S mamou sa rozlúčili v telocvični, ktorá bola jej druhým domovom. Nikto cudzí rozlúčku nespraví lepšie ako vy sami

Doprajte si čas premyslieť a precítiť, ako najlepšie vyjadriť to všetko, čo k vášmu zosnulému cítite, hovorí v otvorenom rozhovore o netradičnom pohrebe, ktorý prichystal pre svoju mamu lektor PETER KUKLIŠ. Na čo si trúfate spravte sami a s tým, na čo si netrúfate, oslovte niekoho iného. Zapojte rodinu, blízkych a kamarátov. Pomôže to aj vám, aj im. Nikto cudzí to neurobí lepšie ako vy.

Aké bolo, mať zrazu pohreb vo svojich rukách?

Bol to totálny šok, aj ako rýchlo to šlo. Mama umrela do troch týždňov od stanovenia diagnózy. Ale bolo nám jasné, že tie prístupy a zásady, ktoré chceme ponúknuť iným určite aplikujeme aj pri rozlúčke s mamou.

Bol ti niekto pri prípravách nápomocný?

Mamina smrť bola jedným z najkrajších momentov, kedy sa naša rodina zomkla. Stále sme si volali, každý z nás niečím prispel. Bolo toho treba urobiť veľa. S priateľkou Ulrike sme navrhli celý koncept rozlúčky, sestra volala známym a rodine, tato sa staral o občerstvenie na rozlúčke.

Petrova mama, gymnastická trénerka a rozhodkyňa Mária Kuklišová. FOTO – Archív PK

Ako to prebiehalo? 

S mamou sme mali dve rozlúčky. Jednu na mieste, kde strávila veľkú časť života – v telocvični Sokola a potom druhú, v bratislavskom krematóriu.

Mama bola rozhodkyňou a trénerkou modernej gymnastiky. V telocvičniach strávila veľa času a v tej na Sokolskej bola ako doma. Odtiaľ má vlastne celá naša rodina veľa priateľov. Spoznala tam môjho otca, on bol tiež gymnasta, a samozrejme i mňa so sestrou rodičia viedli ku športu práve v týchto priestoroch. Ja mám to miesto veľmi rád, má úžasnú atmosféru. Chceli sme, aby sme sa s mamou spolu s priateľmi, kamarátmi, susedmi a známymi rozlúčili tu. Rozprávali sme sa o mame, bola tam veľmi príjemná atmosféra, aj sme sa nasmiali, aj si poplakali. Veľa ľudí prispelo niečím svojím.

Mali sme aj rozlúčku v krematóriu. Tú sme tiež organizovali a viedli sami.  Veľa známych mi potom hovorilo, že to bola krásna udalosť, taká smutno-pozitívna. Ten priestor krematória mi ale pripadal príliš formálny a taký „monumentálny“, čo sa k našej mame nehodilo. A myslím, že to prispelo aj k čomusi, čo by som nazval pátosom v príhovoroch niektorých maminých priateliek. K takým slovám, ktoré inak nehovoria a zneli mi zvláštne. Samozrejme, svoju rolu určite zohral aj stres.

Vedeli ľudia, ktorých si pozýval na rozlúčky vopred, že sa môžu do príprav a priebehu rozlúčok zapojiť?

Pre nás bolo veľmi dôležité, aby sme všetci mohli vyjadriť aj smútok, aj lásku a vďaku. A tak sme to dávali vedieť aj ostatným. Pozvali sme kamarátov, aby napiekli alebo priniesli niečo na pitie a stoly v telocvični sa zaplnili.

A veľa toho vzniklo aj spontánne. Veľmi ma dojalo, keď mamini kamaráti v telocvični premietli krátke video o mame. Stretli sa a strávili večer spomínaním. Vraj ich to stálo fľašu slivovice a more sĺz a vytvorili krásne video. Aj Ulrike urobila video, ktoré zachytávalo celý mamin život, my so sestrou sme na to zozbierali fotky.

V ten víkend sa konali Majstrovstvá Slovenska v modernej gymnastike. Na nich dve dievčatá zatancovali zostavu, ktorú pripravila mamina kamarátka ako spomienku na ňu. Nahrali to a premietli sme si aj to.

Potom sme si spontánne rozprávali príbehy o tom, aká mama bola a čo nám dala. Ja som na začiatku netušil, či sa niekto odváži a bude schopný niečo povedať. A oni jeden za druhým vstávali a rozprávali. A čo bolo najkrajšie, že potom ešte dlho v menších skupinách debatovali aj o mame, aj o svojich životoch lebo sa dávno nevideli. Mama tam takto bola s nami, spájala ľudí aj po jej smrti.

Mali sme tam i stenu s lístkami, kam nám a mame ľudia mohli písať odkazy. Dokonca aj deti niečo nakreslili. Na švédskej debni sme vytvorili „oltárik“ s vecami, ktoré mala mama rada, s fotkami, sviečkami a predmetmi, ktoré sme s ňou mali spojené.

Celá rozlúčka bola pre mňa pozdvihujúca. Keď sme odtiaľ odchádzali cítil som veľkú úľavu.

Veľa z nás, čo mamu mali radi, prišlo. Boli sme chvíľu spolu aj fyzicky, ale aj metaforicky v našom spoločnom žiali. Smútili sme spolu a zdieľali sme to, čo sa v nás deje. A to mi dalo silu pokračovať.

Rozlúčka v telocvični TJ Sokol. FOTO – Archív PK

Keď už si mal koncept a odvahu robiť to inak, prečo si si zvolil aj klasickú rozlúčku v krematóriu?

Mysleli sme aj na ľudí, ktorí sa chceli s mamou rozlúčiť a boli v tom širšom kruhu. Mama ovplyvnila veľa ľudí. Šlo to rýchlo a až spätne som si uvedomil, že sme túto časť mohli urobiť aj inde. Ale aj tú rozlúčku v krematóriu sme urobili celú sami a podľa seba.

A ako to prebiehalo?

Ja som rozlúčku otvoril, viedol a na začiatku som porozprával o maminom živote z mojej perspektívy. Pustili sme hudbu, ktorá by sa mame páčila. Potom som pozval päť maminých priateliek, aby nám povedali čosi o tom, čo pre nich znamenala. To bolo dopredu pripravené.

Ten môj príhovor som písal niekoľko dní, bol som takto s mamou, prežíval jej život. Celou rozlúčkou rezonovala láska, a preto sme na záver vybrali pesničku od Beatles „All you need is love“. To bol pozitívny odkaz, ktorý by nám mama určite dala sama.

Mama učila na univerzite a preložila knižku o výchove „Deti ako výzva“. Doma v knižnici mala zopár výtlačkov a my sme ľuďom ponúkli, aby si ju cestou von zobrali na pamiatku. Ku knihám sme postavili aj misku s jej obľúbenými cukríkmi.

Čo bolo pre teba najsilnejším momentom?

Takých momentov bolo viacero. Napríklad, keď sme sa pomaličky schádzali v telocvični, ako sme sa so všetkými zvítavali, že sme sa mohli objať a pozrieť sa jeden druhému do očí. Aké krásne veci ľudia o mojej mame hovorili, to bolo pre mňa veľmi dojímavé. Ďalší, keď sme sa rozchádzali v krematóriu a hrali úvodné trúbky v All you need is love.

Na rozlúčke nemohol chýbať oltárik s obľúbenými vecami. FOTO – Archív PK

Stalo sa počas týchto rozlúčok niečo, čo si vôbec nečakal?

Prekvapilo ma, ako hladko to šlo. Čakal som zápas s pohrebnou službou alebo problémy v krematóriu. Že niekto niekde nebude chcieť, aby sme si to robili takto a sami. V pohrebnej službe absolútne všetko bez problémov akceptovali, nikto nás do ničoho netlačil.

Počas rozlúčky v krematóriu sme mali rozpaky okolo toho, kedy sa postaviť, kedy sedieť. Pán, ktorý púšťal hudbu nie vždy vedel, kedy ju má pustiť. Tak som ho navigoval. Ale to boli také milé drobnosti.

Ako si sa cítil, keď už bolo po všetkom a videl si, že sa všetko vydarilo? Ako to v tebe doznievalo?

Bol to taký mix šoku, smútku, dobrého pocitu z toho, ako sme sa s mamou rozlúčili a oslávili jej život. Podľa mňa, keby to sama videla, bola by rada. Ja som vedel, že sme urobili všetko tak, ako sme najlepšie vedeli. Myslím, že to, koľko energie sme do toho všetci vložili nám pomohlo aj v smútení. A hlavne pri tej poslednej pesničke som cítil veľkú spokojnosť, lásku a to, že sa vraciame opäť do života. Odchádzal som odtiaľ s otvoreným srdcom. Paradoxne celý ten proces maminho umierania, smrti a rozlúčky bolo pre mňa jedno z najživších období v živote. Mal som ostrejšie zmysly a jasnejšie v hlave ako sa zvyčajne poznám. Za tieto ostatné tri mesiace od pohrebu som si ale prežil aj vlny ťažoby a napätia.

Čo myslíš, prečo si to prežíval tak odlišne?

Určite mi pomohol budhizmus, ktorý som aktívne praktizoval. Získal som hlboké presvedčenie, že smrťou život nekončí, hoci neviem, čo po nej nasleduje. Hovoril som to aj na pohrebe. Nevieme, kde mama teraz je a čo robí, ale môžeme jej na ďalšej ceste pomôcť tým, čo pre ňu teraz urobíme. K tomuto názoru som sa dostal postupne. Pred dvadsiatimi rokmi mi boli takéto myšlienky cudzie. Zažil som aj jeden výnimočný budhistický pohreb. Pochovávali sme kamaráta a z krematória sme odchádzali povznesení. Stretli sme sa tam ako komunita ľudí, ktorí ho mali radi, rozprávali sme o ňom a aj o tom, čo sa s ním asi teraz deje. V budhizme je smrť a strata prirodzená súčasť života, všetko je v kolobehu.

Choreografia pre mamu. FOTO – Archív PK

Ozval sa ti niekto z maminých priateľov aj po pohrebe?

Po rozlúčke sa mi ozvalo pár jej kamarátok, že sme si ešte niečo nepovedali. Mama zomrela náhle a všetci sme si kládli otázky, čo ju tak rýchlo odrovnalo. Tým nemyslím jej diagnózu, tá bola jasná, ale čo z jej života nemala spracované. Stretol som sa s nimi potom sám a spolu sme sa rozprávali aj o tom, čo mamu trápilo, čo sa jej v živote nepodarilo a tým sme doplnili komplexný obraz o nej. Mne sa pri tom rozhovore veľa vyjasnilo, získal som perspektívu.

Hovorili ste s mamou o tom, že umiera, otvorene?

Áno. Ja som jej povedal, akú ma diagnózu, keď sa prebrala z prvého záchvatu a pýtala sa, čo jej je. Vyzerala zle, ale vnímala nás. Nevedeli sme, koľko času ešte máme, lekári hovorili, že týždne, ale keď som ju na tej posteli videl, prišlo mi to skôr ako dni. Potom nasadili liečbu, ktorá ju stabilizovala a postupne sa jej uľavilo. A pýtala sa, čo sa s ňou stalo. Bol to šok aj pre ňu, ale myslím, že tušila. Povedal som jej, že jej to hovorím preto, že to sám chcem. Sestra bola na mňa chvíľu naštvaná. Vraj som to nemal robiť. Ja som chcel, aby sme sa ešte rozlúčili a boli k sebe úprimní.

Ako to od teba prijala?

Vďaka tomu sme mali s mamou čas na niekoľko veľmi srdečných a úprimných rozhovorov. Tiekli nám slzy, hovorila, ako nás má veľmi rada a my ju. Toto sme si potrebovali povedať. Tie momenty a pocity mi zostali. Jeden večer bola mama tak šťastná a spokojná, akú som ju dávno nevidel, úplne žiarila. Prišli za ňou kamarátky, ona ich zabávala. Rozprávali si vtipy, ona recitovala Eugena Onegina v ruštine a spomínala na to, ako ich tým v škole trápili. Až sa mi to zdalo neuveriteľné. Pre mňa to boli pocity rodinnej pohody, ktorú som poznal z detstva. Mama umieranie niesla dobre a nám to veľmi pomohlo. Do posledného momentu sa neopúšťala, komunikovala s nami, zaujímala sa aj o personál a sestričky, „roztápala“ ich, ako sama hovorila. Prišli aj momenty bolesti a trápenia. A mama sa držala.

Rozprával si sa niekedy so svojou mamou o jej posledných prianiach?

Pred tým, než ochorela nie a potom to celé šlo veľmi rýchlo. Mama o posledných prianiach sama nerozprávala, závet nemala pripravený. A k prianiam sme sa nejak nedostali. Ale mám dojem, že na tom až tak nezáležalo. Myslím, že keď umierajúci svojim blízkym dôveruje, a nám mama dôverovala, tak odchádza a môže sa spoľahnúť, že jej rodina urobí peknú rozlúčku.

Stena spomienok, príbehov a prianí. FOTO – Archív PK

Aké boli vaše posledné spoločné chvíle?

Keď mi sestra volala so správou, že mame lekári dávajú posledný deň, zrušil som prácu a strávili sme na ARe spolu celý deň. Mama už nemohla rozprávať. Držali sme ju za ruku, hovorili sme k nej a to ešte počula. Večer sme s Ulrike pri nej už len sedeli a meditovali. To bolo naše rozlúčenie na duchovnej úrovni, lebo viem, že už nás inak nevnímala. Krátko na to nás poslali preč a mama umrela. Ja som vtedy cítil veľa lásky a otvorenosti.

Rozlúčili ste sa potom ešte s jej telom?

Mne veľmi záležalo na tom, aby som ešte videl mamino telo a rozlúčil sa s ním. Vďaka tomu som si uvedomil, že to už nie je ona, teraz to už ani nie je jej telo, len ním kedysi bolo. Vybral som pohrebnú službu, ktorá mala na rozlúčenie s telom vlastnú miestnosť. Chceli sme urobiť rituál pomazania olejom a aj tomu boli v pohrebníctve otvorení. Dali nám toľko času, koľko sme chceli. Natierali sme s Ulrike mamine telo olejom, pri tom sme recitovali básne. Pomáhali sme aj pri obliekaní. Chcel som, aby toto všetko robili ruky, ktoré mama poznala. Odchádzal som z tej miestnosti s úľavou. Vedel som, že je dobré, že sme to všetko urobili a jasne som si uvedomoval, že už je koniec, moja mama je mŕtva.

Čo by si po tejto skúsenosti poradil tým, ktorí si nie sú istí, či by také niečo zvládli oni sami?

To hlavné je, že sa to dá a že to ide aj svojpomocne. Dopraje si čas premyslieť a precítiť, ako najlepšie vyjadriť to všetko, čo k vášmu zosnulému cítite. Na čo si trúfate spravte sami a s tým, na čo si netrúfate oslovte niekoho iného. Zapojte rodinu, blízkych a kamarátov. Pomôže to aj vám aj im. Nikto cudzí to neurobí lepšie ako vy.

Peter Kukliš, certifikovaný tréner Nenásilnej komunikácie (www.cnvc.org), certifikovaný tréner Focusingu a líder Jógy smiechu. Viac na www.lifeatwork.sk. S priateľkou Ulrike vo Viedni pripravuje organizáciu In your hands (Vo vašich rukách), ktorá bude ľudí podporovať pri svojpomocnej príprave pohrebov.

Pozývame na seminár nenásilnej komunikácie s Petrom Kuklišom, ktorý sa bude konať vo Vzdelávacom centre Zaježová už koncom apríla. Viac info TU.

Kľúčové slová:

pohreby, rozhovor

Ďalšie články od autora:

Spoluzakladateľka českého ekofunebráckeho tria Ke kořenům, ktoré sa už tri roky venuje prírodnému pohrebníctvu a so Správou pražských hřbitovů spoluzakladalo prvý český prírodný cintorín Les vzpomínek. Študentka Sokratovho inštitútu.