Pracovať v triede majú deti, nie učiteľ, hovorí učiteľský mentor a autor Modernej didaktiky

ROBERT ČAPEK učiteľom radí, ako najlepšie pracovať so žiakmi. Sú aj školy, kde učitelia vytvoria atmosféru nevraživosti a najradšej by ma upálili aj s mojimi spismi, hovorí. Ako neuviesť svoju triedu do bdelej kómy a pomôže zvýšenie platov zlepšeniu kvality našich škôl? Čítajte v rozhovore.

Ako vyzerá výučba na českých školách?

Z môjho kritického pohľadu je mizerná. Ak sa rozprávame o štátnych školách, dovolím si odhadnúť, že dobrých učiteľov je u nás tak 10 %. Aj keď, samozrejme, všetci učitelia si myslia, že učia dobre.

Čím sa odlišuje tých 10 % od ostatných?

Snažia sa stále zlepšovať, majú portfólio metód a z hľadiska diagnostiky rozumejú tomu, čo sa deje v ich triede. Proste neprebrali roky zaužívané metódy, akými sú frontálna výučba, rozdávanie pätiek alebo nechávanie žiakov prepadnúť, čo inak učitelia bežne robia. Tých 10 % hľadá iné cesty. Nemusia byť ideálnymi učiteľmi, ale snažia sa robiť veci lepšie.

robert-capek
Robert Čapek. FOTO . Archív RČ

Z praxe viem, že ak prídem do bežnej triedy počas vyučovania, nájdem tam väčšinu žiakov v bdelej kóme. Diskutuje sa o tom, či je to spôsobené obsahom učiva alebo spôsobom, akým sa vyučuje, alebo je to samotnými deťmi.

Deti, ktoré som učil, a je jedno, či to bolo na základnej, strednej alebo vysokej škole, nikdy v žiadnej kóme neboli. Moja učiteľská filozofia sa totiž pracovne nazýva „lenivý učiteľ“. Pracovať majú deti. Učiteľ má byť sprievodca a moderátor. Má sa postarať len o to, aby bola aktivita zábavná, hravá a aktivizujúca. Takže v mojej triede žiadne dieťa v bdelej kóme byť nemôže, pretože inak by nefungovala hodina, ktorú som pripravil. Môže sa stať, že dieťa je práve v útlme, ale aktivita by ho po čase mala minimálne vtiahnuť do diania ako pozorovateľa. Väčšina učiteľov ale naozaj svojich žiakov uspáva, pretože si myslia, že učenie je výklad. Oni na školeniach aj často povedia, že by sa s deťmi veľmi chceli hrať, ale nemôžu, lebo ich musia učiť. Dobrý učiteľ ale vie, že to učiť, znamená, hrať sa, baviť sa tým.

Ja ako rodič by som si pod lenivým učiteľom predstavil pedagóga, ktorý v triede sedí a zadá deťom úlohu do konca hodiny. Ako by taká hodina lenivého učiteľa vyzerala v praxi?

V skratke: Aby žiaci v triede dobre pracovali, musí ich to baviť. Píšem o tom v mojej knihe „Líný učitel: jak učit dobře a efektivně“.  Keď vás niečo baví a hráte sa, robíte svoju prácu dobre, to platí obzvlášť u detí. Takže lenivý učiteľ pripraví takú aktivitu, aby deti vtiahla do deja. Povie napríklad deťom, že sú výskumníci z NASA a teraz sú na expedícii. Alebo že budú spoločne bádať v archíve, takže sa zahrajú na výskumníkov a archivárov a ukážu si spolu, čo je na tých profesiách zaujímavé. Všetci chceme skúmať, objavovať a hrať sa. Lenivý učiteľ deťom umožní tvorenie, výskumy a hru, ale naučí ich aj systémové myslenie. Môže sa stiahnuť a dať žiakom voľnú ruku pri skúmaní určitej témy, čo je pre nich zábavné a aktivizujúce. A rovnako to platí pri hodnotení. Lenivý učiteľ občas deti hodnotí, ale rovnako sa deti hodnotia medzi sebou navzájom a hodnotia aj učiteľa. Samozrejme, v triede sa musia všetci cítiť príjemne a musí tam fungovať suportivní a klimatické vyučování, pravý individuální přístup, včetně diferenciácie obtiažnosti.

Lenivý učiteľ zbytočne nerozpráva, komunikácia je hlavne na strane žiakov. Byť lenivým učiteľom, neznamená žiadnu anarchiu, znamená to pracovať veľmi štruktúrovane, dávat precizně určené úkoly, dobře hodnotit. A učitelia sa tieto veci musia naučiť. Nejde to naraz, ale postupne. Ak to učiteľovi v triede funguje, môže postupne ustupovať viac a viac do úzadia bez toho, aby práca utrpela. Niečo ako keď šéf dohliada na svoj tím, naučí ich mechanizmy fungovania a potom im dáva ťažšie a ťažšie úlohy, a oni na nich slobodnejšie a slobodnejšie pracujú.

Chcete zažiť Roberta Čapeka naživo? Príďte 27. marca na konferenciu Pedagogickí hrdinovia, ktorú organizuje Komenského inštitút. Registrácia a celý program je na www.komenskehoinstitut.sk/konferencia

Keď pomáhate učiteľom zlepšovať ich výučbu, prijímajú vaše rady?

Raz som tak prišiel do šiestej triedy, kde učiteľka pri frontálnej výučbe strácala hlasivky z toho, ako deti prekrikovala, a deti sedeli znudene s nohami vyloženými na lavici. Učiteľka sa počas hodiny ani raz neusmiala. A tak som ďalšiu hodinu robil ja, učiteľka bola mojou asistentkou. Začali sme tým, že deti si mali v knihe prečítať tému difúzie. Kto tému prvý pochopí, má ju vysvetliť ostatným. Deti to zvládli a ako ďalšiu úlohu mali vytvoriť výučbový plagát o difúzii pre piatakov. Ak z toho plagátu piataci difúziu pochopia, dostanú šiestaci jednotky. A tak učiteľka chodila pomedzi skupiny, podporovala ich a posmeľovala, a tiež sa usmievala. Žiaci pracovali a žiadne problémy so správaním neboli. A keď plagáty dokončili, v rámci triedy si mali odsúhlasiť všetky, ktoré stoja zato, aby ich piataci videli. Zdvihol sa les rúk, plagáty sa im navzájom páčili. Nakoniec ešte mali pani učiteľke ukázať, ako sa im hodina páčila a na prstoch ukázať, koľko korún by pani učiteľke za tú hodinu dali. Všetci zdvihli 5 prstov, niektorí aj obe ruky. Tak skončila hodina, všetko bolo super. Vzájomné učenie, tímová práca, vzájomné hodnotenie, reflexia, evaluácia pre učiteľku. Potom deti odišli a spýtal som sa učiteľky, čo na to hovorí. A ona, že budúcu hodinu im tú difúziu musí vysvetliť…

Má potom zmysel s takýmito učiteľmi pracovať? Veď od nich chcete, aby robili niečo úplne opačné ako to, čo oni robia dlhé roky.

Musím povedať, že je to veľmi rozdielne. V 1 z 10 prípadov prídem do zborovne a cítim tam maximálnu podporu, učiteľky sa pýtajú, usmievajú sa a delia sa o skúsenosti. Drvivá väčšina zborovní je ale rozdelená na zdravé menšinové jadro, ktoré sa zaujíma o nové metódy, potom je tam stred, ktorý je najpočetnejší a myslí si svoje, ale niektoré veci sú schopní použiť. No a potom je tam časť, niekedy väčšia, niekedy menšia, ktorá sa všetkému bráni. Hľadajú tisíc dôvodov prečo niečo nejde a sú schopní veľmi dobre argumentovať, prečo je to nezmysel, prečo rozdávať päťky a nechávať žiakov prepadať. S nimi nepohne nič. A sú aj školy, kde učitelia vytvoria atmosféru nevraživosti a najradšej by ma upálili aj s mojimi spismi. Tiež je to závislé na téme. Keď im počas seminára poviem, že by mali poznať okolo 150 metód, aby z nich postavili niekoľko stoviek aktivít za školský rok, pre mnohých je to sci-fi, ale aspoň o tom uvažujú. Ale keď začnem rozprávať o hodnotení a poviem im, že doteraz hodnotili zle a ubližovali žiakom, tak niektorí z nich sa okamžite stiahnu alebo sú agresívni, pretože sa ich to týka osobne. Hodnotenie je veľmi silná téma. Pokiaľ sa rozprávame len o atmosfére v triede, všetci súhlasia, ale akonáhle prejdeme k téme hodnotenia, už je oheň na streche.

robert-capek
FOTO – Archív RČ

Kde sa vzal pedagogický mýtus, že učenie znamená stáť pred tabuľou a diktovať poznámky?

Zrejme je to hlavne o ich skúsenosti. O tom, čo si sami zažili na sebe. Ak učiteľovi, ktorému v triede deti kričia a vyvádzajú, pretože sa nudia a nemajú nič zmysluplné na práci, poviem, že by mali pracovať deti a že im treba dať prácu, ktorá ich zaujme, nerozumie tomu. Pretože nič iné nezažil a na pedagogickej fakulte sa k tomu možno ani nedostal.

O pedagogických fakultách sa tvrdí, že sú jedným z problémov súčasného stavu školstva. Na Slovensku je ich úroveň značne zlá.

U nás to nie je iba zlé, je to horšie, priam mizerné. Je to katastrofa založená na zbieraní vedeckých bodov za publikovanie v časopisoch a príprava študentov na učenie nikoho nezaujíma, pretože za to nie sú body. A didaktik je na katedre ten posledný, s najslabším statusom, pretože prvoradí sú profesori a docenti, ktorí predsa robia „vedu“.

Pomohli by, ak by sme učiteľom zvýšili platy? Myslíte, že stav školstva by sa podarilo potom zlepšiť?

Ja si to nemyslím. Pretože ich nepripravenosť a neodbornosť tam stále ostane. Čo sa týka peňazí, pravdou je, že napríklad ja ako lektor v školstve nedostanem žiadne závratné čiastky. Ak robím podobnú vec v biznis sektore, dostanem tam napríklad za prednášku o komunikácii neporovnateľne viac. Ale ja ani iní nie sme predsa v školstve pre peniaze. Ale na druhej strane učitelia v malých mestách a na dedinách majú príjmy naozaj slušné. Plusom je aj istota pozície štátneho zamestnanca, ktorá by mohla vykompenzovať tie relatívne nižšie platy. A neverím tomu, že časť zborovne by sa mohla takto dobre uživiť inou profesiou. Nikto učiteľov predsa nasilu v školstve nedrží.

Tabuľkové platy ale môžu byť skutočným problémom v Bratislave alebo v Prahe. Tam tie peniaze asi hrajú významnú rolu.

To je pravda, peniaze hrajú vždy rolu. Ak môžem ale rozprávať za seba, osobne som sa nikdy na peniaze nepýtal. Zaujímala ma skôr náplň projektu a čím môže byť pre mňa prínosný. A takých učiteľov je určite veľa. V praxi je však problém skôr v tom, že kvôli tabuľkovým platom neexistuje finančný rozdiel medzi dobrým a zlým učiteľom a ani riaditelia nemajú peniaze na to, aby tých  kvalitných odmenili. Cesta by naozaj mohla byť v tom, že rozdiel medzi dobrými a zlými učiteľmi by bol finančne výrazný.

 Viete si predstaviť, ako by to potom vyzeralo v zborovni, keď jeden učiteľ by zarábal 600 eur a iný 2 500 eur?

Teraz to tak ale vlastne už je, aj keď nie s takým rozdielom, pretože učiteľ tesne pred dôchodkom má o tretinu vyšší plat ako mladý nadšený učiteľ. Ale keď riaditeľ nastaví jasné pravidlá, za ktorých je učiteľ v dobrej kategórii, tak je to ako v každej inej firme a nikto proti tomu nemôže nič mať.

Čo pre vás znamená moderná didaktika, o ktorej ste napísali aj šesťstostranovú knihu? Na Slovensku je to zväčša vnímané ako interaktívna tabuľa v triede a tablety pre deti.

Aby bolo jasné, tých 600 strán sú iba metódy zoradené podľa abecedy. Moja „Moderní didaktika“ je naozaj iba o praxi v triede, nie je to taká ta kniha, z ktorej sa treba šprtať na pedagogike. Čo sa týka používania techniky pri vyučovaní, to isté máme aj u nás. Interaktívne tabule a projektory sú síce moderné prostriedky, ale v triede je to stále o frontálnej výučbe. Možno je to niekedy ešte aj horšie a pasívnejšie ako písanie kriedou na tabuľu. Určite som za to, aby sa moderné prostriedky ako tablety a mobilné telefóny pri výučbe používali, len treba vedieť ako. Učitelia sa toho zatiaľ boja a nevedia si predstaviť, ako by to malo prebiehať.

komenskeho-institut

Nie je cestou alternatíva v podobe slobodnej školy, ako napríklad Sudbury Valley, kde deti nemajú predmety ani učiteľov a nejako sa naučia, čo treba bez toho, aby boli v bdelej kóme?

Myslím, že toto nie je cesta. Tá je podľa mňa v pestrosti a slobode voľby. Aby sa rodič a dieťa mohli rozhodnúť pre waldorfskú školu alebo školu typu Sudbury alebo akúkoľvek inú, ktorá sa mu páči. A táto pestrosť a konkurencia nepriamo zvýši kvalitu aj na štátnych školách.

Súkromné školy sú dnes totiž vo veľkej nevýhode – od štátu nedostávajú rovnaké financie ako štátne školy, normatívy majú znížené a neustále sa im šliape na krk. Pritom ich podpora by prirodzene zvýšila aj kvalitu štátnych škôl. U nás v Čechách by to pomohlo znížiť napríklad počet domácich školákov, ktorých počet stále rastie, pretože rodičia svoje deti odmietajú dávať do štátnych škôl.

Ja ale napríklad žijem na lazoch a reálne nemám šancu si školu pre svoje deti vyberať, a tento problém platí pre väčšinu územia Slovenska.

Podľa mňa by veci pomohli aktívni rodičia, ktorí by boli poučení, ako má moderné učenie vyzerať, a aby si vedeli porovnať kvalitu výučby na školách; a kvalitu by mali od škôl pre svoje deti vyžadovať. Pretože české štátne školy generujú obrovské počty demotivovaných žiakov, ktorí skončia na učňovkách a ich vzťah ku vzdelaniu je na bode mrazu. Pretože na štátnych školách im učitelia ukazovali len to, akí sú neúspešní a ako nič nevedia. Takže dieťa sa v podstate unudí a prišlo o radosť z práce, z čítania, zo vzdelávania. Rodič takéhoto dieťaťa by sa mal zamyslieť nad tým, či školu, kam chodí jeho dieťa, nemôže nejakým spôsobom ovplyvniť. Lenže niekedy sa stretávam s paradoxom – učitelia musia bojovať práve s rodičmi, ak chcú presadiť moderný spôsob vyučovania, pretože rodičia presadzujú spôsob, akým sa učili kedysi oni sami.

Aby sme to ale príliš neglorifikovali, vieme aj o kvalitných štátnych školách a slabých súkromných školách. Pritom do štátnych škôl môže chodiť ktokoľvek a súkromné sú vždy spojené s poplatkami, takže časť rodičov tam deti jednoducho dať nemôže a to je problém.

Možno tie súkromné školy naozaj trochu glorifikované sú, pretože na príklade súkromnej českej siete Scio škôl mám pocit, že rodičia dajú dieťa kamkoľvek, hlavne nech to nie je štátna škola. Ja by som bol za tzv. školský darvinizmus. Nech majú všetky školy rovnaké podmienky a rodičia a deti nech si vyberú, kam budú chodiť. Tie školy, ktoré sú zlé, nech zaniknú, bez ohľadu na to, či sú štátne alebo súkromné. Nech školy medzi sebou súťažia v tom, ako dobre vzdelávajú. Keď ich štát bude podporovať rovnako, školné nebude problém. Mimochodom, podľa mňa najlepšia základná škola u nás má školné 1000 Kč mesačne, iné súkromné gymnázium vyberá iba to, čo by rodina dala za dochádzanie na štátne gymnázium v neďalekom meste. Nie každá súkromná škola je pre bohatých, väčšina sa skôr opiera o komunitu rodičov, ktorí im cez víkendy pomáhajú stavať knižnice v triedach.

Sledujete pokusy o reformu školstva na Slovensku? Máte pocit, že sa Slovensko niekam posunulo?

Myslím, že naše krajiny majú veľa spoločných vecí. Slovensko sa pomaly posúva, ale je to hlavne o učiteľoch. Keď chce učiteľ svoju prácu robiť dobre, musí mať všetky kompetencie na určitej úrovni. Musí byť dobrý didaktik, diagnostik, psychológ a motivátor. Takže to, čo sa deje okolo neho, nie je až také dôležité.

Čiže učiteľ môže byť dobrý aj v tom systéme, ktorý tu máme teraz?

Áno, to si myslím. Myslím, že kvalitný učiteľ môže vytvoriť dobrú klímu vo svojej triede a byť dobrý učiteľ aj na zlej škole. Ak si vytvorí mikrosvet a robí si svoju prácu čo najlepšie.

Takže je to podobné ako s disidentami za komunizmu?

Títo ľudia musia byť určite silné osobnosti. Ale je to tak trochu aj sebecké. Lebo čím lepšie a nápaditejšie pripraví učiteľ výučbu pre žiakov, tým viac žiaci pracujú a on ušetrí energiu. Pretože dobrá hodina vás ako učiteľa nabije a zlá vyčerpá. Takže je v záujme učiteľa učiť čo najlepšie, pretože potom je celý deň nabitý energiou a teší sa na druhý deň do školy.

Predstavte si, že ste ministrom školstva. Čo by ste začali riešiť ako prvé?

Keby som bol ministrom, tak v prvý deň by som podpísal zrušenie 8-ročných gymnázií. Aby kvalitné deti ostali na škole a tam uplatnili svoj talent, pretože v rámci triedy sa s ostatnými deťmi obohacujú vzájomným učením. To by bola prvá vec. A hneď potom by prišlo posilnenie profesionality učiteľov vo vzdelaní, letnými školami, systémom výmeny praxe. A školám by som dal obrovskú slobodu, aby si mohli nájsť svoju vlastnú cestu.

ROBERT ČAPEK pôsobil počas svojej pedagogickej dráhy ako vychovávateľ, ale celé štvrťstoročie ako učiteľ na špeciálnej, základnej, strednej aj vysokej škole – a to postupne a niekedy aj súčasne. Zároveň sa pohyboval na piatich českých univerzitách, kde vyštudoval na prvý pohľad spolu málo súvisiace odbory: sociálnu pedagogiku, rodinnú výchovu, výchovné poradenstvo, školský manažment, aby nakoniec svoje študentské roky zakončil doktorátom z pedagogiky (Univerzita Olomouc) a psychológie (Karlova univerzita). Pôsobí ako školský psychológ, didaktický mentor a ukážkový učiteľ. Je autorom niekoľkých kníh pre učiteľov, predovšetkým však Modernej didaktiky (2015) a Lenivého učiteľa (2017). Zažiť ho môžete na konferencii Pedagogickí hrdinovia, ktorá sa bude konať 27. Marca na UMB v Banskej Bystrici.

dve-percenta-cierna-labut

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.