Myšlienka akejkoľvek mixicity je krásna, ale čo ak nie je s kým sa mixovať? Pýta sa učiteľka z čisto rómskej školy

Boli sme sa pozrieť v škole, ktorá je už 20 rokov čisto rómska. Učiteľka Monika Podolinská za svoju prácu s mladými Rómami dostala aj ocenenie Biela vrana. Deti z osady miluje ako svoje vlastné a hovorí, že násilné miešanie detí v škole nepomôže ani jednej strane.

Z Bratislavy sme vyrážali v pracovný deň ráno okolo ôsmej. S plným autom vecí pre deti, smer Muránska Dlhá Lúka. Zavolala nás miestna učiteľka a aktivistka Monika Podolinská, ktorá pravidelne vymýšľa rôzne  akcie pre deti z jej školy.

Muránska Dlhá Lúka je od Bratislavy vzdialená zhruba štyri hodiny cesty autom a od lokálnej kaviarne v mojej štvrti asi 50 rokov ekonomického vývoja prosperujúcej európskej krajiny. Áno, je to iný svet. Žijeme síce v jednej krajine, ale z hlavného mesta sem príliš nie je vidieť; a tobôž nie z hradného vŕšku, kde za tých 25 rokov vlastnej republiky stále nevymysleli, ako pomôcť tomuto kraju. Ale aj tu žijú ľudia a majú svoje sny a túžby.

muranska-dlha-luka
Škola stojí hneď vedľa rómskej osady. FOTO – MN

Sedíme s tromi ženami v miestnej montovanej škole, ktorú tu postavili pred pár rokmi z európskych peňazí rovno pri miestnej osade. Mamičky nám rozprávajú, že ich najväčším snom je mať murovanú izbu. Najprv si myslím, že síce hovoria o izbe, ale myslia tým dom, zanedlho však pochopím. „Minulý rok sa mi podarilo kúpiť za 500 eur kvádre a pristaviť si k domu izbu,“ hovorí mi jedna z nich a ja rozmýšľam, v akých číslach sa tu títo ľudia pohybujú pri stavbách domov/izieb. Keď som sa ich pýtal na ich túžby a sny, boli celkom jednomyseľné: chceli by mať murované domy a aby ich deti chodili do školy. Paradoxne, nechcú žiť inde, majú to tu rady, len sa im nedarí z tých biednych peňazí, ktoré dostanú, vyžiť.

„Každý mesiac si musím požičať, ale vždy to na ďalší mesiac vrátim,“ rozpráva mi mama šiestich detí a mne napadá, kto sa na týchto ľuďoch priživuje. „Sto euro si požičiam a vrátim sto štyridsať. Je to dobré, lebo nikto iný mi nepožičia. Takto viem, že ten mesiac prežijem a budem mať za čo kúpiť deťom jedlo.“ Úrok, ktorý naposledy ponúkali nebankové inštitúcie BMG alebo Drukos. Neskôr sa na túto pre mňa jasnú úžeru pýtam Moniky Podolinskej, ktorá mi to vysvetľuje viac prozaicky. „Áno, ten úrok je otrasný, ale im nikto iný nepožičia, bez týchto peňazí by nemali z čoho žiť.“

Zamyslený stojím nad prípravou góje – typicky rómskeho jedla. V zmesi výparov z bravčových čriev, zemiakov, cibule a cesnaku stále neviem pochopiť, ako títo ľudia dokážu prežiť. Kým my v Bratislave riešime veľkosť ristretta a novinky na sociálnych sieťach, oni šetria na murovanú izbu a stravu pre deti. V krajine, ktorá je v Európskej únii už pätnásty rok, v krajine, kde ekonomika dosahuje vynikajúce čísla. Často sa s mojimi rodičmi rozprávam, o koľko sa mojej generácii žije lepšie, a nielen kvôli politickej situácii, ale aj z pohľadu financií. Môžeme si kúpiť veci, ktoré si oni dovoliť nemohli. Lenže v Muránskej Dlhej Lúke to tak celkom nie je. Neviditeľná ruka trhu ani štátny aparát tu zatiaľ nenašli riešenie. Deti často nedokončia ani základnú školu, zostávajú bývať v osade, a ich svet ostáva rovnako veľký ako ten, ktorý mali ich rodičia. Končí v okresnom meste Revúca.

Miestna základná škola má 4 ročníky a navštevujú ju iba rómske deti. V dedine už je minimum bielych detí, keďže väčšina mladých ľudí sa sťahuje z tohto regiónu preč za prácou. Keď mi Monika Podolinská rozpráva, že ani ona nedala svoje dieťa do tejto školy, váham, prečo sa tak snaží z tejto školy urobiť to najlepšie, keď tam svoje dieťa aj tak nedá. Vysvetľuje mi to veľmi jednoznačne. Jej Samko vyrastá v inom rodinnom prostredí, chodil s týmito deťmi do materskej školy, ale na základnej škole by ho už výrazne brzdili. Deti z osady sú totiž iné, výrazne sú ovplyvnené prostredím, v ktorom žijú, a nestihnú sa pripraviť na školu.

Dnes sa však pečie gója v školskej rúre a my sedíme s miestnymi mamičkami pri silnej čiernej káve. V jedálni vládne mierny chaos, lebo okrem góje ešte spolu s deťmi a rodičmi vykrajujeme medovníky a vyrábame sviečky. Monika všetko zvláda bravúrne. Zavolala nás sem, aby deti aj ich rodičia zažili, že sa môžu rozprávať aj s bielym gádžom z Bratislavy. Chce, aby pochopili, že keď budú chcieť, dosiahnu všetko. Len to budú mať ťažšie, ako napríklad moja dcéra a jej rovesníci a rovesníčky, ktorí si každé ráno veselo vykračujú do škôlky. Rozmýšľam, čo by som týmto deťom vedel dať okrem darov, ktoré sme im priniesli, a jediné, čo mi napadá, je smiech. Snažím sa byť žoviálny a kamarátsky, aby cítili, že so mnou, rovnako ako moja dcéra, môžu zažívať srandu. Neskôr pochopím, že viac spontánnej radosti a smiechu dali oni mne. Práve teraz sa tešia zo života rovnako ako všetky ostatné deti. Jedným očkom síce pozerajú na svoje mamy, či je ich správanie vhodné, ale tie sa tešia, že vidia svoje deti sa smiať.

romska-skola
Príprava medovníkov. FOTO – Archív Monika Podolinská

Večer všetci sedíme za spoločným stolom a Monika s mamičkami nám servírujú góju a koláče. Góju veľmi slušne a s posmeškami okolosediacich odmietam a svoj hlad zaháňam pečivom. Viem, že ak by som bol na návšteve priamo v osade, góju by som pravdepodobne celý zelený musel zjesť. Tu som však v škole a Monika chápe, že nie každý (vegetarián) je na toto jedlo zvyknutý.

Deti s rodičmi sa pomaly lúčia a ja idem ešte rýchlo urobiť krátky rozhovor s Monikou. Už za tmy a vyrážame naspäť do „nášho sveta“. Viem, že sa chcem vrátiť. Deti mi za tento deň dali oveľa viac ako ja im a raz im tento dlh chcem splatiť.

Sme dobrá škola, ale v tom, ako pomáhame rómskym deťom vymaniť sa zo začarovaného kruhu

Monika Podolinská je učiteľkou v základnej školy v Muránskej Dlhej Lúke, ktorá je hneď vedľa rómskej osady. Hovorí, že aj keby jej škola stála uprostred dediny, nerómske deti by k nim rodičia jednoducho nedali, pretože sa snažia robiť všetko pre dobro rómskych detí a škole v meste tak nemôžu konkurovať.

Sme v škole, ktorá tu pôvodne nestála a bola priamo v Muránskej Dlhej Lúke. Vaša modulová škola sa postavila až z peňazí Európskej únie. Je to podľa teba dobré riešenie a fungujúci model?

Je na to veľa názorov, ale vzhľadom na pozemkové možnosti bolo toto jediné možné riešenie. Predtým bola škola v rodinnom dome, ktorý bol stavebne zle riešený a kapacitne nestačil. Pohybovalo sa tam 78 detí a 11 dospelých. Moja najmenšia trieda mala 9 a bolo v nej 12 detí. Takže situáciu bolo treba naozaj akútne riešiť. Jedným z riešení, aj keď vtedy vraj dočasných, bola stavba modulovej školy. Dostali sme na to 200 000 eur a otázka bola, ktorý pozemok na stavbu použijeme. Tento, pre ktorý sme sa nakoniec rozhodli, aj keď je za riekou mimo obce, alebo pozemok, ktorý bol ešte bližšie k osade. Škola teda stojí a funguje a deti majú šancu vzdelávať sa v dôstojných priestoroch.

Nerozhoduje poloha školy, ktorá je v blízkosti osady aj o tom, že školu momentálne nenavštevuje žiadne dieťa z majoritnej populácie?

Do tejto školy už 18 rokov nechodí nikto z nerómskych detí, respektíve nechodili ani do starej budovy. Nie je to niečo, čo by sme umelo vytvorili. Nestalo sa to sťahovaním bližšie k osade. Začalo sa to tým, že sa rodilo viac rómskych ako nerómskych detí a rodičia nerómskych detí si začali školy vyberať. Toto je ale problém viacerých dedinských škôl v okolí Revúcej, ktoré sa odrazu stali čisto rómskymi.

monika-podolinska
V škole. FOTO – Archív MP

A existuje tu nejaká debata o tomto trende? Alebo rodičia nerómskych detí ani neuvažujú o možnosti, že by ich deti chodili do školy spolu s rómskymi deťmi?

Nie, myslím, že nie. Niekto by mohol povedať, že keby škola stála v dedine, bolo by to inak. Ale predtým tam predsa stála a fungovala. Najprv tam bolo 24 detí a o niekoľko rokov už 78. A všetko to boli čisto rómske deti. Akonáhle sa rozširovala osada a zároveň sa znižoval počet mladých v dedine, počet rómskych detí v škole stále narastal. A nerómske deti by k nám rodičia jednoducho nedali. Je to aj zameraním školy, snažíme sa robiť všetko pre dobro rómskych detí. V Revúcej sú školy zamerané na cudzí jazyk, na atletiku, nevieme byť v tomto smere konkurencieschopní.

Takže problém nie je napríklad v hygiene, ale v tom, že vaša škola neponúka to, čo ostatné?

Vysvetlím to na vlastnom príklade. Svojho syna Samka som nedala do tejto školy, napriek tomu, že s týmito deťmi spolu chodili do škôlky. Rozdiel bol v tom, že Samko išiel do 1. triedy a ostatní na to neboli pripravení a šli do nultého ročníka. Takže by sa v škole v jednej triede nikdy nestretli a žiadna kontinuita by nebola zachovaná. Oni sú kamaráti, ale vedomostne sú niekde úplne inde.

Doma sme o tom mali debatu, ale bolo by to falošné hrdinstvo, že Samko by bol prvé nerómske dieťa v škole. Nemal by sa tam jednoducho s kým rovnať, ani kam napredovať. Áno, ostatní by v ňom mali vzor a určite by ich ťahal, ale nebolo by to pre neho po pár mesiacoch demotivujúce? My sme dobrá škola. Ale sme dobrí v tom, ako pomáhame rómskym deťom vymaniť sa zo začarovaného kruhu. Cez zážitkové učenie sa dá deťom ukázať úplne všetko. Ale môj Samko to už všetko zažil a všetko to pozná.

My sme dobrá škola. Ale sme dobrí v tom, ako pomáhame rómskym deťom vymaniť sa zo začarovaného kruhu.

A Samkov prípad hovorí za celú majoritnú časť obyvateľstva?

Asi áno. Do školy do Revúcej odišli z našej dediny štyri deti vrátane Samka. Všetci ostatní chodia do školy sem.

Čo sa potom stane na druhom stupni, keď sa tieto deti v 5. ročníku znovu spoja?

Naše deti idú do spádovej školy v obci Muráň a tam sú aj nejaké nerómske deti, ale je ich málo. Posledné dva 1.  ročníky sú ale už aj v Muráni čisto rómske.

Takže je to čisto populačná vec?

Áno. A nemyslím si, že by to bol výsledok rasizmu alebo podceňovania školy, pretože dosahujeme dobré výsledky – aj vedomostné, aj literárne, aj environmentálne, aj počítačové. Sme však špecifickí práve kvôli našim deťom.

monika-podolinska
U prezidenta. FOTO – Archív MP

Rozprával som sa teraz dole s mamičkami a povedali mi, že ich deťom sa väčšinou podarí skončiť základnú školu, ale strednú školu dokončili len dve. Kde nastane zlom, keď základnú školu dokončia, ale strednú už nie?

Problém je v tom, že základnú školu neskončia 9. ročníkom. Veľmi často sa stane, že deti, ktoré nenavštevujú nultý ročník, opakujú 1. ročník. Ak potom ešte nezvládnu napríklad prechod z prvého stupňa na druhý a prepadnú, nemajú šancu dostať sa do deviatky – tým pádom majú dvere na klasickú strednú školu zatvorené. Ak by mali ísť na dvojročnú školu, kde si vlastne len dokončia povinnú školskú dochádzku, a potom ísť ešte na učňovku, je to pre nich nemožné. Ale pozrime sa na paradox – predminulý školský rok skončil učňovku prvý chlapec v osade a minulý rok zase prvé dievča. A to je obrovský úspech, pretože dovtedy neskončil učňovku nikto. A máme ďalšieho druháka na maturitnom odbore. A tiež ôsmakov, ktorí majú šancu dostať sa do deviatky. Čiže sa to už niekde zlomilo.

Áno, aj mamičky mi vraveli, že trend je pozitívny, ale zdá sa mi to byť stále strašne málo, že len dve deti z celej školy skončia učňovku…

Áno, ale treba si uvedomiť, že donedávna takých detí bolo nula.

Nemyslím si, že by to bol výsledok rasizmu alebo podceňovania školy, pretože dosahujeme dobré výsledky – aj vedomostné, aj literárne, aj environmentálne, aj počítačové. Sme však špecifickí práve kvôli našim deťom.

Takže vždy bol problém len v tom, že deti neskončili základnú školu?

Áno, prevažne áno. Občas sa ale stalo, že dôvod bol inde a že 16-ročný chlapec musel živiť svoju družku. Ale napríklad chlapec, ktorý skončil učňovku ako prvý, má veľmi pokrokovú mamu. Číta noviny, zaujíma sa o to, čo sa deje okolo, a nejakým spôsobom mu ukázala cestu. Chlapec teda dokončil učňovku a pracuje. Dievča, ktoré skončilo učňovku, to bude mať ťažšie, lebo má odbor hostinský, a v našej rasistickej doline ju nikto nezamestná, pretože je Rómka.

Jedna z vecí, ktorá sa nám v škole podarila, je motivovať rodičov, aby svoje deti podporovali v štúdiu. Pretože tých 5 rokov, ktoré u nás strávia, im dávame úplne všetko. Od A po Z. Ukazujeme im svet, veľké mesto, charitu, biedu iných, vzdelávanie. Deti sú motivované, chcú byť zverolekármi a lekármi… Ale keď sa dostanú na druhý stupeň, nastupuje puberta a ich vnútorná motivácia trochu upadá. Navyše im chýba vonkajšia motivácia od rodičov. Oni svoje deti vychovávajú trochu inak a otec nebude syna trikrát prehovárať, aby išiel študovať, ak potrebuje, aby mu pomáhal pri práci.

Pracujete nejakým spôsobom aj s rodičmi? Chodia sem do školy a popritom sa ich snažíte motivovať?

Áno. Väčšinou ale chodím ja za nimi. Je to tak lepšie, je to intímnejšie. Ja rešpektujem ich, oni rešpektujú mňa a vedia, že predo mnou sa nemusia hanbiť. Doma sú otvorenejší.

Vrátim sa ešte k motivácii. Jedna z mamičiek mi povedala, že je tam viac vecí, ktoré im bránia v tom, aby svoje deti povzbudzovali k ďalšiemu štúdiu. Má osem detí a štúdium stojí peniaze. Aj keď iná mamička zase povedala, že štát im prispieva na dopravu do školy. Tiež majú problém s tým, že deťom treba zabaliť desiatu a obliecť ich tak, aby boli čisté a v škole zapadli.

Naše deti sú krásne a pritom pochádzajú z biednych pomerov. Len im treba stále posilňovať sebavedomie. Nemusia chodiť v nových veciach, ale chodia v čistých veciach. Aj keď väčšinou v teplákoch. Síce čisté a s obrázkami rozprávkových hrdinov, ale sú to tepláky. Ani jeden Samkov spolužiak nechodí do školy v teplákoch… Ja im stále hovorím, že ak budú mať vzdelanie, nikto sa na nich nebude pozerať ako na nevzdelaných. Nikto im nepovie, že im nedá prácu, lebo na to nemajú kvalifikáciu. Dnes je moderné duálne vzdelávanie, to je pre nich veľká šanca. Rôzne mentoringy, podporné programy, internáty, strava, štipendiá.

monika-podolinska
Učíme sa pestovať. FOTO – Archív MP

A rozoberáte v škole aj rôzne povolania? Hovoríš im napríklad o povolaniach, v ktorých sa majú šancu uplatniť?

Na to už prišli sami. Že napríklad ako hostinskí sa v tejto doline neuplatnia.

Ako myslíš, že bude situácia vyzerať o 10 rokov?

Môj cieľ a optimistický odhad je, že 20 % z týchto detí bude mať ukončenú strednú školu, či už učňovku alebo maturitu.

A je toto pre nich aj cesta ako sa dostať z osady?

Oni nechcú odísť z osady. To je ich život, tam je ich rodina. Ich snom je bývať lepšie – v murovanom dome. Ale nie v dedine. Ich cieľom je jednoducho žiť dôstojnejšie.

Takže keď skončia školu a nájdu si zamestnanie, chcú ostať v osade a postaviť si dom?

Áno, to je ich predstava. A najnovší trend je, že mladí 17-roční chalani si začali robiť vodičské. To tu dovtedy vôbec nebolo. Pritom naškrabať na „vodičák“, je pre nich naozaj umenie. A rovnako 20-ročné mamičky prvorodičky si kupujú kočíky a chodia s deťmi von na prechádzky. Alebo začali chovať ovce, kozy, prasiatka. No a chlapi začali chodiť príležitostne pracovať do Trnavy, Bratislavy alebo do Čiech.

Ja im stále hovorím, že ak budú mať vzdelanie, nikto sa na nich nebude pozerať ako na nevzdelaných. Nikto im nepovie, že im nedá prácu, lebo na to nemajú kvalifikáciu.

Takto to vyzerá čiastočne optimisticky…

Samozrejme, existuje veľa vecí, ktoré sú v rámci ich komunity zlé. Ale sú to ľudia, ktorí musia zo dňa na deň prežiť. Predstav si rodinu so šiestimi deťmi, ktorá na mesiac dostane len 92 eur, lebo im všetko zobrali. A z toho žijú a prežijú vďaka tomu, že si pomôžu. Niekedy aj vďaka úžere, pretože pre žiadnu banku nie sú klientmi.

Viem, že to niekedy môže vyzerať ako segregácia – napríklad škola pri osade. Ale treba brať do úvahy, že je to osada, ktorá je čisto rómska, a dedina, ktorá je čisto nerómska, a 20 rokov do tej školy žiadne nerómske dieťa nechodilo. Jednoducho niekedy je to prirodzený jav.

Keď sa stavala táto škola, najskôr bol plán stavby odmietnutý ako segregačné riešenie a dotácia bola odobratá. Ale potom jeden človek, ktorého si veľmi vážim, povedal, že myšlienka akejkoľvek mixicity je krásna. Ale čo ak nie je s kým sa mixovať?

Ďalšie články od autora:

Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.