Úspešný právnik z Londýna sa vrátil na Slovensko. Pomáha hendikepovaným zapojiť sa do bežného života

Lukáš Kvokačka pracoval ako právnik v medzinárodnej firme v Londýne. Po desiatich rokoch sa vrátil na Slovensko a prihlásil do Sokratovho inštitútu, aby pomohol zrušiť bariéry medzi zariadením Barlička pre ľudí s postihnutím a sídliskom, na ktorom sa nachádza. Hovorí, že mnohí Slováci si neuvedomujú, ako dobre sa majú a v akej bezpečnej krajine žijú.

Veľa mladých ľudí odchádza zo Slovenska do zahraničia a snažia sa tam uplatniť. Tvoja cesta bola presne opačná, si vyštudovaný právnik, mal si našliapnutú kariéru v Londýne a vraciaš sa naspäť na východné Slovensko. Čo sa stalo?

Dve veci. Prvá bola, že mnohí mladí podľa mňa neodchádzajú s tým, že chcú navždy žiť mimo Slovenska. Chcú ísť von a vidieť, ako tam je. Toto som si ja už zo svojho zoznamu odškrtol. Človek na západe pochopí, že je dobré tam ísť a vidieť, ako to tam funguje. Ale napríklad mať tam rodinu je veľmi, veľmi ťažké. Akokoľvek si myslíme, že tu je zle, stále je tu veľmi príjemné prostredie na výchovu rodiny. Máme tu svoje sociálne väzby a systém, ktorý v zásade funguje celkom dobre. V Londýne som mal kolegov, ktorí mali rodiny a robili len na základné zabezpečenie ich fungovania. Chodili do práce, aby mohli zaplatiť opatrovateľku, ktorá bola v tom čase s dieťaťom. Neboli si schopní dovoliť bývanie v meste, čiže do práce dochádzali aj viac ako hodinu-dve. Rozhodnutie mať rodinu a deti tam znamená, že odchádzame z Londýna a do práce budeme dochádzať.

lukas-kvokacka
Lukáš Kvokačka pri Azúrovom okne na ostrove Gozo. FOTO – Archív LK

Ale na Slovensku je pre mnohých presne toto realitou. Robia len na zabezpečenie základných potrieb. Ty si nemal rodinu, robil si dane v prestížnej medzinárodnej firme a napriek tomu sa vraciaš naspäť na Slovensko pracovať do neziskovky, ktorá pomáha ľuďom s postihnutím. Tvoj motív asi nebudú financie.

Videl som, ako fungovali v Londýne moji kolegovia, ktorí mali 40-50 rokov a vedel som, že toto ja dlhodobo nechcem. Žiť celý život takto by som si neprial. Jasné, že v neziskovke je menej peňazí a aj vždy bude, veď preto sa sektor volá neziskový. Ja som v súkromných firmách bol skoro 10 rokov, čiže to, čo som potreboval, pokryté mám. A keď máš pokryté základné veci, tak to, čo máš navyše, až taký rozdiel nerobí. Základný rozdiel je v tom, čo kto pokladá za základnú vec.

V Londýne je život úplne iný, od spoločenského cez kultúrny, cez neviem čo, ale roboty je tam toľko, že je vlastne jedno, že mám na výber 37 divadiel, ktoré práve hrajú, keď ich nestíham (smiech). Zatiaľ som nemal ani jeden deň, kedy by som sa do Londýna chcel vrátiť. Keď, tak len na výlet. Mám teraz v Barličke veľmi zaujímavý projekt a som spokojný.

Človek na západe pochopí, že je dobré tam ísť a vidieť, ako to tam funguje. Ale napríklad mať tam rodinu je veľmi, veľmi ťažké. Akokoľvek si myslíme, že tu je zle, stále je tu veľmi príjemné prostredie na výchovu rodiny.

Žil si v zahraničí a teraz si späť na východnom Slovensku. Vieš porovnať to, čo ti Slovensko dáva a čo ti tu naopak oproti tej Veľkej Británii alebo Londýnu chýba?

V zásade sú ľudia v Británii veľmi príjemní. Myslím si, že najlepšie je, že dávajú ľuďom možnosť  vybrať si. Nespýtajú sa ťa „Čo si robil cez víkend?“, ale sa spýtajú: „Cez víkend si robil niečo zaujímavé?“  Ty môžeš odpovedať: „Vieš čo? Nie.“ Alebo: „Áno.“ Alebo: „No, áno, my sme boli naháňať líšky po dvore.“ Čiže si vyberieš, čo odpovieš, čo je veľmi príjemné a ohľaduplné. A tu na  východe je všetko familiárnejšie, tak nie vždy je takáto možnosť (smiech).

Na druhej strane zasa v Prešove nezvykneš mať pocit ohrozenia. V Londýne vojdeš do metra a vieš, že niekde inde boli útoky, tak ti napadne, či z toho metra aj vyjdeš. Také niečo proste v Prešove nezažiješ (smiech).

Prešov je také bezpečné miesto?

To áno. A myslím si, že ľudia si ani neuvedomujú, v akom kľude a bezpečí si tu všetci žijeme. To nie je samozrejmosť a je to hodnota, ktorú si treba vážiť, lebo v okamihu, keď sa nedajbože niečo prvýkrát stane, vtedy si uvedomíme, že aha!

Chceš aj ty aktívne prispieť ku zmene? Všetci študenti Sokratovho inštitútu realizujú počas štúdia svoje vlastné projekty, ktoré sú príležitosťou prispieť k zmene v obci, meste, regióne, konkrétnej škole či v práci. Výber témy je na tebe, my ťa naučíme, ako nadviazať spoluprácu aj ako získať materiál aj financie. Počas celého roka sa budeš môcť spoľahnúť na podporu a rady tímu Sokratovho inštitútu. #podnasokrata so svojim dobrým nápadom, ktorých chceš zrealizovať. Prvý krok je prihlásiť sa na www.sokratovinstitut.sk

Ale o Slovákoch sa aj hovorí, že sú zápecníci.

To je pravda. To je to, že u nás sa nosí, že nevyčnievať z davu. Ťažko sa s tým niekedy robí. Napríklad, keď v Anglicku kolegovi povedali, že na dva roky má ísť robiť do Kazachstanu, tak povedal: „Ešte sa poradím so ženou, ale veľmi si vážim túto príležitosť.“ Lebo vedel, že je to súčasť kariéry: ísť, vidieť, vrátiť sa. U nás máme ľudí, ktorí z východného Slovenska boli najďalej v Poprade a na školenie do Bratislavy majú ďaleko. A toto si myslím, že je dosť veľký problém, lebo keď som nevidel nič, len to svoje, tak si nikdy nepoviem, že ľudia to niekedy majú aj inak. Nie horšie, ani lepšie, len jednoducho inak. Máme tu na Slovensku ľudí, ktorí majú 25 rokov a nič ich neťahá preč, na skusy. Povedia si, že im je takto dobre a nechcú zažiť niečo nové, niečo viac.

lukas-kvokacka
S kolegami s Londýna z celého sveta. FOTO – Archív LK

Čo sa ti na Slovensku zdá oproti Veľkej Británii iné, čo ťa tu drží?

Stále platí, že vzťahy sú na Slovensku príjemné, ľudské. Nie je to tu v zásade rozdelené, že toto je profesionálny vzťah a toto je už priateľstvo.

Všetko však má aj svoju druhú stranu. Niekedy si neuvedomujeme, že toto je profesionálny vzťah a teda by som sa nemal pýtať, čo si robil cez víkend. Ale vie to zahriať. Inde si človek povie, že o mňa nikto nezakopne a tu sa o mňa tak starajú, že sa ma pýtajú, čo som robil cez víkend. To teplo z ľudských vzťahov tu jednoducho je.

Sme naučení zaujímať sa o iných, keď je človek v problémoch, tak to ocení. Aj teraz sme mali prípad, keď jedna naša klientka v určitom okamihu prestala dvíhať telefón. Angličan by si povedal, že to je teraz to, čo ona chce a potrebuje. U nás to skončilo tak, že mala 96 neprijatých hovorov. Lebo ten, kto sa jej nedovolal, volal ďalšiemu a tak je volala celá skupina ľudí, že čo sa s ňou deje. Na tom vidno tú starosť o človeka, ktorá nehľadí na porušenie nejakých pravidiel etikety. Lebo si povieme, že tomu človeku potrebujeme pomôcť, že sa niečo vážne deje.

V Prešove nezvykneš mať pocit ohrozenia. V Londýne vojdeš do metra a vieš, že niekde inde boli útoky, tak ti napadne, či z toho metra aj vyjdeš. Také niečo proste v Prešove nezažiješ

To je zaujímavá situácia, lebo sa hovorí, akí sme my, Slováci, dobrosrdeční, že sa staráme o druhých. Na druhej strane odmietame prijať ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a do politiky sa nám dostávajú fašisti. Znamená to podľa teba, že sme dobrosrdeční len sami k sebe a k ľuďom, ktorí sú naši a ideálne bieli?

My sme dobrí a staráme sa len o svojich. Stále sme presvedčení, že máme tak málo, prečo sa máme čo starať ešte o druhých? Stále je tu tá predstava Čenkovej detí, že dal by som, ale sám nemám. Ľudia si neuvedomujú, že my máme strašne veľa. Máme ubytovania, ktoré sú nad úrovňou západu! U nás mladí majú cieľ postaviť si dom alebo mať byt. V Anglicku majú za cieľ nasporiť si na prvú splátku. Na to si sporia do 40tky a potom si berú hypotéku. Ale to je stále ešte len prvá splátka.

Toto si ľudia nie celkom uvedomujú. Máme sa o čo deliť. Ešte sme nepochopili, že my sme tá bohatšia časť sveta. Máme sa lepšie a nie vždy ľuďom dopne, koľkým z nás pomohli zas v zahraničí. Desaťtisíce ušli z republiky a v Rakúsku ich nevítali slogany: Choďte domov! Colníci im podávali ruku a vyťahovali ich z rieky.

My sa v prvom rade bojíme. V tom je možno aj taký rozdiel, že naša prioritná emócia je strach. Ktovie, ako bude? Ktovie, čo od nás chcú? Ktovie, čo nám spravia? Ale 150 ľudí, ktorí idú z vojny – čo by mohli dokázať? Čo nám spravia? Ubijú nás čapicami?

Ty si príkladom toho, že je tu možnosť cestovať, lebo svet je nám otvorený. Myslíš si, že táto možnosť nám ešte dlho vydrží?

Myslím si, že nie je samozrejmosťou, že zotrvá. Sme naozaj blízko toho, čo povedala Anna Applebaum pred pár rokmi – sme 2-3 zlé voľby od toho, že tu všetko padne. A najhoršie je, že strašne veľa ľudí to vôbec nevyrušuje. Keď sa povie, že zatvoria hranice, tak veľa ľudí povie: „No chvalabohu! Aspoň nám tu nikto nebude chodiť!“ Je prekvapivé, ako veľmi rýchlo sme zabudli, čo znamenalo mať zavreté hranice.

Vyštudoval si právo. Máš za sebou množstvo kurzov, ktoré si absolvoval aj v medzinárodnom prostredí. Čo ťa viedlo k tomu, že si skončil na zaježovských lazoch na Sokratovom inštitúte?

Sledujem Sokratov inštitút, odkedy sa spustil. Počas môjho štúdia práva neboli žiadne programy, ktoré by nám dali možnosť naučiť sa niečo aj o iných odboroch. My právnici v sebe živíme ideu, že my sme niekto a na iné fakulty pozeráme trocha zvrchu, a preto nám niekedy chýba výmena informácií s inými odbormi. Cez výšku človek najmä robil s tou technickou stránkou – naučiť sa právo, naučiť sa konkrétne zákony. No potom prídeš do praxe a si prekvapený. Napríklad, ako budeš reagovať, keď sa prvýkrát stretneš so situáciou, ktorá je korupčná?

Druhá vec, pre ktorú som sa rozhodol pre štúdium na Sokratovom inštitúte bola, že som vedel, že sa vraciam na východ. Žil som mimo Prešova 15 rokov, a za ten čas sa všetko zmení – robota, sociálne kruhy. Veľmi mi pomáha, že si všetky problémy viem raz do mesiaca prediskutovať s inými šikovnými ľuďmi a tiež, že pracujem 4 dni mimo dosahu telefónu.

lukas-kvokacka
S mamou na stretnutí regionálnych organizácií Prešovského kraja. FOTO – Archív LK

V rámci svojho štúdia na Sokratovom inštitúte realizuješ mikroprojekt, v ktorom prepájaš ľudí s postihnutím s komunitou, kde vaše centrum funguje. Čo od toho čakáš?

Myslím, že sme sa za komunistov vychýlili z normálneho stavu. Ľudí s postihnutím sme dávali za dediny do kaštieľov a kláštorov, ktoré sme predtým zobrali šľachte a cirkvi. Zrazu boli tieto budovy prázdne a bolo treba ich naplniť. V snahe o bezchybnú spoločnosť sme si povedali, že ich naplníme ľuďmi s postihnutím, o ktorých sa budú starať mníšky, ktoré sa rozhodli ostať v reholi. Výsledok bol, že sme zabudli, že ľudia so špeciálnymi potrebami sú normálnou súčasťou spoločnosti. Tak, ako ja keď chcem ísť na vyššiu poličku, potrebujem stolček, lebo mám 180 cm a nedočiahnem, tak namiesto stolčeka používa niekto iný ako pomôcku zas vozík. To je len iný druh pohybu. Pri mentálnych postihnutiach iný druh rozmýšľania, iný druh pohľadu na svet. Musíme sa vrátiť naspäť do normálu, že ľudia s rôznymi potrebami žijú medzi nami. V našej spoločnosti panuje strach a častokrát je na oboch stranách, no keď budeme mať otvorené vzťahy s komunitou, ten strach začne miznúť.

Čo konkrétne robíš, aby sa komunita a vaše zariadenie viac prepojili a spoznali?

Robíme dve veci. Jedna je, že sa pýtame ľudí, čo chcú. Ľudí sa treba pýtať – ako sa vám žije na sídlisku, ste tu radi, sme dobré susedstvo, čo by ste zmenili? Ľudia sú radi, keď sa ich niekto pýta. Aj keď, nie vždy nám potom vyjde to, čo chceme (smiech). Ja som rozmýšľal, že v sade by sme mohli mať malú zvieraciu farmu. Zatiaľ nám to nevychádza, lebo z 21 ľudí povedalo 20 nie, tak to musíme rešpektovať. Ale to samotné pýtanie nám samým dáva takú podporu, že už sa nemusíme báť, kto čo na naše aktivity potom povie.

Druhá vec je ťahať ľudí dovnútra. Ukázať im, aké to u nás je. Že to nie je nič špeciálne, miestnosti sú také isté, ako máte vy. Sú tu ľudia. Nič špeciálne, nič, čoho by sa bolo treba báť. Pozývame Vás k nám do záhrady nie s tým, aby ste prišli a niekoho chlácholili. Nie, príďte, sadnite si do záhrady, je tu krásny sad a keď budete chcieť, zas odíďte.

Robili ste ples. Prišli na neho aj ľudia zo susedstva?

Samozrejme, že väčšina ľudí na plese boli naši ľudia, mladí a ich rodičia. Aj toto je pre nás úspech, že rodiny prídu. A môžeme spolu stráviť príjemný čas, rozprávať sa nezáväzne namiesto toho, aby sme riešili úradné veci. Potom sme mali jeden stôl senioriek, s ktorými my sme v kontakte a občas ku nám prídu. To bolo asi 7 dám, ktoré si myslím, že sa výborne bavili. No a organizácia takýchto stretnutí veľmi pomáha aj nám samým, že riešime oveľa príjemnejšie veci  – či dáme soletky alebo krekry? Vineu bielu alebo červenú? To sú také veľmi príjemné starosti.

Všetky sociálne zariadenia majú okolo areálu plot. A nielen okolo areálu, ale aj v hlave. A my do toho plota musíme robiť diery. A samozrejme, že toto nie je výzva pre Sídlisko III., aby mi robili diery do plota (smiech). Ale musíme pochopiť, že je to normálne. Lebo nikdy nemôžem vedieť, kedy tu budem niekoho navštevovať, kedy sa moje potreby zmenia tak, že už ich niekto nazve špeciálnymi a stanem sa sám klientom nejakého centra.

lukas-kvokacka
Na plese v Barličke. FOTO – Archív LK

Včera večer sme sa dlho rozprávali o politike a o ochote prevziať podiel na tom, ako spravovať túto krajinu. Na Sokratovom inštitúte študuje 20 mladých ľudí, ktorí by ten potenciál mohli mať. Ty si vieš predstaviť, že by si stúpil do verejnej služby a menil by si veci na inej úrovni ako na tej miestnej?

Tým, že sme relatívne patriarchálna spoločnosť, tak perspektívny mladý muž je ľahko niekde za niečo zvolený. Ja si však myslím, že najprv treba mať výsledky, pretože, keď vstúpi do politiky a nemá žiadne výsledky, keď sa nemá o čo oprieť, keď sa nemá kam vrátiť, tak zrazu je pritlačený k veciam, ktoré mu prídu nevyhnutné spraviť, aby sa v tej politike mohol udržať. Myslím, že celkovo je prijateľnejší model nezávislých odborníkov. Problém však je ten, že keď sa z politiky potom vracajú do svojich prostredí, tak majú problém sa zmyť tej nálepky. Je veľmi zlé, že u nás vzniká potreba zmývať sa z politiky namiesto toho, aby ľudia povedali, klobúk dolu! Bol si tam, nezomlelo ťa to a vrátil si sa, toto nech ti slúži ku cti.

Lukáš Kvokačka pochádza z Prešova, študoval právo na Slovensku, v Španielsku a Holandsku. Pracoval v firmách PwC a EY na Slovensku a vo Veľkej Británii, od októbra 2016 pôsobí v OZ Barlička v Prešove, ktoré sa venuje deťom a mladým ľuďom s postihnutím. Snaží sa o podporu samostatného života mladých ľudí s postihnutím a vytvorenie inkluzívneho komunitného centra, má rad filmy, cestovanie a pešie túry. Je študentom aktuálneho ročníka na Sokratovom inštitúte.

Štúdium na Sokratovom inštitúte je zadarmo vďaka podpore generálneho partnera Nadácie ZSE.

Kľúčové slová:

rozhovor, sokratov inštitút

Ďalšie články od autora:

Šéf Sokratovho inštitútu a bývalý člen redakčnej rady čiernej labute. V roku 2013 inicioval sériu happeningov upozorňujúcich na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje nový župan BBSK Marián Kotleba. V roku 2014 sa tieto aktivity pretavili do vzniku iniciatívy Nie v našom meste a wachdog projektu WatchBBSK. Posledných 6 rokov sa venoval ľudským právam v Amnesty International Slovensko, kde založil a viedol aktivistickú skupinu v Banskej Bystrici. Popri ľudských právach sa angažoval v záchrane bystrického Amfiteátra a pravidelne spolupracuje s kultúrnym centrom Záhrada na rozličných diskusných podujatiach o aktivizme, spoločenských problémoch a angažovanosti. Na sklonku roku 2015 obnovil s priateľmi a priateľkami kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici, pretože verí, že ostrovov pozitívnej deviácie nikdy nie je dosť.

FB: https://www.facebook.com/rado.sloboda1?fref=ts

Twitter: https://twitter.com/Rado_Sloboda

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.