Aký je náš vzťah k prírode?

Deň Zeme je tu práve na to, aby sme sa zamysleli a spamätali. Čím skôr tak urobíme, tým lepšie pre nás i pre prírodu.

Táto téma sa nám môže zdať akási odťažitá či abstraktná. Ale pritom je to téma existenčná, či existencionálna, ktorá rozhodne o našom ďalšom bytí či nebytí na tejto planéte.

Celý problém má, z môjho pohľadu, dve stránky.

Tú prvú by sme mohli nazvať filozoficko – teologicko – etickou.
A tú druhú legislatívno – praktickou.

Prvá zásadná otázka znie: máme sa na prírodu pozerať len ako na akúsi zásobáreň surovín, určených pre našu spotrebu, alebo ako na slúžku, ktorá je tu na to, aby plnila naše priania? Alebo má príroda (aj) nejaký vyšší zmysel sama o seba a bez ohľadu na človeka a jeho okamžité potreby a rozmary?

Druhá zásadná otázka znie: máme morálne právo bezuzdne devastovať prírodu, teda niečo, čo človek nevytvoril?

A tretia otázka, na ktorú by sme mali hľadať odpoveď je asi táto: čo nám prikazuje naše náboženstvo, náš Boh, náš Buddha, náš Allah, alebo ktokoľvek iný, koho si tam dosadíme?

Pre odpoveď nemusíme chodiť ani za animistami do odľahlých pralesov, uznávajúcimi, že nielen živočíchy, ale aj veci majú svoju dušu.

Nemusíme chodiť ani do Indie, kde vyznávači hinduizmu a iných tzv. východných náboženstiev majú posvätnú úctu ku všetkému živému.

Stačí ostať vo sfére monoteistických náboženstiev, kam patrí aj kresťanstvo. Ak veríme, že celý svet je božím výtvorom, potom to, ako sa k okolitej prírode – doslova barbarsky – správame, je nekresťanské, je to skrátka hriechom. V podobnom duchu sa vyjadruje aj súčasný pápež František, a nielen vo svojej známej ekologickej encyklike Laudáto si.

Ak veríme, že celý svet je božím výtvorom, potom to, ako sa k okolitej prírode – doslova barbarsky – správame, je nekresťanské, je to skrátka hriechom.

A potom je tu aspekt legislatívny. Slávny spisovateľ a disident Ludvík Vaculík napísal v roku 1990, keď sa pripravovala nová československá ústava, provokatívnu esej s názvom Inú ústavu. Poukazuje v nej na to, že nik z tvorcov novej ústavy nemyslí na to, že najdôležitejším subjektom či hráčom, od ktorého sme všetci závislí, je príroda. Navrhol preto, celkom logicky, postaviť prírodu do centra záujmu tvorcov novej ústavy.

Právnická komunita na to reagovala tvrdením, že to nie je možné, lebo príroda nie je subjektom práva.

V reakcii na to sme v uplynulom volebnom období navrhli zriadiť post ombudsmana pre prírodu, ktorý by vystupoval v jej mene. To, že tento návrh neprešiel, asi nikoho neprekvapí. Prekvapujúce však môže byť, že nezaujal ani žiadneho novinára a nevyvolal širšiu celospoločenskú diskusiu.

Žiaľ, v tomto smere nie sme ani tam, kde sme boli v čase vzniku Vaculíkovej eseje, teda pred takmer 30 rokmi. Vtedy takéto témy pútali pozornosť aspoň časti spoločnosti, dnes sú u nás na okraji (či skôr za okrajom) spoločenského diskurzu.

Najdôležitejším subjektom či hráčom, od ktorého sme všetci závislí, je príroda.

Ale aby som bol konkrétnejší:

Zvykneme hovoriť, že voda je život. Na vode, na vzduchu a na pôde sme všetci závislí a pritom sa tvárime, že tieto tri životodarné prírodné dary nemajú žiadnu cenu. To je úplne zvrátené uvažovanie.

Živými organizmami nie sú len jednotlivé živočíchy, ale aj celé ekosystémy. Pekným príkladom sú tie riečne. Rieky sú ako tepny, ktorými pulzuje krv v ľudskom organizme. Ak dôležitú tepnu prerušíte, odsúdite človeka na smrť. To isté sa stane s riekou, ktorej tok pretneme priečnou haťou priehrady. A nielen rieku a všetko živé v nej tým odsúdime na smrť, ale aj okolité ekosystémy.

To isté možno povedať o lese, živom organizme tvorenom miliónmi živočíchoch a poprepájanom miliónmi väzieb dômyselnejších, ako sú tie, ktorú udržiavajú v chode naše počítače.

Žiť by sme nedokázali ani bez pôdy, lebo bez nej by nebolo potravín.

Pritom sú to práve rieky, lesy a pôda, ku ktorým sa správame tak bezohľadne, ako vari nikdy predtým. Doslova ako bezcitní šialenci, zmyslov zbavení.

Deň Zeme je tu práve na to, aby sme sa zamysleli a spamätali. Čím skôr tak urobíme, tým lepšie pre nás i pre prírodu.

Milióny prevažne mladých ľudí, ktorí 22. apríla 1970, teda pred takmer polstoročím, po prvý raz pochodovali ulicami amerických miest, požadovali práve toho. A desiatky či stovky miliónov po celom svete to každoročne žiadajú znova a znova. Niekde ich politici počúvajú viac, niekde menej a niekde vôbec.

Hádajte, do ktorej kategórie patrí Slovensko?

Ďalšie články od autora:

Prof. RNDr. MIKULÁŠ HUBA, CSc. je vedec, ochranár a bývalý poslanec NR SR. Vyštudoval geografiu a stal sa vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa dodnes venuje environmentálnej geografii. V 70. rokoch bol členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) a vedúcim sekcie ľudovej architektúry. Podieľal sa na príprave národného parku Podunajsko a publikácie Bratislava – nahlas. V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a rokoch 1990–1992 bol predsedom jej výboru pre životné prostredie. V roku 1992 bol s Josefom Vavrouškom spoluzakladateľom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život (STUŽ). Po vzniku Slovenskej republiky bol zvolený za predsedu samostatnej slovenskej STUŽ. V roku 1996 sa spolu s profesorom Erazimom Kohákom stal prvým laureátom Ceny Josefa Vavrouška. Od roku 2006 je profesorom v odbore fyzická geografia a geoekológia. V minulom volebnom období bol opäť poslancom národnej rady. Je zakladateľom Slovenského ochranárskeho snemu.