Pripraviť deti na profesie, ktoré dnes ešte ani nemajú meno, sa nedá cez poučky, hovorí spisovateľ Daniel Hevier

Keď sa dieťa pre niečo nadchne, vie o tom často viac ako učiteľ, hovorí obľúbený spisovateľ DANIEL HEVIER v rozhovore o školstve. Úplne podľa neho stačí, aby škola v deťoch túto zvedavosť a chuť objavovať nezabila. Ako na to? Čítajte v rozhovore.

Ako malá som naspamäť vedela Nevyplazuj jazyk na leva. Trochu sa mi nepáčili ilustrácie, ale zabávala som sa slovíčkach. Tak po prvý raz som objavila Daniela Heviera. Tak, ako som sa ho učila ja, sa ho učia moje deti. A ich spolužiaci – na každej recitačnej súťaži sa množstvo detí snaží o čo najlepší prednes jeho básní a príbehov. Dnes ich už počúva inak ako kedysi. Poznáme sa a počúvam ich prednášané jeho hlasom, charakteristickou pobavenou intonáciou. Keď sme spolu v marci stáli na Námestí SNP, počas rapu o marazme slovenskej politiky sa kýval do rytmu. Keď sme spolu diskutovali počas obeda o detskej tvorivosti, presviedčal ma, že deti vedia viac ako dospelí. A na káve sme spolu hovorili o tom, ako pomôcť deťom v tom, aby ich bavilo učiť sa a premýšľať. Jeden z mojich najvzácnejších priateľov – Daniel Hevier.

Daniel, aké to je, byť celý život ťažší (heavier)?

Keď som bol v Anglicku, tak mi všetci Angličania hovorili, že moje meno znie veľmi anglicky, hoci my sme potomkovia francúzskeho vojaka, ktorý bol Napoleonovým zbehom. Som hrdý na to, že možno jediné, čo tu po mne ako tak ostane, bude to, že som naše meno dal svetu na známosť. Tým, že sa toto meno používa iba v troch dedinách na Slovensku, dlho nás ľudia všelijak komolili. Hovorili nám Haviár, Heviár, Heriév… Tým, že som sa tak dlho ľuďom pripomínal, som aspoň naučil Slovákov správne vyslovovať naše priezvisko. (smiech)

A ešte máš aj dvoch synov, takže tvoje meno prežije.

Prežije. Aj keď ja som sa vždy hanbil, že je také čudné. Ale už som si naň zvykol.

daniel-hevier
Daniel Hevier na konferencii Pedagogickí hrdinovia vysvetľuje, že deti učí o Štúrovcoch cez príklad futbalovej jedenástky. FOTO – Autor – Marián Suvák

Nedávno si mal prednášku a workshop na konferencii inovatívnych učiteľov  – Pedagogickí hrdinovia. Ako môže básnik alebo spisovateľ pomôcť učiteľom, aby lepšie učili?

Tým, že nie som v systéme namočený a nikde neučím na plný úväzok, ale učím, dá sa povedať, od základnej školy, kde som učil vlastných spolužiakov, tak mám odstup. Ten mi pomáha získavať iné pohľady, ako majú bežní učitelia, ktorí vhupnú do koľají a celý život len učia. Ja si vždy niekde odskočím a keď sa znova dostanem k učeniu, tak tam prinášam aj iné skúsenosti. Z tohto celého som si vytvoril istú cestu, ako učiť. Vždy ma napríklad lákalo učiť nezáživné alebo neobľúbené látky a získavať absolútnych ignorantov alebo žiakov, ktorí o to nemajú záujem. Je to pre mňa veľká výzva, ktorá keď sa mi podarí naplniť, tak je to pocit na nezaplatenie.

Nikdy si nerozmýšľal, že svoje znalosti prenesieš do nejakého systému a zapojíš sa napríklad do vytvárania osnov alebo podobne?

Nie. Ja som protisystémový človek, nemám politické ambície a ani neverím, že by sa dačo dalo meniť v systéme. Skôr som taký diverzant alebo partizán a nahlodávam systém zdola. A je nás takých veľa. Chcem spraviť nejaké videá alebo knihy o vzdelávaní, ale nikdy nie oficiálne cez ministerstvo. Skôr ako takú ponuku pre školy. Keď sa im to bude hodiť, tak to použijú.

Máš nejaký konkrétny príklad, keď sa ti podarilo získať pozornosť toho najväčšieho ignoranta v triede?

Prvýkrát som si to zažil, keď som mojich spolužiakov, ktorí mali trojky zo správania a boli bitkári, v 8. triede nadchol pre poéziu. Čítali sme bítnikov, Mitanu, Petra Gregora a súdobých básnikov. S týmito grázlikmi sme pod lavicou niekoľko týždňov čítali básne. Minule som na ulici stretol takého pupkatého „fotra“ a ten mi hovorí: Dano, ty si ma naučil čítať básničky!

Vždy ma napríklad lákalo učiť nezáživné alebo neobľúbené látky a získavať absolútnych ignorantov alebo žiakov, ktorí o to nemajú záujem. Je to pre mňa veľká výzva, ktorá keď sa mi podarí naplniť, tak je to pocit na nezaplatenie.

Ako sa ti to podarilo?

Nosil som do školy knižky, ktoré nadchli mňa, a tie sme potom čítali pod lavicou spolu.

Teraz chodíš do škôl učiť deti. Čo robíš s nimi na hodinách?

Dnes som učil štúrovcov, a to sa učí samo, lebo je to krásna látka. Skôr som deťom ukazoval zaujímavosti, ktoré sa inak nemajú príliš ako dozvedieť. Napríklad, že štúrovcov vnímame ako rojkov a poetov vznášajúcich sa v oblakoch, no v skutočnosti boli veľmi praktickí. Štúr bol napríklad veľmi dobrý ekonóm a mal výborné organizačné schopnosti. Vytvorili napríklad niečo ako štúrovskú IKEA alebo Amazon. Oni totiž veľa cestovali, nesedeli na jednom mieste vo svojich faričkách, ale Štúr ich vyháňal, aby išli do sveta. Jedna ich cesta sa mi veľmi páčila. Išli z Liptovského Mikuláša na pltiach po Váhu, a keď prišli k Púchovu, bola noc. Plte vybrali na breh, rozobrali ich, vyrobili si z nich akési koliby, v ktorých prespali, a ráno z nich opäť urobili plte a pokračovali ďalej. Štúrovská IKEA. Druhá zaujímavosť bol „štúrovský Amazon“. V tej dobe neboli knižní díleri ani distribučné spoločnosti. V Budapešti vyšla kniha Spievanky od Jána Kollára a na druhý deň bola na východe Slovenska v Košiciach. Ako sa im to podarilo, keď nemali autá ani internet? Mali takzvaných vozárov, ktorí knihu zobrali do Prešporku, tu čakali vozári, ktorí to zaviezli do Trnavy, tam prepriahli kone a zaviezli náklad do Žiliny, a takto sa to dostalo za pár hodín cez celé Slovensko. Štúrovci teda boli veľmi moderní.

Na konferencii si ukazoval aj futbalovú jedenástku štúrovcov.

Áno, naučil som tým deti za pár minút namiesto troch mien štúrovcov až 11 mien. Hodža bol brankár, lebo bol konzervatívny, obrancovia boli pasívni ako Hroboň alebo Sládkovič. Kde by sme dali Štúra? Do útoku? Nie. On nebol útočný, bol rozohrávač, záložník. Bol v strede a keď dostal loptu, okamžite ju dal ďalej, lebo nebol sebec, egoista či narcis. A na hrot útoku sme nakoniec dali Janka Kráľa. Do toho som čítal úryvky, ako ktorý z nich písal, a už keď si z tých 11 mien deti zapamätajú aspoň 5, tak bude dobre.

komenskeho-institutwww.komenskehoinstitut.sk

Nehrozí, že si takto deti budú namiesto základu pamätať len anekdoty?

Ale tie zdanlivé anekdoty sú veľmi výpovedné! Napríklad, pod štúrovcami si bežne predstavujeme hŕstku ľudí, ale ja som narátal 200 štúrovcov aj so ženami. Druhá vec je predstava, že Štúrova reč je nejaká dedinská, ale v skutočnosti je meštianska. Jej základ stojí v jazyku liptovských mešťanov, lekárov a právnikov. Čiže sú to možno anekdoty, ale sú zaujímavé a veľa vypovedajú.

Takto sa dá učiť literatúra a gramatika. Aké by malo byť vo všeobecnosti vzdelávanie našich detí, aby mali vedomosti a zároveň ich to aj bavilo, aby školu nebrali tak, že sa musia naučiť na písomku, ale chceli vedieť stále viac?

Mám k tomuto len niekoľko poznatkov – celé vyučovanie je zorganizované úplne nanič. To, že deti poznajú deväť rokov krky a chrbty detí sediacich pred nimi, s ktorými sa bavia len cez prestávky, je katastrofa. Druhá vec je usporiadanie, ktoré nazývam systém otrokov a otrokára. Otroci, čiže žiaci veslujú proti učiteľovi a on proti nim. Nanič je aj časová distribúcia. Žiaci by napríklad zniesli aj ďalšiu hodinu o štúrovcoch, ale už sa museli preladiť na chémiu. Čiže by to malo byť voľnejšie, lebo niekedy sú aj dve hodiny málo, ale zároveň je niekedy 45 minút veľa. Základom je všetko aktualizovať. Napríklad štúrovci boli dobový internet. Antiku som učil tak, že som začal Homerom Simpsonom, teda niečím, čo je deťom blízke. Zároveň by som učil všetky predmety obrátenou chronológiou – od súčasnosti do minulosti a od miesta, kde sa nachádzame, širšie do sveta a do vesmíru. Čiže vždy začať tam a v tom čase, kde to dieťa práve je. A veľmi dôležité je uvedomiť si, že nie každý sa hodí na všetky smery. Ja som počas celej školskej dochádzky ignoroval fyziku, chémiu, matematiku a pozornosť som venoval len jazyku a umeniu.

Celé vyučovanie je zorganizované úplne nanič.

No nie každé dieťa je tak vyhranené. Mnoho detí ani na konci školskej dochádzky nevie, na čo sa chcú zamerať.

To je pravda, niektorí to nevedia ani v tridsiatke. Tak by sme sa potom mali dohodnúť na nejakom slušnom spoločnom základe, a ten dať všetkým a doplniť ho podľa špecializácie, ich schopností a smerovania.

Bavila ťa škola? Študoval si ešte za hlbokého socializmu, keď bolo školstvo ešte zviazanejšie ako dnes. Aký si bol žiak?

Poviem ti jeden príklad. Chodil som na hudobnú, z ktorej ma vyhodili, lebo som skladal vlastné skladby, a to nebolo žiadúce (dnes pritom Hevier hrá na viacero nástrojov, pozn. autora). Celý čas som sa do školy nemusel vôbec učiť niektoré predmety, napríklad literatúru alebo gramatiku. Vôbec som sa do toho nemusel pozerať a bol som vždy jednotkár. Z toho vyplýva, že ak dieťa niečo skutočne zaujme, naučí sa o tom viac, ako od neho požaduje škola. Deti vedia často o vesmíre viac ako ich učiteľ, nehovoriac o technológiách a tak ďalej. Ja som to mal v škole dobré, lebo som bol dobrý žiak a bol som taký tvorivý, nemusel som sa bifliť. Ďalšia vec, ktorú deťom vždy hovorím, je, že keď vám budú hovoriť, že sa to neučíte pre školu, ale pre život, tak im neverte. Naučte sa to pre školu, pre známky, urobte testy, prijímačky a potom to zabudnite. Sú veci, ktoré sa musíte naučiť, lebo žijeme v určenom systéme, ale po použití ich rovno zabudnite.

daniel-hevier
„Ďalšia vec, ktorú deťom vždy hovorím, je, že keď vám budú hovoriť, že sa to neučíte pre školu, ale pre život, tak im neverte. Naučte sa to pre školu, pre známky, urobte testy, prijímačky a potom to zabudnite.“ FOTO – Archív autorky

Keď si máš spomenúť na najobľúbenejšieho učiteľa, tak to bol slovenčinár?

To sa práve až tak nekrylo. Mali sme učiteľov, ktorí boli také svojrázne postavičky, a ten predmet ma až tak nebavil, ale bavilo ma pozorovať kúsky toho učiteľa. Inak som ani nepoznal vyslovene zlého učiteľa.

Najneobľúbenejší bol aký?

Takí tí suchári, na ktorých si videl, že ich škola otravuje, že ju v podstate nebaví. Ale v pamäti mi ostali tie rázovité učiteľské osobnosti, napríklad fyzikár s prezývkou Dubák a pán telocvikár Pasovský, ktorí nás občas aj fyzicky trestali, ale z ich rúk sme to radi prijali. Alebo potom také maminy, ktoré nás brali ako svoje dieťatká.

A keď vravíš, že tvojim deťom niekedy tá škola nešla, ako si ich motivoval?

Nemotivoval som ich. Prišiel za mnou syn, že ho už nebaví chodiť na klavír, alebo druhý, že už ho nebaví futbal, tak mu hovorím, že dobre, tak nebudeš chodiť. A teraz v dospelosti si dorobil napríklad hru na klasickom organe, tom, na ktorom sa hrá aj nohami. Ja som bol vychovávaný tak, že mi otec nikdy nič nezakazoval ani neprikazoval, a toto som preniesol ďalej.

Keď sa na to pozrieš s odstupom, fungovalo to?

V našej rodine áno. Uznávam, že sú deti, ktoré potrebujú motiváciu, aby im niekto povedal, že sa musia prekonať a jedného dňa z nich bude slávny tenista. A oni sa ním jedného dňa stanú a potom ďakujú rodičom, že ich nútili. Ja to však nedokážem.

Ďalšia vec, ktorú deťom vždy hovorím, je, že keď vám budú hovoriť, že sa to neučíte pre školu, ale pre život, tak im neverte. Naučte sa to pre školu, pre známky, urobte testy, prijímačky a potom to zabudnite.

Keby si bol minister školstva, čo by si robil?

Nikdy by mi ani na um nezišlo prijať to. Minister je ten posledný, ktorý má nejakú možnosť zmeniť veci. Tie sa musia zmeniť – a už sa aj menia – odspodu. Od rodičov, učiteľov, žiakov. Keď ma volali do politiky, moja odpoveď bola: mňa by na to bola škoda.

Čiže ty si skôr za zmenu zdola?

Určite áno. Dať učiteľom slobodu a spojiť to s množstvom pomôcok a inšpirácií, aby si s tou slobodou vedeli poradiť a aby sa nebáli byť tvoriví.

Škola by mala reagovať na to, čo sa vo svete deje. Pýtala som sa mojich detí, či sa v škole bavili o protestoch Za slušné Slovensko a povedali mi, že vôbec. Učitelia vraj učia, akoby sa nič nedialo, a mne to príde voči tým deťom veľmi nezodpovedné.

Súhlasím. Mal som krásny zážitok vo Vištuku. Končil som hodinu a hovorím, že dnes idem na pochod, a deti mi hovoria: aj my. A to boli deviataci. Deviataci pokladali za svoju povinnosť ísť na pochod! Dnes som zas hovoril o štúrovcoch a prišiel za mnou chlapec, ktorý sa ma spýtal, prečo sa v hymne spievajú len prvé dve slohy. Čiže deti vnímajú všetko – politiku, život, smrť, alkohol, sex, závislosti, manipuláciu, konšpirácie. Veď my sme boli takí istí ako oni.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že školy by mali deti viac viesť ku kritickému mysleniu. Jednak, aby mali chuť prijímať informácie aj inak ako pasívne a vedeli s nimi pracovať. Kde tam vidíš úlohu školy?

Učitelia trávia denne viac času v škole s cudzími deťmi, ako so svojimi vlastnými deťmi. Učitelia teda majú veľké možnosti a veľkú zodpovednosť. Treba vzdelávať učiteľov, lebo už len samotný koncept vzdelávania je narušený. Vzdelávanie je totiž na celý život, to poznám sám na sebe. Vzdelávanie musí byť také pružné, že dokáže reagovať na aktuálny vývoj udalostí vo svete. Musí byť také pružné, že dokáže deti pripraviť na povolania, ktoré dnes ešte ani nemajú meno a neexistujú. Tých bude v budúcnosti vraj až 65 %. Netreba teda deti učiť nejaké fakty alebo vzorce, treba ich naučiť sa učiť a reagovať.

Zručnosť reagovať je ozaj veľmi potrebná vec, lebo veľmi často len reagujeme na podnety. A často reagovať nevieme.

Často sú reakcie akoby sme videli iba dva ťahy, pričom dobrý šachista vidí tých ťahov aj dvesto a vie si určiť, ktoré dva sú tie najefektívnejšie. To sa dá do určitej miery naučiť, vypestovať, ale musíme deti k tomu viesť. Alebo dokonca ich k tomu ani nemusíme viesť, úplne stačí, aby sme to v nich nezabili. Lebo ako ľudský rod to v sebe máme a malé deti sa predsa vždy tešia do školy. A po dvoch rokoch to zrazu zmizne, niečo sa v nich zlomí. Keď sa opýtam detí, kto z nich sa tešil do školy, tak sa neprihlási skoro nikto.

Známkoval by si v škole?

Nepoviem ani áno, ani nie. Niektoré dieťa potrebuje známku, iné slovné hodnotenie, niektoré potrebuje povzbudenie, iné zas trochu „prefackať“. Minule som spravil experiment – povedal som deťom, nech mi dá žiacku knižku ten, kto sa cíti na jednotku bez toho, aby odpovedal alebo písal test, a dostane ju. Neprišli všetci. A niektorí, čo prišli, neprišli kvôli jednotke, ale kvôli môjmu podpisu.

Často sú reakcie akoby sme videli iba dva ťahy, pričom dobrý šachista vidí tých ťahov aj dvesto a vie si určiť, ktoré dva sú tie najefektívnejšie. To sa dá do určitej miery naučiť, vypestovať, ale musíme deti k tomu viesť. Alebo dokonca ich k tomu ani nemusíme viesť, úplne stačí, aby sme to v nich nezabili.

Asi pred rokom hovorili učitelia o svojom zlom postavení, frustrácii, podceňovaní. Dá sa s tým niečo urobiť? Vrátiť sa do dôb štúrovcov, keď učiteľ bol ten najváženejší v obci?

A teraz mi povedz, ktorá profesia má tú česť.

Podľa mňa lekári ju majú.

Toto nie je môj názor, ale takto nejak ich podľa mňa vnímajú ľudia: Lekári sú tí cynickí hajzli, ktorí väčšinou nič nevedia, berú od nás úplatky, a sú také nutné zlo, potrebujeme ich. Ale nemilujeme ich.

Myslíš teda, že žiadne povolanie dnes nemá taký honor?

A kto? Politici? (smiech) Právnici? Sudcovia? Policajti? Pchaaa!

Je to teda tým, že svet sa zmenil, nie učitelia?

Sme v takom morálnom marazme, čo nás však neoprávňuje na to, aby sme sa na to vykašľali. Čiže, ako učitelia by sme mali skvalitňovať sami seba, aby sme boli stále lepší a vedeli rodičom dať argumenty, a zvonka by sme mali tlačiť všetkými prostriedkami, štrajkmi, protestmi a občianskou neposlušnosťou, aby nás vláda vzala do úvahy.

Máte v hlave plno nápadov, ako učiť lepšie?

Komenského inštitút otvára svoj 3. ročník. Hľadajú sa šikovní učitelia a učiteľky základných a stredných škôl, ako i študenti pedagogických smerov, ktorí majú odvahu robiť veci inak.

Komenského inštitút ponúka bezplatný ročný program a inšpiratívny priestor, v ktorom získate vedomoti a zručnosti na odštartovanie praktickej školskej reformy. PRIHLÁSTE SA ONLINE DO 26.4.2018: http://www.komenskehoinstitut.sk/prihlaste-sa/ako-sa-prihlasit/

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.