Ako priniesť kultúru myslenia do Slovenských škôl? Riaditeľ v Martine sa inšpiroval metódou vyvinutou na Harvarde

Žiakov rodičia tlačia do dobrých známok a učitelia do dobrých výsledkov v testovaniach, pritom všetci chcú niečo úplne iné – aby ich deti vedeli myslieť a boli úspešní, hovorí učiteľ fyziky a riaditeľ školy Evanjelickej spojenej školy v Martine JOZEF SOPOLIGA. Vo svojej škole v rámci Komenského inštitútu zavádza takzvané rutiny myslenia, čo je metóda vyvinutá na Harvarde, ktorá vedie žiakov k pochopeniu namiesto bifľovania. Iba tak podľa neho dosiahneme, aby si zo školy naozaj niečo odniesli.

Na svojich hodinách zavádzaš rutiny myslenia. Keď som to počul prvýkrát, tak ma až trochu striaslo, lebo slovo rutina mi nepripadá ako niečo inovatívne. Čo so žiakmi za rutiny robíš?

Rutiny sú v zásade niečo, čo učiteľ robí spontánne – je to spôsob ako dávame pokyny, ako prichádzame do triedy alebo ako riadime triedu. Tieto veci sa často dejú na nevedomej úrovni, no riadia kultúru v škole. Prostredníctvom rutín prinášame do tried novú kultúru myslenia. Chcem u detí dosiahnuť nastavenie, kedy pomocou myšlienkových rutín vedia uchopiť problém zároveň tieto rutiny dávajú štruktúru pre spoločný rozhovor a vedú k uvedomeniu si, ako myslím o myslení. Výsledkom by mal byť dostatočne slobodný sebavedomý žiak, ktorý má nástroje na to, aby riešil problémy a vedel ich riešiť aj v skupine so spolužiakmi, či neskôr v práci s kolegami. Snažím sa o také nastavenie, aby sme o fyzike nielen hovorili, ale ju robili. Podobne aj pri ostatných predmetoch. Keď je žiak na hodine literatúry, tak nech je spisovateľ, keď je na fyzike, tak nech rozmýšľa, pracuje s dátami a skúma javy, ako to robia fyzici. To je aj otázka jazyka, ktorý používame na hodine a očakávaní, ktoré máme od žiakov. Ak sú naše očakávania nastavené tak, že potrebujeme prejsť všetko učivo, dobre sa pripraviť a urobiť test, dostať dobrú známku a potom to nejako spláchnuť, tak to nie je dobré. Celou podstatou myšlienkových rutín je vytvoriť priestor a rámec, kedy majú žiaci čas na myslenie tak, aby došlo u žiakov k pochopeniu. Aby sme nešli len po povrchu, ale aby bolo poznanie zvnútornené.

Jozef Sopoliga. FOTO – Archív JS

Spomenul si, že na fyzike sa má učiť tak, že sme fyzici. Ty sám učíš fyziku. Ako sa podľa teba na väčšine slovenských škôl tento predmet vyučuje?

Nechcem generalizovať. Pre mňa je celý mikroprojekt, ktorý robím na Komenského inštitúte aj o mne samom. Ja sa musím sám vnútorne prestaviť, aby som začal inak fungovať. Aby som si ako učiteľ aj ako riaditeľ školy nastavil úplne iné vzdelávacie ciele. Ja deti neučím len preto, aby zmaturovali, ale aby neskôr boli úspešní v živote. Aby to boli ľudia, ktorí majú otvorenú myseľ, ktorí dokážu zvážiť veci z iného pohľadu, dokážu si položiť kritické otázky: prečo ten človek hovorí, to čo hovorí, aké má k tomu argumenty a viem to kriticky zhodnotiť? Dôležité je postaviť si ciele na tom, čo je trvácne a čo si zo školy žiaci odnesú, a to nie sú vedomosti, ale pochopenie. Veď my ani nemáme vyskúmané, nakoľko deti učivo zo školy v živote aj použijú. Aj cez osobnú skúsenosť vidím, že zo školy som si skôr odniesol vzťahy, koncepty, prístupy, nazeranie na svet a iné dôležité momenty, nie až tak veľa vedomostí.

Ako by mohla vyzerať dobrá hodina fyziky s rutinami myslenia?

Vedci z Harvardu, ktorí robili výskum v oblasti toho, akým spôsobom sa najlepšie učíme, sa v rutinách myslenia snažili zhrnúť najlepšie postupy učiteľov, ktorí podporovali myslenie a aktívne učenie sa žiakov. Ich kritériá na tie najlepšie postupy boli také, že musia byť uskutočniteľné v jednoduchých krokoch, kedykoľvek podporiteľné učiteľom (aby sa na nich vedel rýchlo odvolať) a pravidelne sa opakujúce. Napríklad, idem učiť nové učivo o trení. Začneme experimentom. Sadne si jeden žiak na stoličku a budú ho tlačiť, prisadne si naňho ďalší a potom ďalší. Úlohou žiakov je celý priebeh najprv pozorovať. Nič iné, len popísať všetky aspekty toho, čo sa dialo. Je úžasné, čo dokážu niekedy žiaci vypozorovať. Potom sa ich pýtam, čo si o tom myslia, ako si vysvetľujú, čo sa tam stalo a ďalej majú napísať  všetky otázky či pochybnosti, ktoré majú v súvislosti s tým, čo vidia. Táto rutina sa volá pozoruj – uvažuj (rozmýšľaj) – dopytuj sa. Otázky z tretej časti rutiny sú pritom kľúčové, pretože podporujú, ako dokážem to, čo sa učím na hodine, preniesť do reálneho života. Pri tomto postupe vytvárame niekoľko vecí: deti majú čas na myslenie, pracuje sa s tichom, kedy premýšľajú a je medzi nimi aj interakcia – teda sociálne učenie, pričom v rámci diskusie sa zviditeľní to, čo si žiaci myslia a  dostávajú spätnú väzbu od spolužiakov, ktorí môžu oponovať alebo podporiť myšlienku. Následne všetko zdieľame spolu.

Dôležité je postaviť si ciele na tom, čo je trvácne a čo si zo školy žiaci odnesú, a to nie sú vedomosti, ale pochopenie.

Spomenul si čas na myslenie. Žiaci sú v škole každý deň od ôsmej do pol druhej. Oni nemajú vtedy čas myslieť? Musíš kvôli tomu zavádzať nejaké špeciálne metódy z Harvardu?

To je dobrá otázka. Máme predstavu, že deti chodia do školy preto, aby mysleli, veď to je základ školy. Obávam sa však, že robíme podfuk na deťoch aj na sebe. Často je to tak, že ja ako žiak prídem na hodinu, kde mi niekto niečo odprednáša, ja si to zapíšem a nemám čas to nejako zreflektovať, teda myslieť. Nemám čas byť v tichu a urobiť si revíziu vlastných myšlienok k tomu, čo preberáme. Potom zazvoní a nasleduje ďalšia hodina, možno s úplne iným zameraním. My učitelia často žiakov ženieme a ženieme, lebo máme 45 minút, lebo nás tlačí kurikulum, osnovy a plány, ministerstvo a všetko to jednoducho musíme stihnúť. Rutiny to celé spomalia tak, aby bol na myslenie čas. Vtedy deťom dávame oveľa viac, lebo v tom momente sa stávajú držiteľmi svojho vlastného procesu učenia. Už tam nie je ten externý element učiteľa, že ja som ten, ktorý vás má donútiť sa učiť, ale ja ako žiak som vlastníkom svojich myšlienok a nápadov. Takýmto spôsobom sa to, čo sa práve učím, stáva pre mňa dôležitým.

Rutiny myslenia bol Sopoliga pozorovať aj na škole v Holandsku, kde s nimi učia už 20 rokov. FOTO – Archív JS

Vo svete je veľmi populárne hnutie Slow Food ako protiklad ku fastfoodu, ktorý chce ľudí viesť k tomu, aby si jedlo viac vážili, vychutnali a sústredili sa naňho. Rutiny myslenia sú teda v podstate také „slow education“? Aby sme nepreberali kvantá, ale viac si vychutnali jednotlivé sústa?

Áno. Spomalenie prinesie v konečnom dôsledku oveľa väčšie a lepšie výsledky. Aj výskumy v rámci Project zero, ktoré sa rutinám myslenia venuje dokazujú, že toto spomalenie prinesie aj lepšie výsledky v testovaní. Celé to je o novej kultúre v škole. Je to o kultúre, kde je myslenie viditeľné, respektíve zviditeľňované, aktívne podporované a videné ako obrovská hodnota, čím vieme u žiakov dosiahnuť privlastnenie si celého učenia sa – žiaci to robia pre seba, nie pre učiteľa alebo známky. Autor tejto metódy Ron Ritchhart to prirovnáva k cestovaniu. Keď si sadneme do auta, chceme sa dostať do cieľa, no nie je naším konkrétnym cieľom najazdiť všetky kilometre a prejsť všetky križovatky. V našom prípade chceme mať ľudí vzdelaných, ktorí vedia spracovať myšlienky, vedia si poradiť s problémami, sú otvorení nápadom a vedia kriticky zhodnotiť veci. A to je nová kultúra. Terajšie nastavenie však skôr chce to, že musíme prebrať všetko učivo, ktoré nám predpisuje zákon a vzdelávací program a musíme prejsť cez všetky testy, ale cieľ nám uniká. To je ale ekvivalent šoférovania s cieľom prejsť všetky križovatky a nie dostať sa do cieľa.

Teraz je veľmi aktuálna reforma školstva. Neviem si predstaviť, že by niekto prišiel v našej šialene rýchlej dobe s cieľom, že musíme spomaliť. Veď aj školy súťažia v tom, ktoré majú väčšie výkony, lepšie umiestnenia v rebríčkoch. Ty hovoríš: spomaľme. Nešokuje to niektorých rodičov?

Tých rodičov by som sa opýtal, nech mi povedia, čo chcú od svojho dieťaťa. Toto nemáme totiž asi vydiskutované. Mnohí by povedali, že chcú, aby ich dieťa bolo úspešné, aby bolo v živote šťastné a našlo si uplatnenie a vlastnú cestu. Kde je v tomto celom Testovanie 9  či výsledky na maturite? To sú len naše pomôcky, značky na ceste, ktoré sme si dali, ale nie je to cieľ. Nechceme sa dostať k ceduľke koniec dediny, ale do cieľa ako takého. Pre nás sa však stalo testovanie a prejdenie všetkými obsahmi cieľom. Testovanie je dôležité, lebo nám dáva nejaký obraz, ale najpodstatnejší je cieľ. V konečnom dôsledku ide o hlbšie poznanie a pochopenie, pričom sa by sme sa mali v škole  zaoberať naozaj dôležitými vecami. Nie je mi v novom návrhu reformy školstva celkom jasný dôraz na dieťa, popravde, musím si to doštudovať. Rozumiem však, že dnes je v centre školstva učivo, ktoré sa má prebrať, čo nie je najšťastnejšie. Dúfam, že pri dôraze na potreby žiaka nestratíme zo zreteľa, že máme žiakov pripravovať pre svet dospelých a nie naopak. V systéme je dnes istá schizofrénia, žiakov rodičia tlačia do dobrých známok a my do dobrých výsledkov v testovaniach, no pritom v konečnom dôsledku chcú všetci niečo úplne iné. Chcú, aby ich deti vedeli myslieť a boli úspešní.

Je to o kultúre, kde je myslenie viditeľné, respektíve zviditeľňované, aktívne podporované a videné ako obrovská hodnota, čím vieme u žiakov dosiahnuť privlastnenie si celého učenia sa – žiaci to robia pre seba, nie pre učiteľa alebo známky.

Ak tomu správne rozumiem, tak ak spomalíme, máme čas myslieť, pričom v dnešných školách na to čas jednoducho nie je.

Presne tak. My máme skrytú predstavu, že to, čo robíme, podporuje myslenie, ale v skutočnosti je to len zvyk, istá hra na školu. Napíšem niečo na tabuľu, žiak si to zapíše do zošita, ide domov, naučí sa to a druhý deň mi to odrapoce naspäť. Táto hra na školu je ďaleko od postoja, že sa vzdelávam, lebo ma to zaujíma.

Nechávaš žiakom priestor na reflexiu toho, čo sa na hodine udialo. Je to ale v realite možné? Nevytiahnu deti mobily a nezačnú sa na nich namiesto toho hrať?

Mal som tiež takú obavu, ale videl som v praxi tento systém v škole v Amsterdame, ktorá ho používa 20 rokov. Výskumníci z Harvardu tam najprv v rámci Projekt zero robili výskum a neskôr myšlienkové rutiny nasadili priamo do vyučovania. Koordinátorka tohto projektu na škole mi povedala,  že keď sa s tým začne čo najskôr  v nižších ročníkoch vzdelávania, stane sa to integrálnou súčasťou ich školského spoločenstva a aj celej kultúry školy. Potom na vyšších stupňoch vzdelávania sú žiaci ďaleko viacej motivovaní študovať. Na nižších stupňoch vzdelávania je obrovský priestor na to, aby sme z detí vychovávali matematikov, fyzikov, spisovateľov, aby sme podporovali myslenie, dialóg v triede a dali im nástroje na to, aby vedeli komunikovať a spoločne riešiť problémy.  Na tejto škole nepodliezajú latku v náročnosti, ale dávajú v škole priestor pre obsahy, ktoré žiakov naozaj dokážu zaujať a robia to spôsobom, že žiakov to naozaj motivuje študovať.

Poznáte učiteľov, ktorí sa neboja robiť veci inak? Povedzte im o Komenského inštitúte. Prihlásiť sa naň môžu už iba do 26. apríla. Všetky info na www.komenskehoinstitut.sk

V Amsterdame na exkurzii si zažil to, že decká si samé veci študujú a nemusel nad nimi stáť učiteľ ako dozorca, aby niečo robili?

Bol som napríklad na hodine biológie, kde sa začalo tým, či majú nejaké otázky k textu, ktorý si mali doma naštudovať. Potom im učiteľ dal nejakých 15 minút na to, aby mu napísali v rámci krátkej previerky definície základných pojmov. Nasledovala druhá časť testu, počas ktorej mal čas opraviť tie ich definície a okamžite videl, čo vedia a v čom majú ešte medzery. Budúcu hodinu sa teda venoval  čas tomu, v čom zaostávajú respektíve, kde ešte videl, že sú medzery. Opýtal som sa ho, že čo ak prídu nepripravení? To sa nestane, povedal mi. Ja, že dobre, ale čo ak sa to stane? Tak sa s nimi porozprávam. A ak sa to zopakuje? Tak sa porozprávam s rodičmi. Vtedy som pochopil, že to je jednoducho úplne mimo ich kultúru. Tam to nie je o tom, že blicujem a chodím do školy nepripravený. Žiaci si uvedomujú, že tak škodia iba sebe. Uvedomujú si: je to moje učenie, môj čas, ktorý trávim v tej škole, pre mňa vzdelanie má obrovskú hodnotu, ja sa nepripravujem pre učiteľa. Pýtal som sa toho učiteľa, či ide test známkovať. On, že nie. A pritom mu neprišiel jeden jediný nevyplnený odpoveďový hárok, napriek tomu, že za to nedostali známku. Všetci boli na hodinu pripravení. Na ďalšej hodine teda robili cvičenia a experimenty, aby pochopili to, čo im nešlo a hotovo. Mali to zvládnuté. To myslenie tam bolo viditeľné. Iný príklad zo šiesteho ročníka. Nemajú tam predmet počítače, ale grafický dizajn. Učia sa riešiť problémy, učia sa, ako niečo konkrétne urobiť. Jasné, že predtým musia mať istú prípravu, aby vedeli ten počítač ovládať, ale potom sami tvoria. Napríklad žiak si sám na hodine naplánoval celý svoj projekt, čo chce urobiť, ako to krok za krokom pripraví a naprogramuje a potom to urobil. Prešiel celým cyklom dizajnéra produktu.

Akí starí boli tí žiaci?

Toto boli deti v šiestom ročníku, teda 11-12 roční žiačikovia.

V čom je škola v Amsterdame spomalená v tom zmysle, ako sme sa rozprávali?

Pýtal som sa riaditeľa, ako tam to spomalenie, rozumej myslenie, vtesnajú a odpovedal mi, že my to žijeme, pre nás je to jednoducho súčasť kultúry. Venujú tomu jednoducho pozornosť a aj sami takto žijú aj učitelia a škola. Oni tak vedú aj svoje učiteľské porady alebo riadia projekty. Keď to ako škola žijeme, je úplne prirodzené, že to prinášame aj do tried.

V Amsterdame. FOTO – Archív JS

Rozumiem tomu teda tak, že jedna z kľúčových vecí je priniesť tie rutiny myslenia aj do manažmentu školy a na pedagogické porady. Ako to reálne vyzerá?

Prvá vec je, že sa musí riešiť nejaký konkrétny problém. Poďme sa baviť o konkrétnej veci, napríklad aj o jedálni. Poďme sa baviť, čo v tom probléme vidím, čo si o tom myslím, z akých rôznych uhlov pohľadu sa na to viem pozrieť a, aké otázky k tomu problému máme a ako to viem vyriešiť, kde vieme nájsť pomoc.

To pre učiteľský zbor ale znamená strašne veľa času. Ako potom bude škola fungovať?

Áno, na začiatku to trvá dlho, ale potom sa to stane samozrejmé. Keď všetci pochopíme jednotlivé postupy, ide to rýchlo.

Mne sa zdá, že oproti klasickému prístupu je to vlastne taká menšia revolúcia. Učiteľ sa musí vzdať toho, že on je tá hlavná autorita, ktorá všetko vie, ale naopak vyzýva žiakov, aby mu kládli otázky a spochybňovali veci, ktoré hovorí. Myslíš, že je to možné zaviesť na našich školách?

Verím, že je to možné, ale zas nechcem z toho robiť nejakú revolúciu, lebo tá je často o tom, že padajú hlavy. Treba začať od seba, nehovoriť o tom ako o teórii, ale začať to postupne aplikovať do praxe. Zavádzať napríklad tie jednotlivé postupy pomaly aj na poradách s kolegami a prirodzene ich s tým systémom oboznamovať. Začnime to žiť a očakávať tie najlepšie veci, čo bola aj rada od riaditeľa amsterdamskej školy ako aj jeho kolegyne, koordinátorky projektu. Ich ďalším odporúčaním bolo, že ak sa chceme zaoberať zmenou kultúry v škole, kde by bolo myslenie viditeľné a aktívne podporované, tak to nesmie byť o vynucovaní si takejto kultúry od zamestnancov, ale o presviedčaní príkladom, budovaní vzájomnej dôvery  a slobody.

Zažil si u svojich žiakov, že keď im dáš možnosť, dokážu klásť kritické otázky a ponoria sa do toho učenia?

Zažil a zároveň si uvedomujem, že je to trochu nebezpečná pôda. Je jednoduchšie nadiktovať poznámky a očakávať, že nám to žiaci zopakujú. Sloboda myslenia však prináša riziko v tom, že som zodpovedný sám za svoje vzdelanie a myšlienky, ale aj pochybnosti. Práve v škole by mal byť ten priestor a čas klásť otázky a poctivo hľadať na ne odpovede. Sloboda prináša zodpovednosť. Žiaci v Holandsku mi povedali, že oni neočakávajú, že ich učitelia idú učiť. To je totiž ich práca, vzdelanie je ich vlastníctvo, preto na tom aj tak makajú, preto kladú otázky, preto sa učia a škola im k tomu vytvorila priestor aj prostredníctvom myšlienkových rutín a celkovej kultúry, ktorú pestujú v škole.

Je jednoduchšie nadiktovať poznámky a očakávať, že nám to žiaci zopakujú. Sloboda myslenia však prináša riziko v tom, že som zodpovedný sám za svoje vzdelanie a myšlienky, ale aj pochybnosti. Práve v škole by mal byť ten priestor a čas klásť otázky a poctivo hľadať na ne odpovede. Sloboda prináša zodpovednosť.

Dnes sa stretávame s tým, že učitelia toho majú strašne veľa, sú vyhorení. Teraz im hovoríš, že majú vykročiť do tejto neprebádanej oblasti a nechať žiakom možnosť, aby spochybňovali to, čo hovoria a objavovali veci spolu s nimi.

Veď a nie preto sme učitelia? My musíme byť so žiakmi spolu v tom procese hľadania, ja ich mám sprevádzať na ceste k poznaniu. Nie je to tak, že stojím vpredu a všetci žiaci ma nasledujú, ale mám ísť vedľa, kráčať spolu s nimi. Spolu hľadáme riešenia a snažíme sa prekonať prekážky, ktoré máme. Deti neprichádzajú do triedy s prázdnymi hlavami, aby sme im do nich niečo museli nalievať, ale už majú v hlavách nejaké koncepty a predstavy, možno mylné, potrebujú však usmernenie, podporu a sprevádzanie, aby u nich došlo k pochopeniu.

Nie je to pre učiteľa ešte viac roboty?

Toto je zaujímavá vec. Český pedagóg Robert Čapek vo svojej knihe Moderní pedagogika hovorí, že to nesedí, pretože takúto hodinu vie pedagóg vymyslieť na ceste z jednej triedy do druhej. Jednoduchá rutina myslenia, teda postup, pomôže žiakom k tomu, že vedia uchopiť učivo, rozmýšľajú o probléme tak samostatne ako aj v skupine, diskutujú o tom a prichádzajú k spoločným záverom. Ja ako učiteľ viem, aký je obsah a cez rutiny myslenia im ho viem posunúť tak, aby to bolo pre nich atraktívne. Spolu tie aktivity aj reflektujeme, žiakov sa pýtam, čo si o danej veci mysleli pred hodinou a po nej, ako sa v priebehu hodiny posunuli v poznaní. Na základe toho viem nastaviť plán pre nasledujúcu hodinu, respektíve k tomu istému vediem žiakov, aby si stanovili cieľ a spôsob ako sa k tomu cieľu dopracovať.

Si skúsený a scestovaný učiteľ, čo ti ešte mohol dať Komenského inštitút?

V prvom rade oceňujem podporu, ktorú som tu dostal. Prišiel som s nápadom, ktorý som chcel realizovať a dostal som od vás podporu. Tak isto je úžasná vec, keď sa na projekt pozerá niekto zvonku a dáva človeku spätnú väzbu.  Druhá vec je, že všetky semináre, ktoré tu boli, či už to bola možnosť premyslieť si, kto som, čo chcem a kam sa chcem posunúť, alebo workshop komunikácie, zážitkovej pedagogiky či kritického myslenia, boli veľmi prínosné. V mnohých veciach ma to posunulo. Takto nejako by mohla fungovať aj normálna škola, kde by mal dostať žiak podporu a možno sprevádzanie na svojej ceste a nie len spätnú väzbu vo forme dvojky, trojky či inej známky,  to určite nestačí. Dôležitý rozmer vzdelávania na Komenského inštitúte je to, ako tu trváte na pedagogických mikroprojektoch. Tým, že človek musí prísť s vlastným nápadom, stáva sa celé vzdelávanie jeho osobnou vecou a hodnotou a je v jeho osobnom záujme, aby to dokončil a teda to nie je len o tom, že niekto do mňa zase ide niečo naliať.

Mal si tu čas spomaliť a myslieť?

Áno, celé vzdelávanie malo pre mňa obrovský zmysel a vrelo ho odporúčam každému pedagógovi.

Jozef Sopoliga vyštudoval matematiku, fyziku a informatiku na PF UPJŠ v Košiciach. Po skončení štúdia pracoval ako učiteľ na všetkých stupňoch regionálneho školstva. Spolu s kolegami z Biblickej školy v roku 2004 založil Evanjelickú spojenú školu v Martine, kde od jej vzniku robí riaditeľa. Pod jeho vedením sa škola rozrástla z počiatočných 25 žiakov na súčasných 650 žiakov, škola ponúka vzdelávanie od materskej školy po maturitu s dôrazom na rozvoj osobnosti a štúdium anglického jazyka. Je účastníkom Komenského inštitútu.

Do nového ročníka Komenského inštitútu opäť hľadáme odvážnych učiteľov, riaditeľky, zástupcov aj budúcich pedagógov.

Program sa koná pod záštitou prezidenta SR a na vaše prihlášky čakáme do 26. APRÍLA 2017 na www.komenskehoinstitut.sk

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.