Nie je skinhed ako skinhed

Nazi-skinhedov, ako si ich pamätáme z deväťdesiatych rokov, už de facto nestretnete. Bombery sa dnes predávajú v módnych reťazcoch a extrémizmus sa presunul z ulíc do lavíc parlamentu.

Niekedy boli väčšie mestá plné náckov s vyholenými hlavami. Ich boj prebiehal priamo na ulici a bol v podstate len záležitosťou okrajovej kultúry, ktorá sa prezentovala násilím.

Prejavy rasizmu a xenofóbie sa dokazovali veľmi ťažko a sama polícia bola neraz týmito ideami infiltrovaná. Neskôr, keď to väčšinu z týchto „fanúšikov árijcov“ prestávalo baviť, prechádzali do mafiánskych skupín, ktoré radi nasávali nových hromotĺkov.

Dnes si rozumejú a často sa integrujú priamo s politickou stranou, ktorá má rada zelené tričká. Rovnako ako predseda tejto partaje, aj oni si prešli svojím prerodom a snažia sa vtesnať do bielych košieľ a slušných lakoviek, z ktorých im však často trčí slama a hulvátstvo (viď speváka neonacistickej kapely Krátky proces na propagačnom letáku pred aktuálnymi župnými voľbami).

Dnes sa dokonca vedia stotožniť s putinovským Ruskom alebo slovanskými bájami o pravlasti a zázemie im dodáva práve parlamentná politická strana.

Pôvodnému kultu skinheads dnes ostali verní len tí „originálni“, ktorí nemali nič spoločné s rasizmom a politikou nenávisti. Krátky účes, kárované košele a nezabudnuteľné Dr. Martens na nohách ešte občas zazriete v zadymenej putike aj dnes.

Fenomén je však dávno preč a túto subkultúru prezentujú často tridsať a viac roční otcovia rodín, ktorí si víkendovo utekajú užiť na nejaký koncert do malého klubu alebo na pivo do miestnej krčmy, kde ešte zahrajú tú ich „obstarožnú“ hudbu. Kult im v Československu ukradli náckovia koncom minulého storočia a dnes už nie je pre mladých v móde.

Ďalšie články od autora:

Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.