Malí farmári venovali agrodotácie miestnej škole. Chcú ukázať, že dotácie v skutočnosti bránia rozvoju hospodárstva, ktoré naozaj aj niečo produkuje

Dotácie malým farmárom nepomáhajú, ale skôr škodia, hovorí v otvorenom rozhovore veterinárka a farmárka zo zaježovských lazov, Zuzana Besson. Jednotné dotácie na hektáre pôdy spôsobujú, že malým farmárom nikto nechce prenajať pôdu, aby sa mohli rozšíriť. Pre mnohých nie je cieľom odchovať čo najviac zvierat, ale skúpiť čo najviac hektárov pôdy, aby dostali dotáciu.

Ich skromný domček je veľký asi ako kúpeľňa v Bonaparte. Majú 50 oviec, ktoré sa im pasú okolo domu. Zuzana je veterinárka a pomáha manželovi na rodinnej farme. Jej manžel Emil je na vozíku. Pracuje spolu so Zuzkou. Lebo to je ich život – byť so zvieratami a starať sa o svoju pôdu.

A títo skromní ľudia odmietli dotačnú politiku Nesúhlasia s tým, ako sú dotácie nastavené; zabraňujú tým, ktorí by chceli gazdovať na malých farmách, získať pôdu. Rozhodli sa polovicu dotácií venovať miestnej škole. To je ich malá forma protestu proti pokrivenému dotačnému systému. Rozhodli sa tak preto, že si myslia, že je čas nachádzať riešenia, a nielen kritizovať systém a ľudí, čo ho využívajú.

Škola dostane dotáciu pod podmienkuo, že o dare bude rozhodovať školský parlament a oni budú môcť deťom vysvetliť, prečo sa vzdali peňazí.

Zuzku som presvedčil, aby o tom hovorila aj verejne. So zdráhaním pristala. Takýto rozhovor som ešte nezažil. Zuzka stihla počas rozprávania odrodiť dve ovečky, vyšetriť jednu mačku a nakŕmiť malé ovce.

Títo „obyčajní“ ľudia si zaslúžia, aby sme im venovali pozornosť. Ďakujem Zuzka a Emil, že ste mi dovolili byť s vami na farme a počúvať váš príbeh. V týchto neľahkých časoch to bolo veľkým povzbudením.

Rôzni oligarchovia a mafiáni chcú na Slovensku získať čo najviac dotácií na svoju pôdu. Vy ste sa rozhodli svoje dotácie venovať miestnej škole. Čo ťa k tomu spolu s manželom viedlo?

Dotačný systém veľmi dobre funguje v krajinách, ktoré zakladali Európsku úniu, ako Holandsko a Francúzsko, kde ešte stále sú malé rodinné farmy. Vo Francúzsku málokto vlastní viac ako 500 hektárov pôdy. Keď sa preniesol rovnaký dotačný systém do postkomunistických krajín, tak to dopadlo, ako teraz vidíme.

Vy ste tiež malá rodinná farma, ale napriek tomu dotácie nechceš.

Nechcem, lebo keby na Slovensku neboli dotácie, tak by ľudia ako my nemali 12 hektárov pôdy, ale oveľa viac, a potom aj viac oviec, a mladí ľudia, čo chcú aj na Slovensku farmáriť, by mali možnosť dostať sa k pôde. Dnes im neostáva iné, ako sa zamestnať na „družstve“, ale to nie je o farmárčení, to je ako chodiť do továrne, demotivuje to ľudí pracovať v poľnohospodárstve. Dnes ti kvôli dotáciám nikto nepustí pôdu. Dotácie fungujú totiž tak, že je to jednotná platba pre kohokoľvek v Únii za každý hektár, ktorý obhospodaruje. Rovnaká pre všetkých. Ak si v ťažkých podmienkach alebo hospodáriš ekologicky, máš ešte príplatok. Pôdu musíš obhospodarovať, čiže by mala byť spasená alebo dokosená na seno. V tých krajinách, kde sú stále rodinné farmy, to funguje, všade vidíš pásť sa zvieratá. Nemáš tam jediný hektár, kde by sa nikto nepásol.

zuzana-besson
Zuzana Besson a jej ovečky. FOTO – Juraj Hipš

Prečo si taká kritická voči dotáciám na Slovensku a nie v západnej Európe?

Systém jednotnej dotácie na plochu zachránil mnohé chovy u nás aj na západe . Bez neho by tu už dnes neboli, lebo ceny produktov z farmy sú príliš nízke a nezaplatia ani prácu. Na Slovensku sa však tento systém otočil. V niektorých obciach je všetka pôda skúpená alebo prenajatá jedinou veľkou spoločnosťou a nemáš šancu tam hospodáriť, lebo nezískaš pôdu. Preto hovorím, že dotácie v skutočnosti bránia rozvoju hospodárstva, ktoré naozaj aj niečo produkuje. Nikto ti kvôli dotáciám neuvoľní pôdu, ktorú sám nevyužíva. Nechcem teraz, samozrejme, všetkých hádzať do jedného vreca, lebo sú tu aj veľké farmy, ktoré ozaj produkujú, obhospodarujú pôdu a investujú do zvierat. Ale pre mnohých nie je cieľom odchovať čo najviac kráv, ale skúpiť čo najviac hektárov pôdy, aby dostali dotáciu. Nie každý, kto má na Slovensku 10-tisíc hektárov, bude mať 10-tisíc kráv. A hlavne, zberačom dotácií je jedno, čo a či vôbec kravy niečo vyprodukujú, lebo im nejde o to, aby chovali kravy, ale aby mali dotácie z pôdy. Má minimum kráv, ktoré sa teoreticky ani nemusia oteliť, a dotácie mu potečú, lebo má dosť veľkú plochu na to, aby preňho boli dotácie dostatočným ekonomickým ziskom. Na farme s menšou rozlohou si farmár toto nemôže dovoliť, pretože na to, aby prežil, potrebuje zisk z produkcie farmy.

Dotácie v skutočnosti bránia rozvoju hospodárstva, ktoré naozaj aj niečo produkuje. Nikto ti kvôli dotáciám neuvoľní pôdu, ktorú sám nevyužíva.

Tie dotácie sú na druhej strane viazané na to, aby plocha bola spásaná a pokosená. Ako to ekonomicky vychádza, keď sa musia o tú obrovskú plochu tak či tak starať?

Oni to naozaj kosia a mulčujú. To je rozdiel medzi Slovenskom a západnou Európu, že tam sa pôda naozaj obhospodaruje, zatiaľ čo u nás sa len kosí na dotácie. Títo ľudia majú kravy väčšinou v maštaliach alebo ich okolí, nespásajú všetko. Mnohí majú potom aj oveľa menší záujem, aby ich chov fungoval, lebo pri týchto obrovských plochách nie sú odkázaní na jeho produkciu. To, čo dostanú v dotáciách, je ekonomicky zaujímavé.

Akú máte veľkú farmu?

12 hektárov je našich a tri hektáre si kosíme z družstevných.

A koľko máte zvierat?

Máme len ovce a koníky pre radosť. Oviec je päťdesiat.

A ovce vám celý pozemok spásajú?

Áno,ale každý kúsok sa využije na produkciu. Musíme to dnes prepočítavať tak, aby sa všetky ovce aj napásli, aj sa narobilo seno na zimu.

Ale keď sa tu pozriem naokolo, všade sú lúky.

Áno, ale už na ne niekto berie dotácie… Aký je ich záujem, ti to prenajať alebo predať, keď za každý hektár, ktorý ti pustí, príde o pár stoviek euro?

Ak tomu správne rozumiem, tak tie dotácie spôsobujú, že pre agropodnikateľov je lepšie plochu skosiť, brať na to dotácie a blokovať tak rozvoj malých farmárov.

Áno, lebo malí farmári sa nedostanú k pôde.

zuzana-besson (4)
Vlastníkom veľkých pozemkov sa dotácie oplatia viac ako samotné hospodárstvo. FOTO – Juraj Hipš

Tvoj manžel je z Francúzska. Ako je možné, že tam to funguje a u nás nie?

Nie sú tu malí farmári. Ja sa vždy smejem, že vo Francúzsku je agrikultúra, na Slovensku je agrobiznis. U nás sme aj z kultúry urobili biznis. Pôda bola znárodnená a po revolúcii sa k nej už ľudia nechceli vrátiť. Takže sa našiel iný druh podnikateľov, ktorí zistili, že sa na tom dá robiť biznis. To však nie je poľnohospodárstvo, to nezušľachťuje zem, nekultivuje zvieratá.

Ale bohužiaľ, keby sa v tejto chvíli na slovensku pôda z veľkých fariem uvoľnila, nebolo by tu dosť motivovaných mladých ľudí, aby na nej gazdovali. Ostala by ležať ladom a vznikol by možno ešte horší systém ako doteraz. Ak by bolo cieľom mať veľa malých fariem s dobrou produkciou, bolo by nutné už dnes začať meniť národnú politiku a zároveň vychovávať novú generáciu so záujmom o poľnohospodárstvo.

Hovoríš, že tu máme málo rodinných fariem. Kto potom vlastní všetku tú pôdu, na ktorú berie dotácie?

Sú rôzne formy. Može to byť napríklad ešte stále formou družstva, ako to bolo kedysi. To je však už zriedkavá forma vlastníctva. Dnes sa volajú agropodnikatelia a sú to skôr rôzne eseročky, a veľa pôdy vlastnia aj rôzne finančne skupiny.

Čo by sa stalo, keby dotácie z EÚ prestali prúdiť?

Podľa mňa by sa stalo niečo veľmi pozitívne. Silno by to zatriaslo celým systémom a prežili by len tí, ktorí by boli ozaj schopní niečo produkovať. Veľa malých farmárov by chvíľu trpelo, ale spamätali by sa z toho, lebo oni nemajú rozpočet postavený len na dotáciách. My napríklad máme dotácie ako prilepšenie, že môžeme ísť napríklad na dovolenku. Tento rok sme sa rozhodli ich darovať miestnej škole, lebo ako som už spomenula, to, že by sa pôda v tejto chvíli uvoľnila, k zlepšeniu situácie nepovedie; treba začať vychovávať novú generáciu, ktorá bude schopná inak uvažovať. Musíme v prvom rade zmeniť spoločenské uznanie, ktoré sa farmárom dostane, aby bol niekto ochotný to robiť. Deti sa musia naučiť, že bez poľnohospodárstva sa nenajeme, nie že tí, čo sa starajú o zvieratá, smrdia.

Keby dotácie prestali prúdiť, zatriaslo by to celým systémom a prežili by len tí, ktorí by boli ozaj schopní niečo produkovať.

Akú výšku dotácií na svoju farmu môžete brať?

U nás sa to každý rok mení, ale je to okolo 4500 euro ročne. 4000 na pôdu, 500 na zvieratá.

Rozhodli ste sa teda túto sumu darovať škole.

Áno. Chceli sme im dať tú sumu na pôdu s podmienkou, aby za polovicu nakúpili naše produkty, lebo veľa susedov ani nevie, čo vlastne robíme. Škola však, bohužiaľ, pre zákon o verejnom obstarávaní nemôže brať od nás, lebo naše jogurty sú drahšie ako nejaké české z veľkoobchodu. Preto im dávame len polovicu.

Aj verejné obstarávanie je pre vás prekážkou?

Áno. V realite pritom tie jogurty z Čiech nie sú najlacnejšie, lebo keby sme aj kúpili lokálny jogurt o desať centov drahší, tak pomôžeme miestnym obyvateľom, aby mali čo robiť. Ja by som ako veterinárka napríklad mala koho liečiť, lebo ľudia by chovali viac zvierat. Za posledné dva roky som prišla o viac ako polovicu klientov. Dve tretiny z veľkých mliečnych fariem, na ktoré som chodila, zmizli. Bola mliečna kríza, takže cena mlieka klesla, a vlastníci týchto fariem pozerali len na čísla na konci riadku. Spočítali si to a zhodnotili, že sa im už mlieko neoplatí robiť, a do pol roka predali všetky kravy. A to neboli malé farmy, ale také s tisíckami dojníc. Desiatky takýchto fariem už neprodukujú mlieko.

Čo škola spraví s vašimi peniazmi z dotácií?

Dajú sa deťom do školského parlamentu, ten zasadne, a deti samy rozhodnú, čo si z toho kúpia. My by sme tie dotácie, samozrejme, vedeli použiť, ale ak chceme, aby sa ten systém vylepšil, nemôžeme plakať, ale učiť ďalšie generácie, ako to je. V škole teda deti dostanú balík s vysvetlením, odkiaľ peniaze prišli, aby pochopili, že štátne peniaze nepadajú z neba, ale z každého cukríku, čo si kúpim, platím aj do štátneho rozpočtu. A my tu dostávame aj peniaze z cukríkov detí z Francúzska a iných bohatých krajín Únie, ktoré, bohužiaľ, nejdú na podporu malých farmárov, ale na kúpu Ferrari nejakého magnáta. To je dosť nespravodlivé. Zmeniť sa to dá len výchovou ďalších generácií.

My by sme tie dotácie, samozrejme, vedeli použiť, ale ak chceme, aby sa ten systém vylepšil, nemôžeme plakať, ale učiť ďalšie generácie, ako to je.

Darovanie dotácií je teda akási vaša forma protestu?

Áno, systém je nastavený zle a podľa mňa likviduje poľnohospodárstvo. A deti to potrebujú vedieť.

Ako budete pracovať s deťmi?

Prídeme na školský parlament a predstavíme im, ako fungujú dotácie v Európe a prečo sme sa rozhodli darovať ich im.

Ale nie je to len šikovnosť podnikateľov, že zo systému vedia tak dobre zarobiť?

Áno, inteligentní ľudia len využili systém. Je to ich šikovnosť. Máme zle nastavený systém, to nie je žiadna podvodná činnosť, oni väčšinou všetky legálne podmienky spĺňajú.

Nebolo by to potom tak, že keby dotácie vôbec neboli, tak by všetky tie malé rodinné firmy padli a veľké finančné skupiny by to prežili?

Podľa mňa nie. Pre nás sú dotácie len akýsi vianočný darček, čerešnička na torte. Malí farmári nežijú z dotácií, celý rok musia prežiť z vlastnej produkcie. Ale bez dotácií by ceny potravinových produktov stúpli. A to čo dnes ide z daní na dotácie, by išlo rovno pri kúpe potravín z peňaženiek, takže by to postihlo najchudobnejších touto cestou.

zuzana-besson (1)
Malí farmári nemajú rozpočet postavený len na dotáciách. My napríklad máme dotácie ako prilepšenie, že môžeme ísť napríklad na dovolenku, hovorí Besson. FOTO – Juraj Hipš

Vaša rodinná farma s 50 ovcami uživí dvoch dospelých a dve deti?

Ja pracujem ako veterinárka a na farme sa len „zabávam“. Farma s 25 ha a 100 ovcami by už štvorčlennú rodinu uživila sama.

Komu predávate syr?

Chodí to kupovať málo ľudí, ale kupujú veľké množstvo. Chodia sem aj Česi, aj ľudia zo Žiliny. Zatiaľ predáme celú produkciu priamo v našom dvore.

Čo by vám ako malej farme pomohlo zo strany štátu viac ako dotácie?

Keby sme nemuseli platiť odvody za zamestnanca. Keby tie miliardy, ktoré investujú do automobiliek, ktorých tu je už aj tak na mraky, radšej investovali do každej dediny. Tam keby tak prispeli trom-štyrom ľuďom, aby mohli niekoho zamestnať, štát by to pracovné miesto na človeka vyšlo okolo 12-tisíc ročne a neboli by to tie miliardy, za ktoré musia voziť ľudí zo zahraničia.

Čo je na zamestnancoch drahé, sú odvody. Keby Emil ako ťažko zdravotne postihnutý navliekal korálky, dostane príspevok na chránenú dielňu. Poľnohospodárstvo je pre zdravotne ťažko postihnutých „zakázaná“ činnosť (nemáme na ňu na Slovensku vhodnú kolónku na úrade práce…), a teda Emil je asi jediný „magor“ na vozíku, ktorý normálne pracuje a ešte si aj platí odvody. Chránená dielňa na farme nemôže byť.

Prežijete bez dotácií, platíte odvody, Emil je na vozíku, a napriek tomu dokážete farmu utiahnuť.

Keby Emil nebol na vozíku, tak by sme to utiahli len my dvaja sami. Takto ale musíme mať ešte aj pomocníka, lebo niektoré veci ja jednoducho fyzicky nezvládnem.

Sú farmári, ktorí by sa ku vám s vracaním dotácií pridali?

Problém je ten, že v Bruseli doteraz príliš nevideli, čo sa tu deje. Myslím, že teraz už musia rozmýšľať nad iným riešením, ako by sa dotácie dali prerozdeľovať. Možno budú sledovať, koľko zamestnancov majú farmy, a nebudú pozerať len na hektáre, ktoré vlastní a obhospodaruje jeden bohatý majiteľ. A mohli by žiadať, aby sa časť dotácií investovala do rozvoja obce či regiónu. To je podľa mňa jediný spôsob, ako systém ozdraviť.

dve-percenta-cierna-labut

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.