Motýle a včely chcú žiť v meste, na uzde ich držia iba naše estetické preferencie, hovorí odborník na hmyz

Mestá majú obrovský potenciál pre život zvierat a hmyzu, no ich trávniky sú často iba sterilné zelené koberce. Kosiť by sme preto nemali tak často, hovorí odborník na hmyz Marek Semelbauer.

Plocha s „nekosenými“ kruhmi v Karlovej Vsi sa stala akýmsi land-art symbolom projektu Mestské včely. Umelecký prvok na svahu viditeľný už z električky ukazuje najmä počas horúceho leta na možné spôsoby údržby mestskej zelene. Vytýčené kruhy pre zmenený režim kosenia ostávajú svieže aj vtedy, keď zvyšok na strnisko pokosenej trávy okolo vysýcha. Úplne nekosenie však rovnako nie je tým najlepším riešením.

Navyše, neraz vyvstávajú otázky, či takéto plochy nie sú zdrojom alergénov a nebezpečného hmyzu. Sú obavy opodstatnené? Ako robiť údržbu mestskej zelene tak, aby pomáhala opeľujúcemu hmyzu, a aké sú výhody týchto opatrení v meste? Na nekosené plochy sme sa pozreli s entomológom Mgr. Marekom Semelbauerom, PhD., ktorý pôsobí na SAV, kde si, mimochodom, sám zriadil kvetinovú lúku pre hmyz aj pre radosť.

mestske-vcely
„Nekosené kruhy“ v Karlovej Vsi sa stali symbolom projektu a prírode blízkej údržby, ktorá je výzvou pre samosprávy. (Zdroj: CEEV Živica)

Sezóna končí, čo je vidno aj na kruhoch. Majú aj takéto postupne schnúce miesta pre hmyz nejaký zmysel? Nie je lepšie ich už teraz pokosiť?

Nekosené plochy majú obrovský význam ako úkryt a zdroj nektáru. Okolité pokosené plochy sú veľmi monotónne a najmä počas leta vyprahnuté. Nekosené plochy teda pomáhajú preklenúť kritické letné obdobie: poskytujú tieň, a tiež ponuku peľu a nektáru. A nakoniec, nekosená plocha poskytuje životný priestor omnoho väčšiemu spektru hmyzu ako krátky trávnik. Rastliny tam môžu zakvitnúť a vytvoriť plody. Ak si rozložíme rastlinu na jednotlivé časti: korene, stonky, listy, kvety, semená a plody, tak v každej časti sa môže vyvíjať nejaký iný druh hmyzu. V stonkách napríklad hniezdia niektoré drobné samotárske včely, listy ožierajú húsenice, v kvetoch sa vyvíjajú larvy niektorých múch (napríklad vrtivky rodu Terellia) a semená môžu konzumovať bzdochy alebo niektoré mravce.

mestske-vcely
„Nekosené kruhy“ v Karlovej Vsi aj na sklonku leta poskytujú úkryt a zdroj potravy rôznemu hmyzu. (Zdroj: CEEV Živica)

Ako vníma odborník na hmyz vyznačovanie plôch pre zmenený režim kosenia v mestách?

Ako spasenie. Medzi ľuďmi, ktorí sa zaoberajú ochranou hmyzu, je už pomerne dlho známe, že diverzita hmyzu v strednej Európe klesá, a to najmä v súvislosti so zmenou hospodárenia v krajine. Na prvý pohľad je to paradoxné, ale mestské prostredie je omnoho vľúdnejšie ako voľná krajina: polia repky a kukurice majú minimálnu diverzitu. Mestá majú v tomto smere obrovský potenciál, no ich trávniky sú však často iba sterilné zelené koberce. V niektorých krajinách ako Nemecko či Anglicko, a dokonca už aj Česká republika, existujú takzvané motýlie záhradky. Sú to plochy, kam „naschvál“ vysadili kvety pre motýle a včely. Sám sa o také pokúšam s niektorými kolegami v átriu nášho ústavu. Kosím ručne kosou a chceme tam dosadiť ďalšie kvitnúce rastliny. A hrozne sa teším, keď tam vidím poletovať čmeliaky a všelijaké včielky, počítam koníky.

V mestách býva cyklus kosenia približne 7x za sezónu. Aký je dopad takéhoto ošetrovania trávnika na rozmanitosť rastlín a hmyzu?

O hmyze môžeme povedať, že je to preň jednoznačne devastačné. Predovšetkým, pri takomto režime kosenia takmer žiadna húsenica nedokáže dokončiť cyklus, pretože – jemne povedané – príde do kontaktu s kosačkou skôr, než sa stihne zakukliť. O čosi lepšie sú na tom lietajúce formy ako včely alebo muchy. Vo všeobecnosti vysoká intenzita kosenia pôsobí negatívne najmä na veľké druhy hmyzu, ktoré nie sú dosť rýchle na to, aby pred kosačkou stihli uletieť, uskočiť alebo sa pritisnúť k zemi. Druhá vec je potom zdroj potravy. Časté kosenie pravidelne odstraňuje kvety, takže včely ani motýle tam nemajú čo jesť. A do tretice, časté kosenie trávnik homogenizuje, je to jednotvárne prostredie, ktoré poskytuje veľmi obmedzené možnosti pre život hmyzu. Naproti tomu, pre rastliny nemusí byť časté kosenie zlé – kosenie prednostne oslabuje veľké druhy rastlín, takže drobné druhy ako ďatelina plazivá, čiernohlávok alebo materina dúška sú vo výhode. Takýto trávnik môže byť dokonca pomerne druhovo bohatý.

mestske-vcely-sav
Lúka z nazbieraných semien kvetov láka rôznorodý hmyz v priestoroch SAV. (Zdroj: Alexander Baranovič)

Nedávno bol tunajší trávnik pred pokosením zakvitnutý ďatelinou. Zdalo by sa, že takáto plocha prospieva včelám viac ako nekosený trávnik. Aký vplyv má kosenie verzus zmenený režim kosenia postupom času na druhovú pestrosť? Môžeme ju kosením alebo nekosením ohroziť?

Je dôležité si uvedomiť, že existujú dve protichodne pôsobiace tendencie. Časté kosenie, samozrejme, spôsobuje vysokú úmrtnosť hmyzu. Na druhej strane, kosenie je dôležité pre udržanie druhovej rozmanitosti kvitnúcich rastlín. Ak by sme trávnik prestali kosiť, postupne by sa v ňom presadili konkurenčne zdatné druhy tráv, a tie by potlačili alebo úplne vytlačili konkurenčne slabé, ale dôležité medonosné druhy. A teda trávnik je určite treba pokosiť a vyhrabať. Príliš intenzívne kosenie aj úplné zanedbanie sú v tomto kontexte negatívne.

Neodolám, a pridám aj vysvetlenie, ako konkurenčne zdatné druhy tráv „vytláčajú“ tie slabé a malé. Je to jednoduché: veľké trávy vytvoria veľkú biomasu, a tá v zime (najmä ak nasneží) spadne a doslova  zamulčuje pôdu. Drobné druhy rastlín tak postupne vypadávajú.

Ako ideálne potom takéto plochy s ohľadom na hmyz obhospodarovať?

Vo všeobecnosti odpoveď znie: mozaikovité kosenie. Ak chceme urobiť čo najviac pre opeľovače a ostatný hmyz, je dôležité kosiť postupne, nikdy nie celú plochu naraz. V našom kontexte to znamená napríklad kosiť vtedy, keď okolité kosené plochy sú po poslednom kosení už vykvitnuté.  Zabezpečí sa tak neprerušená ponuka kvetov aj väčšia rôznorodosť prostredia.

Dôležitá je tiež použitá technika. Vôbec najpriateľskejší spôsob je ručné kosenie. Je veľmi pomalé, takže prakticky všetko dokáže uniknúť. Tento spôsob je však časovo náročný a použiteľný iba na veľmi malé alebo veľmi cenné plochy. Druhým najšetrnejším riešením je lištová kosačka. Mechanický princíp je tu podobný ako pri ručnom kosení: lišta podtína rastliny nízko nad zemou. Jej výhodou je, že sa ňou dá kosiť aj lúka, teda je použiteľná práve na plochy ponechané pre hmyz. Asi najhorším a, bohužiaľ, prakticky jediným používaným riešením je bubnová kosačka alebo vyžínače. Bubon alebo struna rotuje veľkou rýchlosťou a rastlinná biomasa sa spolu s húsenicami a lúčnymi koníkmi skôr pomelie ako pokosí. Je tu aj technické obmedzenie: bubnovým kosačkám sa zle kosí vysoký porast, preto ho musia kosiť často. Ideálne by teda bolo mozaikovité kosenie lištovými kosačkami.

A aspoň za zmienku stojí pastva. V mestskom prostredí si ju ťažko predstaviť, ale napríklad v Prahe sa pastvou udržujú miestne stepné rezervácie. Jedná sa však o organizačne najťažší spôsob manažmentu a oplatí sa len pre mimoriadne cenné územia, ako napríklad Devínska kobyla. (V iných metropolách sa pasenie používa aj na sídliskách, napríklad v Ženeve, pozn. red.)

marek-semelbauer
Entomológ Marek odporúča ako najlepší spôsob údržby trávnika mozaikovité kosenie, ideálne ručnou kosou. (Zdroj: Jakub Cíbik)

Často kosíme trávnik až na strnisko, pričom počas horúcich dní presychá. Na akú výšku by sa mal kosiť, aby hmyz bezpečne prežil?

Obávam sa, že hýbať s výškou kosenia sa príliš nedá. Dá sa to však obísť práve mozaikovitým kosením alebo aspoň predĺžením intervalu medzi dvoma kosbami. Vďaka tomu by mal hmyz väčšiu šancu dokončiť vývinový cyklus.

Predstavujú pre ľudí nekosené plochy a hmyzie hotely potenciálne riziko – nebezpečný hmyz,  alergie a podobne?

Čo sa týka rastlín, záleží na tom, či sú alergénne alebo nie. Čo sa týka hmyzu, tak je to takmer nezmysel. Drvivá väčšina hmyzu si ľudí nijak nevšíma. Na nekosenej ploche si môžu urobiť hniezdo napríklad osy rodu Polistes, ktoré sú mierumilovné, a nepoštípali by vás, ani keby ste ich nútili. „Kofolové osy“ (Vespula vulgaris) si robia hniezdo v zemných dutinách a s nekosením to nemá nič spoločné. Môžu sa tam však vyskytnúť niektoré dravé druhy bzdôch, ktorých bodnutie je bolestivé, do hodiny ale bolesť bez komplikácií odznie. A pochopiteľne tam môžu byť aj mravce, ktoré ale prežívajú aj na kosených plochách.

osa
Osu útočnú poznáte ako bežného návštevníka záhrad, bytov či kancelárií. Jej miesto v prírode je však nezastupiteľné. (Zdroj: by Williamgeorgefraser – Own work, CC BY-SA 3.0)

Pozrime sa na to z inej stránky. Aký majú tieto plochy prínos pre človeka žijúceho v meste? Niektorí by asi povedali, že divočina a hmyz patria za mesto, na vidiek, kde im bude lepšie.

Rozhodne nesúhlasím. Sám som vyrastal v meste a krátko po revolúcii, keď som bol ešte dieťa, asi nebolo dosť peňazí na kosenie a Trnava bola dosť zakvitnutá rôznymi „burinami“. Ako decká sme chytali lúčne koníky, jašterice, motýle a robili, samozrejme, všelijaké iné nehumánne veci. Zároveň medzi činžiakmi poletovalo dosť veľa druhov motýľov, spomínam si na babôčky, žltáčiky, modráčiky aj vidlochvosty feniklové. Dnes už naisto neviem povedať, aké to boli druhy, viem len, že dnes tam už okrem mlynárikov žiadne nie sú. Motýle sú pritom krásne, stačí sa len pozerať!

Význam je teda napríklad estetický. Praktický význam by mohla mať opeľovacia služba: v blízkosti miest sú veľmi časté záhradkárske osady, ľudia typicky majú niekoľko ovocných stromov, ríbezle, rajčiny, jahody a podobne. Aspoň časť úrody teda závisí na opeľovaní hmyzom – a to je pekný príklad toho, prečo by sme chceli mať okolo seba veľa hmyzu. Len si to predstavte bez nich: je krásny jarný deň a záhradkári so štetcami v rukách usilovne prenášajú peľ z jedného kvetu na druhý. Ako včeličky. Znie to ako vtip, ale v Číne sa už také deje. Vymieranie divo žijúcich včiel a čmeliakov je dobre zdokumentované aj v západnej Európe a u nás je to zrejme veľmi podobné.

mestske-vcely
Samotárske včely aj motýle sú návštevníkmi kvitnúcich plôch. Biotopová kvetinová lúka v Líščom údolí prilákala perlovca. (Zdroj: CEEV Živica)

 Aká je druhová rozmanitosť a početnosť hmyzu v mestách v porovnaní s vidieckou krajinou?

To veľmi záleží na tom, ako presne tá vidiecka krajina vyzerá. Ak si predstavíme lazy okolo Detvy, Muránskej Zdychavy alebo v Bielych Karpatoch, tak tam je veľmi bohatá. Ak je to dedina obkolesená poľami repky a kukurice, tak tam naopak nežije takmer nič. Paradoxne, intravilány miest a dedín sú v takejto situácii akousi rezerváciou hmyzu, vrátane opeľovačov.

Centrum mesta je obyčajne silne urbanizované, smerom k periférii urbanizácia slabne a prechádza do otvorenej krajiny. Z hľadiska hmyzu je zaujímavá práve tá periféria: pustnúce záhrady, staré vinice, okraje ciest, železničné násypy a depá, parky a cintoríny, spustnuté priemyselné budovy, plochy pod vedením vysokého napätia, také územia nikoho. Mestská periféria je extrémne mozaikovitá, a teda aj výrazne bohatšia ako dnešná poľnohospodárska krajina, a dokonca bohatšia ako väčšina hospodárskych lesov. Medzi zaujímavé alebo pomerne vzácne druhy motýľov, ktoré neuvidíte v lese ani na poli, ale v Bratislave áno, patrí napríklad škvrnáč brestovcový, ostrôžkár brestový alebo ostrôžkár dubový. Množstvo zaujímavého hmyzu sa dá nájsť aj na miestach, kde som to vyslovene nečakal, napríklad v areáli družstva v Šenkviciach. Na prvý pohľad to bolo beznádejné územie, no prekvapivo sme tam našli dva nové druhy múch pre faunu Slovenska vrátane viacerých vzácnych druhov. Zarážajúca bola najmä vysoká diverzita a početnosť blyskaviek, čo sú hniezdne parazity včiel. Ich vysoká diverzita naznačovala vysokú diverzitu a silné populácie ich hostiteľov – včiel. Ďalší príklad je Zámocký park v Malackách: žije tam 5 našich najväčších chrobákov: nosorožtek, roháč, fuzáč obrovský, zavalitý a drsnotykadlový. V lese, obzvlášť hospodárskom, by ste ich márne hľadali všetkých pokope.

Dobre, ak sme sa rozhodli výsadbou a údržbou zelene pomôcť včelám a opeľujúcemu hmyzu, aké druhy rastlín zvoliť? Je lepšie uprednostniť domáce druhy alebo môžeme siahnuť aj po cudzokrajných?

Osobne hlasujem za domáce druhy, nebol by som však dogmatický a cudzokrajné druhy by som nevylučoval. Ako negatívny príklad by som vybral ruže. Možno sa zle pozerám, ale na ružiach sa motýle a včely iba vyhrievajú. A úplne najhoršie sú tuje a cyprusy.

Ak chceme pomôcť opeľovačom, potrebujeme rastliny, ktoré produkujú veľa peľu a nektáru. Výborné sú napríklad hluchavkovité rastliny (šalvia, levanduľa, yzop), trúbkovec (Campsis radicans), ale aj agát a zlatobyľ, čo sú však invázne druhy. Z domácich druhov je výborná vŕba rakyta. Produkuje veľa kvalitného peľu skoro na jar, v čase, keď takmer nič iné nekvitne. Čo nás privádza k postrehu, že pri výbere rastlín je treba brať ohľad na čas kvitnutia tak, aby bola kvetmi pokrytá celá sezóna. Vynikajúca je tiež lipa. Všimnite si, že lipa má často lepkavé listy – ak list obliznete, zistíte, že je sladký. Je to medovica – výlučok vošiek a cikádok, ďalší vítaný zdroj energie pre včely, ale aj niektoré motýle a najmä parazitické blanokrídlovce, ktoré nemajú dlhý cuciak ako včely, a nemôžu navštevovať väčšinu kvetov. Čo ma privádza k ďalšiemu postrehu, a tou je štruktúra kvetu. Niektoré rastliny majú dlhú ostrohu, čím zneprístupňujú nektár druhom s krátkym cuciakom. Samozrejme sa to dá obísť napríklad prehryznutím ostrohy (tzv. kvetné pirátstvo). Alternatívou sú mrkvovité rastliny (kosáčik, mrkva, paštrnák, kotúč poľný), baza alebo valeriány, ktoré majú drobné kvety prístupné pre široké spektrum hmyzu. Ešte ďalšia možnosť sú rastliny s tzv. extraflorálnymi (mimo kvetnými) nektáriami. Skúste si pozrieť napríklad list čerešne. Na stopke listu uvidíte malé červené terčíky. To sú nektáriá. Takéto zdroje nektáru majú aj ďalšie rastliny, u nás napríklad niektoré viky, ale aj už spomínaná vŕba. Hojne ich využívajú mravce, ale isto aj iné skupiny hmyzu. Dôležitá je tiež taxonomická stránka veci. Väčšina druhov opeľovačov sú generalisti, teda navštevujú kvety širokého spektra rastlín. Ale je zaujímavé, že generalisti takmer úplne odmietajú peľ astrovitých rastlín (púpava, vratič, rumanček atď.). Ich peľ je pre nich zrejme jedovatý. Astrovité rastliny majú svojich vlastných špecializovaných opeľovačov.

Bôbovité rastliny (napríklad ďatelina) zase navštevujú najmä čmeliaky. Podobne, zvesené kvety ako má kostihoj alebo (záhradná) čučoriedka, sú opäť prednostne navštevované čmeliakmi. Ak chceme byť prospešní čo najširšiemu spektru hmyzu, vrátane špecializovaných opeľovačov a parazitoidov, mali by sme dbať aj na to, aby sme zahrnuli čo najviac rastlinných čeľadí a rastliny s rozličnými typmi kvetu.

mestske-vcely
Špeciálna lúčna zmes za Miestnym úradom v bratislavskom Novom Meste ponúka sortiment kvetov pre včely a motýle (Zdroj: CEEV Živica)

Čo je vhodnejšie – menej kosiť pôvodné druhy alebo robiť výsev kvetinových aj nepôvodných druhov?

Najlepšia odpoveď je ako kde. Ak je dané miesto samo od seba bohaté na kvitnúce druhy, neprisádzal by som nič. Ak je domácich kvitnúcich druhov málo a okolnosti to dovolia, dosadil by som vybrané druhy rastlín, ideálne také, ktoré sa vyskytujú v širšom okolí tak, aby vhodne doplnili už prítomné druhy. Ak má plocha vyslovene okrasnú funkciu a rastie na nej iba tráva ako okolo budov v štýle J&T, je potrebné prihliadať aj na iné kritériá, asi by som pristúpil k dosádzaniu okrasných kvetov s dôrazom na hmyzoopelivé druhy. Hojne užívaná je šalvia a levanduľa a po nich by som asi siahol aj ja.

Aká veľká má byť nekosená plocha či hmyzí hotel, aby prinášal reálny úžitok pre hmyz?

Jednoznačne odpovedať na otázku neviem. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšia plocha, tým lepšie.

Skúsme si to zhrnúť. Aké opatrenia na podporu prítomnosti nielen opeľujúceho hmyzu by v mestách pomohli? Čo môžu ľudia a samosprávy robiť?

Okrem všetkého, čo som už vymenoval – mozaikovité kosenie, lištové kosačky a vhodný výber rastlinných druhov na dosádzanie, chcem zdôrazniť ešte jednu vec. Hmyz má často zložitý životný cyklus a okrem jedla potrebuje napríklad vhodné miesta na zahniezdenie, prezimovanie, zakuklenie, úkryty pred nepriaznivým počasím a tak ďalej. Výborne sa to dá vysvetliť na včelách: živia sa síce prevažne peľom a nektárom, ale hniezda si robia každá skupina inde. Najčastejšie hniezdne prostredie je obnažená pôda, kolmý breh, piesok, dutiny a chodby v dreve/stromoch, štrbiny v murive a skalách, slimačie ulity, steblá tráv a bylín. Skupina včiel, ktorú voláme čalúnice, si vystielajú (od toho to meno) hniezdne komôrky najrôznejším materiálom, používajú napríklad listy, okvetné lístky kvetov, rôzne rastlinné chĺpky, živicu, kamienky, hlinu alebo nejakú ich zmes. Teda včely a ostatný hmyz potrebujú na svoju existenciu naozaj veľa „vecí“. Kvety sú iba jednou podmienkou ich existencie, ale nie dostačujúcou. Veľmi by som sa tešil, keby si ľudia na záhrade vyhradili jednu malú časť pre hmyz. Predstavujem si to ako skládku dreva doplnenú múrom z nepálených tehál prekrytým slamenou strechou. Kultivovanou obdobou sú už známe hmyzie hotely.

mestske-vcely
Nekosená plocha obohatená výsevom kvetinovej lúky a výsadbou nektarodajných trvaliek na Teplickej ulici. Hmyzí hotel je jej vzdelávacím a funkčným prvkom. (Zdroj: CEEV Živica)

A samozrejme, dôležitá je osveta. Komonice, hadince a vlčie maky nie sú buriny, ale krásne kvety, hmyz nie je otravné a štípajúce čosi, čo má žiť v lese za kopcami, ale je zaujímavou, dôležitou a krásnou súčasťou nášho sveta.

Na záver chcem zdôrazniť, že môže stačiť iba malá zmena a výsledkom bude fantastická premena mesta. Ako príklad uvediem svoje rodné sídlisko v Trnave, ktorého časť bola pred niekoľkými rokmi rozostavaná a ponechaná tak. Zarástla bežnými kvitnúcimi „burinami“ a po dlhom čase som v Trnave videl naozaj veľa motýľov vrátane vzácnych vidlochvostov! Samozrejme, medzičasom stavbu dokončili, vysiali trávu a kosia, takže motýle odtiaľ zmizli. Smutné je, že takéto veci sa dejú skôr nedopatrením. Dobrá správa však je, že návrat života do miest môže byť prekvapivo ľahký. Motýle a včely „chcú“ žiť v meste, držia ich na uzde iba naše estetické preferencie.


Projekt Mestské včely realizuje CEEV Živica s podporou dm drogerie markt Slovensko a Green Foundation.

www.mestske-vcely.sk

Ďalšie články od autora:

 Vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr ukončila doplňujúce pedagogické štúdium. Už počas školy sa ako dobrovoľníčka venovala environmentálnej výchove pre DAPHNE. Od roku 2007 pracuje ako lektorka a metodička v CEEV Živica. V rámci tvorby globálnych a environmentálnych výučbových programov sa venuje rôznym metódam zážitkovej pedagogiky. Okrem hľadania nových prístupov ako vnímať a sprostredkovať informácie žiakom ju napĺňa cestovanie, vzdelávanie (sa), písanie, kontakt s prírodou a inšpiratívnymi ľuďmi.