Erik Baláž: Les nikdy nebude vďaka našim zásahom fungovať lepšie. Môžeme ho len ničiť menej

Dokumentarista, ochranár a lektor Sokratovho inštitútu ERIK BALÁŽ vzdeláva prostredníctvom dokumentárnych filmov k ochrane prírody. Tvrdí, že najhoršie sú regulácie a zásahy. Príroda totiž vie lepšie ako my, čo má robiť.

Pri tvojom mene sa najčastejšie objavujú dve povolania– ochranár a filmár. Čím sa cítiš viac?

Určite som viac ochranárom. Tie filmy sú len jednou z ochranárskych aktivít.  10-15 rokov som sa venoval úplne iným ochranárskym aktivitám, v rámci ktorých sme sa snažili presadiť ochranu Tichej a Kôprovej doliny, čiže sme jednali s úradníkmi, písali podnety a mali mnoho stretnutí vrátane tých s médiami. Nakoniec sme pochopili, že keď chceme niečo naozaj dosiahnuť, musíme presvedčiť veľa ľudí. Na to sa zdali filmy ako dobrý spôsob. Vyskúšali sme a fungovalo to. Tak v tom pokračujeme.

erik-balaz
Erik Baláž. FOTO – Archív EB

Kedy nastal moment, keď si si povedal, že filmy budú naozaj fungovať?

Veril som tomu od začiatku. Keď som chodil na stretnutia a snažil sa presviedčať úradníkov, videl som na nich, že vôbec nechápu, o čom hovorím.  To, čo sme zažili v divočine, si nedokázali predstaviť. Nevedeli, že niečo také vôbec existuje. Vedel som, že keď sa nám to, čo zažívame, podarí natočiť, tak to musí nadchnúť ľudí.  Pri Strážcovi divočiny sa to aj stalo. Malo to obrovský úspech a doteraz je to považované za kultový film. Každý, kto sa aspoň trošku zaoberá prírodou, Strážcu divočiny pozná.

Pozreli si to aj úradníci, ktorých spomínaš?

Pozreli si to skoro všetci. Vrátane lesníkov.

Chceli by ste s Erikom Balážom ísť do Tatier a prebrať s ním ochranu prírody na workshope? Prihláste sa na Sokratov inštitút! Viac na www.sokratovinstitut.sk

Tvoje filmy teda pomáhajú ochrane prírody. 

Včera sme mali debatu s Jurom Karpišom o tom, že ekonómia aj príroda sú zložité a chaotické systémy. Je veľmi ťažké povedať, čo nakoniec v danej veci rozhodne.  V prípade Tichej a Kôprovej doliny sa dialo strašne veľa vecí. Protesty, správne konania, právnické záležitosti a pozornosť médií. Nakoniec sa to podarilo. Podľa mňa to bola súhra všetkých faktorov. Na druhej strane to, že robíme filmy, vytvára veľké portfólio ľudí, ktorí sa o probléme dozvedia. Väčšina z nich o tom predtým ani netušila, no po pozretí dokumentu sú ochotní niečo urobiť pre ochranu toho územia. Čiže samotný film nemusí spôsobiť, že nejaké konkrétne územie bude chránené, ale to, že sa o probléme dozvie veľa ľudí a oni potom vytvárajú dopyt po divokej prírode. Má to veľa súvislostí. Napríklad na základe filmov nás oslovujú médiá a potom sa v rôznych časopisoch píše o potrebe chrániť prírodu.

Keď som chodil na stretnutia a snažil sa presviedčať úradníkov, videl som na nich, že vôbec nechápu, o čom hovorím.  To, čo sme zažili v divočine, si nedokázali predstaviť. Nevedeli, že niečo také vôbec existuje. Vedel som, že keď sa nám to, čo zažívame, podarí natočiť, tak to musí nadchnúť ľudí.

Premietania tvojich filmov bývajú zväčša plné. Vieš odhadnúť koľko ľudí sa po tvojom filme rozhodne aktívne zapojiť do ochrany prírody?

Neviem to percentuálne odhadnúť, ale určite je to veľa ľudí. Keď  ľuďom na premietaní povieme, že máme petíciu za 5% prísne chránených území na Slovensku, tak to podpíšu skoro všetci. Je vidieť, že po filme to pochopia.

Je niečo, čo si pri točení filmov zvykol robiť a dnes to už považuješ za začiatočnícku chybu? 

Nemám nič také, čo by som si vyčítal.  Film sa vyvíja, ale skôr sú to technické záležitosti, že máme trochu iné kamery a trochu sa učíme robiť iné veci. V prvých dvoch filmoch sme mali aj filmárov, cez ktorých sme príbeh robili osobným, aby sa s ním človek vedel oveľa ľahšie stotožniť. Dnes tam ľudí už nedávame, napriek tomu, že to bolo dobré. Mal som však pocit, že by to bolo stále to isté – chodíme po lese, spíme v spacákoch a čakáme na zvieratká. Druhá vec je, že keď chceme tie filmy posunúť niekde inde, do zahraničia, tak je pre nás výhodnejšie tých ľudí tam nemať.

Na festivale Sokratovho inštitútu Showcrates si diskutoval s Jurajom Karpišom o ekonomike a prírode. Dôležitou témou bolo nezasahovanie človeka do týchto komplexných systémov. Tvrdíš, že príroda je príliš zložitá, aby sme vedeli odhadnúť, ako správne zasahovať. Si naozaj presvedčený, že keď prírodu necháme bez zásahov, postará sa o seba sama ?

Určite. Máme v prírode veľa dôkazov. Lykožrút, o ktorom sa najviac debatuje, žije na Zemi viac ako 100 miliónov rokov a celý systém je nastavený na to, že lykožrút je súčasťou lesa a stromy zomierajú. Niekedy ich zomrie naraz viac, niekedy menej a keď sa niečo stane, príroda vie, ako to riešiť.  Pri kalamitách vidíme, že je tam života viacej, opraví sa pôda a les je prirodzenejší, rozmanitejší a stabilnejší. Všetko funguje tak, ako má. Keď zasiahne človek, tak sa zničí pôda a prejavuje sa to napríklad tým, že les horšie zadržiava vodu, je v jeho systéme naviazaného menej uhlíka a biodiverzita je výrazne nižšia. Okrem toho si obnova lesa vyžaduje veľké investičné náklady. V takom prípade však nie je veľmi o čom diskutovať z pohľadu prírody. Musíme si vyjasniť, že tam, kde je národný park, je priorita ochrany prírody. V tom prípade vie príroda určite lepšie, čo robiť ako my.  A aj keď nevieme do detailov popísať a vysvetliť procesy v prírode, výsledky nezasahovania vieme porovnať so zasahovaním na základe výsledkov pokusov, ktoré sa opakovali mnohokrát.

Ak sa rozprávame o divočine, tak nezasahovaniu rozumiem, ale ako sa správať v prostredí, ktoré človek jednoducho za divočinu nepovažuje?

Ono to nie je úplne o nezasahovaní, ale o tom, do akej miery ovplyvňujeme prírodné procesy. Môžeme mať aj les, ktorý využívame komerčne, ťažíme tam drevo a napriek tomu môže pomerne dobre zachytávať vodu a sťahovať uhlík z atmosféry. To je tá narážka na klimatické zmeny. Keď už máme brať, tak to robme tak, aby sme nenarušili prírodné procesy, lebo keď zasiahneme do lesa príliš, rozvrátime jeho ekosystém a potom sa strácajú jeho funkcie. Nikdy sa nestane, že lesu budeme pomáhať a vďaka našej pomoci bude zadržiavať viac vody alebo lepšie sťahovať uhlík. Takto ten systém nefunguje, les akurát môžeme ničiť menej.

Nie si zástancom regulácií, ani keď ide napríklad o podporu ekologickej produkcie v poľnohospodárstve ?

Regulácie zhora sú podľa mňa práve jedným z najväčších problémov v poľnohospodárstve. Dotácie podporujú jeden typ správania sa poľnohospodárov, ale keby niekto chcel chovať doma sliepky a predávať domáce vajíčka, tak má z toho strašný problém. Jednak preto, že nedostane dotácie, ktoré iní dostanú. A jednak ho obkľúči legislatíva tak, že to urobiť nemôže a teda to robiť nebude. Myslím si, že keby dotácie zo systému zmizli, tak každý začne skúšať robiť veci po svojom, pretože už nebude všetko podriadené dotáciám. Ľudia budú kupovať lepšie alebo zdravšie alebo lokálnejšie veci.

Nikdy sa nestane, že lesu budeme pomáhať a vďaka našej pomoci bude zadržiavať viac vody alebo lepšie sťahovať uhlík. Takto ten systém nefunguje, les akurát môžeme ničiť menej.

To, čo si opísal, znie pekne, ale nebojíš sa, že by sme zrazu nevedeli nasýtiť svet, lebo objem lokálnej produkcie sa nedostane na úroveň korporátneho molocha…

Jednak sa tieto veci neudejú skokom a druhá vec je, že prírodné systémy sú viac produktívne ako tie umelé. Produktivita systému, v ktorom by sa nerobilo nič je vyššia ako dnes. Akurát jeho manažment by musel byť sofistikovanejší v tom zmysle, že to je niečo podobné ako v lese. Keď chcete v lese hospodáriť prírode blízkym spôsobom, tak lesník musí rozmýšľať nad každým stromom. Chodí po lese a rozmýšľa – tento strom vyrúbať alebo nie? A prečo? A kedy? Musí vnímať aj okolité stromy a ich vzťahy v lese, aby to vedel robiť správne. A podľa mňa je to veľmi podobné s poľnohospodárstvom. Ak by poľnohospodárstvo malo byť bližšie prírode, tak to potrebujeme lepšie premyslieť. Ale v konečnom dôsledku by to bolo možno výnosnejšie aj zdravšie, aj by to zamestnalo viac ľudí, aj by to bolo prospešnejšie pre krajinu. Akurát neviem, či je to legálne možné dnes.

Vráťme sa späť k lesom. Presadzuješ s VLKom petíciu za ničnerobenie v lesoch. Tvoja názorová opozícia, napríklad medzi lesníkmi však tvrdí, že bez zásahov neprežije nakoniec ani les, kde sa nezasahuje.  

Akože by nemal prežiť, čo by nemalo prežiť?

Je tu tvrdenie, že ak sa nebude zasahovať, tak všetky lesy zaniknú. Neprežije ani oblasť, v ktorej sa nezasahuje, pretože žiaden les nie je úplne oddelený od zvyšku sveta.

Tak to je úplný nezmysel. Tam, kde sa nezasahuje, je to lepšie a žiaden les nezanikol. Včera sme videli film Nesmrteľný les, ktorý bol z veľkej časti točený v Starom limbovom lese, ktorý podľa lesníkov už dávno vyschol a neexistuje.

erik-balaz
Pri natáčaní v teréne. FOTO – Archív EB

Túto otázku ti kladú asi často.

Áno, hlavne na začiatku to tak bolo, že ak nám po kalamite neumožníte spracovať, tak úplne všetko drevo zožerie lykožrút. Nezožral. Po druhé, tvrdili, že keď les vyschne, tak sa z neho odplaví všetka pôda a ostanú len kamene. Nie je to tak. Pôda je tam v lepšom stave, v akom bola predtým. Ďalej hovorili aj, že les sa tam nezmladí ani o 300 rokov a zmladil sa. Už teraz tam máme les, už teraz tam máme desaťtisíce stromov na hektár. Vzniká tam les tak, ako má vznikať. Vrátila sa doňho biologická rozmanitosť, opravila sa pôda, stromčeky prišli samé. A to, že vývoj prebieha cez pionierske druhy drevín ako je jarabina spôsobuje, že nový les bude ďaleko rozmanitejší, ako bol predtým. Jarabiny tam prídu ako prvé, zaplnia plochu, stabilizujú pôdu a vytvoria tieň, čo je v lese veľmi dôležité. Následne sa pod jarabinami zmladzujú smreky, jedle a ďalšie druhy stromov, a to bude prebiehať postupne najbližších 100-200 rokov, lebo jedine takým spôsobom môže vzniknúť rozmanitý les. Keď sa to celé vyrúbe, tak to podľa lesníckych zákonov treba celé znovu rýchlo zalesniť, čo znamená, že tam opäť bude veľmi uniformný les. A takýto les je náchylnejší na rôzne rozpady. V priamom prenose vidíme, čo sa tam deje.

Čo si myslíš o prípadoch, keď sa len vďaka činnosti a zásahu človeka podarilo v prírode niečo zachrániť, napríklad navrátenie pandy do prírody?

Jasné, ale to sú v podstate výsledky toho, že sa prestanú robiť zásahy do prírody. Keď sa panda prestane loviť, tak prežije. Keď sa prestane ničiť biotop, druh prežije. Ja si myslím, že sú aj úspechy tohto typu ale nedá sa to nazvať úplne nejakým super úspechom. To je skôr také, že áno, zvýšili sme biologickú rozmanitosť na chvíľku na tomto mieste sme tie druhy ešte udržali, no pokiaľ nedôjde k zmene manažmentu krajiny, tak je to len veľmi čiastkový úspech. A časovo veľmi limitovaný.

Nebojíš sa, že ak posilníme princíp slobody v ochrane životného prostredia, tak otvoríme priestor pre jej zničenie? Žijeme predsa v dobe, kedy chce každý konzumovať viac.  Ako motivovať ľudí, aby v prístupe napríklad neuprednostnili okamžitý zisk?

Ja si myslím, že by sa vôbec nič nestalo, keby sme na 20 % lesov Slovenska prestali ťažiť. To neznamená, že zrazu nebudeme mať papier. Bolo by menej dreva, bude drahší papier, bude sa menej plytvať, viac recyklovať. Drevo sa ako surovina z ekonomického hľadiska využíva strašne málo efektívne. Strašne veľa dreva ide kvôli dotovaným cenám energie na akože bioenergie. Ničíme lesy kvôli „bioenergii“, čo je úplný nezmysel. Keby neboli dotácie, vôbec by sa to nebolo oplatilo, čiže niekto musel niečo niekomu zobrať na daniach, aby zaplatil za to, že sa u nás rúbu stromy. To nemá žiadne ekonomické opodstatnenie. Keď máme niekde hory ako sú Tatry, Fatry, Karpaty, tak tam toho dreva za 100 rokov až tak veľa nevyrastie. Na tie obrovské plochy to je strašne málo. Keď to isté pohorie postavíme napríklad na turizme, výnos z toho istého hektára môže byť niekoľko 10-násobne vyšší. Čiže miestni ľudia na tom zarobia viac, akurát že to chce celistvejší prístup a trošku dlhodobejšie myslenie. Tu sa nikto poriadne nezamyslel nad tým, prečo tu chceme národné parky, ako by mali vyzerať dnes a ako to bude o 10, 20, 30 rokov, kde a ako v nich investovať. Jednoducho mať nejaký koncept. Dnes je to ako na divokom západe. Niekto vidí pár stromov, tak ich ide vyrúbať. Potom vidí nejaké eurofondy, tak z nich postaví cestu a popri tom si ukradne nejaké peniaze a politici sú radi, že rozdeľujú peniaze.

Vôbec nič by sa nestalo, keby sme na 20 % lesov Slovenska prestali ťažiť.

Tvoje dokumenty plnia v podstate vzdelávaciu úlohu. Máme tu aj vzdelávací systém, ktorý by mohol pripraviť mladých ľudí, aby v prostredí voľného trhu preferovali napríklad ekologické produkty alebo jednoducho férový prístup k životnému prostrediu. Vidíš vo vzdelávaní nádej?

Myslím, že vzdelávanie má svoje limity. Samozrejme, že ľuďom treba priniesť nejaké informácie, aby sa vedeli rozhodovať. Ale to, čo sa snažíme filmom dosiahnuť, by som v ekonomickom slovníku nazval vytváraním dopytu po divokej prírode. Ukázali sme, že divočina existuje a teraz ju ľudia chcú, čo je úplne super. No a to je základ, lebo keby to nikto nechcel, nemá zmysel robiť koncept divočinového parku postavený na turizme. No a keď sa ukáže, že takýto koncept funguje, tak sa to bude šíriť samo. A toto je najdôležitejšie – ukázať, že to ide a potom sa to bude šíriť samo bez toho, aby do toho štát alebo niekto iný zasahoval.

Často navštevuješ vysoké, stredné či základné školy.  Myslíš, že naše školstvo robí dosť v téme ochrany prírody?

Pravdupovediac som sa nad školstvom veľmi nezamýšľal, ale chýba mi v tom sloboda. Je dôležité, aby sa neučilo len všeobecne. Napríklad nejaké čísla, názvy, roky a tak. Dôležité je porozumieť, ako veci fungujú. To je úplný základ pre to, aby sa ľudia vedeli správne rozhodovať. Informácie sa dajú v čase internetu dohľadať veľmi jednoducho. Informácia je lacná, ale mám pocit, že málo ľudí rozumie tomu, ako fungujú zložitejšie systémy. A tomu, ako funguje príroda, nerozumie skoro nikto. Tento pocit mám aj u učiteľov na školách. Oni síce niečo učia, ale je to veľakrát len o tých pojmoch.

Pôsobíš ako lektor Sokratovho inštitútu. Každý rok sprevádzaš študentov po tatranskej divočine. Ako na to reagujú?

Mám pocit, že pre nich je to často šok. Oni nad prírodou nikdy tak neuvažovali. Ľudia to bežne vnímajú ako samozrejmosť, že niekde je lúka a inde zase les. Ale ja počas kurzu rozprávam práve o tom, ako procesy fungujú, ako funguje les, ako organizmy komunikujú chemickými signálmi, akú úlohu majú mykorýzy, ako sa medzi sebou delia zdroje, ako spolupracujú, koľko vecí je tam skrytých pod povrchom pôdy a všelijaké takéto veci. A ľudí to hrozne baví. Beriem ich do najdivokejších lesov, pretože máme výnimku na pohyb mimo turistických chodníkov a vidia tam naozaj zaujímavé veci.  Zvyčajne je to fyzicky náročnejšie, napríklad keď brodíme nejakú rieku, ale povedal by som, že prevláda pocit pozitívneho šoku.

sokratov-balaz
Na workshope Sokratovho institutu s Erikom Balazom. FOTO – Archív Živica

Nie je toto „pozitívne šokovanie“ niečo, čo nám v školstve najviac chýba?

Podľa mňa by školstvo malo fungovať tak, ako funguje Sokratov inštitút. Pomiešať rôznych ľudí, veľa diskutovať , chodiť na rôzne miesta a zapojiť sa do toho slobodne. Lebo na Sokratovom inštitúte sú ľudia, ktorí tam chcú ísť a zároveň je to kurz, ktorý im dá za krátky čas strašne veľa.

Skúsme stručne, v akom stave je príroda na Slovensku dnes a ako vidíš jej budúcnosť? A čo sú najväčšie hrozby, ktorým podľa teba bude treba čeliť?

Mám pocit, že tam, kde sa intenzívne zasahuje, sa stav prírody stále zhoršuje. Z krajiny mizne život. Deje sa to dramaticky, ale na druhej strane vznikajú ostrovy, kde sa nezasahuje, alebo sa zasahuje alternatívne a tieto územia sú dôležité pre budúcnosť. Verím tomu, že ak je spoločnosť schopná učiť sa, tak sa to bude meniť k lepšiemu. Preto som optimista. Ak budeme žiť v stabilnom systéme a budú prevládať normálne vzťahy, tak sa dlhodobo lepšie riešenia môžu presadiť.

Erik Baláž je ochranár, filmár, milovník prírody a lektor Sokratovho inštitútu. Vyštudoval Lesnícku fakultu na Technickej univerzite vo Zvolene, odbor Ekológia lesa. Pracuje na voľnej nohe ako filmár a tiež pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Viedol kampaň za ochranu Tichej a Kôprovej doliny v Tatrách, ktoré dnes predstavujú najväčšie prísne chránené územie na Slovensku. O týchto dvoch dolinách napísal aj úspešnú knihu „Posledná pevnosť: pätnásť rokov s medveďmi“. Do jeho filmografie patria prírodopisné snímky Strážca divočiny, Vlčie hory, Život v oblakoch a Nesmrteľný les.

Na Sokratovom inštitúte počas jedného roka zažiješ 11 intenzívnych vzdelávacích workshopov so špičkovými lektormi zo Slovenska aj zahraničia. Stretneš ľudí, ktorí majú chuť a potenciál meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Prehĺbiš si vedomosti, získaš inšpiráciu a cenné kontakty, a pri vlastnom celoročnom projekte prenesieš svoje nápady do praxe.

Prihlás sa na www.sokratovinstitut.sk

Štúdium na Sokratovom inštitúte je zadarmo vďaka podpore generálneho partnera Nadácie ZSE.

Kľúčové slová:

divočina, rozhovor, sokratov inštitút

Ďalšie články od autora:

Šéf Sokratovho inštitútu a bývalý člen redakčnej rady čiernej labute. V roku 2013 inicioval sériu happeningov upozorňujúcich na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje nový župan BBSK Marián Kotleba. V roku 2014 sa tieto aktivity pretavili do vzniku iniciatívy Nie v našom meste a wachdog projektu WatchBBSK. Posledných 6 rokov sa venoval ľudským právam v Amnesty International Slovensko, kde založil a viedol aktivistickú skupinu v Banskej Bystrici. Popri ľudských právach sa angažoval v záchrane bystrického Amfiteátra a pravidelne spolupracuje s kultúrnym centrom Záhrada na rozličných diskusných podujatiach o aktivizme, spoločenských problémoch a angažovanosti. Na sklonku roku 2015 obnovil s priateľmi a priateľkami kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici, pretože verí, že ostrovov pozitívnej deviácie nikdy nie je dosť.

FB: https://www.facebook.com/rado.sloboda1?fref=ts

Twitter: https://twitter.com/Rado_Sloboda