Internet akoby ľudí konzervoval v nezrelosti, hovorí psychologička Barbora Kuchárová

Na internete sa ľudia nemusia postaviť za seba, za svoj názor, nemusia na sebe pracovať. Pretože, úprimne, pracovať na sebe je veľmi ťažké a nepríjemné, hovorí psychologička Barbora Kuchárová o anonymite na internete a novom sociálnom prostredí, ktorý pre nás predstavuje.
Prečo ľudia hejtujú v diskusiách a čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý si fotí jedlo v reštaurácii na instagram?

Britskí vedci vyskúmali… Vždy, keď sa nejaká správa začína takto, je to pre mňa prvá známka spochybnenia obsahu, ktorý nasleduje. No teraz mám silnú nutkanie napísať: „Vedci vyskúmali, že popri technickej, sociálnej, emočnej a ja neviem ešte akej inteligencii existuje ďalší druh – morálna inteligencia.“ Je to spôsob, ako sme schopní zapasovať morálku do svojho správania, podriadiť jej ho. Rozprávanie o nej bol pre mňa počas rozhovoru s psychologičkou Barborou Kuchárovou silný „wow“ moment. Okamžite mi zacvakli odpovede na otázky, prečo aj veľmi múdri ľudia robia hnusné veci a ako to, že aj veľmi dobrí ľudia sa v niektorých situáciách strašne zmenia. Začali – a vlastne aj skončili – sme rozprávaním o skrytých identitách, ktoré tak veľmi uľahčujú život na sociálnych sieťach. A ktoré tak veľmi menia to, ako sa k sebe správame, čo si o sebe myslíme a ako sa poznáme.

Začnime nemienkotvornými ľuďmi, ktorí využívajú internetový svet na to, aby sa skrývali, boli niekým iným. Dnes už aj malé deti majú telefóny a iné, než samozrejmé, už to asi nebude. S tým, že nemusíme byť sami sebou, lebo môžeme byť hocikým, sa stretávame už roky. Prečo to robíme?

Je to bezpečné. Dáva nám to akúsi slobodu. Je len zdanlivá, ale byť anonymný nám dáva pocit slobodnej vôle. Filozoficky sa vtedy snažíme preseknúť základný boží princíp, ktorý zjednocuje veľa filozofií, teda jednotu tela a ducha. A zrazu tento princíp jednoty tela a ducha rozsekneme, lebo duch môže mať akékoľvek telo, pohlavie, vek, sociálnu príslušnosť. Máme veľkú túžbu po slobode. Problém však je, že ak sa oslobodíme od noriem, hodnôt, pravidiel, princípov, môže sa nám prebudiť také to temné „ja“. Freud to volal „Id“, Jung to volal „Tieň“ alebo „zviera v nás“. A tá pudová zložka v nás je neriadená strela a môže dôjsť k tomu, že človek môže byť agresívny, poškodzuje seba alebo ubližuje iným.

Ja sama mám niekoľko blogov na Youtube a nečítam si pod nimi diskusie. Pretože sú irelevantné. Ľudia, ktorí komentujú to, že som psychologička, vyplavia všetky svoje zranenia. Keď uverejním videoblog o psychopatoch, presne viem, kto reaguje. Vyroluje sa mi tam kompletný prierez slovenských psychopatov, z kadečoho ma obvinia.

Mnohí ľudia v internetových diskusiách sa skrývajú za rôzne nicky. Je to ich abreakcia (uvoľnenie napätia, pozn. red.), no prichádza aj druhá vec a to je sociálne kumulovanie hejtu. To hejtovanie je dnes celkom výrazné. Ale patrí k nám. Od nepamäti sa ľudia mlátili, bojovali spolu, viedli vojny. Tento druh agresivity k nám patrí. Ak sa stretneme s nejakou konkrétnou osobnosťou, môžeme sa brániť. Keď je to v internetovom prostredí, nedá sa postaviť tvárou v tvár do rovného súboja, hoc aj intelektuálneho.

kucharova_barbora
Barbora Kuchárová. FOTO – OZ Prima

Človek, ktorý nechce byť nenávistný alebo vulgárny, nemá problém sa podpísať. Asi takmer bez výnimky sú všetky nepodpísané veci odporné. A občas nás až obchádza hrôza, čo všetko sú schopní ľudia iným priať, ako hroziť – známym ľuďom, sebe navzájom v diskusiách, ako sú schopní sa vyhrážať. Bolo v nás také to hnusné a škaredé vždy alebo je toho teraz viac?

To hnusné a škaredé v nás je odjakživa a otázka je, ako to skultivujeme, oslabíme. Už pred rokmi psychológovia prišli s princípom, o ktorom vyšlo aj niekoľko kníh – volá sa morálna inteligencia. Morálka je kvalitou intelektu, hovorí tento princíp. Aj vysoko inteligentný človek môže mať veľmi nízku morálnu inteligenciu. Morálna inteligencia je v skratke povedané – ako chce človek to zviera v sebe osedlať.

Nie je to teda aké má kto morálne hodnoty, ale to, ako zvláda seba samého?

Áno. A keď sa zamýšľaš nad tým, čo si všetko ľudia dokážu navzájom „priať“ – odpoveďou je, že v tých ľuďoch, ktorí okolo seba prskajú, je zloba, a oni s ňou musia žiť celý život. Nemenila by som s nimi. Keď sa zamyslím nad človekom, ktorý píše nenávistné komenty, ja s ním mám vlastne účasť. On žije v takom svete, o akom píše. Ten svet je hrozný, neláskavý, plný debilov, a on, chudák, medzi tými debilmi musí byť sám. Žije v strašne škaredom svete. To nikdy nie je len v písmenkách, nenávisť preniká do jeho osobného života. Nemá rád seba, je zraňujúci voči svojim blízkym.

Nemôže to byť naopak? Že to je len jedna jeho tvár a v skutočnom živote je to dobrý človek?

Nie, v osobnosti je jednotnosť. Kúsok zla je v každom z nás. A preniká. Nahneváme sa na niekoho, oboríme sa na predavačku, pohádame sa s partnerom – potom nás to mrzí. Nedokážeme ten hnev držať celkom opúzdrený, vstupuje do nášho správania. Nie je to nádor, je to súčasť. No a internetových hejterov to až tak nemrzí.

A ako sa brániť, ako to na tej druhej strane zvládať? Človek sa môže rozhodnúť, že nebude čítať diskusie, ale dostane sa to k nemu. Alebo si povie:  nech – sú to len kecy, ale aj tak sa ho to dotkne.

Recept na to je osobný rast. Každý z nás je akýsi Achilles, má svoju achillovu pätu, zraniteľné miesto. Sú to špecifické témy, kde máme diery vo svojom pancieri. Presne na takých miestach nás tie útoky zraňujú. Hejterov nezmeníme, ale každý útok je príležitosť k tomu zreflektovať si, čo sa nás dotýka a ako si tú časť seba môžeme upevniť. Mňa napríklad najviac uráža, keď sa niekto obuje do mojej inteligencie, lebo mám o nej vysokú mienku. Ale potom si vravím – ako mám to mienenie integrované do sebaprijatia, keď ho dokáže ohroziť niekto, koho vôbec nepoznám? Čiže obrana proti hejterom je veľká výzva pre osobný rast. Nakoniec sme vďaka nim možno pevnejší, dospelejší. Už na vysokej škole hovorím študentom, že to, ako vnímame ostatných a čo si od nich necháme, je naša voľba. Vlastných katov si staviame sami. My tým ľuďom dávame právo súdiť nás. Rozdávame im dekréty na popravy nás samotných. Nerobme to. Prečo by nás mali súdiť ľudia, ktorí nás ani z rýchlika nepoznajú? V mojom vlastnom živote o mne vie dostatok vecí na súdy, ktoré by som naozaj mala vnímať, iba pár ľudí, bude na ich zrátanie stačiť jedna ruka; tí ma dobre poznajú. V internetovom prostredí súdy cudzích ľudí nie sú skutočné, lebo nie sú pravdivé.

Keď sa zamyslím nad človekom, ktorý píše nenávistné komenty, ja s ním mám vlastne účasť. On žije v takom svete, o akom píše. Ten svet je hrozný, neláskavý, plný debilov, a on, chudák, medzi tými debilmi musí byť sám. Žije v strašne škaredom svete.

Zaoberáš sa touto témou už dlhšie, dá sa pozorovať nejaký trend – v tomto svete internetovej anonymity? Niečo, čo sa mení? Čo nás mení?

Pozor, celá internetová anonymita je strašný klam. Na internete sme veľmi adresní. Vieme, čo všetko sa dá nájsť o každom z nás. Dobrý ajtík ti povie, kto si, nájde veľa súvislostí. Viedla som jednu dobrú bakalársku prácu, robil ju chalan, ktorý sa veľmi vyzná v počítačoch, a venoval sa skutočnej počítačovej anonymite. Oslovil cez zoznamku asi desať žien, že robí výskum, či by mu odpovedali. Zareagovali s tým, že takto srandovne ich ešte nikto nebalil. Do pol hodiny bol tým ženám schopný napísať, kde bývajú, kam chodili do školy, kde majú parcely ich rodičia, že je niektorá dobrovoľná hasička. Tá anonymita je len zdanlivá.

Svet sa zdynamizoval, viac ľudí ovláda počítače, trávi tam veľa svojho dôležitého životného času, a všetko je akoby zrýchlené. Ten princíp je regresný. Sociálne siete sú neláskavé a všetci s tým rátajú.

Kedysi, keď sme boli deti, rozbili sme okno – a ušli sme. A to je dnes ten nenávistný koment. Niekto ho napíše, odklikne a potom zdrhne.

internet-kucharova
Kedysi, keď sme boli deti, rozbili sme okno – a ušli sme. A to je dnes ten nenávistný koment. Niekto ho napíše, odklikne a potom zdrhne. Photo by rawpixel.com on Unsplash

Ešte jednu vec pozorujem. Svet sociálnych sietí je pre nás veľmi pohodlný – je ľahké napísať do esemesky, že človek nepríde, do mesendžera, že mešká. Nevysvetľovať, schovať sa za písmenká. Pohodlnejšie ako zatelefonovať, čeliť nepríjemnosti osobne.

To nie je pohodlnejšie, ale bezpečnejšie. V tom, že viac píšeme, ako hovoríme, je skrytý strach, úzkosť. Veď povedať je niekedy rýchlejšie, než vyťukať. Písanie je vlastne veľmi náročné, preto na internete trávia ľudia toľko času. Písať text trvá dlhšie a je to iný druh komunikácie, než byť face to face, ale písanie lieči strach ľudí. Internet učí ľudí zbabelosti. Je pritom relatívne bezpečný a mnohých ľudí preto uzavrie do takej tej sociálnej izolácie. Na internete vidíme, koľko ľudí má akú obrovskú úzkosť. Veľký chlpatý chlap nedokáže inému veľkému chlpatému chlapovi do očí povedať to, čo si radšej napíšu.

Čo s tým? Sme teda stále zbabelejší?

Sme čím ďalej tým nezrelší. Táto doba umožní niektorým ľuďom nedozrieť do konca života. Dáva nám veľa únikových mechanizmov. Úniky si zvyčajne riešime niekedy v pubertálnom veku. Jedného dňa sa tomu otcovi postavíš a povieš – nie, prídem domov vtedy, kedy prídem, nie keď ty povieš, lebo som plnoletá. Skrátka, v skutočnom svete jedného dňa prestaneme unikať. Internet ako by ľudí konzervoval v nezrelosti. Nemusia sa postaviť za seba, za svoj názor, nemusia na sebe pracovať. Pretože, úprimne, pracovať na sebe je veľmi ťažké a nepríjemné. Najťažšia práca na sebe je osobný rast. Nič ťažšie neexistuje. Dozretie je celoživotný proces. Naliať si čistého vína je niekedy veľmi nechutné. Niekedy treba piť blen, lebo žijeme v sebaklamoch. Uznať si, že na niečo nemáme, niekedy sa veľmi bojíme, niekedy je pre nás ťažké chovať sa čestne – to bolí. Odmietať sebapoznanie balzamuje ľudí v tom, čím by chceli byť.

Sme čím ďalej tým nezrelší. Táto doba umožní niektorým ľuďom nedozrieť do konca života. Dáva nám veľa únikových mechanizmov.

Riešiš ty ako psychologička reálne problémy, ktoré majú pôvod v používaní sociálnych sietí?

Už roky – ľudia žijú na internete a chodia ku mne riešiť problémy, ktoré pre to vznikajú. Najčastejším spôsobom, ako sa príde na neveru, je, že niekto prezrie komunikáciu na sociálnej sieti, nie že objaví cudzí vlas v posteli ako kedysi. Ľudia sa vedia veľmi znížiť – napríklad nastaviť, že príde druhému desaťtisíc esemesiek na pracovný mobil, ktorý nie je možné vypnúť, v znení „milujem ťa a nebude ťa mať nikto iný“. Technika prenikla všade.

Riešila som domáce násilie, ktoré páchal partner partnerke. Obaja pracovali vo veľkej nadnárodnej spoločnosti a boli počítačológovia. Čo oni si vedeli všetko vyrábať! Vedeli sa dostávať cez zablokované mobily, odhaliť si novo vytvorené mailové účty, dávali si jeden druhému odpočúvacie zariadenia na autá. Bolo to ako zo sci-fi, ako dvaja agenti.

Internetová komunikácia spôsobuje aj veľa nedorozumení a asi aj celkom zbytočných konfliktov. Ja niečo napíšem, ale človek na druhej strane to môže pochopiť celkom inak, keď nepočuje môj tón, nevidí moju mimiku.

Esemeska je krátka textová správa. Pároví poradcovia hovoria, že rozchádzať sa cez esemesku alebo riešiť konflikt cez mesendžer je to najhoršie. Roky je známa poučka o tom, že neverbálna komunikácia je zo všetkých foriem komunikácie najpodstatnejšia. Tvorí viac ako 70 % všetkej komunikácie. „Je mi to ľúto“ sa dá povedať stovkami rôznych spôsobov, od ponižujúceho cez úprimne účastný. A my to teraz celé odstrihneme.

internet-komunikacia
„Je mi to ľúto“ sa dá povedať stovkami rôznych spôsobov, od ponižujúceho cez úprimne účastný. A my to teraz celé odstrihneme. Photo by rawpixel.com on Unsplash

Seriál Black Mirror zobrazuje rôzne scenáre budúcnosti, ako by sme mohli žiť o päť, o desať rokov. Ukazuje aj odosobnenosť, závislosť na lajkoch, fiktívnych priateľstvách, strach z osobných rozhovorov, dôležitosť oceňovania v neskutočnom svete, ktorý sa však stáva stále viac naším skutočným. Ako podľa teba bude svet o pár rokov vyzerať?

To, čoho sme svedkami, je externalizované sebaprijatie – teda „mám sa rada tak, ako ma máš rada ty“. Teda „ak ma nemáš rada, nemám zvnútornené sebaprijatie“. Hľadáme prijatie u ostatných a keď neprichádza, je to ešte horšie. Zaujímavé je pozorovať, koľko neistoty je v ľuďoch. Potrebujú potvrdiť, že jedia pekné jedlo, dostali peknú kyticu, sú na peknom mieste. A nestihnú si uvedomiť, že tam vôbec sú.

Veď to nie je ich zásluha, že dostali pekné jedlo, neuvarili ho predsa sami…

Ale oni na to majú, a to znamená, že sú dobrí, lebo sú úspešní. Na sociálnych sieťach sa prelína niekoľko sociologických a kulturologických fenoménov. Jednou z nich je výkonová spoločnosť – dobrý som, keď na to mám. Je tam tiež kult tela – v tých pekných selfíčkach upravených fotošopom k dokonalosti. Tiež konzumná spoločnosť – mám na to kúpiť si pekné veci.

Toto však vôbec neznie radostne. A nekontrolujeme sa, neobmedzujeme. Plus – už malé deti berú tento svet ako normu. Aj to, že na sociálnych sieťach sme niekým iným a radšej píšeme, než sa stretávame. Perspektíva teda nie je dvakrát príjemná.

Ja by som sa o nás až tak nebála. Odkedy sme vznikli ako druh, zápasíme s prežitím. Internetový svet nám len niečo zrkadlí. Žijeme v prostredí, ktoré si sami vytvárame. Deti formujeme aj tak, ako ich oceňujeme v bezprostredných vzťahoch doma, v škole.

Súčasnosť nám trochu dáva frčku do nosa. Odkazuje nám, že pokiaľ so sebou niečo neurobíme, nezačneme to infekčne šíriť, tak ľudia budú unikať do anonymných prostredí. Samozrejme, že nemám predstavu, že všetci budeme jedného dňa bývať v Zaježovej alebo budeme všetci hippies. No teraz napríklad prišlo ako reakcia na konzum a tlak k výkonu hipsterské hnutie, ktoré síce mne ako dieťaťu socializmu s tým retro dizajnom a vyblednutými etiketami pripomína nie pekné časy, ale samo osebe je fajn a fandím mu. Je to odvrat od konzumného. A potom zas príde iný trend, ktorý bude ľudí ťahať od konzumu inam.

Ten nepekný obraz sociálnych sietí nám dáva len fotografiu toho, na čo sme zabudli, čo nerobíme. S civilizáciou je to v keli už niekoľko tisícročí a zatiaľ sme to vždy prežili.

Poďme ešte chvíľku o anonymných autoroch. Cynická obluda, Demotivácia, Zomri – sú iní, než bol Maxim E. Matkin. Títo anonymní autori ľudí bavia, aj sú prijímaní, uznávaní a úspešní, majú veľa fanúšikov – ale skrývajú sa. Prečo?

Možno sami o sebe nie sú presvedčení, sú neistí a tiež sú na hrane. To, čo robí naozaj štýl, je napríklad, že za ním sú reálne tváre. Ten Salvador Dalí celú tú svoju surrealistickú šialenosť odprezentoval s najväčšou hrdosťou.

To, čoho sme svedkami, je externalizované sebaprijatie – teda „mám sa rada tak, ako ma máš rada ty“. Teda „ak ma nemáš rada, nemám zvnútornené sebaprijatie“. Hľadáme prijatie u ostatných a keď neprichádza, je to ešte horšie.

Asi aj Mark Twain bol svojho času hejter, aj Moliere, aj Marcel Duchamp so svojím pisoárom ako umeleckým dielom, existencionalisti. Išli s kožou na trh – a neboli bezpodmienečne prijatí.

Ale tí sa volali. A navyše, je rozdiel byť kritik a byť hejter. Kritik nielen kritizuje, ale poskytuje návrhy na riešenie, má alternatívu. Otázka je, či hejteri poskytujú alternatívu a žiadne plány nemajú.

Autori, o ktorých hovoríš sú podľa mňa anonymní preto, že ich tvorba je postavená na hejte. Púšťajú von to zviera v nás. Má ho každý. Preto sa smejeme sprostým vtipom, vie nás nadchnúť oxymoron. Niekde je ale aj zodpovednosť mať v tom hranice.

Ja som v tomto vďaka svojej profesii svojská. Napríklad som vo svojej mysli veľmi zhodnotila sympatie k Adele Banášovej, keď vo svojej relácii zosmiešnila Ivetu Bartošovú. Robila si v tej chvíli srandu zo zrútenej, psychicky chorej, závislej osoby v ataku. Nepozerám žiadne reality šou, pretože moja profesia vraví, že takým ľuďom máme pomáhať, nie sa na nich smiať. Je jednoduché kopnúť si do ležiaceho koňa.

A vlastne všetky tie cynické obludy a podobné – ak je to za hranou, nelíšia sa pre mňa od ľudí, ktorých kritizujú za ich agresivitu alebo hlúposť. Národ, spoločenstvo, ľudstvo sa stále potrebuje kultivovať.

A ľudia, ktorí ich sledujú – si len uvoľňujú napätie. Abreakciu v živote potrebujeme, rovnako katarziu. Niekedy to robíme tým, že sa opijeme, že niekoho nenávidíme, spáchame iracionálnu neveru. Vypustíme to zviera z nás. Títo autori to komerčne veľmi dobre vymysleli, na hejt namotáš každého.

Žijeme obdobie postmoderny, ktorá je typická rozvratom hodnôt. Staré koncepty nefungujú, spoločenské vedy sú bezradné, v kríze, nevedia vymyslieť iný ekonomický, sociologický ani iný koncept. Neviem, či my to zažijeme, to sa nedá odhadnúť, ale príde zmena, ako prišla vždy. My sme len súčasníci. Pred nami boli tisíce generácií a po nás, dúfajme, budú ďalšie tisíce generácií. A niekde sa to premení do niečoho iného. Možno po tomto svete plného internetovej nenávisti sa z nás stanú neoromantici a budeme sa všetci hrozne ľúbiť. To nikdy neodhadneš.

PhDr. Barbora Kuchárová je výkonná riaditeľka OZ Prima. Klinická psychologička pracujúca v oblasti redukcie požiadavky po droge, v oblasti primárnej prevencie je aktívna už od roku 1993. V roku 2001 ukončila vzdelávanie v oblasti psychoterapie v prístupe centrovanom na klienta. Pomohla založiť viacero neziskových organizácií, je aktívna v publikačnej činnosti. Pôsobí na nadnárodnej úrovni.

Kľúčové slová:

internet

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.