Študuje za učiteľku informatiky a jej plat bude polovicou priemeru v IT sektore. Napriek tomu hovorí, že by nemenila

Na štúdium učiteľstva sa prihlásila zo zvedavosti, po prvej odučenej hodine však pochopila, že to je práca snov. Študentka, učiteľka a účastníčka Komenského inštitútu NIKA KLIMOVÁ hovorí, že aj v súčasnom systéme sa dá učiť inak a snaží sa tým nakaziť aj svojich spolužiakov, pre ktorých vymyslela učiteľský krúžok. Pomohlo by podľa nej školstvu, keby mali učitelia vyššie platy? Čítajte v rozhovore.

V súčasnom stave je povolanie učiteľa trochu zaznávané, slabo finančne ohodnotené, podmienky sú náročné. Ako sa mladá šikovná žena rozhodne, že napriek tomu všetkému chce byť učiteľkou?

(Smiech) Nikdy som nemala detský sen, že by som chcela byť učiteľkou. Keď som bola mladšia, tak ma veľmi bavila psychológia a práca s ľuďmi. Začala som pátrať, čo by som mohla robiť, a tým, že mamina je učiteľka, tak mi hovorila, či to nechcem vyskúšať. Prihlásila som sa teda na učiteľstvo informatiky a angličtiny, ale na začiatku to bol len taký pokus. Chcela som zistiť, či ma to vôbec bude baviť, nešla som tam s hlbokým presvedčením, že chcem byť učiteľkou.

A kde teda nastal ten moment, keď si si povedala, že učiteľstvo je to, čo chceš robiť?

Keď som odučila svoju prvú hodinu. Až vo štvrtom ročníku sme mali ísť na prvú prax a cvičná učiteľka si zlomila členok, takže zo školy volali, že nemôžeme ísť k nej na prax a zároveň, či si niekto nechce vyskúšať učenie a na mesiac ju zastupovať. Povedala som, že si to teda vyskúšam. V podstate som išla bez akejkoľvek praxe rovno učiť a veľmi sa mi to zapáčilo. Začala ma práca s deťmi veľmi baviť.

nika-klimova
Nika Klimová na krúžku. FOTO – Archív NK

Ako vyzeral tvoj prvý deň v škole, keď ťa hodili rovno do vody?

Hneď v prvý deň som učila 6 hodín a k tomu som mala rovno aj dozor na obede. (smiech) Navyše som sa cez prestávku ešte v tej škole aj stratila. Keď som prišla domov, tak som si ľahla a spala som až do rána. Postupne som si začala uvedomovať, že každý deň je iné dobrodružstvo a začala som spoznávať žiakov. Po mesiaci som sa presunula na inú školu, na ktorej pracujem doteraz. Tým, ako som tie deti dlhodobo viedla, sú už také akoby moje. Vedia sa mi zdôveriť a máme medzi sebou vzťah. To ma priviedlo k uvedomeniu, že toto je to, čo chcem robiť. Prišla som k tomu viac-menej ako také slepé kura k zrnu.

Veľa učiteľov hovorí, že príprava na vyučovanie aj samotný deň je veľmi náročný. Ako vyzerala príprava na tvoj prvý deň?

Bola som v kontakte s učiteľkou, ktorú som zastupovala, a ona mi vysvetlila, čo mám robiť. Prvá hodina informatiky je o bezpečnosti pri práci, takže som na každej hodine v podstate robila to isté, čo nebolo až také ťažké. Náročné pre mňa bolo skôr vystúpiť pred žiakmi, začať rozprávať, získať ich pozornosť a určiť si hranice. Najčastejšou otázkou dňa bolo, koľko mám rokov, prípadne či už som mala 18. (smiech)

V podstate som išla bez akejkoľvek praxe rovno učiť a veľmi sa mi to zapáčilo. Začala ma práca s deťmi veľmi baviť.

Ako ťa deti rešpektovali?

Zo začiatku som to mala ťažšie, ale najväčšou výzvou budovania rešpektu bola až tento školský rok pre mňa nová trieda ôsmakov, ktorých učím okrem informatiky aj mediálnu výchovu, čo je 7. hodina, keď už sú väčšinou unavení. Nechcelo sa im teda pracovať. Skúšali, kde sú moje hranice. Každý týždeň som rozmýšľala nad tým, s akou stratégiou tam prídem. V jednom momente som vycítila, že sa ma snažia vyprovokovať a nahnevať. Vtedy som si povedala, že naschvál budem na nich milá, aby pochopili, že nebudú so mnou kývať. Urobila som z môjho zdanlivého nedostatku, že mám málo rokov, výhodu, a začali sme spolu viesť diskusie. Vzájomne sme sa učili argumentovať a ja som sa im snažila vždy vysvetliť, že všetko to robíme pre ich dobro a využijú to aj v realite.

Máš teda pocit, že deti začínajú rozumieť, prečo sa učiť?

Trvalo asi dva mesiace, kým sme sa na seba naladili, ale už to celkom funguje. Nie je to hodina, kde sedí každý s rukami za chrbtom a všetci sú ticho, ale dokážeme spolu vyjsť, a to je pre mňa podstatné.

Vybrala si si učiteľstvo informatiky, pričom práca v IT je dnes potenciálne výnosná kariéra. Ty si sa však rozhodla, že chceš informatiku učiť. Prečo si sa nerozhodla ísť do aplikovaného smeru?

Je pravda, že keď si človek porovná platy učiteľov a platy informatikov, niekedy je to aj trojnásobok, ale ja si napríklad neviem predstaviť, že by som 8 hodín sedela za počítačom. Ja väčšinou za počítačom nesedím, lebo akonáhle si sadnem a deti ma nevidia, tak sa začnú rozprávať. (smiech) Čiže v práci väčšinou stojím. Takisto ma to stále ťahá smerom k práci s ľuďmi. V školstve to viem skĺbiť.

komenskeho-institutPrihláste sa na Komenského inštitút aj vy: www.komenskehoinstitut.sk

Hovoríš, že ťa vždy zaujímala psychológia, kde sa vzala informatika?

Informatika bola pre mňa v podstate až posledná možnosť, ale na psychologických testoch kariérneho poradenstva mi bolo povedané, že som technický typ. Vtedy som požiadala psychologičku, nech mi povie meno, o kom to vlastne hovorí. (smiech) Vôbec som sa s tým totiž nestotožňovala, aj keď som z matematiky mala jednotky.

Na informatiku som sa ťa pýtala aj preto, lebo tým, že je tam taký obrovský rozdiel v zárobku, tak je problém zohnať kvalitných učiteľov informatiky. Vnímaš to aj ty tak?

Áno, keby sa dali zohnať, tak ja ako študentka nemám prácu. (smiech) Ale aj my sme ako prváci začali študovať osemnásti, no na konci niektorí odišli na aplikovanú informatiku, lebo si zrátali, aká je situácia, a uvedomili si, že sa im to finančne viac oplatí. Poznám chlapcov, ktorí by chceli učiť, ale asi sa boja nízkeho zárobku. A týmto prichádzame o mnohých dobrých ľudí, ako napríklad jeden môj spolužiak, ktorý má fantastický prístup k deťom. Aj kvôli platom je v učiteľstve viac žien ako mužov.

Myslíš, že keby sa zdvihli platy, tak by to pomohlo zvýšiť úroveň školstva?

Možno aj áno, ale nie je to len o tom. Keď človek neustále ako začínajúci učiteľ počúva, aké sú tie deti hrozné a ako je to s nimi stále horšie, tak má až hrôzu, aké deti bude učiť o 20 rokov on sám. Ja si však myslím, že keby sa zdvihli platy, tak by to pomohlo, ale zmeniť by sa malo aj to, že človek by sa mal tešiť do práce. Čítala som výrok od Konfucia, že keď si človek nájde prácu, ktorá ho baví, do konca života nemusí pracovať. Povedala som si, že už mám dosť rokov na to, aby som už nemusela pracovať. (smiech)

Poznám chlapcov, ktorí by chceli učiť, ale asi sa boja nízkeho zárobku. A týmto prichádzame o mnohých dobrých ľudí.

Hovoríš o tom, že muži pociťujú z finančnej stránky zodpovednosť. A ty ju nepociťuješ alebo máš pocit, že to so súčasným platom zvládneš?

Momentálne robím to, čo ma baví, a nerozmýšľam nejak do budúcnosti. Tým, že končím školu, mám pred sebou mnoho otázok a neviem, kde budem o tri-štyri mesiace, ale chcem ostať v školstve, lebo ma tá práca skutočne baví.

Aj v súvislosti s platmi prebieha na Slovensku veľká diskusia o stave školstva a o tom, že ani učitelia nie sú často dobrí. Ako vnímaš ty súčasné školstvo?

Myslím si, že učitelia sú takí aj takí. Často je problém aj úplne inde. Rodičia sú niekedy sami tými demotivátormi a už od prvej triedy svojim deťom hovoria, nech to nejako do toho piatku vydržia. Alebo dieťa sa ako prvák teší do školy a od rodičov počuje: no veď počkaj, koľko ti to vydrží. Keď deťom hovorím, aby sa tešili do školy, mám často pocit, že idem proti rodičom. Dieťa má v sebe potom zmätok, lebo učiteľka mu hovorí, že škola je dobrá, a rodičia hovoria, že škola je zlá a školu majú len pretrpieť, pritom to tak nemusí byť. Keď sa pozrieme do sveta, je množstvo krajín, kde sa deti tešia do školy a ja by som chcela, aby aj Slovensko bolo jednou z nich.

nika-klimova
„Dôležité je, aby mladí, ktorí chcú učiť, dostali šancu.“ FOTO – Archív NK

Máš pocit, že ministerské osnovy a mantinely, ktoré učiteľom nastavuje systém, ťa pustia, aby si učila inak ako len diktovaním poznámok? Lebo mnohí učitelia to možno majú len ako výhovorku, že ich osnovy nepustia a musia diktovať poznámky.

Možno tým, že neučím na plný úväzok, nie som vyhorená. (smiech) Keď sa niečo stane, mám čas si to premyslieť, spraviť si reflexiu, pripraviť sa. Neviem, aké to je, pripravovať sa na plný úväzok. Ja si do školy chodím užívať.

Ideš teda podľa osnov alebo máš problém preberať to, čo musíš, keď chceš s deťmi robiť veci zábavnejšou, interaktívnejšou formou?

Na informatike si to zľahčujeme tým, že máme pracovné listy. Tie si deti vypĺňajú a lepia si ich do zošita. Tým, že je informatika len jedna hodina do týždňa, je to veľmi vzácny čas, ktorý si nemôžem dovoliť mrhať na diktovanie poznámok. Robíme spolu veľa kreatívnej práce, deti sa na tie hodiny tešia a berú to ako predmet, v ktorom sa môžu nejakým spôsobom sebarealizovať. Zároveň je to pre mňa cesta, ako spoznať svojich žiakov. Robili sme napríklad školské televízne noviny a zistila som o nich kopec zaujímavých vecí. Jeden z chlapcov napríklad vie robiť s fotopascou úžasné zábery zvierat, iný vyrobil octovú raketu, ďalší nás učil pracovať s kresadlom. A tým, že sa o tých projektoch dopočujú aj rodičia, mám aj od nich dobrú spätnú väzbu.

Keď sa pozrieme do sveta, je množstvo krajín, kde sa deti tešia do školy a ja by som chcela, aby aj Slovensko bolo jednou z nich.

Rodičia tiež pomáhajú s prípravou projektov?

Piatakov som učila algoritmus – postupnosť. Vymyslela som im zadanie, nech sa každý naučí urobiť nejaký uzol a buď nakreslí alebo popíše postupnosť jeho tvorby. Ďalší týždeň prišli na hodinu s rôznorodými uzlami, jedného otec bol rybár a naučil ho rybársky uzol, iný bol hasič a naučil ho zas iný uzol. Podarilo sa mi tým dosiahnuť, že sa aj oteckovia začali kvôli tomu venovať deťom a vzájomne sme sa od seba učili. Keď aj rodič vidí, že sa naozaj v škole niečo robí, a nedostane od dieťaťa odpoveď, že v škole sa zas nič nerobilo, tak sa teší a prenáša to na dieťa.

Dnes sú deti nonstop na počítači, na mobile. Zaujíma ich predmet informatika? A vedia o tom veľa?

Mnohokrát si myslia, že toho vedia veľa, ale často je opak pravdou. Realita je taká, že som mala napríklad tretiaka, ktorý nevedel držať myš a krúžil ňou vo vzduchu. Alebo som mala druhákov, ktorí si nevedeli zapnúť počítač, ale akonáhle som im otvorila stránku, kde je ich obľúbená hra, trhali mi klávesnicu z ruky. Mnohí rodičia si tak isto myslia, že ich deti vedia s počítačmi robiť, ale často na klávesnici ovládajú iba šípky a nevedia si otvoriť webovú stránku.

Konferencia-PyCon
Budúci učitelia sa išli vzdelávať na konferenciu PyCon. FOTO – Archív NK

Čo by teda absolvent predmetu informatika mal ovládať? Mal by aj rozumieť, ako počítač funguje? Lebo často mám pocit, že nám to chýba. Síce sa ich naučíme ovládať, ale nevieme, ako fungujú.

My máme napríklad v učebni rozložený počítač a deti tie komponenty môžu chytať a učia sa o nich. Informatika by teda nemala byť len o Worde, Exceli či Skicári. Učiteľ by sa mal držať Štátneho vzdelávacieho programu a ísť podľa neho. Ak by sa dodržiaval, tak všetci na Slovensku by sme informatiku mali vedieť. Ale asi to tak nie je.

Kvalita informatiky evidentne kolíše a na niektorých školách ju vnímajú skôr ako voľnú hodinu.

V štatistikách informatika vyšla ako predmet, ktorý je veľmi často nekvalifikovane učený.

Okrem učenia robíš s deckami aj krúžok, na ktorom vytvárate roboty.

Áno aj. V rámci štúdia na Komenského inštitúte máme povinnosť urobiť mikroprojekt, ktorý ukazuje, ako sa dajú robiť zmeny školstva zdola. Ja som sa zamerala na to, že na mojej univerzite sme chceli učiť viacerí na základnej škole, kde pracujem, no nezamestnali všetkých. Zároveň som chcela zvýšiť našu pedagogickú prax. Rozmýšľala som, ako to zmeniť, lebo keď niekto chce učiť, tak by mal dostať príležitosť už len preto, že je nás tak málo. (smiech) Vymyslela som si teda informatický krúžok, ktorý nie je ani tak o deťoch, ale o mojich spolužiakoch, ktorí dostanú možnosť vyskúšať si učenie. Podporila ma v tom moja katedra informatiky, dala nám k dispozícii priestory a začala som zháňať ľudí. Podarilo sa nám to zastrešiť pod výberový predmet, ktorý je za tri kredity a pritom nie je hodnotený známkou (iba absolvoval/neabsolvoval). Tým pádom mali študenti aj takúto motiváciu a do krúžku sa prihlásilo 12 zo 16 študentov učiteľstva informatiky od 1. – 5. ročníka, čo je 75 % študentov z našej katedry; vznikol tak opačný problém, že nás bolo až príliš veľa. (smiech)

A pomohlo tvojim spolužiakom, že dostali možnosť skúsiť si učenie na vlastnej koži?

Pýtala som sa na to spolužiakov a povedali, že sa cítia istejšie a baví ich to. Merali sme aj to, ako sa cítime byť istí v pedagogických kompetenciách pred začiatkom krúžku a po 1 semestri a vyšlo nám, že sa cítime byť istejší v každej kompetencii, ale zo všetkých kompetencií sa cítime byť najmenej istí v socio-profesijnej, ktorá je o tom, že sa snažíme sledovať trendy v danej oblasti a vzdelávať sa.

Tak sme si povedali, že okrem učenia detí sa pokúsime popracovať aj v tomto smere. Vybavila som nám workshop, kedy Marek Mansell z o.z. SPy prišiel k nám do Banskej Bystrice a učil nás pracovať s micro:bitmi, ktoré sa používajú vo vyučovaní informatiky vo Veľkej Británii. Takisto sme boli na konferencii PyCon v Bratislave o programovaní v Pythone v sekcii EduTrack, čo je blok prednášok a workshopov pre učiteľov informatiky. Snažím sa teda spolužiakov podporiť v tom, aby si každý jeden z nás našiel svoju cestu. Chcela by som, aby ich bavilo učiteľstvo tak veľmi ako mňa; a ja som na to prišla až vtedy, keď som začala učiť.

Keď niekto chce učiť, tak by mal dostať príležitosť už len preto, že je nás tak málo.

Prihlásila si sa do Komenského inštitútu ako jediná vysokoškolská študentka. Čo ťa k tomu motivovalo?

Minulý rok som sa zúčastnila konferencie Pedagogickí hrdinovia v rámci predmetu didaktika informatiky a hovorila som si, že by som tam tiež chcela byť. Chcela som byť jednoducho lepšou učiteľkou a mala som veľkú chuť sa v tomto smere vzdelávať. Pozrela som si program štúdia a prihlásila som sa, aj keď som sa veľmi bála. (smiech) Ako študentka som sa tam dostala jediná a som veľmi milo prekvapená, ako ma všetci medzi seba prijali, aj keď som ešte len študentka. Pre mňa je to miesto, kde sa môžem zmysluplne učiť. Zároveň ma v tomto programe podporuje aj moja univerzita, čomu sa veľmi teším.

V novembri som bola aj vďaka účasti v Komenského inštitúte pozvaná s vybranými študentmi k pánovi rektorovi na stretnutie v Deň študentstva, naša Fakulta prírodných vied nám niekoľkokrát zasponzorovala napríklad aj darčekmi do mikulášskych balíčkov pre deti na informatickom krúžku a silnú podporu cítiť aj na našej katedre informatiky, kedy sa na krúžok chodia pozerať naši vysokoškolskí učitelia, dokonca jeden z nich chodí aj so svojím synom a vedúci katedry so svojou dcérou. Naša didaktička informatiky je tam vždy prítomná a pomáha nám s organizáciou. Katedra ma podporila aj v tom, aby som svoj mikroprojekt prezentovala na Študentskej vedeckej konferencii v Nitre, kde som bola ocenená, a na medzinárodnej konferencii didaktiky informatiky Didinfo v Liberci.

A učitelia na škole, kde učíš, ťa tiež vzali medzi seba alebo sa na teba pozerajú ako na nejakú mladú dievčinu?

Ja si skoro so všetkými tykám. Možno je to však aj tým, že učím informatiku a občas potrebujú s niečím pomôcť. (smiech) Myslím, že ma všetci berú rovnocenne a keď potrebujem pomoc ja, vždy sa niekto nájde, na koho sa môžem obrátiť.

Pôsobíš ako taká skutočne angažovaná študentka a asi si na vašej škole skôr výnimka, či nie?

Mám veľa spolužiakov, od ktorých sa môžem učiť. Už len to, že 12 zo 16 spolužiakov prišlo dobrovoľne učiť na krúžok, o niečom hovorí. Teraz vidím, že si mnohí z nich vezmú z krúžku robota domov s tým, že idú deťom vymýšľať úlohy, a potom mi večer posielajú na Facebooku nadšené videá, čo robot robí. V prvom rade je to teda o tom, aby človek dostal šancu. Ja som dostala šancu v tom, že som začala učiť na základnej škole, oni dostali šancu učiť na našom krúžku. Je však otázne, či by to bolo viditeľné, keby krúžok nebol. Na ústnej reflexii krúžku hovorili spolužiaci, že sa im páči, že si môžu vytvárať svoje úlohy a pracovať s deťmi. Keď som sa pýtala, či chcú pokračovať aj v letnom semestri, odpovedali kladne. Mám super spolužiakov, len nie vždy je to viditeľné, pokiaľ nedostanú šancu. A to je škoda. Lebo podľa mňa už len to, že sa niekto rozhodne študovať učiteľstvo, o niečom svedčí.

Čiže vidíš nádej na svetlejšiu budúcnosť slovenského školstva?

Keby som tú nádej nevidela, tak tu nie som. Dôležité je, aby mladí neodchádzali preč a dostali šancu učiť.

NIKA KLIMOVÁ
Študentka 5. ročníka učiteľstva informatiky a anglického jazyka a literatúry na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zároveň pracuje 2. rok na Základnej škole Jána Bakossa ako učiteľka informatiky a študuje na Komenského inštitúte.

komenskeho-institut

Kľúčové slová:

komenského inštitút

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.