9 z 10 ľudí zarába na život namiesto toho, aby žili. Práca ich neteší a život sa im zmenšil na víkendy a dovolenky, hovorí odborník na slobodu v práci

Sme naučení žiť tak, že si zarábame na život a potom si kupujeme radovánky. Musíme preto robiť prácu, ktorá nás nebaví a o to viac radovánok potrebujeme, hovorí TOMÁŠ HAJZLER. Sám najprv pracoval v korporácii, kým nedostal syndróm vyhorenia. Potom ho začalo zaujímať, aké podmienky musia v práci byť, aby v nej boli ľudia šťastní. Hovorí, že je potrebné v nej vidieť zmysel, čo sa dnes podľa neho napríklad v banke nedá.

Syndróm vyhorenia na sebe človek vraj len veľmi ťažko spozoruje. Ty si ním prešiel. Ako si si to všimol?

Je to ako so žabou, ktorá sa varí tak pomaly, že si to ani nevšimne. V mojom prípade to došlo až k tomu, že som jedného dňa nemohol vstať z postele. Zaspával som unavený, vstával som unavený, až som sa jedného dňa rozhodol, že namiesto do práce pôjdem k doktorovi. Spravili mi nejaké testy, diagnostikovali mi boreliózu a syndróm vyhorenia.

Ako vyzeral tvoj život pred vyhorením?

Mal som zamestnanie, pracoval som v marketingu GE Money, čo bola relatívne náročná práca od nevidím do nevidím. Do toho sme s africkým kamošom otvorili dva obchody s africkým umením, zároveň som si diaľkovo robil MBA, cez víkendy som jazdil do školy, a tiež som sa snažil mať nejaký vzťah a život. Fungoval som teda na troch frontoch a logicky to moje telo nezvládlo. Hlavne ja príliš neviem vypnúť hlavu, stále o niečom premýšľam a potom zle spím.

tomas-hajzler
Tomáš Hajzler. FOTO – Archív TH

To, čo popisuješ, znie ako únava. Čo sa stalo, keď si sa už nemohol z tej postele zdvihnúť?

Fyzicky to telo v mojom prípade nezvládalo, ale predovšetkým psychicky som bol otrávený, mal som nulovú chuť do života a stačilo, že som zbadal počítač, a už mi bolo zle. Čiže len som tak nejak ležal, telo vlastne žilo, ale zároveň bolo bez života, ten akoby sa vyparil, niečo tam doslova zhorelo.

Čo sa dialo po tom, ako ti syndróm vyhorenia diagnostikovali? Urobil si niečo, aby sa to neopakovalo?

No, neopakovalo… Ja mám pocit, že to mám jednoducho v sebe. Akúsi neschopnosť vidieť, čo projekty, do ktorých sa zaväzujem, budú časovo obnášať. Keď som vyhorel, prvá vec, čo som spravil, bola, že som prerušil MBA a previedol africké obchody na niekoho iného. Takisto sa mi rozpadol vzťah, čiže aj to sa tak nejak vyriešilo (smiech). Ostala mi teda len práca a práve tam som spoznal moju  manželku Peťu, s ktorou som si kúpil letenku do Kalifornie. Keď sme sa po pol roku vrátili späť z Čile, do práce sme sa už nevrátili. Nebyť toho vyhorenia, tak by som možno aj dnes bol zamestnaný v nejakej korporácii a robil niečo, čo ma neteší.

Zaspával som unavený, vstával som unavený, až som sa jedného dňa rozhodol, že namiesto do práce pôjdem k doktorovi. Spravili mi nejaké testy, diagnostikovali mi boreliózu a syndróm vyhorenia.

Hovoríš, že práca v korporácii ťa nebavila, no napriek tomu si tomu venoval toľko energie a času, až ťa to priviedlo k syndrómu vyhorenia. Ako je teda možné, že sa ti do toho chcelo toľko investovať?

To je zaujímavá otázka, ktorú si dodnes kladiem, keď sa zamýšľam nad ľuďmi, ktorí v takýchto korporáciách stále pracujú. Nie je pravda, že by ma to nebavilo, ale keď nad tým spätne premýšľam, tak ma to vôbec nenapĺňalo, pretože tá práca je do veľkej miery jednoducho nezmyselná. Pracoval som v úseku finančnej divízie v časti multiservis, čo je splátkový predaj s obrovskými úrokmi, kde si ľudia berú malé čiastky a majú zmluvy s tým malým písmom. Z dnešného pohľadu je to veľmi škaredé – najväčšie oddelenie v tej firme bolo oddelenie vymáhania pohľadávok.

Bola tam síce kopa „dopamínových nakopnutí“ ako prezentácie projektov, skvelé porady, nové nápady a dostával som za to obrovské peniaze. Neviem, či si počul o fenoméne „práca na hovno“. Tento pojem vynašiel britský antropológ David Graeber (v origináli bullshit jobs) a označuje ním obrovské množstvo práce, ktorá keby prestala existovať, tak by si si to buď nevšimol alebo by si sa dokonca potešil. Tá moja bola typická práca na hovno. Fascinujúce inak je, že čím viac je práca na hovno, tým viac je honorovaná, a naopak, čím je skutočnejšia, tým menej človek zarába. Keď sa pozrieš, koľko zarábajú učitelia, zdravotníci, poľnohospodári, šoféri, či stavbári v porovnaní so všelijakými tými manažérmi, je to vlastne absurdné. Za prácu na hovno dostaneš krásne naleštené auto, benefit sem a benefit tam, a ako sa tvoje zdravie zhoršuje, máš ako benefit zdravotnú starostlivosť v súkromnom zariadení.

Hovoríš o práci v korporácii veľmi negatívne. Myslíš, že sa tam dá robiť aj práca, v ktorej vidíš zmysel a nedostaneš syndróm vyhorenia?

Myslím, že môžu byť určite miesta, kde práca môže byť veľmi zmysluplná. To sú väčšinou ľudia, ktorí energiu a peniaze korporácie smerujú k niečomu, čo je prospešné a zmysluplné pre všetkých. Avšak, keď sa pozrieme na systém a vývojovú fázu organizácie, teda verejne obchodovateľnej veľkej spoločnosti, tak jej poslaním je maximalizácia zisku pre anonymných akcionárov s tým, že externalizujú – teda prenášajú na druhých – škody. Každé podnikanie škodí, ale škody sa tej firme nedostanú do účtovníctva, zaplatí za ne niekto iný, a to nie je udržateľné.

tomas-hajzler
Tomáš Hajzler a jeho ekologická rodina. FOTO – Archív TH
(HN – Lukáš Bíba)

Často hovoríš, že človek by mal mať prácu, ktorá mu dáva zmysel, a ktorá ho naozaj napĺňa. Je to ale naozaj možné? Je veľa prác, ktoré treba robiť a nie úplne všetky sú super napĺňajúce, ako napríklad umývanie záchodov.

O tomto by sme mohli natočiť celý seriál. Jeden fakt je, že končí doba, keď prevažovala rutinná práca, pri ktorej človek nemusel premýšľať. Tieto modely postupne miznú a vidíš, ako rýchlo rutinnú prácu preberajú rôzne appky a roboti. Výzva, pred ktorou stojíme, je, ako spoločnosť nastaviť tak, aby sme sa mohli venovať tomu, čo nás najviac napĺňa a čo druhým skutočne prospieva. Jeden z výskumov hovorí, že až 37 percent Britov považuje svoju prácu za „utterly useless“ – úplne nezmyselnú. Iba 13 percent zamestnancov v 142 štátoch považuje svoju prácu za radostnú. To je šialené!

Predstavím si teda, že som človek, ktorý robí v korporácii nejakú prácu, ktorá ma fakt nebaví. Mám však hypotéku a živím rodinu. Čo by si mi vtedy poradil?

Nemôžem ti nič radiť, ale je dôležité sa zamyslieť nad životom. Napríklad z toho pohľadu, že ak už si mal tridsať, do konca života ti ostáva zhruba 13-tisíc dní. To je jeden fakt. Koniec príde a čas je obmedzený. Otázka potom je, aký život vlastne chcem žiť. V antike boli dva základné prístupy k životu: hedonizmus a stoicizmus. Hedonizmus je o maximalizácii radovánok a radosti – užiť si teraz a tu, dať si dobrú kávu, skočiť si s padákom, kúpiť si nový svetrík, stretnúť sa s kamošom, a proste neriešiť, čo bolo, ani čo bude. Stoicizmus nie je o obmedzovaní sa, ale o kultivácii dlhodobej radosti, ktorá vyplýva z toho, že tvoríš to, čo ťa teší, s ľuďmi, ktorí sú ti blízki.

Radosť sa od radovánok zásadne líši. Radovánky sú krátkodobé, veľmi závislostné, dopamínové, rýchlo hore, rýchlo dole. Je to fajn, treba mať aj radovánky a urobiť si radosť, ale žijeme v spoločnosti, ktorá je na radovánkach postavená. Konzum je postavený na radovánkach, je to o peniazoch. Čím viac fičíš na radovánkach, tým viac potrebuješ peňazí, čím viac potrebuješ peňazí, tým viac musíš zarábať, čím viac musíš zarábať, tým pravdepodobnejšie budeš robiť prácu, ktorá ťa neteší. Preto mi príde dôležité zamyslieť sa nad tým, ako by som si mohol život nastaviť tak, aby som žil viac v súlade so svojím vnútrom, aby ma menej bolelo brucho, aby som sa mohol rovno pozrieť do zrkadla, aby to nebolo o radovánkach, ale viac o kultivovaní radosti. Vtedy si vieš aj prácu v korporácii nastaviť tak, aby ťa tešila a žil si viac v súlade so svojimi hodnotami.

Konzum je postavený na radovánkach, je to o peniazoch. Čím viac fičíš na radovánkach, tým viac potrebuješ peňazí, čím viac potrebuješ peňazí, tým viac musíš zarábať, čím viac musíš zarábať, tým pravdepodobnejšie budeš robiť prácu, ktorá ťa neteší.

Nie je to ale o tom, že človek musí upadnúť najskôr do krízy, aby sa takto prenastavil? To vidím aj na tvojom príklade. Keby si nevyhorel, tak sa tu s tebou dnes nerozprávam.

Vidím veľa tridsiatnikov, ktorých zastavila choroba alebo im niekto umrel alebo ich niekto opustil a jednoducho narazili. Zároveň však stretávam ľudí, ktorí boli zrejme vychovávaní inak, sami sebe sa nestratili, a ostali sami sebou. Oni ten náraz potrebovať nebudú. Ja som sa sám sebe stratil, mal som pocit, že to musím ďaleko dotiahnuť, aby som sa stal niekým. Mám však pocit, že časť mladšej generácie už bola vychovávaná trochu inak, rešpektujúco. Nezničili ju už v škole. Veď si vezmi tie roky, ktoré tráviš sedením v škole a robením niečoho, čo ťa vôbec nebaví – výmenou za známky a nejaké povýšenie. Logicky, keď potom prídeš na trh práce, si pripravený robiť niečo, k čomu nemáš vôbec vzťah – výmenou za peniaze. Nečuduješ sa tomu. Prijímaš to ako robot.

Robil si v korporácii a dnes chodíš po firmách, ktoré nazývaš slobodnými. Čo to je?

Začal som si všímať, že 9 z 10 ľudí zarába na život namiesto toho, aby žili. Práca ich neteší a život sa im zmenšil na víkendy a dovolenky. Zistil som, že dôvodom, prečo to tak je, je nedostatok slobody a možnosti spolurozhodovať o tom, ako budú pracovať. Začal som teda vyhľadávať a navštevovať firmy, kde ľudia môžu byť ľuďmi a nie ľudskými zdrojmi – a začal som ich označovať ako slobodné firmy. Sloboda je pre mňa ale podmnožinou zodpovednosti. Myslím si, že firma budúcnosti bude organizáciou, ktorá existuje pre to, aby prospela druhým a zbytočne neškodila. Ja sa ich dnes snažím vyhľadávať, prepájať ich a podporovať.

tomas-hajzler
O slobode a spokojnosti v práci Tomáš pravidelne prednáša. FOTO – Archív TH

Nie je to niekedy aj o tom, že sa často sloboda spája s tým, že zamestnanci majú pingpongový stôl, litre kávy a je to vlastne len taká náhrada za to, čo skutočne má byť sloboda?

Je to tak, aj preto sa mi pojem „sloboda v práci“ trochu znechutil, lebo mnohí si ho interpretovali takto. Ostali v uvažovaní nadriadenosti a podriadenosti, no spravili si to trošku krajšie, pričom podstatu neriešili. Ja si však myslím, že to je len vývoj, keď sa jedného dňa zobudíš a zistíš, že máš v sebe prázdno, že nie si oddelený od prírody, a nie sme oddelení jeden od druhého. A to ťa môže posunúť ďalej. Môžeš to, samozrejme, aj prerušiť ďalšou prácou, alkoholom alebo iným „odvádzačom pozornosti“.

Nie je to ale aj tak, že v startupoch a iných progresívnych firmách sa radosť z práce zamieňa za tieto radovánky? Že prídem do práce a mám tam všetky tie vychytávky, no pritom v podstate tiež nevidím vo svojej práci zmysel?

Áno. Myslím, že by sme potrebovali lepšie porozumieť tomu, čo je dobrý život. Aristoteles dobrý život nazval správnou mierou radovánok. Nie je to len o tom, že si fičíš na radovánkach a neustále konzumuješ. Stačí sa pozrieť do USA, čo je mekka konzumu, a teda radovánok, kde je to celé o „have fun“, uži si to. Nemáš prachy? Požičaj si! A o tomto sa tu my vôbec nebavíme, o tom sa nepíše v novinách. Nebavíme sa o tom, ako žiť tak, aby sme na smrteľnej posteli neľutovali, lebo ani smrť pre nás vlastne neexistuje, a o to menej chápeme život.

Začal som si všímať, že 9 z 10 ľudí zarába na život namiesto toho, aby žili. Práca ich neteší a život sa im zmenšil na víkendy a dovolenky.

Všetci chceme mať radosť z práce, no niektorí majú potom pocit, že nemusia makať. Chcú byť len radostní a šťastní a nechápu, že musia niekedy aj sami seba prekonať a prekonať sa. Niektoré  firmy potom vyzerajú ako nejaké letné tábory, kde je len zábava. Tak to ale asi tiež nemá byť.

Nemá. Toto sú radovánky. Ak chceš ozajstnú radosť, tak do práce musíš dostať vyšší zmysel. Musíš vedieť, prečo to robíš. Nemôže to byť len o tom, že si to ideš užiť. To je vidieť napríklad vo firme Patagonia. Je to obrovská firma, ktorá má obrat miliardu dolárov, a to vlastne len tak mimochodom. Ich obľúbená reklama hovorí: „Nekupujte si túto bundu.“ Vyrábajú skvelé, super kvalitné oblečenie na celý život a ľuďom hovoria, nech si kupujú len to, čo potrebujú, a ak sa im to po nejakých 15 rokoch aj pokazí, nech to nevyhadzujú, ale prinesú do Patagonie na opravu. A napriek tomuto všetkému sa im ekonomicky výborne darí.

Patagoniu poznám a tam to aj chápem. Predstav si však, že som napríklad zamestnanec v banke. Kde tam budem hľadať vyšší zmysel?

Veľmi ťažko. Banka mala kedysi svoj zmysel. Ešte keď bol pán Raiffeisen, pán Kampelík a boli to družstevné banky, ktoré mali obrovský význam pre spoločnosť. To, ako dnes fungujú banky, je však čistá práca na hovno. Tam zmysel nevidím.

Čiže hovoríš, že zamestnanec banky, ktorý si číta tento rozhovor, by mal vzdať hľadanie zmyslu svojej práce a odísť?

Áno, exit. Nehovorím, že musí dať výpoveď okamžite, exit môže trvať roky. Môže tam pár rokov ešte pracovať a šetriť si na nejaké svoje projekty, naučí sa nové veci a tak. Nevidím však možnosť reformovať tieto organizácie. Internet nám pomáha vidieť, aké prasačiny sa dejú vo vzdialených továrňach, čo to robí planéte, ako sa dávajú „kurvítka“ do výrobkov a firmy sú jednoducho nami, klientmi, nútené svoj biznis pretransformovať. Verím teda tomu, že sa posunieme ďalej.

tomas-hajzler
V bankách už dnes nevidno príliš zmyslu, tvrdí Hajzler. FOTO – Archív TH

Nastupuje robotizácia, strácajú sa pracovné miesta. Veľké diskusie sú o základnom príjme. Myslíš, že to je jeden zo smerov, ktorým sa uberať?

Viem o tom málo, ale rozhodne to je cesta, pretože čoraz viac ľudí sa prepadá do chudoby a žije v neistote, od výplaty k výplate, a musí mať viac úväzkov, aby to vôbec utiahli. To by vedelo dosť pomôcť. Na druhú stranu, keď ti každý mesiac pristane na účte kôpka peňazí, o ktoré si sa nepričinil, môže to pre časť našej spoločnosti byť aj riadny problém. Alkoholizmus, gambling. Ďalšia vec je, že v kapitalizme sa dá spraviť biznis takmer z čohokoľvek. Napríklad v Japonsku nosia tie masky proti smogu a teraz už tam sú Hello Kitty masky a trblietavé masky, v Číne sa predáva aj stlačený horský vzduch z Nového Zélandu či voda z Grónska. Obával by som sa teda, aby nejaké šikovné spoločnosti nevymysleli produkt, ktorý by ťa o tie peniaze zase pripravil. Po zavedení základného príjmu by nastalo zložité obdobie, keď by sme museli pochopiť, čo so životom. Sme totiž naučení žiť tak, že si naňho zarábame. Vidím to na mojich susedoch, ktorí celý týždeň odchádzajú niekam do veľkej firmy zarábať si na život, a potom si kupujú radovánky. Chýba im skutočný život, keď by so svojimi blízkymi tvorili niečo, čo ich teší. Oni si zvykli radosť kupovať – idú do nákupného centra, aquaparku, jazdia na výlety a kupujú si veci. Toto je veľký otáznik – ako tráviť život, v ktorom už nemusíš tak veľa zarábať? Čo by si vlastne chcel robiť?

Ak by sa ale splnilo to, čo hovoríš, že by si ľudia prestali kupovať radovánky, tak sa náš ekonomický systém musí zrútiť.

Áno. Podstatou dnešnej ekonomiky je, že jeden druhému predávame úplne zbytočné veci, ktoré vôbec nepotrebujeme. Príklad, ako by to mohlo fungovať, je, že si doma upečieš chlieb namiesto toho, aby si si ho kúpil alebo, že si navaríš večeru so susedmi namiesto toho, aby si šiel do reštaurácie. Veď to je taká radosť! Takže áno, systém raz bude musieť padnúť, lebo jeho súčasné nastavenie je neudržateľné.

Ako by sme ale potom vzali peniaze na ten základný príjem?

Otázka potom je, nakoľko by sme vedeli žiť bez peňazí. Už dnes existujú projekty ako Venus project, ekonomika zdrojov. Prapôvodný význam peňazí bola výmena tovaru a služieb. Dnes sa na tento účel používajú len nejaké 2 percentá všetkých peňazí, ktoré sú v obehu. Zvyšok je dlh, deriváty a bublina. Takže na jednej strane niečo potrebujeme, na druhej strane je x rôznych spôsobov, ako si tie potreby naplniť. Nám automaticky napadne nakupovať. Veci sa však dajú aj zdieľať, požičiavať, kúpiť z druhej ruky, vyrobiť alebo zistiť, že to či ono napríklad vôbec nepotrebujeme. Je tam veľa alternatívnych možností, ktoré ale dnes nevidíme, lebo máme peniaze a máme ich dosť. A kde vziať peniaze na základný príjem? Zrušiť všetky ostatné sociálne dávky a nasmerovať ich do tohto. Myslím, že to je už dávno vymyslené.

Posledná otázka – dnes si šťastný v práci a máš pocit slobody?

Áno. Mám skvelú prácu a pracujem so skvelými ľuďmi. Prial by som si, aby malo viac ľudí možnosť žiť taký život, aký žijem ja.

Tomáš Hajzler (1971). Do osemnástich žil relatívne pokojným životom obyvateľa malého mestečka. Potom sa pár rokov túlal po svete, aby to po návrate skúsil dotiahnuť ďaleko. Dotiahol to až ku syndrómu vyhorenia. Preto „prehodil výhybku“ a začal sa venovať téme novej práce a prospešnosti podnikania. Dnes vydáva knihy, píše, prednáša a vyhľadáva firmy, ktoré sa snažia o vyšší zmysel ako zisk. Ako dobrovoľník pomáha v škole svojich detí. Spoluzaložil potravinovú banku a jeho veľkým záujmom je budovanie decentralizovaných, sebestačných spoločenstiev. Spolu so ženou Petrou, dvoma dcérami Valériou a Valentínou a fenkou Haluškou žije v pražských Komořanoch.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.