Zodpovedná spotreba svet nespasí

Inšpirované textom z Quartzu

Dennodenne povzbudzujem ľudí, aby recyklovali, jedli menej mäsa a chodili pešo či hromadnou dopravou. Sám sa týmito pravidlami riadim. Stravujem sa prevažne rastlinnou stravou, nakupujem v bezobalových obchodoch, čistím si zuby bambusovou rozložiteľnou kefkou a používam autobus či vlak namiesto auta a lietadla, a to aj na veľké vzdialenosti.

Posledné dva roky však prakticky denne čítam o klimatickej zmene a jej tragických následkoch. Zvýšenie teploty o niekoľko stupňov prispieva k topeniu ľadovcov. Má sa zvýšiť hladina oceánu, čo vyženie milióny ľudí z malých ostrovov a pobrežných oblastí. Budeme nútení čeliť nepredvídateľným suchám, záplavám a v iných častiach sveta dokonca tornádam. Ani nechcem pokračovať tým, čo všetko to bude znamenať pre našu spoločnosť.

Tieto scenáre nie sú opisom najnovšieho sci-fi filmu o konci sveta, ale vedecky overená realita, ktorá nás čaká už v tomto storočí. Všetko, čo stačí pre jeho naplnenie, je nerobiť najbližších päť až desať rokov nič.

Zamlčaná pravda o zodpovednej spotrebe

Podľa logiky zodpovednej spotreby môžeme najväčšiu zmenu k lepšiemu spraviť ako konzumenti. Každý náš nákup sa stáva politickým aktom a pokiaľ nesúhlasíme s výrobnými podmienkami konkrétneho produktu, je najlepšie “voliť svojím eurom” a prispieť k svetu, aký si predstavujeme.

Hlavným predpokladom tohto prístupu je fakt, že keď sa o environmentálnom či etickom probléme niektorého z výrobcov dozvie dostatočné množstvo ľudí, produkt sa prestane predávať, firma skrachuje a environmentálni aktivisti sa môžu tešiť z úspechu alebo sa firma poučí a svoje praktiky zmení k lepšiemu. Podobne, ako tomu bolo s palmovým olejom, ktorého spotreba po obrovským kampaniach naozaj klesla a stále viac produktov sa hrdí nápismi: bez palmového tuku.

Takto ale kapitalizmus nefunguje. Jeho systém je nastavený na vytváraní potrieb, ktoré sme nikdy nemali a ich následné vnútenie do života väčšiny z nás. A keď už sa nám podarí špinavé aktivity z jednej krajiny vytlačiť, presunú sa do iných častí sveta s menšími vládnymi reguláciami.

Stačí malá marketingová investícia a produkty, ktorým sme sa na západe tak bránili, sa v chudobnejších krajinách tešia masovému dopytu. Kým si to dav konzumentov všimne a stihne sa znovu zmobilizovať, z dažďového pralesa je monokultúra palmy olejnej alebo púšť a gigatony oxidu uhličitého už spokojne ohrievajú atmosféru.

Alebo inak. Predstavme si situáciu, keď by všetci ľudia začali nasledovať rady environmentalistov, ktorí tvrdia: “Zníž svoju spotrebu a kupuj si len to, čo naozaj potrebuješ.” Výsledky by boli katastrofálne. Väčšina svetového ekonomického rastu je poháňaná práve spotrebou. Paradox neustáleho ekonomického rastu spôsobuje, že ak by sa spotreba naozaj rapídne zmenšila, môžeme očakávať ekonomickú krízu podobnú tej v roku 2008, ak nie horšiu.

Hnutie za udržateľnosť je často obviňované z elitárskosti. A to oprávnene. Zodpovední spotrebitelia sú ľudia dostatočným finančným zabezpečením, kopou voľného času na vyhľadávanie negatívnych dopadov každého nákupu a pomerne vysokým vzdelaním, ktoré im pomáha pri analýze komplexity obchodných reťazcov. Z pohľadu celej populácie je to však drvivá menšina, čo potvrdzuje, že takáto stratégia v globálnych rozmeroch nič nezmení.

Viete si predstaviť ľudí s minimálnym príjmom, ako si pýtajú organické vajíčka z voľného chovu za niekoľkonásobne vyššiu cenu? Prekvapením tiež je, že podľa výskumov je ekologická stopa zodpovedných spotrebiteľov prakticky rovnaká ako bežných ľudí.

Úspechy tohto prístupu by sme mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Názorným príkladom je obľúbený terč environmentalistov – plastová taška. Odhliadnuc od toho, že igelitky sú len miniatúrnym zlomkom celkového plastového odpadu, ktorý spôsobuje škody po celom svete, mnohé neziskové organizácie vynakladajú obrovské úsilie na presvedčenie ľudí, aby ich vymenili za plátené alebo iné znovupoužívateľné tašky.

Tak to bolo už od môjho narodenia, teda roku 1995. Napriek tomu igelitky vidíme stále, a to nielen v supermarketoch, ale aj v lesoch, riekach či poliach. Ba čo viac, s globálnym rastom strednej triedy si ich už môžu dovoliť aj ďalšie stámilióny obyvateľov rozvojových krajín.

Rétorika zodpovedného spotrebiteľa nás definuje ako konzumentov, síce zodpovedných, no stále výhradne ako konzumentov. To skvelo zapadá do neoliberálnej ideológie, že všetky problémy sveta môžeme vyriešiť prostredníctvom voľného trhu. Ak bude dopyt po šetrnejších produktoch, bude aj životné prostredie v lepšom stave. Tak si predstavujú prechod na udržateľnú spoločnosť nadnárodné korporácie, ktoré sú bezpochyby jedným z najväčších producentov skleníkových plynov. Tento prístup im skrátka vyhovuje. Napokon sú to oni, kto má najväčší finančný základ na predaj produktov, ktoré budú vyhovovať aj tým “zodpovednejším”, zatiaľ čo ďalšiu, o dosť väčšiu časť, ich príjmov získajú od tých chudobnejších, teda globálnej väčšiny.

Ideológiu zodpovednej spotreby sme zhltli aj s navijakom. Milióny spotrebiteľov, desaťtisíce neziskových organizácií a tisícky environmentálnych aktivistov. Každý z nás venuje hodiny času a energie na šírenie rétoriky “nakupuj zodpovedne”.

Musíme zmeniť stratégiu

Napriek všetkým vyššie uvedeným problémom spojených so zodpovednou spotrebou je tento prístup stále dominantný. Istým odôvodnením je, že zodpovedná spotreba sa skrátka hodí do dnešnej doby a je trendy. Vyhovuje nám, že s peniazmi a dostatočnými informáciami o pôvode produktov môžeme mať prakticky všetko. S pár hasthtagmi #vegan #organic #local a niekoľkými filtrami vyzerá každého obed neodolateľne a s spôsobuje závisť okolia.

Je toto však naozaj jediný spôsob, ako “zachrániť svet”? Nie sme okrem konzumentov aj občania, ktorí majú právo rozhodovať o vlastnej budúcnosti? Alebo rodičia, ktorí chcú, aby ich deti vyrastali vo svete, ktorý nezmietajú prírodné katastrofy, vojny, či hladomor? Čo ak je politická angažovanosť oveľa efektívnejším riešením?

Čo sa týka už spomínaných plastových tašiek, práve politickou participáciou sa všade na svete (už aj na Slovnesku) darí presadzovať zákaz rozdávania plastových tašiek zákazníkom zadarmo. V Škótsku, ktoré má skoro rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko, sa po prvom roku tohto zákazu počet použitých tašiek znížil o 80 %, čo životné prostredie zbavilo záťaže 650 miliónov tašiek. Rýchlosť a objem dopadu sú teda neporovnateľné s akoukoľvek verejnou kampaňou.

Zapájať sa do politiky však nie je také “sexi”. Vyžaduje  to kontinuálne sledovanie politických rozhodnutí, účasť na mestských zasadnutiach, zbieranie podpisov do petícií, a to všetko bez jediného lajku. A keďže osamotený jednotlivec nemá proti množstvu politikov najmenšiu šancu, vyžaduje od nás, aby sme sa spojili, čo v dnešnej dobe individualizmu nie je vôbec ľahké.

Zodpovedná spotreba nielenže nie je riešením, je súčasťou problému. Jej globálne dopady sú minimálne, no napriek tomu nám nahovára, že jediná zmena je možná cez nákupný košík. Posilňuje v nás falošnú ideológiu jednotlivca, ktorý môže zachrániť svet. Všetky uvedené faktory efektívne odvádzajú našu pozornosť od toho, aby sme spravili niečo viac. Od toho, aby sme sa spojili nie ako konzumenti, ale ako občania.

Toto uvedomenie mi podrazilo kolená. Ako je možné, že skoro nikto z bubliny environmentálnych “aktivistov”, medzi ktorými sa pravidelne pohybujem sa nevenuje politike, či prechodu na čistejšie zdroje energie? Akoby sme sa len predháňali, kto vyprodukuje menej odpadu, či nájde novú zodpovednú značku textilu. Toto pseudoriešenie šírime našimi osvetovými aktivitami medzi ďalších. Potľapkávame sa po ramenách, ako meníme svet. A práve tento falošný pocit úspechu nám bráni, aby sme zašli o krok ďalej.

Nemáme čas

Nechápte ma zle. Netvrdím, že by sme mali prestať robiť pozitívne zmeny v našich každodenných životoch. Blogy o vegánstve, či bezobalovom životnom štýle, neziskové organizácie či občianske združenia pozitívne ovplyvňujú a inšpirujú desiatky tisíc obyvateľov. Všetky tieto aktivity prispievajú k lepšiemu svetu, zasadzujú v nás isté hodnoty, a práve zmena hodnôt je jedným zo základných stavebných kameňov k lepšej spoločnosti.

No ak si nahovárame, že problémy celej civilizácie môžeme vyriešiť malými zmenami nášho vlastného správania, je to len pohodlná lož, ktorá nám dodáva dobrý pocit a odvádza našu pozornosť od presadzovania skutočných zmien. Pokiaľ sa ľudia nespoja v kritickú masu, zmena nenastane.

Na riešenie tejto krízy máme maximálne jednu dekádu. Ak raz prekročíme bod zlomu, celý proces sa výrazne zrýchli bez možnosti vrátiť sa späť. Nemáme čas čakať, kým si plastovú tašku prestane kupovať pár miliárd ľudí po celom svete. Sila a popularita blogov či neziskových organizácií by mala byť využitá na zmobilizovanie spoločnosti, ktorá musí vytvoriť skupinový nátlak na politicko-ekonomický systém, ktorého vzorce fungovania spôsobujú dnešnú krízu.

Ak chceš naozaj prispieť ku zmene, zapoj sa do lokálnej politiky účasťou na mestských zasadnutiach. Pýtaj sa na stratégiu, akú pripravujú (alebo nepripravujú) na zníženie uhlíkovej stopy obce či mesta. Sleduj národné politické rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú sektor energetiky a poľnohospodárstva, teda dvoch najväčších sektorov, ktoré prispievajú ku klimatickej zmene. Zapájaj sa do nenásilných protestov. Podpisuj petície. Spoj sa s ostatnými a šírte povedomie o dôležitosti politickej participácie ako najdôležitejšej stratégii k odvráteniu klimatickej zmeny.

Sme prvá generácia, ktorá musí čeliť následkom klimatickej zmeny a taktiež posledná, ktorá ju môže zvrátiť. Na skutočnú zmenu kreditnú kartu nepotrebuješ.