Z medicíny prestúpil do teologického seminára, lebo ho vnímal ako priestor slobody a pravdy. Neskôr sa preňho cirkev zmenila na ideologické väzenie. Zrazu som bol spoluzodpovedný za to, s čím som nesúhlasil, pričom som to nemal šancu ovplyvniť ani kritizovať, hovorí v otvorenom rozhovore bývalý kňaz MIRO KOCÚR.
Ako napadne mladému mužovi, že sa stane kňazom? Asi to nie je typicky vysnívané povolanie, ako napríklad hasič či kozmonaut.
Som zo Svitu, kde do mojich dvadsaťjeden rokov ani nebol kostol, takže stať sa kňazom nebol ani môj sen, ani sen mojej mamy, ako to často býva. Celá rodina sme v nedeľu chodili do kostola do blízkych dedín a mal som šťastie, že v čase mojej mladosti tam pôsobili veľmi intelektuálne, kultúrne aj duchovne vyspelí ľudia. Dospievať som začal ešte v čase hlbokej normalizácie, zaujímal som sa o dianie okolo a títo ľudia vtedy pre mňa predstavovali ostrovy pozitívnej deviácie.
Po maturite som chcel ísť študovať medicínu, ale neprijali ma, tak som rok bol údržbárom, pracoval som v dielni a potom som sa na medicínu dostal. Teológia sa vtedy na Slovensku nedala seriózne študovať kvôli korupcii a klientelizmu vtedajšieho prorežimného združenia katolíckych duchovných Pacem in terris. V Bratislave som sa ako medik stretával s disidentami a bolo to intelektuálne aj duchovné prostredie, kde som sa dostal k samizdatovej literatúre, spomínam si na publikácie Bratislava nahlas alebo Náboženstvo a súčasnosť.
Takže v čase socializmu bolo kresťanstvo akýsi punk alebo alternatíva?
Ja som to ako alternatívu nevnímal, skôr ako priestor slobody a pravdy.
Kedy si odišiel z medicíny do kňazského seminára?
V 90. roku. Na lekárskej fakulte sme toho času boli v štrajkovom výbore a chodili za nami napr. Peter Tatár, biskup Korec či iní dovtedy „zakázaní ľudia“ a vznikali tam kresťansko-demokratické kluby. V tom období som to vnímal ako prienik spoločenského a duchovného. Aj keď ma medicína bavila (študoval som pediatriu), moja vtedajšia eufória bola silnejšia. Po páde komunizmu som preto išiel pomáhať na výstavbu kostola vo Svite a hneď potom som nastúpil na teologickú fakultu.
Už počas seminára si ale začal byť kritický voči tomu, čo sa tam dialo.
Po páde komunizmu sa svet otvoril. Dovtedy sa o všetkom hovorilo veľmi jednostranne – zlí komunisti, dobrá cirkev. V tom čase som bol redaktorom časopisu Brázda, kde sme preberali aj zahraničné texty z angličtiny a nemčiny, kde sa hovorilo o cirkvi aj kriticky. Dovtedy bola kritika cirkvi len zo strany komunistov. A teraz som začal vnímať aj vnútornú kritiku a potrebu reflexie. Že aj v cirkvi sú veci dobré a menej dobré.
Dnes by sme, ako sme s kamarátmi zhodnotili, v seminári nevydržali asi ani rok.
Prečo by si už v súčasnosti nevydržal ani rok?
Lebo by tá naša vtedajšia sloboda bola podozrivá. Seminárni predstavení by nás asi vyhodili. Vtedy boli iné kritické pomery a aj to, čo sa vnímalo ako normálne. Pre mňa sú viera a kritické myslenie zlučiteľné. To, že kritizujem nejaké pomery alebo chcem, aby sa niečo zmenilo, nie je prejavom toho, že som proticirkevný živel, pre mňa je to súčasť normálu.
Dnes je veľkou témou pestovanie kritického myslenia. Hovoríme o tom učiteľom na školách, vydávajú sa k tomu celé manuály. Ale z toho, čo hovoríš, vyplýva, že kritické myslenie v seminároch nie je úplne vítané.
Asi nie, lebo vnímam, že teológia na teologických fakultách dnes nie je pestovaná ako otvorená veda, ktorá hľadá pravdu, ale je to len akási ideologická výbava. Cirkev potrebuje vychovať svojich budúcich ideológov, ktorí ľudí nevedú k samostatnosti a pohľadu na svet cez zodpovednosť veriacich ľudí. Potrebujú tých, ktorí budú opakovať to, čo hovoria cirkevné ústredia bez nejakého kritického pohľadu na veci, ktoré sa dajú a môžu robiť lepšie. Žiadna ideologická alebo politická škola si predsa nebude vychovávať politických protivníkov, ale len lojálnych ľudí. Kňazi hlásajúci cirkevné učenie z kazateľníc nie sú spravidla hľadači pravdy, to je len rozhlas po drôte. Česť výnimkám. Tí, ktorí v rámci cirkvi pravdu hľadajú, to majú ťažké. Napríklad Anton Srholec alebo arcibiskup Bezák. A pritom títo ľudia nemusia hlásať nič revolučné, stačí, ak sú samostatne uvažujúci.
Ako je možné, že cirkev zo svojich radov vylučuje práve samostatne premýšľajúcich a duchovne vyspelých ľudí, a to nielen v minulosti, ale aj dnes?
Cirkev nie je len viera, sú to aj dejiny vplyvu a moci, spolupráce s mocnármi, ktoré mali a majú rôzne ambície, nielen ušľachtilé. A tak ľudia kritizujúci tieto pomery a skorumpovanosť moci sú prirodzene nepopulárni. Každý verejný činiteľ má eminentný záujem, aby ho ľudia vnímali ako dobrého človeka. A keď sa toto demaskuje, prichádza problém.
Cirkev je na jednej strane chápaná ako posvätné spirituálne spoločenstvo a na strane druhej sa zmieta v mocenských bojoch a potláčaní oponentov. Čo teda podľa teba cirkev, do ktorej si patril, predstavuje?
Ja vnímam veľký zmätok vždy, keď sa hovorí o cirkvi. Bežne sa pod cirkvou vníma pápež a zopár biskupov, ale to je len úradná cirkev, cirkevní manažéri. Cirkev, to sme my všetci. Úprimne veriaci ľudia sú aj mnohí evanjelici, členovia Cirkvi bratskej alebo Židia. Ja vnímam ľudí ako veriacich a neveriacich. Veriaci sú tí, ktorí veria a žijú podľa svojho presvedčenia, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú členmi nejakej cirkvi. Neveriaci neveria vo vyšší princíp, neveria v Boha a potom si to mocensky a inak nahrádzajú. Preto verím, že veľa členov cirkvi sú v skutočnosti neveriaci ľudia. Pretože tak, ako myslia a konajú, veriaci človek žiť nemôže.
Takže v cirkvi je veľa neveriacich?
To je takzvaný ekleziálny ateizmus. Ľudia nosia klerický odev, ale podľa mňa aj arcibiskup môže byť pokojne neveriaci človek.
Keď ťa predstavia, že si bývalý kňaz, väčšina si asi predstaví, že je za tým žena. Ako to bolo u teba?
No, v súčasnosti nemôžem povedať, že za tým nie je žena, lebo som ženatý a mám dve dcéry, ktoré sú tiež ženy (úsmev). Z medicíny som ale neodišiel na teológiu preto, že by som nemal dostatok príležitostí mať vzťah. Skôr som to bral ako obetu.
Začal som však vnímať, že cirkev vytesnila mnohých mne známych ľudí, ktorí chceli byť kritickí a chceli veci robiť inak. Povedal som si, to sa stáva. V Ríme som bol v čase, keď sa tam riešili prvé prípady zneužívania mladistvých kňazmi, a vtedy som začal mať prvé vážne pochybnosti. Namiesto zodpovedného riešenia sa tieto veci začali skrývať. Krátko na to som sa vrátil na Slovensko. A zrazu som bol spoluzodpovedný za to, s čím som nesúhlasil. Nedokázal som študentom hovoriť niečo iné, ako čomu som sám veril.
Zhodou okolností vtedy vznikal projekt bilingválneho Gymnázia C. S. Lewisa, tak som sa pridal k tímu týchto nadšených ľudí. Odišiel som z teologickej fakulty, bol som stále slobodný, bez záväzkov. Biskupovi som napísal, že nesúhlasím so súčasným spôsobom vykonávania moci v cirkvi, a preto odchádzam. Ale že som mu k dispozícii, ak budem vedieť nejakým spôsobom pomôcť.
Keď si prestal byť kňazom, muselo to byť silné rozhodnutie. Mal si výčitky, že odchádzaš? Lebo stať sa kňazom je celoživotný záväzok.
Áno, bolo to náročné, ale neodišiel som z kňazstva, odišiel som z cirkevnej služby. A považujem sa stále za veriaceho človeka a katolíka. Nebol som potrestaný a zbavený kňazskej služby, ja mám len pozastavené vykonávanie tejto služby, pretože som ju opustil.
Správajú sa k tebe ľudia inak, keď sa dozvedia, že si bývalým kňazom?
Skôr ma prekvapilo, keď mi začali bozkávať ruky po tom, ako som sa stal kňazom. Zrazu som bol predmetom nezaslúženej úcty. Ale niektorí to vnímajú tak, že nie je nič horšie, ako keď katolícky kňaz prestane byť kňazom. Mnohí tiež nechápu, že ja mám cirkev rád, je moja, ale nemám ju rád nekriticky. Tak, ako mám rád Slovensko, ale záleží mi na tom, aby bolo spravované dobre a dobrými ľuďmi.
Vyjadril si sa k tomu, že v prípade zneužívania mladistvých sa cirkev namiesto riešenia škandálu snažila o to, ako to nedostať na povrch a zlepšovať svoje PR. Svojho času si povedal, že aj Bezák má dobré PR, a to isté tvrdil aj švajčiarsky teológ Hans Küng o Jánovi Pavlovi II. Ako je možné, že cirkev ako spoločenstvo duchovných osôb, ktoré túžia po pravde, toľko riešia PR a zakrývanie problémov?
Podľa mňa je prirodzené, že každý chce mať dobrú povesť, každému sa páči, keď o ňom ľudia hovoria dobre. Cirkev je inštitúcia a veci, ktoré zasahujú verejnosť, musí komunikovať aj navonok. Preto Ján Pavol II. v roku 2000 vydal dokument Pamäť a zmierenie, kde spomína viny cirkvi z minulosti, hovorí o antisemitizme, o vzťahu k ženám, o násilí, o ničení názorových protivníkov. Smerom do minulosti teda táto reflexia urobená bola. Ale v prítomnosti zároveň stále prebieha perzekúcia názorových odporcov, ktorí majú iný názor napríklad na sobášenie rozvedených, na osoby homosexuálnej orientácie. Aj dnes existuje index zakázaných teológov, zoznam neprípustných autorov atď. Už neexistuje inkvizícia, ale úrad, ktorý bdie nad pravosťou katolíckej náuky, existuje aj dnes. Rovnako stále existujú dogmy. Keby dnes niekto spochybnil, že Panna Mária bola naozaj panna, cirkev by s ním rýchlo urobila poriadok.
Cirkev si uvedomuje svoju zodpovednosť za povesť z minulosti, ale zároveň chce vystupovať ako morálna autorita. A keď na povrch vystúpia nejaké negatíva, radšej o nich nehovorí, zametie sa to pod koberec. Ale takto to robia všetky firmy, nechcú ohroziť svoju povesť. Robí to firma Shell pri ropnej havárii a tak isto akákoľvek iná firma, aby si zachovala dobré meno. Z tohto pohľadu je cirkev taká istá inštitúcia ako každá iná.
Vieme, že v spiritualite má svoje miesto pokora, pravda, sebareflexia, spytovanie svedomia a nielen ospravedlnenie, ale aj odčinenie krivdy. Toto však paradoxne cirkev ako inštitúcia nereflektuje a toto sa tam nedeje.
Cirkev je ale vnímaná ako duchovná organizácia, a preto si myslím, že porovnanie cirkvi s firmou Shell asi nie je úplne možné.
Áno, jedna vyrába benzín a druhá spravuje kostoly. Ale na úrovni reputácie sa treba zmieriť s tým, že je to tak. Ak bude cirkev mať zlé meno, bude menej sponzorov, znížia sa príjmy, zvýšia náklady, nebudú peniaze na opravu kostolov…
Celý čas, čo sa rozprávame, mám pocit, že diskutujeme o nadnárodnej korporácii, ktorá si výborne zmanažovala PR oddelenie. Nemám ale pocit, že sa rozprávame o spirituálnom spoločenstve. Čím to je?
Je to tým, že sa pýtate na veci, ktoré sú na tejto úrovni. Keď sa budeme rozprávať o duchovných veciach ako je pravda a lož, vtedy budeme riešiť spirituálnu rovinu. Ja oddeľujem inštitucionálnu stránku cirkvi od tej duchovnej. Na úrovni inštitúcie je cirkev ohromná masa ľudí po celom svete, ktorú nie je jednoduché spravovať.
Aký je tvoj názor na súčasného pápeža? Je to typ rebela a reformátora ako si bol ty alebo je skôr dobré PR?
Ja by som to nestaval proti sebe. To, že Benedikt XVI. bol vymenený a prišiel pápež František, bolo bravúrne zvládnuté PR. Vidieť pápeža Františka je príjemná zmena, ale obsahovo sa nič nezmenilo. Súčasný pápež je ľudská tvár rímskeho katolicizmu, ale myslím si, že ešte nedosiahol popularitu Jána Pavla II. Obsahovo a na úrovni správania vnútri cirkvi sa však nezmenilo nič.
Pri rozhovoroch s kňazmi sa niekedy stretávam s názorom, že len kresťanstvo má celú pravdu a všetky ostatné spirituálne prúdy a náboženstvá sú len čriepky pravdy. Aký je tvoj postoj k tomuto vyjadreniu?
To je ešte pozostatok z minulosti, keď sa kresťanstvo bránilo proti reformácii. Až Druhý vatikánsky koncil hovorí, že zrnká pravdy sa nachádzajú aj v iných náboženstvách, ale aj u neveriacich. Prijatie náboženského pluralizmu je podmienené prijatím kresťanského pluralizmu. Ak si kresťanstvo predstavíme ako strom s hrubým kmeňom, košatou korunou a mnohými konármi, tak každý konár má právo na svoju pestrosť a existenciu.
Spýtam sa inak. Môže byť podľa teba plná pravda zjavená aj v budhizme alebo hinduizme?
Ja si myslím, že žiaden človek individuálne nie je schopný pochopiť celý svet v plnej pravde, takže k tej pravde, ktorá nám pomáha k životu, sa môže dopracovať aj budhista. A ak ja ako človek som unavený z kresťanstva a hľadám iný spôsob, tak žiť v inej spiritualite je úplne legitímna voľba.
Keby sme rovnakú otázku položili súčasnému pápežovi, aká by bola podľa teba odpoveď?
Myslím, že oficiálne cirkevné stanovisko je, že ľudia majú žiť podľa svojej viery, podľa svojho najlepšieho presvedčenia, a či sa tam dopracujú cez vieru v Boha v kresťanstve, judaizme alebo v islame, alebo cez nejaký vlastný etický kódex nie je podstatné. Nemyslím si, že trnavský arcibiskup, ktorý dal požehnanie Marianovi Kotlebovi ako zakladateľovi Pospolitosti, bude v nebi len preto, že v nejakom období života bol rímsky katolík.
Pýtam sa aj preto, lebo vždy, keď sa na Slovensku otvorí téma zavedenia jogy alebo meditácie na školách, zdvihne sa vlna protestov, že to sem nepatrí.
Na Slovensku žijeme v monokultúrnej spoločnosti, s prevahou katolíckeho kresťanstva, kde sa dlhé roky upieral vzťah k Židom, migrantom a podobne, a tieto predsudky dodnes prežívajú. Joga je vnímaná orientálne a pred 50 rokmi bolo všetko orientálne bezbožné. No a kto cvičí jogu, je bezbožník a musíme ho obrátiť. Keď ideme meditovať, predstavou je transcendentálna meditácie nejakej sekty, napríklad Hare Krišna, ale to, že kresťanská meditácia je tiež legitímnou súčasťou kresťanskej duchovnosti, tak k tomu sa mnohí nevedia postaviť. Rovnako mnohí kresťania meditujú a aj cvičia jogu kvôli jej dobrým účinkom na myslenie a fyziologické fungovanie.
Aký je tvoj názor na šancu zmeny zdola v rámci cirkvi?
Reforma zdola nie je možná, ak ústredie nemení názor a má taký silný vplyv, pretože stále to bude minimálne spomaľovať. Môžeš budovať tie povestné ostrovčeky pozitívnej deviácie, ale tlak mašinérie je obrovský. Preto je dôležité, kto tie komunity vedie. Aby to boli ľudia otvorení, duchovní, schopní solidarity. Ak tieto vlastnosti nemajú, tak to bude ťažké. A potom ľudia opúšťajú cirkev, ale čo príde namiesto toho? Nejaká individuálna zbožnosť? Človek potrebuje vytvárať aj komunitu. Podobne vznikol aj nacionalizmus. Ľudia prestali nachádzať odpovede v cirkvi a na konci 19. storočia boli národné štáty, a už nepochodovali pod náboženskými symbolmi, ale pod národnými zástavami. Nespievali náboženské piesne, ale nacionalistické. A nacionalizmus priniesol minimálne rovnako veľký problém ako dovtedy nejaká zdegenerovaná náboženská moc.
A posledná otázka bude niečo ako Evanjelium podľa Kocúra. Aké hodnoty by podľa teba mal pravý kresťan vyznávať?
Pre mňa je kľúčovou Ježišova výpoveď z evanjelia, že nebudete sa klaňať Bohu na vrchu Garizim ani v jeruzalemskom chráme, ale budete sa mu klaňať v duchu a v pravde. To je moje evanjelium.
MIROSLAV KOCÚR, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Pôsobil ako pedagóg na základných školách, stredných školách, prednášal na vysokých školách aj v univerzitnom prostredí. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Od januára 2014 pracuje v neziskovej organizácii LEAF v podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Edituje webovú stránku www.aomega.sk, moderuje reláciu RTVS Hosť Pyramídy v Rádiu Slovensko, je autorom prekladov aj pôvodných knižných textov, ako aj textov a komentárov na aktuálne spoločensko-etické témy pre rôzne printové a elektronické médiá (Denník N, SME, Dialóg a iné). Je ženatý, má dve dcéry.
Články z rubriky SPIRITUALITA
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
