V slobodnej škole sa môžu deti celý deň hrať na mobile. Časom sa im to ale preje a začnú sa učiť samy

To, že si u nás môžete robiť, čo chcete, z nás nerobí ľahkú školu, práve naopak, hovorí Ann Martine Moore o jednej z najstarších slobodných škôl typu Sudbury Valley. V Sudbury neexistuje rozvrh, školské hodiny, učebný plán ani učitelia. Deti robia, na čo majú chuť a samy musia prísť na to, čo ich baví a čomu sa chcú venovať. Spoločne rozhodujú aj o pravidlách či rozpočte školy. V čom sú pozitíva a v čom negatíva takéhoto prístupu? Prečítajte si v rozhovore.

Škola typu Sudbury Valley, ktorú sme navštívili, sa v ničom nepodobala na bežné školské budovy v USA či na Slovensku. Nevideli sme žiadne ploty ani dlhé chodby, iba obyčajný rodinný dom stojaci vedľa iných pozdĺž frekventovanej ulice v mestečku Concord v Kalifornii. V škole sme boli práve v strede letných prázdnin, takže sa nám nepodarilo stretnúť študentov. Ale mali sme šťastie na Ann Martine Moore – jednu z dlhoročných zamestnankýň, ktorá nám vysvetlila hlavné princípy jej fungovania. Počas rozhovoru sme si uvedomili, že rozdiely medzi fungovaním tejto školy a bežnej vzdelávacej inštitúcie sú veľmi výrazné. Neexistujú tu predmety ani učitelia a študenti sú zodpovední za pravidlá a poriadok na škole.

Školy typu Sudbury fungujú už 50 rokov a majú nasledovníkov po celom svete. Existuje nejaký súbor pravidiel, podľa ktorých sa každá takáto škola riadi?

Neexistuje nič také ako certifikujúca organizácia či agentúra. Každá škola typu Sudbury Valley má demokratickú štruktúru, v rámci ktorej študenti hlasujú o rozhodnutiach, školských pravidlách a zamestnancoch. Na našej škole nie sú žiadni dospelí, ktorí majú právomoc rozhodnutia študentov zmeniť. Takže ak školské zhromaždenie urobí isté rozhodnutie, to platí. Existujú aj školy, kde prebiehajú čiastočné demokratické procesy a je tam aj skupinka dospelých, ktorí môžu vo finále rozhodnúť: „Bolo to dobré cvičenie, ale prišli ste k nesprávnemu záveru, a tak sa hlasovaním nebudeme riadiť.“ V škole typu Sudbury Valley je rozhodnutie školského zhromaždenia finálnym rozhodnutím. Prípady porušovania pravidiel, na ktorých sa zhodlo školské zhromaždenie, tiež riešime demokraticky.

No a nakoniec – v našej škole neexistuje predpísaný učebný plán. Nie je tu niekto, kto by vám odškrtol splnenie úlohy. A tak študenti napĺňajú vlastné ciele a učia sa to, čo ich zaujíma. Nemáme žiadne povinné vyučovacie hodiny. Ak by ste sa vy, alebo niekto iný chceli zúčastniť nejakej hodiny, museli by ste ju začať. Hovoríme: „Musíte sami prísť na to, čo vás zaujíma.“ A to asi najviac charakterizuje tento typ škôl. V istom zmysle slova je to tá najťažšia škola. To, že si môžete robiť, čo chcete, z nej nerobí ľahkú školu, robí to z nej náročnú školu.

sudbury-school
Pôvodná Sudbury Valley School. FOTO – wikimedia.com

Naučí sa potom ale každé dieťa čítať, písať a počítať?

Áno, ale každé inokedy. Niektoré do školy prídu a už nejaké písmenká ovládajú, niektoré ešte nevedia nič, a potom si každé dieťa svojím vlastným tempom tieto základné zručnosti osvojí.

Ako vyzerá bežný školský deň vo vašej škole?

Toto je zvyčajná otázka, ale ťažko sa na ňu odpovedá. Škola je otvorená od deviatej do piatej. Deti prichádzajú postupne a pri vchode si zapíšu čas svojho príchodu aj odchodu, aby sme mali prehľad o dochádzke. V škole musia denne stráviť minimálne 4 hodiny, ale prichádzajú a odchádzajú v rôznom čase v priebehu dňa. Sú aj také, ktoré odídu po 4 hodinách a niektoré sú tu zas celé dni. Keď prídu, odložia si svoje veci (jedlo do chladničky a veci do svojej skrinky), prejdú sa po škole a nájdu si niečo, čo ich zaujíma, zistia, kto je v škole a čo chcú robiť. Niektoré deti budú na počítačoch, iné zase v umeleckej dielni, ďalšie sa budú spolu hrať a niektoré budú vonku na dvore. Je ťažké povedať, ako vyzerá typický deň, ale veľa sa spolu rozprávame a neustále je tu silný ľudský kontakt. A každý deň o 11.00 začína súdna komisia, čo je skupina, ktorá rieši porušovanie pravidiel.

V istom zmysle slova je to tá najťažšia škola. To, že si môžete robiť, čo chcete, z nej nerobí ľahkú školu, robí to z nej náročnú školu.

Moja dcéra má 13 rokov a ak by mohla, strávila by v škole celý deň na mobile.

Nikto by jej v tom u nás nebránil. Mohla by to robiť každý deň, tak dlho, ako by chcela. Ak by však začala posielať cez mobil nepríjemné správy, mohol by to niekto riešiť na školskom zhromaždení. Mobil nesmie žiak používať jedine v tom prípade, keď je v školskej súdnej komisii, pretože potrebuje dávať pozor. Kedykoľvek inokedy môže byť na mobile, nemáme v tomto ohľade žiadne obmedzenia.

Máte teda na škole aj deti, ktoré sú reálne neustále na počítačoch či mobiloch?

Áno a niekedy im trvá veľmi dlho, kým začnú robiť niečo iné. Ale aj keď máte možnosť jesť cukríky celý deň a každý deň, nerobíte to. V určitom bode prestanete a začnete robiť niečo iné. Technológie sú tu s nami, je to nástroj a mladí ľudia v každom období a kultúre boli dobrí v osvojovaní si nových zručností. To nie je pravda iba o našej generácii, ale o všetkých generáciách. Takže u nás v škole nehodnotíme deti podľa toho, ako trávia čas. Ak by sa pozerali na obrazovku počítača, nepovažujeme to za stratu času, tak ako nepovažujeme za stratu času, ak čítajú knihu. Ak by vaša dcéra hrala šach, ľudia by hovorili: „Pozrite na to múdre dievča, hrá šach.“ Pretože šach je považovaný za aktivitu múdrych ľudí. Ale pri hraní počítačových hier možno využívajú deti tie isté časti mozgu a riešia problémy možno na rovnakej úrovni. Je na vašej dcére, čo sa rozhodne robiť. Je to jej život. Ona ho bude musieť žiť. Môžete ju milovať až na smrť, ale nemôžete za ňu žiť jej život. Každý deň sa zobúdzame iba v našej vlastnej koži.

Majú deti u vás nejaké hranice?

V Sudbury školách dávame každému priestor v rámci rešpektujúcich a rozumných hraníc. Nie je to o tom, že môžete robiť, čo len chcete. Máte zodpovednosť zistiť, ako sa učíte a ako chcete využívať váš talent a dary tým najlepším spôsobom. To, čo prináša každý jeden z nás do tohto sveta, je jedinečné a je našou zodpovednosťou robiť to čo najlepšie. Ale ak máme túto zodpovednosť, ako ju môžeme nasledovať, ak nemáme slobodu hľadať naše talenty? Ak vás niekto neustále zamestnáva tým, že sa z vás snaží urobiť niekoho, či niečo – i keď je to dobrá vec – nedáva vám priestor a čas zistiť, čo skutočne potrebujete robiť, aký máte byť. Každý je zodpovedný za svoj rast a učenie. Ak vám niekto neustále manažuje čas, nikdy sa to nenaučíte robiť sami. Vaše zlyhania a úspechy musia byť vaše vlastné, nie niekoho iného.

Ale nemyslíte si, že deti potrebujú aspoň nejaké vedenie dospelých či starších ľudí?

Ale veď dospelých a starších ľudí majú deti neustále okolo seba. Dostáva sa k nim toľko podnetov, toľko možností, že sa skôr musia učiť selektovať. Náš vzdelávací systém stále vychádza z predpokladu, že máme nedostatočné zdroje informácií. Ale to už v 21. storočí v rozvinutom svete nie je pravda. A vzdelávať ľudí pre svet, v ktorom nežijú, je chyba. Deti sú neustále obklopené dospelými, zrelými ľuďmi, ktorí dokázali viesť úspešné životy, a to je bezpochyby súčasť toho, čo vo svojom okolí vnímajú. Tak, ako aj my dospelí, aj deti sa rozhodujú, koho radou sa riadiť. Nie je to o tom, že by nedostávali pomoc a podporu, ale o tom, že ju iniciujú oni samy.

Hovoríte, že deti vo vašej škole si samy tvoria pravidlá. Ako to v praxi vyzerá?

Každý týždeň prebieha školské zhromaždenie a každý, kto navštevuje našu školu, či už je to študent alebo zamestnanec, je takpovediac ako jej občan. Každé dieťa, od tých päťročných až po devätnásťročných, ktorí budú končiť školu, ako aj každý dospelý zamestnanec, má jeden hlas. Jednou z vecí, ktoré sa na zhromaždení riešia, sú aj pravidlá školy. Keďže naša škola funguje už 20 rokov, sú už viac menej ustálené. O pravidlách sa hlasuje ako o nových zákonoch a stávajú sa pravidlami pre naše školské spoločenstvo. Nikdy však nemôže prejsť niečo, čo by bolo proti štátnemu či federálnemu zákonu. Napríklad v Kalifornii musí každý pod 18 rokov nosiť pri jazde na bicykli helmu. Niektorým deťom sa to nepáči, ale naša škola nemôže odsúhlasiť pravidlo, ktoré znie: „Nemusíte nosiť helmy“, pretože spadáme pod štátne zákony. Máme však pravidlá, ako napríklad: „Nemôžete vstupovať do umeleckej dielne s jedlom.“ Aby nejaké nové pravidlo bolo v našej škole odsúhlasené, musí sa dvakrát dostať na program školského zasadnutia, aby mali ľudia možnosť si to premyslieť. Prvýkrát je návrh predstavený a prediskutovaný a ďalší týždeň sa o ňom hlasuje. A akonáhle v hlasovaní prejde, je zaznamenaný v našej zbierke pravidiel.

Môžu deti rozhodovať aj o školskom rozpočte?

Áno, môžu a aj rozhodujú. Pred niekoľkými rokmi, keď bola naša škola menej finančne stabilná, prebehla veľká diskusia o tom, či minieme 300 dolárov na prenájom pódia, ktoré sme chceli umiestniť na dvore pri príležitosti koncoročnej oslavy. A všetci brali toto rozhodovanie veľmi vážne. Zvažovali všetky pre a proti, diskutovali o tom, či je to dobré využitie našich financií, keďže ide o jednorazový výdaj. Myslím, že mnohí dospelí neraz robia menej rozvážne rozhodnutia o svojom rodinnom rozpočte ako títo študenti v spomínanom príklade. Súčasťou diskusie boli aj silné emócie, keď padlo záverečné rozhodnutie, niektoré dievčatá plakali. Ale tak funguje demokracia. Hlasovanie rozhodlo, že peniaze sa takto tentoraz míňať nebudú a je v poriadku, ak vás to hnevá. V demokracii musíte vedieť prehrávať. Niekedy to, o čo sa zasadzujete, prehrá, inokedy vyhrá. Deti rozhodovanie o rozpočte neberú na ľahkú váhu. Nikdy nenavrhnú, aby sa všetky peniaze zo školskej rezervy minuli na cukríky. Nikdy sa nič také nestalo a to už fungujeme 20 rokov.

Deti rozhodovanie o rozpočte neberú na ľahkú váhu. Nikdy nenavrhnú, aby sa všetky peniaze zo školskej rezervy minuli na cukríky.

Takže ste súkromná škola s povinným školným?

Áno, nedostávame žiadnu federálnu ani štátnu podporu. Pokiaľ chcete dostávať federálne peniaze, musíte robiť to, čo vláda prikazuje. Ale ak nepoberáme žiadnu finančnú podporu, stačí, keď sa v štáte Kalifornia každý rok zaregistrujeme ako súkromná škola. Nedostávame žiadne inštrukcie či povolenia na otvorenie súkromnej školy. A naše deti nemusia absolvovať štátne testovanie. Na konci strednej školy dostanú diplom ako z akejkoľvek inej súkromnej strednej školy a ten im umožňuje nájsť si prácu či ísť na univerzitu. Ja sama mám päť deti a štyri z nich skončili túto školu a išli ďalej na vysokú.

sudbury-school
V školách typu Sudburry spolu fungujú všetky vekové kategórie. FOTO – Facebook Sudbury School Valley

Koľko študentov navštevuje vašu školu a koľko učiteľov máte?

V našej škole máme 35 študentov od 5 do 19 rokov a štyroch zamestnancov na plný úväzok, ale nevoláme ich učitelia. V Sudbury Valley sme sa rozhodli nevolať dospelých učiteľmi, keďže slovo „učiteľ“ má veľa konotácií s väčšinovým školstvom. A ľudia ich potom chápu v zmysle iných škôl, ktoré si zažili. Zamestnanci sú volení každý rok tými istými ľuďmi, ktorí hlasujú o pravidlách a fungovaní školy – teda každý študent a študentka, ako aj zamestnanci majú jeden hlas. Každý rok na začiatku mája máme voľby na ďalší školský rok.

Aká je rola zamestnancov vo vašej škole, keď teda nie sú klasickými učiteľmi?

Zamestnanci robia administratívnu prácu, upratovanie a tiež pomáhajú deťom. Pomáhajú im vo veciach, ktoré by inde boli považované za učenie, ale aj iným spôsobom – spoločným rozprávaním či lepením leukoplastu na rozbité koleno. Škola má zvolených jednotlivcov aj skupiny, ktorí majú na starosti rôzne oblasti fungovania školy. A niektoré si vyžadujú dospelého človeka. Sú tiež oblasti, o ktoré nikto zo študentov neprejaví záujem, a je potom úlohou zamestnancov, aby sa dané veci urobili, škola naďalej fungovala a študenti mali možnosť slobodne sa rozhodovať, čo so svojím časom robiť. Dospelí zamestnanci už mali možnosť byť deťmi a vyrásť. Teraz majú rolu dospelého človeka a na rade sú naši žiaci, ktorí potrebujú zistiť, čo chcú robiť.

Dospelí zamestnanci už mali možnosť byť deťmi a vyrásť. Teraz majú rolu dospelého človeka a na rade sú naši žiaci, ktorí potrebujú zistiť, čo chcú robiť.

Akú úlohu zohrávajú vo vašej škole rodičia?

Veľkou úlohou rodičov je podpora, porozumenie a viera vo svoje deti. Keďže naša škola je veľmi odlišná od bežných škôl, je dosť pravdepodobné, že si naši žiaci vypočujú veľa kritiky od svojich rovesníkov a príbuzných. A tak musia byť rodičia silní a poskytnúť svojim deťom podporu a ochranu. Pretože vaše deti – i keď sa s vami hádajú a nesúhlasia s vami – potrebujú vidieť, že rodičia im veria. Ak dieťaťu rodič neverí, ak neverí, že niečo takéto zvládne, potom aj dieťa starí vieru v to, že to dokáže. Toto je podľa mňa najväčšou úlohou rodičov. A, samozrejme, je aj mnoho príležitostí, ako pomôcť priamo v škole – odviezť deti na školské výlety, niekedy nám zase rodičia pomáhajú s prerábaním priestorov, upratovaním. Ale nevyžadujeme povinné zapojenie rodičov do fungovania školy. Jedinou podmienkou je pravidelné platenie školného pre svoje dieťa, pretože nedostávame žiadnu podporu od štátu.

Keďže od študentov na vašej škole sa nevyžadujú žiadne akademické ciele, ako sa rozhodujete, kedy ukončia strednú školu?

Rozhodujú sa sami a myslím, že sa rozhodujú na základe toho, kedy sa cítia byť pripravení posunúť sa ďalej. Každý, kto chce zmaturovať, musí napísať prácu a obhájiť ju. Téma práce je pre každého rovnaká a znie: „Som pripravený/á prebrať za seba zodpovednosť a urobiť ďalší krok do širšej komunity dospelých.“ Svoju prácu musia obhájiť pred širším spoločenstvom vrátane rodičov, študentov, zamestnancov a pred ľuďmi spojenými so školou. Všetci si prichádzajú vypočuť ich obhajobu a dávajú im dodatočné otázky. Už len to, že si musia študenti klásť otázky ako: „Dokážem prevziať zodpovednosť? Čo som dokázal/a? Som pripravený/á?“, ich vedie k premýšľaniu o tom, či využili všetky zdroje, ktoré mali k dispozícii, a či už dozrel čas na to, aby sa posunuli ďalej. To rozhodnutie je na nich.

sudbury-school
Deti si samé vyberajú, čo chcú robiť a kedy. FOTO – Facebook Sudbury Valley School

Učíte deti ako robiť správne rozhodnutia alebo je to prirodzený proces?

Nemáme špecifickú hodinu zameranú na jednotlivé kroky rozhodovacieho procesu. Je to veľmi prirodzený ľudský proces, rozhodujeme sa tisíckrát denne. Neustále používame svoju myseľ a posudzujeme situácie.

Z akých zdrojov získavajú vaši študenti informácie, keď sa chcú naučiť niečo nové?

Existuje mnoho zdrojov informácií a študenti si z nich vyberajú na základe svojej osobnosti. Máme tu veľa kníh, ktoré môžu čítať, majú prístup k internetu, naokolo sú ľudia. Kedykoľvek môžu osloviť niekoho zo zamestnancov a ten ich pošle k niekomu, kto sa v tejto problematike vyzná. Všetko závisí od osoby a predmetu záujmu. Niekedy si študenti vybavia so zamestnancami aj pravidelné hodiny. Občas sa k nim pridajú aj iní a vznikne skupina. Niektoré tieto aktivity vyzerajú veľmi „školsky“, iné zas nie. Deti za nami samy prichádzajú s otázkou: „Môžeš mi vysvetliť niečo z gramatiky alebo matematiky?“ Hlavnou úlohou zamestnancov je, aby boli dostupní a udržali školu pri živote. Ale oni nie sú tí, ktorí by aktivity iniciovali.

Vidím, že sloboda je veľmi dôležitou hodnotou vo vašej škole. Aký je podľa vás rozdiel medzi slobodou a anarchiou v priestoroch školy?

Sloboda a zodpovednosť sú dvoma stranami jednej mince. Patria k sebe. Ak chceme mať zodpovednosť, potrebujeme tiež slobodu na jej vykonávanie. Ako ľudské bytosti máme naše práva a povinnosti, no potrebujeme slobodu, aby sa mohli rozvíjať. V každom prípade to však nie je anarchia. Jedno porekadlo hovorí: „Moja sloboda mávať rukou končí tam, kde začína tvoj nos.“ Nato tu máme školské zhromaždenia, pravidlá, súdnu komisiu, aby ľudia s rozličnými záujmami, odlišnými štýlmi a záľubami dokázali zdieľať spoločný priestor a vzájomne sa rešpektovať. Tá najväčšia lekcia, ktorú sa naučíte v skupine ľudí, je, že nie ste jediný kamienok na pláži. Na svete sú aj iní ľudia a sú rovnako skutoční ako vy. Nie sú tam len pre vás a musíte rešpektovať každého z nich. Rešpekt voči iným je podstatou myšlienky akejkoľvek školy typu Sudbury Valley. Hlboký rešpekt voči každému. A to je aj jedným z princípov demokracie.

Sloboda a zodpovednosť sú dvoma stranami jednej mince. Patria k sebe. Ak chceme mať zodpovednosť, potrebujeme tiež slobodu na jej vykonávanie.

Myslíte si ale, že šesťročné dieťa je schopné tvoriť dobré pravidlá a robiť múdre rozhodnutia?

Nepoznám žiadnu školu typu Sudbury, ktorá by pozostávala z päťdesiat 6-ročných detí. V skutočných spoločenstvách všade na svete sa mieša mnoho vekových kategórií. Niekedy v súdnej komisii bude 6-ročné dieťa voliť istým spôsobom a vám sa jeho argument môže zdať smiešny, alebo s ním nebudete súhlasiť, ale ono za ním má svoju vlastnú logiku. Spomínam si na hlasovanie, v ktorom jedno z malých detí hlasovalo proti tomu, aby jedna zo zamestnankýň pokračovala vo svojej práci a vysvetlilo to takto: „Mám ju rád, ale myslím si, že má toho už veľa. Takže nebudem hlasovať za to, aby dostala túto prácu.“ A bola to naozaj dobrá argumentácia a rozhodnutie. Tým, že dieťa takto hlasovalo, hovorilo: „Vyzeráš veľmi unavene a ja ti nepridám viac roboty.“ A niekdy prichádzajú malé deti v súdnej komisii s naozaj zaujímavými riešeniami, ktoré by starším deťom nenapadli. A to môže byť veľmi obohacujúce. A tiež sa tým deti učia, veď preto sú v škole. Všetci si potrebujeme cvičiť úsudok.

Veľa rozprávate o demokratických rozhodnutiach. Snažíte sa o konsenzus?

Nie, demokracia nie je to isté ako konsenzus. I keď v malej skupine, ktorá veľa diskutuje, sa často dospeje aj ku konsenzu, kým dôjde na hlasovanie. Ale myslím, že rozdiel medzi konsenzom a demokraciou je veľmi dôležitý, pretože konsenzus hovorí, že so mnou musíš súhlasiť. A demokracia hovorí: „Nie, nemusíš so mnou súhlasiť.“ Máme mechanizmus, ako sa pohnúť dopredu, ale nevyžadujem od teba, aby si so mnou súhlasil. A myslím, že takýto prístup je viac rešpektujúci.

Vaše štyri deti navštevovali túto školu. Čo je podľa vás to najdôležitejšie, čo tu získali pre život?

Moje deti sa neboja komunikovať s dospelými. V ich ponímaní neexistujú dve opozičné spoločnosti – my a oni, kde dospelí sú tí zlí a kontrolujúci a my sme tajní špehovia. A my sa nebudeme s nimi priamo baviť, lebo pokazia všetko, čo chceme urobiť a urobíme si to radšej tajne a po svojom. A čo je najdôležitejšie, moje deti a mnoho iných tínedžerov, ktorí opúšťajú túto školu a idú ďalej do sveta, majú odlišný postoj či prístup k učeniu. Naše deti sú zvyčajne iniciatívnejšie. Ich postoj je: „Ak je potrebné to urobiť, tak to urobíme.“ Mladí ľudia, ktorí absolvovali túto školu, majú väčší drive a motiváciu, keď sa snažia niečo dosiahnuť. Ak sa zapíšu na kurz na vysokej škole, skutočne z toho chcú vyťažiť čo najviac. Zatiaľ čo iní študenti sú zvyknutí robiť veci, lebo musia. A vidím, že deti, ktoré chodili k nám do školy, jednoducho tento postoj k učeniu nemajú.

Jedna z našich bývalých študentiek prišla na náš deň otvorených dverí a niekto sa jej opýtal: „Sú v tvojich vedomostiach diery? Sú veci, ktoré nevieš?“ Ona odpovedala: „Som si istá, že mám vo svojich vedomostiach medzery. Viem, že sú veci, ktoré neviem. Keď som zmaturovala, bola som si istá, že narazím na situácie, kde mi môj nedostatok vedomostí zabráni robiť veci, ktoré chcem. Ešte stále čakám, či sa niečo také stane.“ Samozrejme, že sa stáva, že naši študenti zmaturujú bez toho, aby vedeli niečo, čo je súčasťou učebných osnov strednej školy. Ale pravdou je, že ak sa na tú istú vedomosť opýtate bežného maturanta pol roka po maturite, pokiaľ ho to vyslovene nezaujímalo, nebude to vedieť o nič lepšie ako naši študenti, ktorí sa to nikdy neučili.

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.