentov aktivizujúce a získané poznatky sú pre nich ľahšie uchopiteľné a viac skutočné. Takisto im to pomáha uvedomiť si, že každý v našom národe je v niečom výnimočný, že sme schopní dosiahnuť niečo v živote.
Motivuje študentov váš vlastný príbeh vzdelávania?
Je to jedna z najlepších lekcií, ktoré im môžem ponúknuť. Ukázať im úspešný príbeh človeka, ktorý je jedným z nich. Rozprávam im o mnohých výzvach a problémoch, ktoré som musel prekonať. Chudoba bola pre mňa skutočne zničujúca, ale netreba sa vzdávať. Ja som vydržal a dosiahol som svoj cieľ. Úspech nie je ten stav, ktorý ste dosiahli, ale energia, ktorú ste do toho vložili. Cesta, ktorú ste prešli a lekcie, ktoré ste sa po ceste naučili. Moji študenti musia často prekonávať veľké problémy. Niektorí musia každý deň kráčať do školy 2- 3 hodiny. Niektoré rodiny musia všetky svoje peniaze investovať iba do jedného dieťaťa, ktoré chodí do školy, zatiaľ čo jeho súrodenci si školu dovoliť nemôžu. Preto by som im rád odovzdal tento veľmi dôležitý odkaz, že dokážeme prekonať chudobu, pokiaľ si budeme navzájom pomáhať. Dokážeme sa vymaniť z našej ťažkej životnej situácie vzdelaním. Každému študentovi sa snažím vštepiť, že sa môže stať niekým bez ohľadu na svoju kultúru a ekonomické pozadie.
S akými problémami sa Vaši študenti najčastejšie boria?
Najväčším problémom je chudoba. Väčšina, ak nie všetky deti v našej škole, sú z rodín žijúcich pod hranicou chudoby. Preto sa snažím do vyučovania prizvať aj rodičov, ktorí sa stávajú našimi partnermi vo vzdelávaní svojich detí. Tiež ich volám na školské oslavy, aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje problémy. Potom začnú vo vzdelávaní vidieť zmysel a budú svoje deti motivovať, aby školu dokončili.
Vštepujete im tiež hrdosť na ich pôvod a kultúru…
Áno, lebo ich kultúra je ich identitou. Verím, že človek je schopný a pripravený byť otvorený voči iným kultúram, názorom a spôsobom života iba vtedy, keď je hlboko zakorenený vo svojej vlastnej kultúre. Najprv potrebujeme posilniť seba a ukotviť sa vo vlastnej kultúre, ktorá nám dá špecifické zručnosti a vedomosti a môže nás nasmerovať na našej ceste a tak nás priviesť k nášmu potenciálu. Je to neuveriteľné, ale vzdelávanie založené na kultúre udržuje deti dlhšie v škole. Po zavedení tohto prístupu kleslo percento študentov, ktorí nedokončili školu z 5% na 1% a radi by sme sa dostali až na nulu.
Existuje na Filipínach voči vašej kultúre mnoho predsudkov?
Áno, samozrejme. Často nás podceňujú, hovoria nám, že naše vzdelávanie je menejcenné a vedomosti a múdrosť našich predkov sa nemôže porovnávať s vedomosťami modernej doby. Ale ja verím, že môžeme ľudí z nížin a miest naučiť mnohému. Vieme im odovzdať našu schopnosť sebestačnosti a udržateľnosti, vieme im ukázať ako ochraňovať zem okolo nás. Pretože nielen rozvoj je dôležitý. S ním by mala byť rovnako rozvíjaná aj ochrana nášho životného prostredia. A to je iba jednou z múdrostí, máme mnoho toho, o čo by sme sa mohli s inými podeliť.
Aké sú základné hodnoty vášho národa?
Sme ľudia slov, čestní, tvrdo pracujúci a odolní, žijúci v súlade s našim okolím. Som presvedčený, že všetky tieto hodnoty sú v súčasnosti stále dôležité a aktuálne. Naši predkovia mali veľmi silný zmysel pre spoločenstvo a tieto hodnoty by mali byť odovzdávané mladším generáciám, ktoré si menej veria a iba neochotne sa priznávajú ku svojim kmeňovým identitám.
Čo by sa ľudia na Slovensku mohli z vašej kultúry naučiť?
Veríme, že príroda je naším príbuzným a preto sa s ňou snažíme žiť v harmónii. Taktiež sa snažíme vychádzať s ľuďmi z nášho spoločenstva ako aj s inými spoločenstvami okolo nás. Sme zástancami mieru, naše slovo má veľkú cenu a tieto hodnoty rozvíjame aj u svojich detí, lebo to sú hodnoty, ktoré tvoria základ každej ľudskej bytosti.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
