Prečo chodím do práce pešo?

Spýtali sa ma, prečo chodím.

Bývam v Šamoríne a občas chodím pešo do práce. A občas aj z práce. Je to 25 kilometrov, niekedy sa 5 z toho zveziem. Chodím zavčasu ráno, aby som o deviatej osprchovaná mohla začať. Alebo po práci a potom zaleziem s boľavými nohami rovno do postele.

Snažím sa aspoň raz za mesiac. Niekedy, keď je svetlo parádne dlho, dvakrát alebo trikrát. Dalo by sa aj častejšie. Ale aj toto je fajn.

A prečo to robím?

Lebo som lenivá.

Boli časy, keď som týždenne odbehla 40 kilometrov. O pár kíl ľahšia a s dobrou kondičkou, tešila som sa z unavených nôh a dlhých výdychov. Ale už to nie je. Behávam stále, no výrazne menej, pomalšie a ťažšie. Možno sa ten čas zas vráti. Ale kým je beh to, na čo sa musím odhodlávať, chôdza je pohyb, ktorý prináša čistú radosť. Stojí iba viac času. No ani to nie je strata.

Poznám zákruty viacerých ciest zo Šamorína do Bratislavy. Viem, ako slnko zapadá za chrbtom, aj ako ružovo kreslí prvé ranné tiene. V zime trvalo dva kilometre, kým sa ruky v rukaviciach prehriali. Viem, ako omínajú aj malé kamienky, čo po ceste naberiem a že ich treba čo najskôr vysypať, lebo pľuzgiere sa hoja dlho. Zistila som, že bez vody vydržím aj dve hodiny, o to lepšie potom chutí.

Ranná cesta do práce. FOTO – Autorka

Mračím sa na autá, ktoré skoro ráno nemajú na hrádzi čo robiť. A usmievam na cyklistov, rýchlokorčuliarov, rekreačných kolieskárov. Už viem, že to blikajúce čosi vo výške trištvrte metra je nový druh nočných obojkov. Po ceste si fotím chrobákov a počúvam vtáky, pozorujem labute, plaším bažanty. Občas mi cez cestu prebehne zajac. S vetrom v chrbte alebo aj bodajúcim do tváre. Aj v daždi som už kráčala. Nič nevadí, telo sa dokáže zohriať. Rozumiem dávnym tulákom, ktorí na cestách trávili svoje roky. Mám pocit, že s každým prejdeným kilometrom som silnejšia.

Tých dvadsať mi trvá niečo vyše troch hodín. Čas na vyčistenie hlavy, zničenie tela, úplné vypnutie. Chodievam sama. A je to parádne. Nohy odmieriavajú kroky, hlava sa túla. Dostatočne ďaleko a stále bezpečne blízko.

Kráčam, lebo som lenivá, lenivá behať. A tak nejako tuším, že tento pohyb sa mi tak skoro nezunuje.

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.