Učiteľka, ktorú vyslali do vesmíru: Vedu deti nenaučíte recitovaním z knihy

Bola členkou vesmírnej posádky, ktorú vyskladali aj z učiteľov s rekordným počtom žien. DOROTHY METCALF-LINDENBURGER učila na strednej škole prírodné vedy, keď na stránke NASA objavila inzerát, že hľadajú učiteľov, ktorí by mohli ísť do vesmíru. Hovorí, že aj ženy sú technické typy, len potrebujú nabrať sebavedomie. Deti sa podľa nej o vede majú učiť prostredníctvom skúseností z pokusov a nie čítania z učebnice.

Ako sa z učiteľky stane astronautka?

Ako som sa o možnosti stať sa astronautkou dozvedela, je celkom zábavný príbeh. Jeden z mojich študentov sa ma totiž opýtal, ako sa chodí vo vesmíre na záchod. Hľadala som o tom informácie na stránke NASA a zároveň som si tam všimla inzerát, že hľadajú učiteľov, ktorých by vyslali do vesmíru. Prečo si vybrali práve učiteľov? Učiteľov pozná každý, kto chodil do školy a tak isto majú dar priniesť všetky vedomosti a poznatky z vesmírnej stanice verejnosti. NASA týmto chcela pozdvihnúť túto profesiu a prepojiť sa s ňou, pretože práve učitelia rozširujú vedomosti a poznanie, aj z vesmíru, medzi mladých ľudí, čo je veľmi dôležité.

dottie-metcalf
Dorothy Metcalf-Lindenburger, učiteľka, astronautka a geologička. FOTO – NASA

A ako teda idete na toaletu vo vesmíre?

(Smiech) Veľmi opatrne. Moč vysaje do nádržky taká hadica s lievikom a z rakety ho jednoducho vypustí do vesmíru, ale na vesmírnej stanici sa moč prefiltruje, aby sme ho opäť mohli používať ako vodu aj na pitie. Nie je to dokonalý cyklus, ale dokáže odstrániť 65 až 85 percent moču a je z toho čistá pitná voda.

Na základnej aj strednej škole ste učili vedu. To znamená, že ste mali spojený predmet z viacerých prírodovedných disciplín?

Keď sú študenti starší, delíme vedu na jednotlivé predmety, ale na to musia už mať nejaké znalosti matematiky. V prvých ročníkoch máme také úvodné kurzy do vedy, v ktorých je spojených viac vedeckých disciplín. Ja som učila vedu o zemi, geológiu, v ktorej môžete zapojiť aj základy chémie a fyziky. Učila som ešte aj astronómiu, lebo veľa študentov nezvládlo prírodovedné predmety, no bez nich nemohlo zmaturovať, čiže si potrebovali z týchto predmetov doplniť kredit. Astronómia je niečo, čo fascinuje veľa detí a zároveň sa tam môžu učiť chémiu aj fyziku. Čiže som im pomohla získať potrebné kredity a zároveň ku nim dostať aj to potrebné učivo.

Komenského inštitút a Veľvyslanectvo USA na Slovensku pozývajú v utorok 3.10.2017 na workshop s Dorothy do Zvolena. Spolu budeme hľadať odpovede, ako interaktívne prinášať vedu na základne a stredné školy. Workshop je primárne určený učiteľom a učiteľkám (prípadne študentom pedagogických smerov). Vstup je voľný, tlmočenie bude zabezpečené. Prihlásiť sa môžete tu: https://goo.gl/forms/NTwU9vr1KIS93EJ13

Neviem, ako je to v USA, ale na Slovensku nie sú prírodovedné predmety a matematika medzi deťmi veľmi obľúbené. Čo si myslíte, že je toho dôvodom?

V USA je to rovnaké. Myslím, že je to preto, lebo ak deťom iba dávate prednášky, nevidia, ako sa tie veci dajú aplikovať aj v bežnom živote. Pritom každý deň predsa využívame výdobytky vedy, a preto je dôležité, aby sme sa posunuli v tom, ako vedu deti učíme. Deti majú rady roboty, počítače a počítačové hry, rady veci skúšajú, miešajú, robia pokusy. Je teda veľa spôsobov, ako ich môžeme učiť o vede tak, že ich to zaujme a ukáže im, ako veda funguje v bežnom živote.

Takže ste ako učiteľka skúšali učiť cez pokusy?

Áno, skúšala som, ale nebolo to dokonalé, lebo je to veľmi náročné na prípravu a v školách nemáme veľa peňazí, takže si učitelia musia veľa vecí platiť sami. Keď však ako učiteľ začínate, ste chudobný a nemáte to z čoho platiť (smiech). Skúšala som veľa vecí robiť podomácky a neskôr mi pomohlo, že som postupne začala spoznávať miestnu komunitu a rodičov, ktorí mi vedeli pomôcť a nemusela som všetko robiť a zháňať sama. To vie učiteľom naozaj veľmi pomôcť.

Prečo si vybrali práve učiteľov? NASA týmto chcela pozdvihnúť túto profesiu a prepojiť sa s ňou, pretože práve učitelia rozširujú vedomosti a poznanie, aj z vesmíru, medzi mladých ľudí, čo je veľmi dôležité.

To je rovnaký problém aj na Slovensku. Mnohí učitelia by určite radi učili deti prostredníctvom pokusov, ale nemajú na to peniaze, materiál, priestory ani čas. Je potom pre nich jednoduchšie učivo len odprednášať pred tabuľou.

Úplne tomu rozumiem, je to veľmi náročné, ale vieme, že deti sa najviac naučia prostredníctvom vlastnej skúsenosti. S manželom som napríklad vyrobila veľmi jednoduchý teleskop, ktorý som mohla priniesť do školy a nechať deti buď pred vyučovaním alebo večer s teleskopom pracovať. Možno zo sa všetkých nestanú vedci, ale minimálne ich to na chvíľku zaujme a vtiahne do sveta vedy.

V jednom zo svojich rozhovorov ste spomínali, že dnes v školách pripravujeme deti na svet, ktorý netušíme, aký bude. Myslíte si, že je preto dôležitejšie, aby deti mali rozvinuté takzvané mäkké zručnosti alebo vedomosti?

Myslím, že každý človek potrebuje nejakú časť vedomostí, pretože všetko obsahuje kúsočky vedy v rôznych aspektoch – od toho, čo robíme s naším telom a chceme sa o tom rozprávať s naším lekárom, cez životné prostredie a problémy s vodou, vzduchom a klímou po technológie, ktoré používame. Mal by každý byť vedcom? Nie. Ale každý by mal byť schopný rozumieť aspoň základom vedy. Zároveň však sú dôležité aj tie mäkké zručnosti, teda veci, ktoré bránia vzniku vojen, umožňujú nám viesť dialóg a byť empatický. Takže nevylúčila by som ani jedno, a preto je tak ťažké vzdelávať a tým nehovorím len o učiteľoch, lebo vzdeláva aj spoločnosť a rodičia.

A čo bolo dôležitejšie počas vášho výcviku v NASA? Mať schopnosť rýchlo reagovať, kriticky uvažovať a komunikovať alebo mať skvelé vedomosti?

Trochu z oboch. Nemôžete byť astronautom, ak neovládate vedu a techniku. Na druhej strane, na vesmírnej stanici potrebujete aj tie mäkké zručnosti, teda vedieť pohotovo reagovať a uvažovať, napríklad, že keď niekde uniká vzduch, tak je to predsa celkom jednoduché, lebo vzduch ide vždy z vyššieho do nižšieho tlaku. A presne toto sa snažím robiť pri všetkom, čo sa týka vedy. Rozložiť si ju na menšie kúsky, ktoré mi umožňujú reagovať rýchlo a správne.

Mal by každý byť vedcom? Nie. Ale každý by mal byť schopný rozumieť aspoň základom vedy. Zároveň však sú dôležité aj tie mäkké zručnosti, teda veci, ktoré bránia vzniku vojen, umožňujú nám viesť dialóg a byť empatický.

Trénovali vás ale aj na mäkké zručnosti? Spomínali ste, že veľmi dôležité v posádke sú aj schopnosti vychádzať dobre s kolektívom.

V rámci výcviku prechádzame Natural Outdoor Leadership School (prírodnou školou líderstva), čo je vzdelávanie, ktoré zavedie ľudí z rôznych pozícií a veku do prírody, kde musia spolu prežiť len s tým, čo si prinesú so sebou a bez telefónu. Občas sa tam dostanete do vedúcej pozície, inokedy musíte spolupracovať s ostatnými a po večeroch sedíte pri ohni a rozprávate sa o tom, čo ste zažili. Niekedy v prípadoch núdze musíte byť schopní stať sa akýmsi diktátorom a veliť ostatným, čo majú robiť. V situáciách, ktoré však nie sú kritické, je lepšie veci riešiť demokraticky a počúvať nápady ostatných.

Takže astronauti budujú svoje mäkké zručnosti v lese?

Áno. Je to dobré miesto na tréning. V lese sa necítite vždy úplne pohodlne, lebo ste napríklad spali na kameni alebo vám je chladno. A toto sa deje aj vo vesmíre. Občas ste mrzutí, lebo ste zle spali kvôli všetkým tým ventilátorom alebo ste nervózni, lebo vás čaká výstup do vesmíru. Ten pobyt v lese vám pomôže pripraviť sa aj na takéto sťažené podmienky spolupráce v kolektíve.

dottie-metcalf-lindenburger
Dorothy Metcalf-Lindenburger, špecialistka misie STS-131, pózuje v kupole ISS zatiaľ, čo raketa Discovery ostáva zaparkovaná v stanici. FOTO – NASA

Zažili ste počas vášho tréningu v NASA nejaké špeciálne vzdelávacie metódy, ktoré by mohli inšpirovať aj učiteľov na bežných školách?

Áno. Zistila som, že som, čo sa učenia týka, kinetický typ. Mať možnosť učiť sa tým, že s niečím hýbem a pracujem, mi veľmi pomáhalo a myslím si, že je oveľa väčšie percento kinetických typov žiakov, ako sa dnes počíta, len sú skrytí, lebo si to nemohli nikdy poriadne skúsiť. Je veľmi dôležité učiť deti prostredníctvom experimentov, lebo si to prostredníctvom zážitku lepšie zapamätajú. Je úplne iné, keď dáte deťom nejakú vec a zadanie, aby samy do ďalšieho dňa prišli na to, ako funguje, a keď im to vysvetlíte celé sami.

K tomuto mám dôkaz aj z môjho života. Môj brat sa počas štúdia na gymnáziu v Rakúsku zmenil zo žiaka, ktorý neznášal fyziku a mal hrozné známky, na milovníka fyziky, ktorý ju dnes dokonca študuje aj na univerzite. A to všetko vďaka učiteľke, ktorá s nimi robila veľa pokusov.

To je úžasné! Výborný príklad, ktorý nám krásne ukazuje, prečo nemôžete učiť recitovaním z knihy.

Podľa mňa to ale veľmi zdôrazňuje aj silu učiteľa. Ten dokáže žiakov silno nadchnúť, ale aj odradiť. Akú rolu by podľa vás dnes mal učiteľ mať? Byť im sprievodcom alebo byť ten, kto vie všetko a hodina sa točí okolo neho?

Mal by byť skôr sprievodcom, ktorý deti posunie z konformnej zóny a donúti ich skúšať veci a uvažovať. Zároveň však musí vedieť byť aj lídrom, keď je to potrebné. Väčšinu času by ich však mal nechať pracovať samé a nechať aj deti, aby sa učili navzájom, lebo veď keď niekoho učíte, naučíte sa to najlepšie aj vy sami. Že je to takto lepšie, potvrdzujú aj výskumy o tom, ako sa deti najlepšie učia. Zároveň je to však pre učiteľa náročné, vyžaduje si to viac prípravy a materiálov.

Je veľmi dôležité učiť deti prostredníctvom experimentov, lebo si to prostredníctvom zážitku lepšie zapamätajú. Je úplne iné, keď dáte deťom nejakú vec a zadanie, aby sami do ďalšieho dňa prišli na to, ako funguje a keď im to vysvetlíte celé sami.

Presne to je dôvod, prečo mnohí učitelia ostávajú pri štandardnej prednášajúcej metóde, pretože sa na to nemusia pred hodinou toľko pripravovať.

Áno, učitelia by potrebovali viac času na prípravu a peňazí na materiál.

Súčasťou vašej posádky vo vesmíre bol rekordný počet žien – štyri. Na Slovensku štatistiky ukazujú, že mladé ženy nechcú študovať prírodné vedy, informatiku či matematiku a zároveň tu stále vládne akýsi stereotyp, ktorý hovorí, že ženy nie sú technické typy, nevedia robiť s počítačom, šoférovať a tak ďalej. Ako to teda je? Boli ste vy štyri nejaké výnimky alebo sú to len stereotypy, ktoré nie sú pravdivé?

To, že ženy nie sú technické typy, je stereotyp, ktorý nie je pravdivý. Dôležité je dodať ženám isté sebavedomie. Myslím, že pomáha vidieť inú ženu, ktorá niečo také dokáže. To im dodá vieru, že je to možné a môžem to robiť aj ja. Podľa mňa bude do týchto oblastí smerovať stále viac žien, pretože sa stereotypy postupne búrajú.

Na Slovensku je trochu problém učiť prostredníctvom pokusov, keď máte na hodinu len 45 minút. Viete si predstaviť, že by ste učili deti za taký krátky čas?

Áno, pretože som to mala rovnaké. Dokonca som počas mojich prvých rokov nemala ani vlastnú učebňu a musela som behať medzi triedami. Dobrý nápad, ktorý majú na škole môjho muža, ktorý učí dejepis, sú spojené hodiny, ktoré trvajú 90 minút. Počas nich majú možnosť ísť v učive viac do hĺbky. Toto by určite pomohlo nielen prírodovedeckým predmetom alebo dejepisu, ale napríklad aj športom, ktoré som tiež učila. Veď za 45 minút sa nestihnete poriadne ani prezliecť. Vidíme, že niektoré spôsoby výučby z minulosti už nefungujú, tak prečo ich nezmeniť?

Spomínali ste, že ste si pri pohľade z rakety na Zem uvedomili, aká je veľmi krehká a mali by sme sa o ňu starať. Ako toto poznanie vštepiť deťom?

Deti sú veľmi zvedavé a zaujímajú sa o svoje prostredie. Myslím, že keď im viete ukázať čo najväčší počet druhov života na zemi, ich vzájomné vzťahy aj to, čo ich ohrozuje, bude to pre nich veľmi pútavé. Dnes už máme skvelé technológie, ktoré nám umožňujú napríklad ísť spolu pod vodu a vidieť, ako to tam funguje. Zároveň však netreba zabúdať aj na skutočné exkurzie.

A keď sa pozrieme na vzdelávanie dospelých a celého sveta? Dnes sú mnohí, ktorí tvrdia, že zmena klímy neexistuje a všetko je v poriadku. Ako zmeniť ich názory?

Pierce Sellers, môj kolega, ktorý bol astronautom a potom strávil skoro celý svoj život snahou o pochopenie zmeny klímy, hovoril, že zákony prírody, ktorým dôverujeme a využívame ich napríklad na stavbu budov, sú presne tie isté zákony, ktoré nám dokazujú aj zmenu klímy. Ak teda veríte, že existujú a stoja budovy, musíte veriť aj modelom, ktoré ukazujú zmenu klímy. Sú to inak skoro tie isté modely, ktoré nás varujú aj pred hurikánmi a tým veríme.

astronautka-dorothy-metcalf
Dottie s kolegyňami na vesmírnej stanici vytvorila rekord, prvýkrát boli vo vesmíre naraz 4 ženy. FOTO – NASA

Mnohí učitelia na Slovensku majú totiž nový problém s módou konšpiračných teórií typu, že Zem je plochá a Američania v skutočnosti nepristáli na Mesiaci. Čo by ste im poradili ako reakciu?

Je jedna veľmi dobrá kniha od astronóma Philla Plaita, ktorú som používala pri mojich žiakoch, v ktorej kúsok po kúsku vyvracia všetky mýty o (ne)pristátí na Mesiaci. Je to veľmi krátke, ale naozaj dokáže vyvrátiť všetky pochybnosti. Napríklad, že prečo je vlajka pokrčená, keď na Mesiaci nie je vietor? Lebo ju vztyčovali s pomocou drôtiku, ktorý sa im pokrčil a podobne.

A čo si myslíte, že je dôvodom pre popularitu týchto nevedeckých konšpiračných teórií? Je to nejaký strach z toho, že tie skutočné fakty sú trochu desivé? Možno je proste jednoduchšie si povedať, že to všetko vlastne nie je pravda.

Hmm, neviem. Ja napríklad žijem v Seattli, kde vždy bola komunita ľudí, ktorí veria v snežného muža. Ľudia si od nepamäti vymýšľali rôzne príbehy, je to pre nás asi prirodzené. Ale vymýšľanie príbehov je jedna vec a čelenie svetu, v ktorom žijeme, so všetkými jeho faktami, je niečo iné. Nevedomosť však vie byť veľmi sladká.

Na záver ľahšia otázka – poznáte dobrý vtip o astronautoch?

(smiech) Jasné! Viete, kde sa stretávajú astronauti? V space bare (vesmírnom bare, čo je po anglicky aj medzerovník na počítači, pozn. red.).


Dorothy Metcalf-Lindenburger prišla na Slovensko na pozvanie Veľvyslanectva USA na Slovensku.


Dorothy M. Metcalf – Lindenburger sa narodila v Colorado Springs do učiteľskej rodiny, v ktorej tradícii aj sama pokračovala ako učiteľka geológie a astronómie na strednej škole. Ešte ako dieťa, v deviatej triede, absolvovala vesmírny tábor (Space camp) v Hunstville a odvtedy snívala, že jedného dňa bude súčasťou vesmírneho programu. Odvážny sen odložila kamsi bokom a popri behávaní maratónov svoje nekonečné nadšenie pre vesmír zanietene prenášala na študentov. A bol to práve jeden z jej študentov, ktorý na hodine venovanej vesmírnym letom, vzniesol typickú zvedavú otázku ohľadom používania WC a kúpeľne vo vesmíre. V rámci pátrania po odpovedi našla Dorothy na stránke NASA aj informáciu o nábore učiteľov do astronautického výcviku. Vďaka obrovskému entuziazmu a dychtivosti po vesmírnom dobrodružstve, ktoré v nej od detstva živili rodičia, uspela spomedzi viac ako 2 000 uchádzačov a získala vyhľadávané miesto v programe pre astronautov. V júni 2004 bola vybraná ako súčasť NASA a Astronautického zboru. Jej sen byť astronautkou sa nakoniec stal skutočnosťou v roku 2010, kedy bola po niekoľkých rokoch tréningu a rozsiahlej odbornej príprave, ktorá zahŕňala aj pilotovanie lietadla, pridelená posádke STS-131 na palube Shuttle Discovery v rámci zásobovacej misie pre medzinárodnú vesmírnu stanicu – International Space Station (ISS). Misia trvala 15 dní.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.