(Nielen) o dušičkách

Neexistuje veľa tém, o ktorých sa hovorí tak málo, ako práve o smrti. Pritom vedomie toho, že kráča potíšku popri našom boku už od momentu narodenia, môže neuveriteľne posilniť kvalitu bežných dní a utriasť nám hodnotový rebríček. A posledná rozlúčka potom nemusí byť aktom, ktorý nás traumatizuje na zvyšok života, ale môže byť súčasťou liečenia, či zmierenia sa.

Pred rokom som sa v stĺpčeku na tomto mieste rozhorčovala nad množstvom odpadu, ktorým zaplavujeme cintoríny na Dušičky a strácajúcu sa podstatu tohto sviatku nahradzujeme blikajúcimi LED svetielkami, „zdobiacimi“ cintoríny.

Ono je to tak. Keď chceme zmenu, zväčša musíme byť jej nositeľmi my sami. Nik iný to za nás nespraví. Pred dvoma rokmi som si povedala, že ak sa naštvem, tak ten prírodný cintorín u nás založím. Veď keď to ide u našich susedov v Lese spomienok, prečo by to nešlo aj u nás?

Neviem, či som sa naštvala, lebo to mi nikdy moc nešlo, ale založili sme ho. Dňa 10. 10. o 10:00 (nehľadajte v tom numerológiu) sme my – Živica a Ke Kořenům – za prítomnosti našich partnerov, donorov a sponzorov, založili Záhradu spomienok – prvý slovenský prírodný cintorín. Miesto bez kamenných náhrobkov, umelých kahancov či vencov. Miesto pre ľudí, ktorým nevyhovuje súčasná podoba dnešného pohrebníctva a hľadajú priestor úctivejší k prírode, ako aj k ľuďom. Miesto ponúkajúce možnosť jedinečných obradov poslednej rozlúčky pod holým nebom.

Otvorením záhrady spomienok prinášame zmenu v pohrebníctve, ale nielen to. Za oveľa dôležitejšie považujeme, že sa snažíme vrátiť tému smrti do našich životov. Pretože neexistuje veľa tém, o ktorých sa hovorí tak málo, ako práve o smrti. Pritom vedomie toho, že kráča potíšku popri našom boku už od momentu narodenia, môže neuveriteľne posilniť kvalitu bežných dní a utriasť nám hodnotový rebríček. A posledná rozlúčka potom nemusí byť aktom, ktorý nás traumatizuje na zvyšok života, ale môže byť súčasťou liečenia, či zmierenia sa. S čím alebo s kým, je už len na nás.

Po roku opäť vidím na uliciach stánky s umelými kvetmi a vencami farieb a tvarov, ktoré vymyslel neviem kto, ale príroda určite nie. Ako si zaspomíname na svojich blízkych a čo všetko k tomu potrebujeme? Podľa mňa nič z toho, čo sa dá kúpiť za peniaze.

Nenechajte sa oklamať konzumom siahajúcim „až za hrob“ a nebojte sa nájsť to podstatné v sebe. Možno pomôže, ak si skúsite predstaviť, ako by ste chceli, aby si vaši blízki uctili váš život. Čo tak iba si potíšku zaspomínať, zájsť s blízkymi na obľúbené miesto toho, kto už nie je medzi nami, uvariť si jeho obľúbené jedlo alebo spraviť niečo netradičné, z čoho by mal určite radosť? Hľadajte v sebe odpovede, nielen počas dušičiek.

Navštívte stránku Záhrady spomienok a dozviete sa viac.

Chcete byť súčasťou projektu? Podporte fungovanie Záhrady spomienok a rozvoj prírodného pohrebníctva na Slovensku cez darovací portál.

Buďte tiež v obraze, čo nové sa udeje. Nechajte nám na seba kontakt a všetko dôležité sa dozviete.

Kľúčové slová:

ekocintorín

Ďalšie články od autora:

Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. Zakladala Záhradu spomienok, prvý prírodný cintorín, kde má na starosti jej fungovanie, komunikáciu s pozostalými a pomoc pri tvorbe obradov. Má rada prírodu, dobré knihy a jedlo, zmysluplnú prácu a vnútorný pokoj. Téma smrti ju inšpiruje zmysluplnejšie žiť.