Šimečka: Na November a demokraciu sme neboli pripravení

Neboli sme pripravení prevziať zodpovednosť a ísť do politiky, hovorí o tom, prečo sa po revolúcii dostal k moci Mečiar, jeden z hlavných predstaviteľov revolučného hnutia a lektor Sokratovho inštitútu MARTIN M. ŠIMEČKA. Prečo dnes ľudia nepočúvajú elity? Musí prísť ku kolapsu, kým pochopíme, že zjednodušené pravdy populistov nefungujú?

Stál si pri zrode Nežnej revolúcie, no dnes sa stále viac ukazuje, že mnohí nostalgicky spomínajú na obdobie, ktoré bolo pred ňou. Čo podľa teba zlyhalo?

Výskumy ukazujú, že ľudia síce na komunizmus nostalgicky spomínajú, ale nechceli by ho naspäť. To by som teda rozlišoval. Je to spomienkový optimizmus. Bol si mladý, zamilovaný, dostal si nový byt, mal si deti a pocit, že sa tvoj život nejakým spôsobom vyvíja. Tomu ja úplne rozumiem a treba povedať, že v čase komunizmu Slovensko skutočne prosperovalo, bohatlo. Aj napriek režimu sa z neho stávala vyvinutá spoločnosť. To je rozdiel oproti Česku alebo Poľsku, kde tie národy boli vyvinuté už pred komunizmom. U nás majú preto ľudia pocit, že im komunizmus niečo dal, a preto by som nevidel tak tragicky, že ľudia na to obdobie spomínajú aj s nostalgiou. Iná vec je, že kopa ľudí prestáva veriť v demokraciu, čo je už istým spôsobom zlyhanie. To sa však netýka len Slovenska. Pozri sa aj na západ, ako to tam vyzerá.

martin_simecka
Martin M. Šimečka. FOTO – Archív SI

Prečo nedôvera k demokracii naberá takéto rozmery? Po viac ako 20 rokoch tu akoby nastávalo hlboké sklamanie, a to nie len u ľudí, ktorí zažili komunizmus, ale aj u mladých, ktorí sa stále viac prikláňajú k extrémistickým hnutiam.

Na jednej strane je to problém celej strednej Európy, pričom v Poľsku a Maďarsku je to ešte dramatickejšie. Tam si ľudia politikov, ktorí rušia základné demokratické princípy, na ktorých sme sa zhodli v 89., zvolili vo voľbách. Motiváciou ich voličov je sklamanie a do veľkej miery je za tým korupcia, ktorá je pre strednú Európu bohužiaľ typická. Hlbší problém, ktorý vidím ja je, že po roku 89 prestal existovať svet, ktorý bol bipolárny, teda komunizmus-demokracia.

Už Thatcherová hovorila “There is no alternative”. Nie je alternatíva k liberálnej demokracii a systém, ktorý máme, je definitívny. Keď však ľuďom povieš, že nemajú na výber, pričom svet, v ktorom žijú, ich neuspokojuje – je tu korupcia a nefunkčný štát – tak sa začnú búriť a hovoria si, že musí byť alternatíva. A to využívajú napríklad Kotleba a jemu podobní, ktorých alternatívou je neliberálna demokracia, demokracia národnej väčšiny postavená na nacionalizme, nenávisti a zlých emóciách. Hlavný problém teda podľa mňa je, že liberálna demokracia nedokázala presvedčiť ľudí, že ona sama ponúka vo svojom vnútri množstvo alternatív, ale ľudia ju vnímajú ako jeden celý uzavretý model, s ktorým vnútorne nesúhlasia. Toto je hlbší motív toho všetkého.

Keď sme pred rokom sedeli so študentmi Sokratovho inštitútu, tak si veľmi otvorene priznal, že aj vy sami ako intelektuáli ste v 89. zlyhali, lebo ste neboli ochotní prevziať moc a umožnili tak Mečiarovi prísť k moci. Prečo ste k tomu takto pristupovali?

Toto je opäť také slovenské špecifikum. My sme na to neboli pripravení, lebo na Slovensku za komunizmu v princípe nebol disent, ktorý by vytvoril širokú komunitu ľudí. Chýbali ľudia, ktorí by dokázali svojím vzdorom voči režimu, že sú charakterní, odvážni a majú vykryštalizované názory. Toto na Slovensku vzniklo až tesne pred Novembrom, a teda sa dá povedať, že November prišiel príliš skoro. Neboli sme na to vôbec pripravení. Nevedeli sme si vyjasniť, že našou zodpovednosťou nie je len urobiť revolúciu, ale aj pokračovať v tvorbe nového demokratického režimu. Odpoveď väčšiny bola, že sme spravili revolúciu, lebo sme chceli byť slobodní a teraz slobodu máme, ďalej nech si to rieši niekto iný.

Chceli by ste Martina Šimečku zažiť na workshope? Máte chuť sa dozvedieť veci, ktoré vás v škole nenaučia? Ste aktívni a chcete prispieť ku zmene krajiny k lepšiemu? Páči sa vám Sokratov inštitút? Prihláste sa na www.sokratovinstitut.sk

Čo ste čakali?

Bola tu taká naivná viera, že tí lepší ľudia sa do politiky nejak sami prihlásia a prirodzeným výberom uspejú. Ukázalo sa však, že prirodzený výber na Slovensku funguje úplne opačne.

Neboli sme v stave vopred si premyslieť, čo znamená zodpovednosť voči spoločnosti. To bola naša obrovská chyba, a preto sme do vlád dosadzovali rôznych bývalých komunistov s tým, že ich budeme kontrolovať. Táto politická naivita je odpustiteľná len preto, lebo sme vôbec neboli pripravení na politické myslenie. Druhý veľký problém je, že aj my sami sme ustúpili od tých pôvodných ideí a prenechali sme základnú premenu spoločnosti ekonómom bez toho, aby sme pripravili demokratické základy spoločnosti aj v zmysle právneho systému, ktorý by obmedzoval vtedajšie možnosti zlodejiny pri privatizácii a tak ďalej. Verili sme totiž liberálnym ekonómom, ktorí hovorili, že voľný trh to vyčistí a prirodzeným výberom sa zvolia tí najlepší. No ukázalo sa, že u nás to funguje proste naopak. Toto bolo naše ďalšie zlyhanie, ktorého dôvodom tiež bola naivita.

Vy ste si skutočne mysleli, že do vlády dáte Mečiara a budete mu hovoriť, čo má robiť?

Áno, toto sme si mysleli. Aj on spočiatku hovoril: “Chlapci, urobím, čo poviete” a my sme mu verili. Teda, ja úplne nie, nikdy som nezdvihol ruku za to, aby bol predsedom vlády, ale mnohí iní áno a potom, keď sa stal premiérom, už bolo jasné, že všetko je úplne inak. On mal pritom zo svojho pohľadu pravdu. Povedal nám: “Čo mi tu budete rozkazovať, mali ste ísť do politiky aj vy sami.” Bola to naivita, ktorá dnes pôsobí až komicky, ale vtedy sme mali takú silnú vieru v demokraciu ako v samoriadiaci systém, v ktorom sa tí najlepší dostávajú nahor v záujme spoločnosti, ktorá si ich bude voliť. Mysleli sme si, že keď to funguje na západe, tak to bude fungovať aj tu, ale to sme ešte nevedeli, že naša spoločnosť funguje na úplne iných princípoch. Dnes už všetci vieme, že demokracia je systém, ktorý keď nebrániš každý deň a nebojuješ so zlom, tak padne.

Bola tu taká naivná viera, že tí lepší ľudia sa do politiky nejak sami prihlásia a prirodzeným výberom uspejú. Ukázalo sa však, že prirodzený výber na Slovensku funguje úplne opačne.

Keby si hypoteticky všetko to, čo vieš dnes, vedel v Novembri, bol by si ochotný do  politiky vstúpiť?

Áno, aj s rizikom, že by som pravdepodobne prehral. Išiel by som do politiky určite s pocitom zodpovednosti, že to musím urobiť. Až neskôr som totiž pochopil, že vstúpiť do politiky bola naša zodpovednosť.

Často, keď sa bavím s ľuďmi, či do politiky vstúpiť alebo nie, tak mi hovoria, že do politiky nie sú vhodní. To hovoríš aj ty sám o sebe.

Pre mňa je hlavným motívom bytia poznanie. To je moja najväčšia vášeň. A v politike nejde o poznanie, ale o presviedčanie spoznaného. Musíš neustále, tisíckrát opakovať to isté, čo ma hrozne nebaví. Je to hrozná drina a otrava. Na to potrebuješ vášeň a ambíciu, ktorú ja nemám. A v tom lepšom prípade človek, ktorý ide do politiky, chce aj meniť veci. Ani túto vlastnosť ja nemám. Navyše, v politike potrebuješ výbornú pamäť, veľmi dobré sociálne schopnosti – neustále si pamätať všetky tváre a mená ľudí, s ktorými sa stretávaš – a aj v tej dobrej politike potrebuješ aj trochu toho šachového myslenia, aby si vedel, ako rozohrať partičku. Toto sú všetko vlastnosti, ktoré ja nemám (smiech). Ľudí si moc nepamätám, prežívam svet inak, taktické hry som nikdy nevedel hrať. Jednoducho v politike by som okamžite pohorel. A keďže to o sebe viem, tak je zbytočné sa tam tlačiť. Nikto by ma nevolil (smiech).

Prečo vlastne nebol disent na Slovensku rozvinutý? Čím to  podľa teba je, že tu bolo tak málo ľudí, ktorí boli otvorene voči režimu kritickí a nebáli sa to povedať nahlas?

To má historické dôvody. Jeden z nich bol ten, ktorý som už spomínal, že ľudia si s komunizmom spájali zvýšenú životnú úroveň. V Česku to bol naopak pocit úpadku, kedy sa z top 10 najvyspelejšej krajiny sveta prepadli dole. Druhý dôvod je kmeňový – Slováci majú stále kmeňovú mentalitu. Po normalizácii v Česku vyleteli na dlažbu desiatky tisícov ľudí – akademikov, vedcov, novinárov… Na Slovensku to bolo rádovo menej ľudí, pretože Slováci mali intuíciu, že si nebudú úplne likvidovať svoju národnú elitu. A to v dobrom, aj komunisti jednoducho cítili, že si nemôžu dovoliť zlikvidovať 80 percent svojej elity. Navyše, každý bol z nejakej dediny, kde mal nejakého kamaráta a tak si navzájom pomáhali. No a ešte k tomu, Slováci nemali celkom radi Prahu a teda, keď Praha prikazovala kvóty ľudí, ktorí museli byť vyhodení zo strany a zo zamestnania, plnili to len tak neochotne.

Dôsledok tohto celého je paradoxne nežiadúci. Celá spoločnosť sa zmierila s kompromismi, nemravnosťou systému, prispôsobila sa a nevytvorila sa tu silná komunita vzdoru ako v Česku, čoho dôsledkom bol aj nástup Mečiara. Nenaučili sme sa teda vzdorovať tlaku vrchnosti a naša národná mentalita utrpela v tom, že kompromis, prispôsobenie sa, prikývnutie na zjavné nemravnosti a lož sa stali súčasťou národnej povahy.

Nenaučili sme sa teda vzdorovať tlaku vrchnosti a naša národná mentalita utrpela v tom, že kompromis, prispôsobenie sa, prikývnutie na zjavné nemravnosti a lož sa stali súčasťou národnej povahy.

Nebolo možno chybou, že Nežná revolúcia bola veľmi tolerantná voči komunistom a príslušníkom Štb, ktorí mnohokrát mohli fungovať aj po páde režimu na významných postoch?

Slovensko a Česko v porovnaní s Poľskom a Maďarskom zašlo v tomto smere práveže najďalej. Bol tu lustračný zákon, ktorý zakazoval agentom Štb mať vysoké funkcie v štátnej správe vrátane vlády, čo bol veľmi silný krok. Na Slovensku však bolo zhruba pol milióna komunistov, plus ich rodiny. Jedna tretina spoločnosti teda mala v rodine komunistu. Vylúčiť zo spoločnosti celú túto tretinu je jednak nemožné a nebolo by to ani správne. Vytvorili by sme si tým obrovskú masu nepriateľov a mnohí tí komunisti boli komunistami len kvôli kariére a obstáli celkom dobre, boli profesionálmi. Tým by sme oslabili budovanie spoločnosti.

Bol to samozrejme veľmi veľký mravný problém uznať, že s komunistami budeme musieť žiť a dať im šancu, ale podľa mňa nebola iná možnosť. Iná vec je, že sme mohli oveľa viac tlačiť na to, aby sme sa vysporiadali so zločinmi komunizmu. Nemravnosť sa dá ťažko postihnúť, ale zločiny sa postihnúť dajú, no nepodarilo sa nám to. Napríklad, keď sa spojilo východné so západným Nemeckom, žiadni sudcovia z východného Nemecka nemohli byť ďalej sudcami. Ich miesta zaplnili sudcovia z demokratickej časti. My sme ale na Slovensku nemali nejaké druhé demokratické Slovensko, ktorým by sme zaplnili našu justíciu. To boli teda úplne praktické problémy, s ktorými sa nedalo nič robiť.

Pozrite si diskusiu o antisystéme a mladých z festivalu Sokratovho inštitútu, v ktorej vystúpil aj Martin Šimečka.

Rozprávame sa veľa o tom ako elity zlyhali a mali zodpovednosť po revolúcii prevziať moc. Čo sú podľa teba elity?

Toto je problém terminológie. Výraz elity sa používa zjednodušene. Paradox je v tom, že dnes všetko zlé, čo sa deje, napríklad aj voľba Donalda Trumpa, je odporom voči elitám. Hovorí sa tomu aj establišment. Teda novinári, intelektuáli, vláda a všelikto iný. Ja ako elitu vnímam komunitu vzdelaných ľudí rôznych profesií – od vedcov cez novinárov až po umelcov – ktorú v princípe tvoria aj desiatky tisícov ľudí. Medzi nich by mali patriť aj učitelia. Tí by mali byť nositelia pojmu elita, o čom na Slovensku mám bohužiaľ pochybnosti. V širokom zmysle sú elitou nositelia zmien a vplyvov na spoločnosť. Kedysi to bol farár, učiteľ a lekár, dnes je to oveľa širšie. Pre mňa sú to predovšetkým liberálne elity, teda ľudia, ktorí sa definujú túžbou po slobode, uznávajú univerzálnu platnosť ľudských práv a majú humanistický prístup k životu. Sú totiž aj iné elity – teoreticky aj Kotleba je elita. Je to síce hrozné, ale je to poslanec parlamentu. Ja ho ale do elít nezahŕňam.

Keď sa dnes povie elita či intelektuál, vo väčšine spoločnosti to vyvoláva niečo negatívne a intelektuál je skôr nadávkou a príťažou spoločnosti. Čím to podľa teba je?

Asi to bude trochu aj tým, že elity sú viditeľné v tom, že vystupujú v médiách a v západnej tradícii bol prijímané tak, že toto sú ľudia, ktorí majú vplyv na verejnú mienku a utvárajú ju v debatách medzi sebou. Bežní ľudia na to kašlú, majú svoju robotu, večer si pozrú televízne noviny alebo nejakú debatu v televízii, ale v zásade nie je ich pracovnou náplňou uvažovať o svete a spoločnosti, pretože na takéto veci nemajú čas. Takto to bolo dlhodobo, historicky rozdelené, ale situácia sa zmenila, pretože ľudia začali byť nespokojní so stavom sveta, spoločnosti a štátu, z čoho obviňovali samozrejme elity, ktoré podľa nich mali byť zodpovedné za to, aby to tu fungovalo.

Svoju rolu v tom všetkom určite zohrávajú aj sociálne siete.

Áno, fenomén sociálnych sietí zdemokratizoval verejný prejav. Dnes ste si na Facebooku roveň s akýmkoľvek človekom, či to je to intelektuál alebo nie. Napíšete si tam svoj status a ste účastníkom verejnej debaty. Ľuďom sa ohromne zapáčilo, že majú všetci rovnakí hlas a dokonca, keď sú aktívni a usilovní, môžu mať až desaťtisíce fanúšikov. Začali nadobúdať vedomie v tom, že aj oni, nielen elity, môžu byť hlasom verejnosti. To, že ich hlas je väčšinou stupídny, nenávistný, popiera hľadanie pravdy, ale naopak šíri lži, to je druhá vec. Dôležité je, že ľudia nadobudli sebavedomie, postavili sa na roveň elitám a teraz s nimi bojujú tým, že im hovoria: “Choďte všetci do riti, teraz je počuť nás. Náš hlas bol umlčiavaný celé stáročia, boli sme umlčiavaní elitami a médiami, ktoré nás nepustili k slovu a teraz tu máme svoj hlas”. Na jednej strane je to komické, ale je to aj nebezpečné – presne takto bol zvolený Donald Trump.

V roku 89 tu bol podobný fenomén. Začali prvé demonštrácie a zatiaľ, čo za komunizmu boli všetci ticho, z ničoho nič sa odniekiaľ vzali stovky ľudí, ktorí sa drali na tribúnu a boli to čistí blázni – vypúlené oči a chceli vešať komunistov a podobne. Našou veľkou úlohou vtedy bolo ich na tú tribúnu nepustiť, lebo by v tom dave vyvolali také vášne, že by sa vybral rozbíjať výklady, prišli by policajti a začal by masaker. Vtedy sme sa tých ľudí desili a bolo ich tam hrozne veľa. Dnes vidím to isté na Facebooku, to sú úplne tie isté typy, akurát, že dnes ten hlas majú, lebo Facebook dáva priestor každému. To, čoho som sa za revolúcie desil a čomu sa nám podarilo zabrániť, sa dnes deje v celej spoločnosti, a nielen na Slovensku.

Ľuďom sa ohromne zapáčilo, že majú všetci rovnakí hlas a dokonca, keď sú aktívni a usilovní, môžu mať až desaťtisíce fanúšikov. Začali nadobúdať vedomie v tom, že aj oni, nielen elity, môžu byť hlasom verejnosti. To, že ich hlas je väčšinou stupídny, nenávistný, popiera hľadanie pravdy, ale naopak šíri lži, to je druhá vec.

Nie je to ale problém elít, že sa nedokázali prihovoriť spoločnosti a nevedia s verejnosťou komunikovať?

Ja si myslím, že elita nebola nikdy ľudová. To vyplýva z jej podstaty. Napríklad aj ja trávim väčšinu času tým, že premýšľam o svete a je to veľká drina. Úplne vážne, veľa čítam, uvažujem, občas niečo napíšem a trvá mi to dlho, lebo vážim každé jedno slovo, ktoré použijem. To je úplne iný typ komunikácie, ako keby som chodil do krčiem medzi ľudí a rozprával sa s nimi. Sorry, ale ja na to nemám dosť času. Isteže by bolo fajn, keby dokázali elity ten zložitý svet popísať v jednoduchých vetách, ale to práve nejde. Svet je naozaj strašne zložitý (smiech).

No a potom sa tejto role ujmú tí, ktorí vidia svet jednoducho, pričom svet nikdy nebude takto jednoducho fungovať. Ľudia im však veria, lebo majú pocit, že im rozumejú. Elitám nerozumeli, a preto prestávajú mať voči nim rešpekt a hovoria, že zlyhali. Lenže, ak je dnešný svet niečím typický, tak tým, že je v zásade nevysvetliteľný a už vôbec nie v dvoch vetách. Dnes mu už nerozumie skoro nikto. To vidíte na tom Trumpovi, ktorý si myslel, že všetko sa bude dať riešiť a odrazu robí hrozné kraviny, na ktoré celý svet pozerá s hrôzou. Bol presvedčený, že urobí toto a toto, povolí hento a zakáže tamto a všetko pôjde. V skutočnosti sa však ukazuje, aké je všetko hrozne komplikované a aké môže mať každý náš krok nedozierne následky.

simecka-sokratov-institut
Martin Šimečka vedie workshop na Sokratovom inštitúte. Prihláste sa! FOTO – Archív SI

Svet je komplikovaný, ťažko objasniteľný a na druhej strane väčšina ľudí chce, aby im ho niekto vysvetlil. Ty zároveň hovoríš, že sa to nedá. Potom ale prídu ľudia typu Kotleba či Trump, ktorí to vedia uchopiť, ale po svojom a ľudia ich volia. Vyznieva to tak, že neexistuje riešenie.

Nie, myslím, že riešenie existuje, ale v tejto chvíli ťaháme za kratší koniec, a preto je táto doba tak nebezpečná. To máš ako s lekárom, ktorého sa nepýtaš, ako funguje tvoj organizmus, keď ťa ide operovať, lebo vieš, že je to strašne zložité. Musíš jednoducho uveriť jeho profesionalite a necháš sa operovať, hoci vôbec netušíš, čo vlastne s tebou robí. On ti môže vysvetliť nejakú elementárnu vec, ale zvyšok, vrátane prístrojov, ktoré ťa obklopujú, neriešiš. Jednoducho sa vydáš do jeho rúk v dôvere, že to s tebou myslí dobre. To, čo sa deje dnes je, že ľudia chcú počuť, aký je svet. Príde hocijaký populista, ktorý im povie: “Takto to je” a oni mu uveria. Čo sa stane v najhoršom prípade je, že ak tí populisti budú zvolení, privedú nás do katastrofy, dôsledky ktorej môžu byť od vojen po zmätok a úpadok, až kým ľudia opäť nezveria moc do rúk ľuďom, ktorí sa snažia svetu porozumieť v tom najlepšom slova zmysle. A ktorí sa minimálne netvária, že na všetko majú odpoveď. Ak napríklad v Banskej Bystrici ešte stále nevidia, že Kotleba pre nich nič neurobil, tak sme na tom veľmi zle. Jedného dňa to zistia, no už bude neskoro. V tejto chvíli jednoducho nevidím veľkú šancu na to, aby elity dokázali zvrátiť tento trend, kým ľudia sami neprídu na to, že to nie je dobrá cesta a nezľaknú sa vlastnej nenávisti.

Keď to zhrniem, tak hovoríš, že musí prísť ku kolapsu, aby mohlo prísť niečo nové a životaschopné.

Nie, ľudia môžu aj skôr zistiť, že to nechcú. V tejto chvíli sú nadšení z toho, že fackujú elity, o ktorých majú pocit, že sú na vine za ich životy, s ktorými sú nespokojní a je otázne, do akej miery naozaj chcú tie elity len prefackať, alebo ich aj vymeniť. Veľa ľudí volilo Trumpa, aby ukázali, že sú nasratí a nie preto, že by ho tam naozaj chceli. Potom boli všetci prekvapení, keď ho reálne zvolili. Ľudia si teda naozaj môžu nakoniec zvoliť tých, ktorí ich spoločnosť privedú ku kolapsu. Napríklad situácia v Poľsku a Maďarsku je varovná v tom zmysle, že sa ukazuje, že ľudia sú schopní si zvoliť ľudí, ktorí idú proti ich vlastným záujmom, no potom je ale veľmi ťažké sa ich zbaviť.

Na Slovensku sa veľmi ťažko hľadajú lídri, ktorí sú schopní a ochotní ísť s kožou na trh. Kde sa podľa teba stratili?

Lídri sa väčšinou rodia v kríze. Napríklad Mikuláš Dzurinda nebol žiaden líder, bol to normálny chlapec z východu, ktorý mal ambície a v procese sa z neho istý typ lídra stal. V krvi má líderstvo kopa ľudí, akurát ich tá doba zatiaľ nevyniesla na povrch. Líder sa nájde v čase, keď to bude nevyhnutné. Napriek tomu, že v tejto chvíli o spoločnosti hovoríme ako o naštvanej, tak v zásade tí, ktorí by systém chceli zrútiť, sú stále vo výraznej menšine. Stále si menej ako 25 percent obyvateľstva želá zásadnú zmenu systému. Kríza teda ešte nie je dosť hlboká na to, aby vyniesla nových lídrov na povrch.

Mne sa zdá 25 percent strašne vysoké číslo, lebo každé zlo, ktoré prišlo, sa prejavilo vďaka mlčiacej časti spoločnosti.

To číslo je ozaj hrozné, ale nie mimo normu. V Česku máš stabilne takýto stav. To len my sme na to neboli zvyknutí. Mali sme Mečiara, ktorý bol v princípe extrémista, porazili sme ho a potom tu bol skoro 20 rokov istý typ konsenzu o nejakej stabilite a základnej orientácii Slovenska na Európsku úniu. Toto podľa mňa v zásade stále trvá, a to napriek tomu, že máme mnohí pocit, že už horšie to byť nemôže. Môže. To, čo my cítime ako dramatickú spoločenskú a politickú krízu, väčšina ľudí tak nevníma. Keď sa pozrieš na to, čo ľudí najviac trápi, tak je to zdravotníctvo a spravodlivosť. Oni ti nepovedia, že ich trápi politická kríza.

Ty sám si odišiel pred mnohými rokmi do Čiech. Mnohí mladí ľudia tiež takto odchádzajú, ale už sa nevrátia. Prečo si ty odišiel?

Z jednoduchého dôvodu, odišiel som zo SME, dal som tam výpoveď, a vravel som si, že rok si dám voľno a budem premýšľať. Bol som pripravený na to, že pôjdem robiť niekde nejakého kopáča alebo čo. Keď sa to ale dozvedeli v Respekte, hneď mi volali, že ma chcú. Vravel som si, že je mojou povinnosťou ísť tomu Respektu pomôcť, keď si myslia, že im môžem pomôcť práve ja. Kľúčový teda bol pri mňa Respekt, nie Česko.

A prečo si sa vrátil na Slovensko?

Sám by som to o sebe nebol povedal, ale, po prvé, ma Matúš (Kostolný, šéfredaktor Denníka N) oslovil, či by som nechcel ísť do Nka. To bol praktický dôvod. Zároveň som ale cítil, že síce som žil fyzicky skôr na Slovensku a do Prahy som dochádzal, mentálne som žil s Respektom a Slovensko som sledoval len tak zbežne, zvonku. Začal som mať pocit, že doba je taká, že si to už nemôžem dovoliť. A to vôbec nie preto, že by som si myslel, že to tu nejak spasím alebo čo, vôbec nie. Vyrastal som na Slovensku v čase veľkej emigrácie do zahraničia, čo komunitu veľmi oslabovalo. Mával som ľuďom za zlé, že emigrovali. Aj mne pritom policajti ponúkali emigráciu, oni by sa ma radi zbavili (smiech). Ja som to ale nikdy nechcel urobiť mojim kamarátom. A tento istý pocit sa vo mne vynoril teraz. Taký vnútorný pocit, že doba je tak hrozne zlá, že sa musím vrátiť, že jednoducho musím byť doma.

Respekt kúpil český oligarcha Bakala, čo je to isté ako Penta v SME. Nemal si s tým problém?

Práveže to vôbec nie je to isté. Slovo oligarcha na Bakalu podľa mňa neplatí a môžem povedať, že on by nikdy ani náhodou nezasiahol do obsahu. Po druhé, on so štátom obchodoval veľmi málo, v čom je iný ako Penta. Nepotreboval štát a vládu k svojmu biznisu. Nie je náhoda, že Penta mala záujem na korumpovaní politikov, lebo to potrebovala pre svoj biznis. Bakala teda nie je oligarcha. Za tých 10 rokov sa ani raz nestalo, že by sa nejakým spôsobom pokúšal ovplyvňovať náš obsah. U Penty je jasné, že kupuje médiá, aby si budovala svoj politický vplyv. To, že sa to dnes ešte v SME neprejavuje, je len otázkou času. Je ilúziou si myslieť, že prítomnosť Penty v SME nebude zohrávať rolu v ich obsahu. Dal by som ruku do ohňa za to, že sa to stane.

To isté sa ale hovorí o Denníku N, kde je investorom Anton Zajac, ktorý sa otvorene hlási k Progresívnemu Slovensku.

Znovu to nemôžeš porovnávať, lebo redakcia Denníka N vlastní väčšinu jeho akcií. A opäť je to aj o skúsenosti. Anton Zajac sa desí toho, že by nejak zasahoval. Jeho motív vstúpiť do Nka bol úplne iný, než Penty. A navyše, je tu dohoda, že keď Zajac do politiky vstúpi, vzdá sa svojich akcií. Niektoré paralely teda vyzerajú podobne, ale v skutočnosti sú dosť odlišné.

Martin M. Šimečka

Vyrastal v rodine filozofa a významného disidenta počas komunistického režimu.Štúdium mu preto bolo znemožnené, preto sa vyučil na učilišti v Slovnafte. Až do roku 1989 prešiel viacerými povolaniami; bol ošetrovateľom, predavačom, plavčíkom či kuričom. Po revolúcii založil vydavateľstvo Archa, neskôr tri roky viedol týždenník Domino fórum. Od roku 1999 pracoval ako šéfredaktor denníka SME až kým v roku 2006 na svoju funkciu abdikoval. Dva roky bol šéfredaktorom českého týždenníka Respekt, kdepokračoval ako editor až do roku 2016. V súčasnosti píše komentáre a edituje v Denníku N. Je lektorom Sokratovho inštitútu.

Na Sokratovom inštitúte počas jedného roka zažiješ 11 intenzívnych vzdelávacích workshopov so špičkovými lektormi zo Slovenska aj zahraničia. Stretneš ľudí, ktorí majú chuť a potenciál meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Prehĺbiš si vedomosti, získaš inšpiráciu a cenné kontakty, a pri vlastnom celoročnom projekte prenesieš svoje nápady do praxe.

Prihlás sa na www.sokratovinstitut.sk

Štúdium na Sokratovom inštitúte je zadarmo vďaka podpore generálneho partnera Nadácie ZSE.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.